Irene Khan, generálna tajomníčka Amnesty International. V utečeneckom tábore Džanín sedí stará žena. Vedľa nej hŕba kameňov, ktorá bola pred útokom izraelskej armády jej domom. Ukazuje mi preukaz svojho postihnutého syna Džamala, ktorý bol pripútaný na invalidný vozík. Vraví, že keď izraelské bezpečnostné sily začali búrať jej dom, ženy sa pokúsili Džamala vyniesť, steny sa však zrútili a ony museli vybehnúť von. Džamal bol zaživa pochovaný kdesi pod ruinami.
Starší pán stojaci obďaleč mi vysvetľuje, ako izraelskí vojaci požiadali jeho syna, aby svojej žene odovzdal štvormesačné dieťa, ktoré držal na rukách. Spomína, ako ho potom vojaci spolu so synom a synom jeho suseda vzali do neďalekej uličky. Povedali im, aby si vyhrnuli tričká a zasypali ich guľkami. Starý muž prežil – zachránilo ho telo vlastného syna, ktoré na neho dopadlo. Muž predstieral, že je mŕtvy a keď sa vojaci vzdialili, odplazil sa do bezpečia. Na dvore džanínskej nemocnice stoja dve sanitky zlisované izraelskými tankami. Vedúci lekár mi hovorí, že izraelské tanky a ostreľovači desať dní blokovali prístup do nemocnice. Celé dni sa nemohol dostať k mŕtvym a zraneným. Desiateho apríla armáda jeho sanitke konečne povolila vstup do utečeneckého tábora, aj tak však musel 11 hodín vyjednávať, kým mu povolili evakuovať jednu vážne zranenú osobu.
O niečo neskôr si kupujem denník Ha’aretz. Na titulnej strane je obrázok zakrvaveného plyšového medvedíka. Patril päťročnému izraelskému dievčatku, ktoré zahynulo predošlú noc pri útoku ozbrojeného Palestínčana na židovskú osadu neďaleko Hebronu.
Na ďalší deň sa stretávam s Izraelčanom, ktorý mi s hrdosťou rozpráva o svojom otcovi. Obetoval celý svoj život budovaniu izraelsko-palestínskeho priateľstva, no zahynul pri samovražednom bombovom útoku na kaviareň v Haife 31. marca 2002. Dvadsaťpäťročná žena mi v rehabilitačnom centre Sheba Tel Hashomer rozpráva, ako 27. marca 2002 počas jej prvého pracovného dňa v hoteli Park, len zopár metrov od nej explodovala bomba, ktorú niesol palestínsky samovrah. Dnes je od pása nadol ochrnutá.
Zážitky ľudí, ktorých som stretla počas nedávnej návštevy Izraela a okupovaných území jasne ukazujú jedno. Nič nemôže ospravedlniť útoky na civilistov, ničenie životov a živobytia, hrubé porušenia ľudských práv a humanitárneho práva, či už je to v Haife, Hebrone, Džaníne alebo Jeruzaleme. Zatiaľ čo sa zúrivá politická debata zameriava len na bezpečnosť Izraela a oslobodenie Palestíny, realita je taká, že obyčajní ľudia na oboch stranách platia privysokú cenu za stupňujúce sa násilie. Dennodenne sú mrzačené deti, životy sa beztrestne ničia.
Jedine nestranný prístup založený na objektívnych štandardoch ľudských práv a medzinárodného humanitárneho práva preruší bludný kruh násilia na Blízkom východe. Zhromažďovanie faktov je prvým krokom k dosiahnutiu spravodlivosti. Preto som veľmi sklamaná, že iniciatívy OSN vrátane prešetrenia udalostí, ktoré sa odohrali v Džaníne, zanikli v ruchu politických záujmov.
Amnesty International vyzvala na súhrnné, nezávislé a medzinárodné prešetrenie všetkých porušení ľudských práv a humanitárneho práva. Existujú dôveryhodné dôkazy o tom, že izraelské jednotky v Džaníne vážne porušovali medzinárodné humanitárne právo a ľudské práva. Neprešetrenie týchto skutkov je urážkou obetí, ktoré si zaslúžia spravodlivosť. Vyšetrovanie však musí prebehnúť nielen v Džaníne ale aj v Nábuluse a Hebrone. Rovnako musí byť určená aj zodpovednosť palestínskych úradov a palestínskych ozbrojených skupín. Svojvoľné útoky na izraelských civilistov porušujú základné právo na život. Tí, ktorí nesú zodpovednosť za samovražedné bombové útoky vrátane tých, ktorí im pri týchto ohavných činoch pomáhajú, musia byť postavení pred spravodlivosť.
Je mnoho Palestínčanov pociťujúcich hnev a volajúcich po pomste. Ale sú aj Palestínčania, vrátane tých, ktorých som stretla v Jeruzaleme a v Gaze, ktorí odsudzujú zabíjanie izraelských civilistov. Je mnoho Izraelčanov, ktorí sa boja o svoje životy a vojenskú odpoveď pokladajú za jediné riešenie. Je však aj mnoho takých, ktorí zmýšľajú inak. Muž, ktorého dcéra Smadar zahynula pri samovražednom útoku v septembri 1997, mi povedal: „Zo svojej bolesti som mohol spraviť nástroj nenávisti, no rozhodol som sa, že sa stane základom pre zmenu.“ Ariel Šaron, Jásir Arafat a George Bush musia načúvať hlasom obetí a postaviť rešpekt k ľudským právam a humanitárnemu právu do centra politických rokovaní.