POSTOJ „NEMIEŠAŤ ŠPORT S POLITIKOU“ NEOBSTOJÍ

Lucia Bernátová 

Spomínam si, ako som prvý krát spoznala Amnesty International. Nebolo to príjemné stretnutie. Bolo to v kine pri premietaní reklám a videí, ktoré sa nesmeli z rôznych dôvodov vysielať. Ako prvé išlo video, v ktorom sa muž v športovom streleckom oblečení s puškou postavil za ďalšieho muža, ktorý kľačal a… spolu so sloganom Čína sa pripravuje na Olympijské hry zostalo hrobové ticho. Nie, nezmenilo mi to zo dňa na deň život. Neprestala som pozerať ani olympiádu ani významné športové udalosti, ktoré sa čoraz pravidelnejšie konajú v krajinách, kde sú kritici svojich vlád prenasledovaní, diskriminácia je prítomná vo všetkých oblastiach života, alebo kde je trest smrti na každodennom poriadku.

Čo však „zakázané“ video o olympiáde v Pekingu so mnou spravilo je, že popri športe vnímam aj odvrátenú stránku krajín, to čo je skryté za pozlátkou farieb, úsmevov, emotívnych príhovorov vysokých funkcionárov o tom, ako sú hry oslavou rôznorodosti a ako sú všetci pyšní na svoje mestá a krajiny. Porušovanie ľudských práv v týchto krajinách sa sem-tam objaví, ale len ako krátka „pikoška“ na spestrenie. Videli sme to napríklad len nedávno napríklad aj pri prvých Európskych hrách v Azerbajdžane, kedy vláda zakázala vstup do krajiny organizáciám a novinárom, ktorí upozornili na postoj vlády voči svojim kritikom. Dnes sa o nepohodlných kritikoch prezidenta Aliyeva, z ktorých mnohí sú stále vo väzení, veľa nedozvieme.

V tieto dni budem sledovať prenosy z Ria a budem držať palce našim športovkyniam a športovcom. Takisto aj v septembri našej paraolympijskej výprave. Ale tiež budem sledovať, koľko ľudí bezdôvodne zabije brazílska polícia najčastejšie vo favelách (len v júni to bolo 49 ľudí, viac ako jeden človek za deň). Postoj „nemiešať šport s politikou“ tu neobstojí, pretože ľudské práva nie sú politika. V Brazílii ide o právo na život, o ktoré bezdôvodne prichádzajú väčšinou mladí muži z rúk polície. Nemali by sme voči tomu zostať apatickí. Podpísať apel za zmeny v Brazílii, povedať o tom svojim priateľom či zorganizovať verejnú akciu nestojí veľa. A predsa to môže mnohé zmeniť.

Táto olympiáda má pre mňa trpkosladkú príchuť. Na jednej strane ma teší gesto vytvorenia výpravy zloženej z ľudí na úteku a hlavne z plavkyne Yusri Mardiniovej, ktorá na svojej ceste do Ria zachránila 20 ľudí. No keď budem pozerať finále stovky mužov, spomeniem si aj na Matheusa /https://goo.gl/94fekP/, ktorý takisto dal do svojho behu za život všetku čo mal, no ani to mu nestačilo. O smrteľnej stránke olympiády sa viac dozviete tu: http://goo.gl/k7UqTi.

Lucia pracuje ako kampaňová koordinátorka v Amnesty International Slovensko.

Topics