Slová lekára z Lampedusy

Od  Conora Fortuna, spravodajcu Amnesty International

Lekár Pietro Bartolo videl počas jeho kariéry viac utrpenia a smrti, než by mal ktokoľvek kedy zažiť.

Lekár Pietro Bartolo (druhý sprava) sa 24. apríla stretol s delegáciou Amnesty International v nemocnici na Lampeduse © Amnesty International

Ako riaditeľ malej nemocnice na Talianskom ostrove Lampedusa dohliada už viac ako dve desaťročia 59- ročný gynekológ na lekársku pohotovosť a reaguje na neustále vlny migrantov a migrantiek, utečencov a utečenkýň, ktorí sa na ostrov dostanú v snahe prejsť Stredozemné more zo severnej Afriky.

Bartolo sa s delegáciou Amnesty International podelil o svoje skúsenosti v kancelárii v nemocnici, kde nad ním na stene visela zarámovaná fotografia zo stretnutia s pápežom Františkom.

Prvý na mieste

„Stretnem všetkých, ktorí prídu na ostrov“, hovorí Bartolo. Podľa jeho odhadov to za posledné dve desaťročia bolo okolo 250 000 ľudí. Strávil tisícky nocí v malom ostrovnom prístave, kde čakal na lode plné tých, ktorých zachránili na mori. Zdravotníci okamžite každého vyšetria, aby mohli oddeliť chorých a ranených od zdravých. Vďaka tomuto postupu zabezpečia rýchlu a efektívnu zdravotnú starostlivosť tým, ktorí to najviac potrebujú. Tí, čo sú relatívne zdraví sú prevezení do prijímacieho strediska na ostrove, kde dostanú jedlo a sú v teple. „Ľudia sú premoknutí, trasú sa od zimy, takže ich radšej hneď pošleme do strediska, kde sa môžu prezliecť,“ hovorí Bartolo.

Tí, čo neprežijú

Stovky prichádzajú v igelitových vreciach. Bartolo nám porozprával o rybárskej lodi, ktorá dorazila do Lampedusy po tom, čo vytiahla 20 ľudí z mora. Štyria ľudia boli v igelitových vreciach v blízkosti rybárskych sietí na palube lodi. Po bližšom preskúmaní Bartolo spozoroval, že jedna osoba bola stále nažive. „Vybrali sme ju z vreca a utekali sme do nemocnice. Oživovali sme ju pol hodinu – jej pľúca boli plné vody a benzínu. Po pol hodine jej srdce znova začalo biť.“ Povedal, že žena je zdravá a žije vo Švédsku. „Aj keď to bol len jeden zachránený život, stojí to za to. Inak musím byť hrobár.“

Aj tie malé záblesky úspechu sa často strácajú medzi zdrvujúcimi príbehmi plnými utrpenia. Bartolo si spomenul na ženu z roku 2013, ktorá začala rodiť počas cesty cez more. Ani ona, ani jej dieťa túto cestu neprežili. „Našli ich spojených pupočnou šnúrou. Dal som ich do rovnakej rakvy, ani som pupočnú šnúru neprestrihol. Takéto veci naozaj zasiahnu a zrania človeka. Ľudia mi hovoria: „Ale veď si na to zvyknutý. Ale to nie je pravda, na to si nikdy nezvyknete,“ hovorí Bartolo.

Zvyky sa menia

Bartolo robí svoju prácu dlhé roky. Za ten čas spozoroval zmeny v spôsoboch, ktorými sa ľudia snažia dostať cez more. S tým sú spojené nové druhy zranení, ktoré musí so svojim tímom ošetrovať. V 90-tych rokoch zvykli utečenci a utečenkyne, migranti a migrantky priplávať na robustnejších plavidlách. Preto strávili viac času na mori, a to spôsobovalo dehydratáciu. Za posledné roky však spozoroval zmenu. Oveľa viac ľudí prichádza v menších a menej odolných člnoch. Často nemajú dostatok paliva na cestu. Dostanú len satelitný telefón, aby v prípade potreby vyslali núdzový signál. Podchladenie je čoraz častejším problémom, pretože rozbúrené more hádže chatrnými loďkami a ľudia rýchlo premoknú. Takisto sú časté chemické popáleniny, ktoré spôsobuje unikajúci benzín. Ten sa spolu so slanou vodou prilepí na kožu cez oblečenie. Spôsobuje to ťažké zranenia, napríklad odlupovanie kože.

