Znásilnenie – neviditeľný zločin. Násilie na ženách je v Keni veľmi rozšírené. Každý deň sú ženy sexuálne alebo psychicky zneužívané. Znásilnenia sú bežné vo všetkých sociálnych a etnických skupinách.
Obete musia prekonať mnohé prekážky na to, aby označili násilníkov a vydali ich spravodlivosti. Poníženým znásilneným alebo inak zneužitým ženám nedodávajú odvahu ani kultúrne zvyklosti a nevšímavosť úradov. Radšej si preto zvolia cestu podriadenia sa a utrpenia v tichosti. Ak sa aj nájdu také, ktoré prekročia bariéru utajovania, ich utrpenie sa iba znásobuje. Nepomôže im ani vlastná rodina či komunita a ani polícia, hoci aspoň tá by mala stáť na ich strane. Samotný štát ignoruje, popiera a často zosmiešňuje násilie páchané na ženách, ba dokonca ochraňuje násilníkov a zabezpečuje im beztrestnosť.
Rok 2002 je v Keni rokom volieb. Je teda možné, že nová vláda, rovnako ako aj nový prezident, pristúpia k riešeniu týchto problémov. Amnesty Internatio-nal vníma túto situáciu ako šancu dostať problémy žien do predvolebnej agendy a prezentovať ich ako jednu z hlavných tém predvolebnej kampane. Je preto nutné oboznámiť širokú verejnosť s násilím páchaným na ženách v Keni a využiť šancu na zmenu.
Napriek morálnym a právnym záväzkom neprikročila vláda Kene k reforme právneho systému v krajine. Neplní si ani záväzky vyplývajúce z Dohovoru na elimináciu všetkých foriem diskriminácie voči ženám (CEDAW), ktorý Keňa ratifikovala v roku 1984. Keňa ratifikovala aj ďalšie medzinárodné a regionálne dohovory o ochrane ľudských práv, vrátane Africkej charty pre ľudské a národnostné práva. Je teda povinná zabezpečiť v rovnakej miere ochranu práv mužov i žien. Násilie na ženách však aj naďalej zostáva každodennou realitou. Vláda so svojimi výkonnými orgánmi ostáva nečinná. Nie je schopná zabezpečiť spravodlivý súd pre násilníkov ani poskytnúť ženám možnosť postaviť sa proti násiliu.
Diskriminačné tradície
Každá etnická skupina žijúca v Keni má vlastnú kultúru a tradície, z ktorých mnohé prispievajú k vyzdvihovaniu práv žien. Amnesty International nevedie kampaň proti kultúrnym hodnotám a tradíciám, pretože si je vedomá, že práve ony odlišujú jednotlivé skupiny a prispievajú k pestrosti. Alarmujúce sú však tie tradície, ktoré majú jasne diskriminačný charakter. Sú to napríklad praktiky spojené s dedením ženy po zosnulom manželovi, manželstvá z donútenia alebo ženská obriezka. Ak štát akceptuje takéto tradície a ženy nemajú pred nimi právnu ochranu, násilie sa stáva každodennou beztrestnou realitou.
Spoločnosť v Keni je silne patriarchálna. Hlavou rodiny je muž, žena má len zriedka vplyv na zásadné otázky týkajúce sa jej života. Rodové stereotypy zasahujú aj sexuálnu oblasť, ženy napríklad nemajú možnosť odmietnuť sex so svojim manželom.
Veľkým predpokladom diskriminácie je ekonomické zázemie. Žena tradične nevlastní žiaden majetok ani pôdu, ktorú obrába. Je finančne závislá, čo obmedzuje jej slobodu pohybu a možnosť voľby. Opustiť rodinu je takmer nemožné. V súlade s tradíciou nemôžu ženy ani zdediť majetok po manželovi či otcovi. Dedí sa iba po mužskej línii.
Manželstvá z donútenia odporujú 16. článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv aj CEDAW. Na základe rovnosti majú muži a ženy rovnaké práva pri slobodnom výbere životného partnera.
