Deti sa stávajú obeťami porušovania práv ako dospelí. Sú však oveľa ľahším terčom, pretože sú slabšie a neskúsenejšie. V roku 1990 vstúpil do platnosti Dohovor o právach dieťaťa. Odvtedy ho ratifikovali všetky členské štáty OSN, okrem Somálska – ktoré už dlhú dobu nemá centrálnu vládu, ktorá by mohla uskutočniť tento krok – a USA.
Dohovor považuje za dieťa osobu mladšiu ako osemnásť rokov. Výnimkou je iba ak zákon štátu definuje dosiahnutie dospelosti skôr. Podľa Dohovoru sú všetky krajiny povinné uzákoniť minimálny vek zodpovednosti za trestný čin, ktorý by podľa Pekingských pravidiel “nemal byť fixovaný na veľmi nízku vekovú hranicu, majúc na zreteli emocionálnu, mentálnu a intelektuálnu zrelosť”. Aj keď štát uzná hranicu trestnej zodpovednosti pod osemnásť rokov, ostatné práva stanovené v Dohovore sa musia uplatňovať.
Havný princíp Dohovoru je: najlepší záujem dieťaťa je prvoradý. Dohovor zahŕňa aj zodpovednosť vlád oboznamovať s ním deti a dospelých – ľudia, ktorí poznajú svoje práva, sú lepšie schopní dožadovať sa ich a dodržiavať ich. Dohovor sa zaoberá aj zodpovednosťou dieťaťa rešpektovať práva iných v rodine a v spoločnosti.
Dohovor považuje rodinu za prirodzené prostredie pre výchovu dieťaťa. Zároveň však od štátov požaduje, aby deti ochraňovali pred všetkými formami zneužívania, zanedbávania a vykorisťovania. Dohovor odmieta tradičnú predstavu, že štáty nie sú zodpovedné za zneužitia spáchané v rodine alebo komunite. Páchatelia domáceho násilia, nútenej detskej práce alebo prostitúcie sú väčšinou súkromné osoby, ale vlády sú zodpovedné ak zlyhajú v povinnosti ochraňovať deti pred akýmkoľvek zneužitím.
Na implementáciu Dohovoru dohliada Výbor OSN pre práva dieťaťa. Vlády sú zaviazané pravidelne, každý piaty rok, predkladať výboru správu o implementácii Dohovoru. Výbor používa informácie aj od mimovládnych organizácií a stretne sa s každou vládou, aby prediskutovali jej správu. Výbor vždy poskytne vláde sériu odporúčaní, ako môže štát zlepšovať presadzovanie ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa.
Detskí vojaci
Je pravdepodobné, že deti, ktoré sa stanú vojakmi skôr, ako fyzicky a psychicky dozrejú, utrpia vážnu ujmu. Obete na životoch tvoria pri detských vojakoch vysoké čísla, pretože deti sú neskúsené, nemajú dostatočný výcvik. Ľahšie ako dospelí podliehajú zraneniam. Od dievčat sa očakáva, že okrem bojovania budú dospelým vojakom poskytovať sexuálne služby.
Dvanásty február 2002 bol v boji proti detským vojakom historickým dátumom. Do platnosti vstúpil Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zakazuje, aby sa osoby mladšie ako osemnásť rokov zúčastňovali v nepriateľských akciách v ozbrojených konfliktoch. Do konca februára Protokol podpísalo 99 krajín a ratifikovalo ho 16. Koalícia na zastavenie využívania detských vojakov (Coalition to Stop the Use of Child Soldiers), ktorej členom je aj Amnesty International, sa bude snažiť, aby všetky krajiny ratifikovali Opčný protokol. Bude tiež sledovať jeho implementáciu v legislatíve a praxi. Aktivistov Koalície po celom svete čaká nový typ práce. Bude dôležité postarať sa o bývalých alebo potenciálnych detských vojakov, aby mali bezpečnú alternatívu ďalšieho života.
Nutné bude venovať veľkú pozornosť integračným programom, pomáhajúcim bývalým vojakom začať žiť normálny život. Mnohí z nich ho ani nezakúsili. Nevedia ako sa správať inak ako so zbraňou v ruke, neovládajú žiadne remeslo a ani pravidlá každodenného života v rodine.