Najhoršie chvíle

Bartolo bol svedkom katastofálnych následkov mnohých morských tragédií. Na niektoré však nikdy nezabudne. Najčerstvejšie sa mu vryl do pamäti nedávny incident zo 17. apríla 2015, ktorý opisuje ako „katastrofu“. Okolo polnoci vyplávala z Líbye loď s približne 70 pasažiermi. 22 osôb malo veľmi vážne popáleniny. Predtým než vyplávali sa v Tripolise pri mieste, kde sa zdržiavali zapálil plynový kanister a explodoval. Desať ľudí zomrelo. Tí, ktorí dozerali na cestu donútili aj ťažko ranených, aby na loď nastúpili aj napriek tomu, že jasne potrebovali zdravotnú starostlivosť. Nasledujúce ráno začala loď strácať rýchlosť a zavolala o pomoc. Talianska finančná polícia reagovala na SOS volanie popoludní a dokázala dostať všetkých 70 osôb vrátane popálených na pobrežie Lampedusy. Jedna zo zranených žien bola po príchode vyhlásená za mŕtvu. Po tom, čo Bartolo uvidel zranených, vedel, že nemocnica v Lampeduse je príliš malá, aby sa s takouto situáciou vysporiadala. Tri sanitky sa niekoľkokrát vrátili, aby previezli zranených do nemocnice. Bartolo zariadil, aby talianske ministerstvo obrany poslalo flotilu vrtuľníkov na prevoz zvyšných obetí do nemocníc na Sicílii, a tak dostali potrebnú pomoc. Medzi obeťami bolo aj dievčatko, ktoré malo vážne popáleniny na tvári a krku. Na Sicíliu tiež letecky previezli aj ženu z Eritrey, ktorá upadla do kómy. V zmätku ju oddelili od jej 2-ročného syna, ktorý bol následne prijatý do prijímacieho strediska v Lampeduse. Rôznym zainteresovaným agentúram trvalo takmer týždeň, kým ich zjednotili.

Utrpenie najmenších

Najťažšie znáša doktor Bartolo osud zachránených detí. Stretáva sa s prípadmi, kedy deti utečencov trávia čas v nemocnici, zatiaľ čo ich matky podstupujú chirurgický zákrok alebo lekárske vyšetrenie. Pracovný personál nemocnice sa preto rozhodol vytvoriť pre nich špeciálne miesto. Ludoteca – „herňa“ má pestro pomaľované dvere a je v blízkosti operačnej sály. Bartolove oči sa rozžiarili, keď ju odomkol a ukázal nám, čo sa v nej skrýva. Steny zdobia pestrofarebné obrázky so zvieratkami, scénami z prírody a písmenami abecedy. K štyrom malým okrúhlym stolom patria dúhové miniatúrne stoličky pre asi 20 detí. Môžu sa hrať alebo sledovať videá. Darované hračky sú rozložené po miestnosti – Bartolo povedal, že má dostatočne veľa hračiek a každé dieťa si preto pri odchode môže niečo zobrať so sebou. Je jasné, že táto miestnosť je jedným z mála Bartolovych útočísk v jeho pracovnom živote.

“Stále zomierajú”

Bartolo však nie je ohľadom súčasnej situácie veľmi optimistický. Keď sa 3. októbra 2013 objavili trosky lode niekoľko metrov od pobrežia Lampedusy a výsledkom bolo 366 mŕtvych, ozvali sa hlasy volajúce po zmene. Ale nesúhlas s migráciou spôsobil, že politickí lídri sa len ťažko dokážu dohodnúť na spôsobe, ako najlepšie zachrániť ľudské životy či vytvoriť viac bezpečných a legálnych ciest do Európy. A zatiaľ sa počet mŕtvych na mori rýchlo zvyšuje. „Po takmer dvoch rokoch sa stále nič nezmenilo. Stále prichádzajú, stále zomierajú. Čo sme teda napravili? Nič,“ skľúčene poznamenal Bartolo. „Robíme čo môžeme, pretože je to tak správne. Chceme zachrániť čo najviac životov, ale v skutočnosti je to systém, ktorý nefunguje.“

Od inštitúcií EÚ v Bruseli a v Štrasburgu až po Bezpečnostnú radu OSN v New Yorku sa ozývajú hlasy, aby sa táto situácia zmenila. Konečne to vyzerá, že európski lídri zamerali kolektívnu snahu na vyhľadávacie a záchranné operácie v Stredozemnom mori. Napriek tomu bude stále viac a viac ľudí zomierať a Bartolova pomoc bude aj naďalej potrebná – minulý rok zahynulo 3500 ľudí, aj napriek tomu, že talianska operácia Mare Nostrum zachránila desiatky tisíc životov. Čím dlhšie bude Európa trvať na budovaní pevnosti a zatvárať dvere pred tými, ktorí utekajú pred utrpením, tým viac ľudí sa utopí v jej priekope. Aby sa utečenci a utečenkyne, migranti a migrantky dostali do Európy bezpečnými a legálnymi cestami a nie vo vreciach na mŕtvoly, je treba urobiť viac.