64-ročný Kyung Seok Park je aktivista z Južnej Kórey, ktorý bojuje za práva osôb so zdravotným znevýhodnením. Keď mal 22 rokov, zranil sa pri nehode na rogale a zostal na invalidnom vozíku. Po piatich rokoch, počas ktorých bol uväznený doma, našiel silu vydať sa na cestu von. Kyung Seoka šokoval nedostatok prístupnej dopravy pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Stal sa aktivistom a už 40 rokov bojuje za zmenu.
Kyung Seok v tomto článku hovorí o jeho odvahe, pokojných protestoch a o násilí zo strany polície, ktorému bol vystavený…
Vždy som mal odvahu. Nechodil som do kostola a chodil som za školu. Bol som však šikovný a počas vysokej školy som sa dostal do námorníctva, kde som bol súčasťou špeciálnych jednotiek. Naučil som sa skákať padákom a potápať sa. Miloval som parašutizmus. Keď som sa o dva roky neskôr vrátil domov, aby som dokončil vysokú školu, chcel som sa naučiť lietať na rogale. Bol som rozhodnutý znovu nájsť rovnaké vzrušenie.
Deň mojej nehody si pamätám zreteľne. Mama ma požiadala, aby som išiel do kostola, ale ako zvyčajne som odmietol. Chcel som sa zúčastniť leteckého podujatia. Keď som letel na rogale z hory, pokazil sa mi padák a môj život sa navždy zmenil. Mal som 22 rokov a ochrnul som od hrudníka nadol. Nebola to len nehoda na rogale, bola to nehoda môjho života.
„Myslel som len na to, ako by som mohol zomrieť“
Vždy som sa považoval za telesne zdatného, ale po nehode som päť rokov odmietal vyjsť z domu. V osemdesiatych rokoch nebola pre ľudí ako ja žiadna lekárska starostlivosť. Bol som uväznený, sám, vo svojom dome bez akejkoľvek rehabilitácie. Stratil som akúkoľvek sebaistotu, vzdal som sa a myslel som len na to, ako by som mohol zomrieť.
Moja mama povedala, že ak mám zomrieť, musím ísť do neba, a tak požiadala misionárov, aby prišli ku mne domov. Jedna misionárka ma začala navštevovať každý týždeň. Učila ma angličtinu a neskôr sa stala manželkou môjho brata. Pomaly sa vo mne opäť prebudila túžba žiť. Ďalšia misionárka sa stala mojou priateľkou, ale rozišli sme sa, pretože jej rodina nesúhlasila s naším vzťahom. Navrhla mi však, aby som navštevoval sociálne centrum pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, ktoré sa nachádzalo neďaleko môjho domu.
V roku 1988 som prvýkrát opustil svoj dom. Bol to veľký rok nielen pre mňa, ale aj pre moju krajinu. V Soule sa konali olympijské a paralympijské hry, čo znamenalo, že vznikol tlak na vládu, aby uprednostnila potreby ľudí so zdravotným znevýhodnením. Nikdy sa to však nestalo.
Búranie bariér
Život s telesným znevýhodnením v Južnej Kórei je neuveriteľne ťažký. Používam invalidný vozík a v osemdesiatych rokoch bola mobilita najväčšou prekážkou, ktorej som čelil. Cesty boli preplnené rampami a nerovnosťami, v budovách chýbali bezbariérové prístupy. Verejná doprava sa nedala používať. Mal som šťastie, že sociálne centrum sa nachádzalo blízko môjho domova, no presúvanie sa po ceste bolo aj tak náročné.
Rozhodol som sa však dokončiť študijný program v oblasti informatiky, aby som si mohol nájsť platenú prácu a byť dobrým príkladom pre svoju rodinu a priateľov. Program som dokončil po roku, ale centrum mi nevedelo dať prácu. Veľmi som túžil po práci, a tak som sa opäť dostal na vysokú školu, kde som za dobré známky dostal štipendium. Chcel som sa stať sociálnym pracovníkom s diplomom, ale povedali mi, že som príliš starý alebo že moje znevýhodnenie by mi bránilo v práci.