Čo sa stane s bývalými detskými vojakmi, ktorí spáchali zločiny? Sú obeťami, páchateľmi, alebo oboma? Trest, ktorý hrozí pätnásť až osemnásťročným chlapcom zo Sierra Leone, ktorých bude súdiť Špeciálny súd, otvoril diskusiu o zodpovednosti detských vojakov za ich konanie. Vznesených bolo aj mnoho ďalších otázok týkajúcich sa celého súdneho systému pre mladistvých. Zásady, ktorými sa riadia vojenské súdy, výška trestov a disciplinárnych opatrení nie sú vždy v súlade s Dohovorom.
Už pred útokmi z 11. septembra bojovali detskí vojaci v ozbrojených skupinách, ktoré vlády označujú ako “teroristické”. Na tieto skupiny sa vzťahujú špeciálne opatrenia, ako napríklad sprísnené bezpečnostné opatrenia počas zadržiavania a súdu, či súdenie vojenskými súdmi. Tento trend ešte zvýraznila medzinárodná horúčka boja proti terorizmu, ktorá venuje len malú pozornosť tomu, že v platnosti sú medzinárodné štandardy, ktoré pre deti požadujú špeciálnu ochranu.
Dievčatá a ženy sú v armádach a ozbrojených skupinách menšinou, v minulosti takmer prehliadanou. V poslednom čase sa im venuje väčšia publicita hlavne v súvislosti so sexuálnym násilím. Sexuálne zneužívanie spolubojovníkmi je dôležitým, ale nie jediným problémom. Dievčatá a ženy čelili diskriminácii vo všetkých štádiách, vrátane demobilizácie.
Posledné výskumy skúmajúce prečo dievčatá dobrovoľne vstupovali do ozbrojených skupín poukázali na to, že utekali pred psychickým či sexuálnym násilím, ktoré zažívali doma. Toto poznanie priamočiaro privádza k problému všeobecného násilia voči dievčatám a ženám, ktoré bude treba pomenovať. Je takmer neprebádanou oblasťou či domáce násilie viedlo dievčatá aj ku vstupu do vládnych ozbrojených síl. Nutný je celkový ďalší výskum o tom, aké dôvody vedú adolescentov, dievčatá či chlapcov, dobrovoľne vstúpiť do ozbrojených síl. Doteraz sme za odpovede považovali to, že deti stratili rodinu, domov, nemali kam ísť a čo jesť, alebo chceli pomstiť smrť svojich blízkych. Tieto dôvody sú zaiste pravdivými, avšak pravdepodobne nie jedinými. Teraz, po prijatí Opčného protokolu, zostane viac energie aj na zodpovedanie týchto otázok, zatiaľ čo minulosť vyžadovala koncentrovať sa na násilné odvádzanie detí do armád a ozbrojených skupín a na ich zneužívanie v bojových líniach.
Rasizmus
Rasizmus neobchádza žiadnu z krajín dnešného sveta. Len v samotnej Európe Amnesty International v posledných rokoch zdokumentovala množstvo prípadov rasovo motivovaného mučenia a zlého zaobchádzania, z čoho sa veľká časť prípadov týkala detí. Napríklad v Bulharsku utrpel šestnásťročný rómsky chlapec počas policajného zadržiavania popáleniny tretieho stupňa. Vypovedal, že bol zatvorený v miestnosti s policajtom, ktorý ho kopal a bil až kým nestratil vedomie.
V novembri 2000 v Macedónsku počas výsluchu traja policajti sexuálne obťažovali sedemnásťročnú matku päťročného dieťaťa. Napokon jej zošívačkou precvikli ruku. Vlani v decembri Amnesty International zverejnila správu o zneužívaní a mučení albánskeho mladíka gréckými policajtmi. Mladík vypovedal, že ho počas zadržiavania hodili na zem, kde ho kopali do žalúdka a do nôh.
Prípady mučenia detí boli zaznamenané aj v Španielsku. Malých cudzincov, ktorých našli v Melille, deportovali na hranicu s Marokom. Predtým ich však policajti vyfackali a zbili.
 Dohovor o pravach dietata.doc |