To, čo som videl vo väzení, ma ešte viac utvrdilo v odhodlaní bojovať za ľudské práva v mojej krajine.
V júli 2017 nás s manželkou Emelyne Mupfasoni zobudili desiatky ťažko ozbrojených príslušníkov bezpečnostných síl, ktorí vtrhli do nášho domu v Burundi. Emelyne bola päť mesiacov pred pôrodom nášho tretieho dieťaťa. Policajti nám prehľadali dom, manželke zhabali notebook a mňa odviezli do mojej kancelárie, kde skonfiškovali aj môj notebook a ďalšie veci. Potom ma odviezli do cely národnej spravodajskej služby, kde ma dva týždne držali v neľudských podmienkach vo väzbe. Následne ma previezli z Bujumbury (najväčšie mesto v Burundi, bývalé hlavné mesto, pozn. prekl.) do väzenia Ngozi na severe Burundi.
Samotné moje zatknutie nebolo veľkým prekvapením. K obrancom a obrankyniam ľudských práv, mladým ľuďom a politickým oponentom a oponentkám v Burundi, ktorí vyzývajú na dodržiavanie zákona, štát od roku 2015 pristupuje ako k zločincom. V apríli toho roku vtedajší prezident Pierre Nkurunziza ohlásil svoju kandidatúru na tretie funkčné obdobie – čo veľká časť krajiny považovala za porušenie ústavy. Keďže veľa ľudí vyjadrilo svoj nesúhlas na pouličných protestoch, vláda zareagovala prudkou represiou po celej krajine.
Vlna represie silno zasiahla organizácie občianskej spoločnosti, ktoré stáli na čele protestov proti Nkurunzizovi. Mnohí obrancovia a obrankyne ľudských práv, osobnosti opozície, novinárky a novinári boli nútení opustiť Burundi. Z tých, ktorí zostali, mnohí čelili hrozbám a represáliám vrátane zatýkania, stíhania na základe vykonštruovaných obvinení a násilného zmiznutia. Situácia viedla k tomu, že viac ako 400 000 ľudí z Burundi utieklo do exilu v susedných krajinách.
Ani moja práca nezostala bez povšimnutia. Už niekoľkokrát som len o vlások unikol zatknutiu a únosu. Takže keď ma napokon zatkli, vediac o mnohých predo mnou, ktorí prišli o život alebo sa za podobných podmienok navždy stratili, som si okamžite pomyslel, že môj život sa neodvratne blíži ku koncu.
Vzniesli voči mne množstvo fiktívnych obvinení, ako napríklad zo „vzbury“, „ničenia a znehodnocovania súkromných a verejných budov“, „útoku proti autorite štátu“, „účasti na povstaleckom hnutí“ a „ohrozovania štátnej bezpečnosti“. V obvineniach proti mne použili aj to, že som v minulosti pracoval pre Kresťanskú akciu za zrušenie mučenia – ACAT Burundi.
Vždy som bol zapálený za zlepšovanie spoločnosti a prostredia, v ktorom žijem, za zmeny, ktoré môžu zachraňovať životy. Neznášam nespravodlivosť a nerád vidím, že sa ľudia trápia. Preto som sa v roku 2004 pripojil k ACAT Burundi. V rokoch 2006 – 2010 som bol súčasťou dobrovoľníckeho tímu ACAT, s ktorým sme navštevovali väznice v celej krajine. V roku 2011 som sa stal vedúcim finančného a administratívneho oddelenia organizácie. Neskôr som sa pridal k Združeniu katolíckych právnikov Burundi (AJCB), pre ktoré som pracoval až do môjho zatknutia.
Odsúdili ma na 32 rokov väzenia – iba za to, že som bránil ľudské práva. Vo väzení to bolo neuveriteľne ťažké. Celé zaobchádzanie so mnou viedol úmysel deprimovať ma a spôsobiť mi utrpenie, aby ma odradili a umlčali aj ostatných odhodlaných obrancov a obrankýň ľudských práv.
Navštevovaním väzníc som strávil takmer desať rokov, preto som si myslel, že viem, aké to je byť vo vnútri. Ale mýlil som sa. Aké je to naozaj, som zistil až vtedy, keď som sa sám ocitol za mrežami – a vedel som, že keď ma nakoniec prepustia, využijem tieto poznatky na to, aby som ľudí informoval o burundskom väzenskom systéme.
Väznice v Burundi stratili svoj význam – už to nie sú nápravné zariadenia. Namiesto toho sa z väzníc stali miesta na zadržiavanie ľudí ako ja: politických oponentov a oponentiek, tých, ktorí a ktoré sa odvážili prejaviť svoje názory, a ďalších nevinných ľudí. Ak sú vaše názory nepohodlné niektorým štátnym predstaviteľom, máte problém.
