Saudská Arábia: Prepustite blogera Raifa Badawiho

Od zatknutia Raifa Badawiho, saudskoarabského blogera a väzňa svedomia ubehlo už päť rokov. Pri tejto príležitosti Samah Hadid, riaditeľka kampaní AI pre Blízky východ povedala:

“Raif Badawi si odpykal už polovicu trestu, v prvom rade však nemal byť vôbec odsúdený. Saudskoarabské orgány musia zabezpečiť, aby ho okamžite a bezpodmienečne prepustili, a nielen jeho, ale aj všetkých väzňov svedomia, ktorých zadržiavajú iba kvôli uplatňovaniu ich práva na slobodu prejavu.“
 

“Blogovanie nie je zločin. Tento krutý trest svedčí o tom, že saudskoarabské orgány nehorázne pohŕdajú slobodou prejavu a zachádzajú až tak ďaleko, že sú schopné tvrdo potlačiť akúkoľvek formu disentu.“

Pozadie:
 
Raifa Badawiho zatkli 17. júna 2012. Dôvodom bolo vytvorenie online fóra, na ktorom umožňoval verejnú diskusiu. V roku 2014 ho odsúdili na 10 rokov väzenia na základe obvinenia, že sa dopustil urážania islamu. Musí tiež zaplatiť pokutu milión saudských rialov (240 tisíc eur) a po uplynutí trestu nesmie desať rokov vycestovať z krajiny. Taktiež mu uložili krutý a neľudský trest tisíc rán bičom. Prvých 50 rán mu verejne zasadili na námestí v meste Džidda 9. januára 2015.

Od roku 2014 dostal Raif Badawi od aktivistov Amnesty International viac ako milión správ vyjadrujúcich podporu. Počas kampane sa v roku 2015 dostal do popredia aj závažný prípad jeho právneho zástupcu Walída Abu al-Chajra, ktorý si momentálne odpykáva 15-ročný trest odňatia slobody pre svoju činnosť v oblasti ľudských práv.

 
Náš otec je statočný. Čakáme na neho s nádejou v srdci

Raifove deti nevideli svojho otca už veľmi dlho. Od jeho zatknutia práve uplynulo päť rokov. Dcéry, Najwa a Miriam, mu pomocou mamy Ensaf Haider, napísali list.

Najwa Badawi, 14 rokov

Nedokázala som pochopiť, prečo odchádzame zo Saudskej Arábie. Mala som iba osem.

V jedno ráno sme sa s bratom Doudim a sestrou Miriam zobudili a zistili sme, že všetky naše veci sú pobalené v kufroch.

Mamička lietala hore dole, bola zdesená a mňa sa zmocnil strach.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa.

„Musíme odísť,“ odvetila. „Váš ocko za nami príde neskôr.“

Veľmi ma prekvapilo, že si bol schopný dopustiť, aby sme odišli bez Teba. Nedávalo mi to žiaden zmysel. Počas celej cesty som bola na teba veľmi nahnevaná. Nepovedala som však nič.

Prešli dva roky a Ty si stále neprišiel.

Celý ten čas som sa mamičky pýtala: „Kedy už príde?“ Jej odpoveď bola zvyčajne: „Čoskoro. Je to len otázka času.“ Tak som teda čakala.

Pri odchode do Kanady som si myslela, že nás prekvapíš na letisku. Ale nebol si tam. Môj hnev nepoľavil.

Napodiv som veľmi dlho žila v domnienke, že si nás opustil. Myslela som si, že nás už neľúbiš, a že Ti sme ukradnutí. Veľmi dlho som sa strašne obávala o mamičku. Čo len s nami bude, keď Ty nie si s nami?

Nikdy som však neprejavila hnev, ktorý som cítila, a on sa vo mne hromadil ďalej. Bola som zdrvená a zmätená.

Napokon nastal deň, keď som sa dozvedela pravdu. Pravdu o tom, že si vo väzení, že Ťa uväznili, pretože si rozprával o tom, v čo veríš, že si múdry a vlastenec, a keby si mal na výber, nikdy by si nás neopustil.

