Blog, Lenka Machlicová, Paríž 8.1.2015
Tak tichý Paríž som hádam ešte nezažila. Ľudia v metre a v uliciach len šeptajú. Prechádzajú popri vás ako tiene, očnému kontaktu sa akoby vyhýbajú. Zo včerajšieho šoku sa dnes prebudili do sivého dňa obáv, v ktorom si kladú otázky začínajúce sa slovom prečo. Monotematické novinové stánky a reklamné pútače, či zvýšený početných policajných zložiek vám na každom rohu pripomína najhoršiu tragédiu, ktorá sa v krajine za posledné desaťročia včera stala. Slovo bezpečnostné opatrenia je počuť v metre, na letisku, v rádiu… ale vďaka nemu pocit bezpečia nemáte.
Moja druhá rodiaca sa národná identita sa ma tiež pýta prečo. Žurnalisti ale z celého sveta už poznajú odpovede. Kúzlia príčiny a diktujú budúce obzory. Krvavý útok podľa nich pekne zahrá do karát šéfke krajnej pravice a už teraz medzi Francúzmi obľúbenej Marine Le Pen. Protiislamské slogany tiež včera skandovali aj tisícky podporovateľov čerstvo vzniknutého nemeckého hnutia Pegida. Zo špekulácii kto boli útočníci a v koho mene konali sa namiesto o Islamskom štáte po novom hovorí o Al- Káide. Brilantne koordinovaný a krok za krok premyslený útok bol zjavne dielom väčšieho zla. Francúzsko už má svoj 11.september. Na konci rozoberania jeho príčin ale domáci skončia po väčšinou vo vlastnej polievke.
Podľa odhadov je Francúzsko krajinou viac ako 7mil. moslimov. Domov tu majú milióny obyvateľov severnej Afriky, ktorí sem prišli vo väčších vlnách po druhej sv. vojne. Prišli na pozvanie domácich. Ostali tu a založili si rodiny. No domovov sú pre nich zväčša okrajové štvrte, ktoré obkolesujú muzeálny le grande Paris. O etnickej diskriminácii všetci vedia, no nikto o nej nehovorí. K nej sa poľahky primiešava náboženská diskriminácia masírovaná spoločenskou atmosférou skratkovitého hľadania vinníka. Európa neostáva nič dlžná. Kde tu a čoraz častejšie čítame o rasových útokoch a nenávistných prejavoch. Aj keď máme pocit akoby sme to už zažili, v pripomínaní ducha minulosti a opakovaní tých istých chýb neustávame.
Pri pohľade na mohutné Hausmanove domy niekedy máte šťastie zočiť pompézne heslo revolúcie – Liberté, Egalité, Fraternité. Reprezentantom prvého slova hesla boli práve satirické noviny Charlie Hebdo, ktoré sa zrodili v období vrcholiacej politickej a občianskej slobody v krajine – koncom 60tich rokoch 20.storočia. Noviny si za úctyhodné desaťročia brali na mušku kresťanov aj židov, Palestínčanov aj Izraelčanov, politikov či hercov. Osud novín bol neustále vratký, ale pri tak veľkej súčasnej strate je ich budúcnosť neistá. Parížania v uliciach svojho mesta ukázali, že významu slova sloboda, ktoré Charlie Hebdo dennodenne naplňoval, rozumejú. Tisícky z nich v deň útoku a po tiež po ňom hrdo stáli na revolučnom Námestí republiky. Spoločne musíme pochopiť ešte zvyšné dve slová revolučného hesla a celé to znova vybojovať. Aby nám to základne a každému nám dané nebolo vzaté.