Mýtus o založení Ríma hovorí, že mesto postavili na rúbanisku uprostred lesa. Výrub a vypálenie stromov tak predstavovali prvú stopu ľudského dizajnu. Les vymedzoval právnu a politickú hranicu rímskej jurisdikcie, za ktorou sa rozprestierala terra nullius – neusporiadané územie nerešpektujúce zákony a obývané barbarmi, vyhnancami a vysťahovalcami. Táto predstava lesa ako tabula rasa zodpovedá symbolike, ktorú lesy v dejinách západných myšlienkových smerov najčastejšie reprezentujú – protiklad, či priam nepriateľa mestských priestorov. Zobrazovanie týchto „nedotknutých“ prostredí bez ľudí, ktorí by v nich prebývali, slúžilo a do dnešných dní slúži ako argument oprávňujúci politiku likvidácie, vysídľovania pôvodného obyvateľstva a ničenia akýchkoľvek svedectiev o jeho existencii.