Milujem Samaru, moje rodné mesto. Mesto samotné a jeho okolie toho veľa ponúkajú: vysoké riečne brehy s dychberúcimi výhľadmi na Volgu, staré ulice či hrádzu, prírodnú rezerváciu Samarskaya Luka a hory Zhiguli, ktoré sú opradené starodávnymi legendami. Ako niekto, kto pracuje s ľuďmi, sa cítim vonku obzvlášť dobre. Užívam si čas osamote, túlam sa horami, kde môžem rozmýšľať a vypnúť od roboty. Avšak sú to ľudia, nie miesta, čo ma najviac inšpiruje, najmä mnohí ruskí obrancovia a obrankyne ľudských práv. Inšpiráciu nachádzam tiež u kolegov z medzinárodných organizácií, či už sú LGBTI alebo nie.
Napriek mnohým homofóbnym zákonom a televíznej propagande, ktorá démonizuje LGBTI ľudí, sa moja rodina a moji priatelia ku mne správajú s rešpektom. Nebojím sa kráčať ulicami Samary či rozprávať sa s ľuďmi. Čoho sa bojím, sú homofóbne politiky Ruského štátu a tlak vládnych inštitúcií proti ľuďom ako som ja. Momentálne ma môže štát uväzniť čisto kvôli obrane ľudských práv a poskytovaní pomoci druhým. A pritom je naša práca pre krajinu veľmi dôležitá. Snívam o dni, kedy slová „obrankyňa ľudských práv“ nebudú urážkou a kroky štátu samotného nebudú represívne.
LGBTI hnutie Avers bolo založené v Samare Mikhailom Tumasovom v roku 2011, chvíľu po tom, ako bol v Petrohrade prijatý neslávne známy „Milonovov zákon“, ktorý zakazuje „propagandu homosexuality“. Vtedy som pracovala ako právnička a rozhodla som sa do tejto problematiky nezapájať. Bola som presvedčená, že ak sa ma niečo osobne netýka, mala by som byť ticho. Ale keď som počula negatívne poznámky môjho otca na adresu LGBTI ľudí, nemohla som zostať ticho Pridala som sa ku Mikhailovi a spolu sme zorganizovali rôzne podujatia ako „Týždeň proti homofóbii“ a „Deň ticha“. V tom čase sme sa snažili zabrániť regionálnemu zákonu v Samare, ktorý by zakazoval „propagandu homosexuality“. Nemusím dodávať, že sme neboli úspešní a zákon prešiel. No pokračovali sme v našej práci. V roku 2013 bol na federálnej úrovni prijatý homofóbny zákon zakazujúci akúkoľvek „propagáciu homosexuality“. Mikhail sa presunul do Petrohradu a ja som zaujala jeho miesto vo vedení hnutia v Samare.
Našim hlavným úspechom bolo založenie centra, ktoré slúži ako bezpečný priestor pre LGBTI ľudí, ich rodiny a priateľov. Mať takýto priestor je veľmi dôležité. Predtým bolo mnoho vecí, o ktorých sa LGBTI ľudia nemohli baviť doma a všetko, čo mali, bola ulica alebo klub. Dnes môžu prísť sem a nikto sa ich nesnaží umlčať. Môžu sa slobodne rozprávať o čomkoľvek a byť jednoducho samými sebou.
Naše centrum taktiež ponúka bezplatnú právnu a psychologickú poradňu pre LGBTI ľudí a právnická firma „Puls Vremeni“ (Duch času) zastupuje naše záujmy pred súdom. Máme aj divadlo, ktoré pripravuje tvorbu zameranú na rôzne problémy. Minulý rok sme si prenajali priestory od školy tanga a našu hru videlo viac ako 60 ľudí. Hra bola o ľuďoch, ktorí sa aj napriek dennodennému čeleniu homofóbii rozhodli nezanechať vzťahy s tými, ktorých milujú. Hra bola venovaná gejom, ktorí boli zavraždení v Čečensku počas čistiek začiatkom roka 2017.
Nechcem a nikdy som nechcela opustiť Samaru alebo Rusko. Som patriotka a robím všetko, čo môžem, aby bol život v našej krajine lepším. Raz ku mne na ulici prišla mladá žena, ktorú som nikdy predtým nevidela. Poďakovala sa mi za moju prácu a povedala, že čoskoro navštívi naše centrum. Zistenie, že ľudia, ktorých som nikdy nestretla, vedia o mojej práci a cenia si ju, bolo pre mňa veľmi dôležitým.
Základným účelom našej ľudskoprávnej práce je umožniť ľuďom byť bez strachu s tými, ktorých milujú. Ja mám veľké šťastie. Moja rodina sa správa ku mojej žene Vere veľmi dobre, rovnako ako ona ku nim. Nie tak dávno mi otec povedal: „Nezáleží mi na tom, s kým si – muž či žena. Najdôležitejšie je, že si šťastná.“ Pochopil základy mojej práce a zmenil svoj postoj voči LGBTI ľuďom. Verím, že jedného dňa sa toto stane aj v ďalších rodinách v tejto krajine.
Podporiť ruských obrancov a obrankyne ľudských práv môžete svojím podpisom na www.unkickaball.com