Ľudia v sociálnom centre sa angažovali v hnutí za práva zdravotne znevýhodnených a hovorili, že tento problém nemôžeme vyriešiť sami, a že si vyžaduje spoločenskú zmenu. Zdalo sa mi to radikálne. Ponúkli mi dobrovoľnícku prácu vo večernej škole pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Šokovalo ma, keď som zistil, že 40 percent ľudí so zdravotným znevýhodnením kvôli nedostatku dostupnej verejnej dopravy nedokončí základnú školu.
„Všetko, čo sme chceli, boli výťahy na všetkých staniciach metra, autobusy, do ktorých sme mali prístup, a taxislužba“
V tomto období som si našiel svoju vysnívanú prácu sociálneho pracovníka. Rozhodol som sa však odísť a pracovať na plný úväzok vo večernej škole, kde som sa nakoniec stal riaditeľom.
V roku 1999 sa jedno študentstvo zúčastnilo kultúrneho podujatia a muselo použiť metro. Nebol tam však výťah. Na žiadnej zo staníc metra neboli výťahy. A tak namiesto toho použilo plošinu pre vozíčkarov. Tá sa pokazila. Študentstvo sa ťažko zranilo a hospitalizovali ich na štyri týždne.
Ako riaditeľ som to nemohol nechať tak, a tak som začal protestovať. Dali sme stanicu metra v Soule na súd, vyhrali sme a získali odškodné pre zranené študentstvo. Vďaka tomu sa stanica v Soule stala jednou z prvých v Južnej Kórei, kde bol nainštalovaný výťah. V tom čase však úrady pristúpili k rýchlemu riešeniu a pokúsili sa nainštalovať ďalšie plošiny pre vozičkárov, ktoré sme nazvali „vražednými strojmi“ po tom, čo pri ich používaní zomrel starší pár. Po týchto incidentoch sme sa začali aktivizovať ešte väčšmi a priviazali sme svoje telá k železnici, aby sme fyzicky zastavili vlaky. Všetko, čo sme chceli, boli výťahy na všetkých staniciach metra, autobusy, do ktorých sme mali prístup, a taxislužba.
„Nejde len o problém ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ide o problém, ktorý musíme riešiť spoločne“
Uvedomil som si, že ak sa má spoločnosť zmeniť, musíme sa zapojiť aj my.
Odkedy protestujem, všimol som si, že reakcia polície závisí od toho, kto je pri moci. Teraz je pri moci konzervatívna vláda, postoj sa zmenil. Úrady nám ukradli transparenty, zabránili nám jazdiť metrom a vyhodili nás z vlakov. Posmievajú sa nám, poškodzujú nám invalidné vozíky a mňa škrtili tak, že som nemohol dýchať.
Keď ideme do metra, zamestnanci soulského metra sú násilní. A keď odchádzame, polícia vydáva zatykače.
Zdá sa, že starosta si vytýčil za cieľ zvrátiť naše úspechy. Hrubo ignoruje Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným znevýhodnením, ktorý Južná Kórea ratifikovala. Je to zlodej, ktorý nám už viac ako 700 dní upiera naše práva.
Potrebujeme lepšiu ochranu a musíme mať možnosť protestovať a vyjadriť svoj názor. V Kórei existuje zákon, ktorý hovorí, že vláda je povinná pripraviť plán na posilnenie práv ľudí so zdravotným znevýhodnením. Nechcú ho však financovať.
Som vďačný, že získavame celosvetovú podporu. Byť súčasťou Maratónu písania listov, ktorý organizuje Amnesty International, pre nás veľa znamená. V hnutí za práva osôb so zdravotným postihnutím sme zvádzali osamelý boj, takže cítime obrovskú solidaritu a hrejivý pocit, že sme súčasťou veľkého hnutia.
Tým, ktorí píšu listy, chcem odkázať, že je dôležité pochopiť, že nejde len o problém ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ide o problém, ktorý musíme riešiť spoločne. Ja mám teraz 64 rokov. Vo voľnom čase rád robím prezentácie v PowerPointe a spievam v kapele. Aktivizmus je však veľkou súčasťou môjho života a neprestanem protestovať, kým neuvidím pozitívnu zmenu.