Tradíciami sa riadi aj situácia ženy pri ovdovení. Po smrti manžela ženu “zdedí” jeho brat alebo blízky príbuzný. Kým nepríde k sexuálnemu styku v novom “manželstve” rozhoduje o každodennom živote ženy aj jej detí nový “manžel”.
Prípad Phelisty z Nairobi nie je ojedinelý. Vydala sa v roku 1965. V roku 1983 jej manžel zomrel a stala sa “manželkou” jeho brata. Ten ju verejne osočoval, bil a opakovane znásilňoval. Vo výpovedi pre Amnesty International uviedla, že neohlásila zneužívanie na polícii preto, lebo sa obávala, že bude od nej chcieť peniaze. Po deviatich rokoch nakoniec upovedomila miestneho policajného náčelníka. Poradil jej, že ak nemôže zostať so svojím novým “manželom” má ho opustiť. Keď “manželovi” oznámila, že ho opúšťa, znásilnil ju a zbil.
Ťažkosti na polícii
V celej procedúre, ktorú ženy pri dovolávaní sa spravodlivosti podstupujú, sa odzrkadluje, že na vyšetrovanie sexuálneho násilia neexistuje efektívny a funkčný právny systém.
Už spätosť s komunitou a rodinou dostatočne sťažuje žene to, aby polícii ohlásila trestný čin. Oznámenie musí byť oficiálne zaznamenané za policajnej stanici. Väčšina policajtov však vôbec nevie, ako pri takýchto prípadoch postupovať. Násilie v rodinách považujú za súkromnú vec, spadajúcu do kompetencie manžela. Inokedy polícia banalizuje sexuálne násilie, namiesto toho, aby ho začala vyšetrovať. V auguste 2001 divízny šéf polície v Kiambu, Njue Ngagi oslobodil miestneho náboženského vodcu, aj napriek závažnému podozreniu zo zneužitia šesťročného dievčatka. Prepus-tenie zdôvodnil slovami: “ženatý muž, ktorý má deti nie je schopný vykonať takýto zločin.”
Ženy, ktoré na policajných staniciach hľadajú pomoc a ochranu sú často terčom posmechu. Polícia, ktorá by ich mala chrániť ich zahanbuje a osočuje. Pritom mnohé pri výpovediach pre AI uviedli, že k ohláseniu násilia pristúpili až vtedy keď sa ich situácia stala neznesiteľnou a bol ohrozený ich život.
Zhromažďovanie lekárskych dôkazov
Okrem ohlásenia násilia musia ženy svoje tvrdenie doložiť aj lekárskym popisom, známym ako formulár P3. Ten sa vyhotovuje na policajnej stanici. Je rozdelený do dvoch častí. Jednu vypĺňa policajt, ešte pred le-kárskym vyšetrením, druhú časť vypĺňa lekár. Pre niektoré ženy je už len formulár P3 neprekonateľnou prekážkou. Vyplnenie je podľa zákona bezplatné, avšak v praxi je často nutné políciu podplatiť.
Tridsaťtriročná Louise z Nairobi v máji 2001 oznámila na polícii, že ju manžel opakovane zneužíva. Policajný náčelník poslal manželovi list, v ktorom ho vyzýva k zmiereniu… Manžel s násilím neprestal, práve naopak, stupňoval ho. Louise neskôr povedala Amnesty International: “Išla som na políciu, aby som im povedala o bitkách a o tom, že budem musieť odísť… Povedali mi, že manžela zatknú, ale nikdy to neurobili, pretože ich podplatil.” Polícia neposkytnutla Louise ani formulár P3, a to dokonca ani potom čo v júni 2001 opustila manžela, ktorý ju naďalej vyhľadával, bil a znásilňoval.