Bolo ťažké dozvedieť sa, že celý ten čas si bol vo väzení, avšak pocit úľavy bol silnejší. Pocit, že nás stále ľúbiš, že na nás myslíš, a že Ti na nás tak veľmi záleží. Môj hnev sa rozplynul a namiesto neho som pocítila obrovskú túžbu a vieru, že nastane deň, keď Ťa znova uvidím.

A preto neprestávam čakať, no tentokrát bije v mojom srdci oveľa silnejšia nádej, že Ti kráľ Salman udelí milosť, a Ty sa budeš môcť vrátiť k nám, milovaný a milujúci viac než kedykoľvek predtým.

Miriam Badawi, 10 rokov

Príliš si na deň, keď sme odišli zo Saudskej Arábie, nespomínam. Mala som iba štyri roky. Pamätám si však fotografie. Tvoju fotografiu. Tvoju fotografiu, na ktorej si s mamičkou. Nosí ich všade so sebou.

A predovšetkým fotografiu, na ktorej si s nami. Odkedy sme odišli, vystaví ju všade tam, kde sa momentálne nachádzame – v Egypte, Libanone, Kanade. Vždy túto fotografiu.

Snažím sa spomenúť si na Teba. Na Tvoj hlas, Tvoje objatia, ale nejde mi to. Keď sme Ťa opustili a utiekli sme, bola som maličká, lipla som vtedy ešte na mamičke.

Ale napriek tomu Ťa dobre poznám! Viem, že si ten najmilší človek na svete. Viem, že nás ľúbiš ako nikto na svete. Viem, že práve teraz túžiš byť s nami viac než čokoľvek na svete.

Viem, že Ti chýbame, a ja premýšľam nad tým, ako sa máš. Niekedy, keď som príliš rozrušená, zlostne sa osopím na mamičku a kričím: „Ako len budeme žiť bez ocka?! Čo s nami bude?“ Vezme ma do náručia, keď plačem, pohladí ma po hlave a povie: „On príde. Určite príde.“

Zaujímalo by ma, či ľudia chápu, aké to je, keď ti niekto tak neskutočne veľmi chýba. Nič iné nepoznám. Čakám na ten deň, keď Ťa mojou drobnou rúčkou chytím za tú Tvoju veľkú a pôjdeme spolu do školy. Všetkým deťom sa pochválim, akého mám ocka. Pozrite sa na môjho otca. Pozrite sa, aký je úžasný.

Moji kamaráti vedia, že si vo väzení, že Ťa bičovali. Sú šokovaní, že niekto dostal taký krutý trest iba preto, že niečo napísal. Tiež ma to šokovalo, keď som sa dozvedela, čo sa stalo. Tak veľmi som plakala. Predstavila som si Tvoj chrbát, otvorené rany po bičovaní. Ako Ti to mohli urobiť?

Viem však, všetci to vieme, že si vlastne urobil iba to, že si sa postavil za to, v čo veríš.

Niekedy si želám, keby si len radšej nebol nič napísal. Sebecky si želám, aby si zostal ticho a mohol si byť teraz so mnou.

Ale mamička vraví, že si statočný, že si písal za svoju krajinu, že ľudia ako ty píšu naše dejiny. Pociťujem toľkú hrdosť, že čochvíľa snáď prasknem ako bublina. Neviem sa dočkať toho dňa, keď budeš stáť vedľa mňa, a ja na Teba ukážem a poviem: „Pozrite sa, toto je môj otec!“

****

Súd potvrdil rozsudok Raifa Badawiho v roku 2015.
 
Tlakom, ktorý ste vyvinuli na saudskoarabské orgány, ste dokázali pozastaviť jeho bičovanie. Raif je však stále vo väzení a vašu podporu potrebuje viac než kedykoľvek predtým.
 
Vyzvite dnes kráľa Salmana, aby ho prepustil tu!