Vo väzení som čerpal silu a odolnosť zo skutočnosti, že som nevinný. Vedel som, že pravda skôr či neskôr vyjde najavo. Nebol som prvý, koho neprávom zadržali, ani prvý, kto trpel takouto nespravodlivosťou a prenasledovaním. Až môj vlastný prípad mi však odhalil, čo sa nepozorovane dialo mnohým obetiam režimu predo mnou.
Vedomie, že som uväznený za dobrú vec, za obranu ľudských práv, ma upokojovalo. Môj prípad sa dostal do povedomia burundského ľudu aj medzinárodného spoločenstva a ja som si bol istý, že to pomôže mne i ďalším obetiam politického prenasledovania. Nazdával som sa tiež, že byť vo väzení je lepšie, ako keby ma uniesli, pretože ako väzeň som stále mohol žiť v nádeji, že jedného dňa získam späť slobodu a svoju rodinu.
Nakoniec ma v júni 2021 prepustili. Bol som nadmieru šťastný a prvé, čo som urobil, bolo, že som kontaktoval svoju rodinu, bývalých kolegov a priateľov. Nemohol som sa dočkať, kedy svoju rodinu opäť uvidím – vrátane synov, ktorí ma napĺňajú takou hrdosťou! Najmladšieho z nich som ešte nikdy nevidel, pretože sa narodil štyri mesiace po tom, ako ma zatkli.
Som veľmi vďačný za podporu, ktorú mi poskytli ľudskoprávne organizácie v čase, keď ma štátne orgány svojvoľne zadržiavali, ale aj po prepustení z väzenia. To, že ma Amnesty International zahrnula do svojej kampane Maratónu písania listov (Write for Rights), bolo neuveriteľné. Prívaly správ a listov od jej podporovateľov a podporovateliek z celého sveta mi dodali silu a odvahu a posilnili moje odhodlanie brániť ľudské práva.
Hoci mňa prepustili, situácia v oblasti ľudských práv v Burundi je naďalej alarmujúca. Moja krajina má pred sebou ešte dlhú cestu. V máji 2020 bol zvolený nový prezident, ale nádeje na zásadnú zmenu súčasného stavu sa zmenšujú.
Prezident Evariste Ndayishimiye vo svojom inauguračnom prejave vyhlásil, že chce „vybudovať Burundi na pevných základoch, a to na dobrej správe vecí verejných, rešpektovaní a ochrane ľudských práv“. Avšak veľmi rýchlo prešiel k tomu, že niektorých obrancov a obrankyne ľudských práv odmietol ako „bábky kolonistov“.
Napriek určitým ústretovým krokom prezidenta voči médiám v roku 2021, i jeho vláda nazerá na prácu v oblasti ľudských práv s podozrením. V krajine naďalej pretrvávajú prísne obmedzenia ľudských práv – vrátane práva na slobodu prejavu.
Podľa rôznych správ došlo aj k početným násilným zmiznutiam, no prezident ani iné orgány sa nimi nezaoberajú. Takisto miera násilia páchaného na ženách, únosov a vrážd zostáva vysoká. Burundskí štátni predstavitelia už zabudli na zápas, ktorý zažili pred svojím nástupom k moci, a teraz nerobia nič pre to, aby zaručili stabilitu a budúcnosť pre naše deti. To sa musí zmeniť, inak budú následkami trpieť mladé generácie.
Uväznenie mi pomohlo identifikovať chyby, ktoré trápia svet, a prinútilo ma hľadať pozitívne a trvalé riešenia, aby sme sa všetci mohli tešiť svojim právam. Od svojho prepustenia som založil organizáciu Spoločne na podporu obrancov a obrankýň ľudských práv v ohrození (ESDDH).
Ako obeť prenasledovania a človek, ktorý prežil väznenie, viem, že novinári a novinárky, právnici, právničky, obrancovia a obrankyne ľudských práv a ďalší ľudia si veľmi zaslúžia podporu vo svojej práci. Ľuďom, ktorí zažívajú politické prenasledovanie, chcem povedať: Zostaňte silní a odolní, jedného dňa sa to skončí a aj vy budete môcť získať späť slobodu a svoje rodiny.
Autor je obranca ľudských práv v Burundi, zakladateľ organizácie Spoločne na podporu obrancov a obrankýň ľudských práv v ohrození (ESDDH). V minulosti pracoval pre Kresťanskú akciu za zrušenie mučenia (ACAT Burundi) a Združenie katolíckych právnikov Burundi (AJCB).
Článok sme s povolením preložili z angličtiny, pôvodne vyšiel 25. decembra 2021 na spravodajskom portáli aljazeera.com.