Suplovať štát je ťažkou úlohou
Ženy, ktoré potrebujú právnu pomoc sa zväčša obracajú na mimovládne organizácie, zaoberajúce sa ochranou ľudských práv, alebo na ženské organizácie ako napríklad FIDA. Väčšina prípadov sa týka domáceho a sexuálneho násilia. Všetky organizácie poukazujú na fakt, že len nepatrné množstvo obetí opúšťa manželov, alebo dá podnet na trestné stíhanie. Hlavnými dôvodmi sú ekonomická závislosť, výška súdnych poplatkov, strach zo straty svojich detí a z toho, že budú vylúčené zo spoločenstva rodiny a komunity. V neposlednom rade svoju rolu zohráva aj nedôvera k policajnému a právnemu systému, ktorý opakovane zlyháva a nezabezpečuje im adekvátnu ochranu.
preklad Ivana Várošová
Kampaň za ukončenie násilia na ženách v Keni Ciele v oblasti legislatívy: – Keňa musí klasifikovať znásilnenie aj rámci manželstva ako trestný čin. Znásilnenie v manželstve dnešná legislatíva nepozná – súhlas so sexuálnym stykom je nedeliteľnou súčasťou manželského zväzku. Nútené sobáše musia byť tiež zakázané. – AI požaduje, aby Keňa ratifikovala Opčný protokol k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie voči ženám, najneskôr do konca roku 2004. Už tento rok by ho mala podpísať. Ciele v oblasti vyšetrovania zločinov: – Vytvorenie mechanizmov – “oddelení pre znásilnenia” či “oddelení pre ženy” na policajných staniciach.
Ciele v oblasti zdravotníctva: – Systém správ o násilí na ženách sa zjednoduší a stane menej odstrašujúcim. Tipy pre podporenie kampane: – Zorganizujte v škole, čajovni či kultúrnom dome diskusiu o porušovaní práv žien vo svete. Pozvite na ňu zaujímavú osobnosť! – Informujte o probléme verejnosť! Navštívte Vaše obľúbené rádio a ponúknite jeho redaktorom tento článok. – Vyžiadajte si od kancelárie letáky v angličtine a používajte ich na hodine angličtiny.
Hadaju Choro poslali s dvoma spoluväzenkyňami po vodu. V oddelení s vodou si všimli, ako policajt dáva ich dozorkyni peniaze. Tá im potom prikázala, aby sa na nič nepýtali a šli za ním – inak ich vraj ubije na smrť. V oddelení s vodou čakali ešte dvaja muži, ktorí ich znásilnili .
Hadaja bola odsúdená za údajnú vraždu dcéry bývalého manžela. Obvinenie dodnes popiera. Jej exmanžel spolu s novou ženou, ktorí ju zo zločinu obvinili sa nedostavili na súdne pojednávanie a sudca jej oznámil, že ju zatvoria pre jej vlastnú bezpečnosť. Dva mesiace po znásilnení Hadaja otehotnela. Až vtedy prípad nahlásila policajnému dôstojníkovi. Odporučil jej, aby sa už o tom viac nezmieňovala, lebo sa z väzenia nedostane. Potom ju držali v izolácii.
Druhého decembra 2000 sa Hadaji narodil chlapček. O desať dní ju prezident omilostil. Terajší manžel sa s ňou kvôli dieťaťu rozviedol. Ocitla sa bez strechy nad hlavou a akejkoľvek podpory. Neskôr sa opäť pokúšala nahlásiť prípad na polícii, ale žiadne vyšetrovanie sa nekonalo.
Tento príbeh nie je ojedinelý. Násilie na ženách je vo väzniciach veľmi rozšírené. Vláda zlyháva pri trestaní páchateľov.
Napíšte list Komisárovi väzníc v Keni!
Požiadajte ho, aby inicioval okamžité vyšetrovanie znásilnenia Hadaji Choro a postavenie vinníkov pred súd. Môžete pomôcť ak napíšete čo i len dve vety! Dear Sir/ Abraham Kamaril/Kenya Prisons ServiceHeadquarters/POBox30175/Nairobi/ Kenya