So Keres, Europa?

blog napísala Kaja Bernátová, členka Správnej rady Amnesty International Slovensko

V júli som sa vďaka ľudsko-právnej organizácii Amnesty International, v ktorej dlhodobo pôsobím ako dobrovoľníčka, zúčastnila interaktívno-vzdelávacieho pobytu v Rumunskom meste Cluj-Napoca, ktoré je tohtoročným Európskym hlavným mestom mládeže.

Podujatie s názvom „Čo je, Európa?!“ sa pokúšalo efektívnym spôsobom upriamiť zrak Európanov a Európaniek na problematickú situáciu Rómov a Rómiek. Rómskym i nerómskym aktivistom a aktivistkám bola predostretá možnosť získať počas jedného týždňa základné informácie o histórii, kultúre a aktuálnych problémoch rómskeho etnika, medzi ktoré bohužiaľ patria tak primitívne prejavy xenofóbie, ako je segregácia detí na školách, diskriminácia na trhu práce, násilné vysťahovanie či policajná brutalita.

Účastníci mali zároveň možnosť vybrať si z viacero umelecky, intelektuálne či aktivisticky ladených workshopov, ktorých výstupy sa pretavili do jedinečných 48 hodinových akcií v mestskom parku, počas záverečného festivalového podujatia. Okoloidúci či médiá si tak mohli pozrieť interaktívne umelecké výstavy venované rómskemu holokaustu, novopečený verejne premietaný krátky film zas vyvracal tradičné rómske stereotypy. I napriek tomu, že Amnesty facilitovala workshop týkajúci sa spomínanej segregácii rómskych detí na školách, moja voľba padla na aktivitu venovanú problematike nútenému vysťahovaniu miestnych Rómov a Rómiek.

Mrazivé ráno 17. decembra 2010 opustilo pod hrozbou násilia vyše 70 rómskych rodín svoje domovy v centre mesta. Miestna politická elita jednohlasným rozhodnutím vybrala pre nich otrasnú lokalitu Pata Rât, nachádzajúcu sa v blízkosti obrovského smetiska. Nakoľko som s ľuďmi z tejto osady strávila väčšinu pobytu v Rumunsku, rada by som im venovala samostatný blog a zvyšok tohto textu radšej upriamim na záverečné hodnotenie meetingu.

Pokiaľ by som mala odpovedať na otázku, či boli naplnené moje očakávania, odpoveď je jasná – nie, neboli. Nie je tak ale chybou organizátorov a organizátoriek, vina padá len na moju hlavu. Už teraz viem, že očakávania týkajúce sa získania čo najväčšieho  množstva informácií či faktov o Rómoch a Rómkach jednoducho neboli na mieste. Som vďačná, že organizačná základňa je očividne na vyššej úrovni v zmýšľaní ako ja a dobre chápe, že všetky potrebné informácie sa dajú vďaka internetu získať aj bez účasti na podujatí podobného charakteru. No to, čo je pri každej (aj dobrovoľníckej) práci naozaj dôležité, a teda osobná skúsenosť, nám žiadne informačné médiu neposkytne.

Moja skúsenosť je jasná – Rómovia a Rómky sú rovnako priateľskí, vzdelaní, odvážni a cieľavedomí ako ostatní ľudia. Neexistuje jediný dôvod, prečo by sa k nim vlády či spoločnosť mali správať ako k občanom druhej kategórie. Tiež som mala možnosť vidieť, že pokiaľ by bola každému poskytnutá rovnaká štartovacia čiara, medzi rómskou a nerómskou komunitou by bolo oveľa menej nedorozumení. A i keď organizátori nemali všetko dokonale pripravené a niektoré body programu ostali u mňa nepochopené, je zrejmé, že niekedy na prvý pohľad nezáživné aktivity ako učenie sa rómskych piesní tancovanie s Rómami a Rómkami dokážu spojiť ľudí a pochopiť seba navzájom viac, ako tisíce vypovedaných akademických slov.