Špinavé mäso a modernistická utópia mesta Brazília

Mýtus o založení Ríma hovorí, že mesto postavili na rúbanisku uprostred lesa. Výrub a vypálenie stromov tak predstavovali prvú stopu ľudského dizajnu. Les vymedzoval právnu a politickú hranicu rímskej jurisdikcie, za ktorou sa rozprestierala terra nullius – neusporiadané územie nerešpektujúce zákony a obývané barbarmi, vyhnancami a vysťahovalcami. Táto predstava lesa ako tabula rasa zodpovedá symbolike, ktorú lesy v dejinách západných myšlienkových smerov najčastejšie reprezentujú – protiklad, či priam nepriateľa mestských priestorov. Zobrazovanie týchto „nedotknutých“ prostredí bez ľudí, ktorí by v nich prebývali, slúžilo a do dnešných dní slúži ako argument oprávňujúci politiku likvidácie, vysídľovania pôvodného obyvateľstva a ničenia akýchkoľvek svedectiev o jeho existencii.

 [ Blog vyjadruje osobné názory autorky a nutne nereprezentuje stanovisko celej organizácie.]

Modernistická ideológia, ktorá stojí za výstavbou mesta Brazília, vychádza z rovnakej predstavy. Budovanie nového hlavného mesta uprostred Amazónie poskytlo urbanistom príležitosť vystavať ideálne modernistické mesto – úplne od nuly, na mieste, ktoré označovali ako „prázdny a otvorený priestor“. Sotva by sme našli lepšie podmienky na realizáciu urbanistickej utópie raného dvadsiateho storočia. Tento pohľad však od osemdesiatych rokov inovatívne výskumy antropológov, archeológov a botanikov zásadne spochybňujú. Dnes už existujú dôkazy, že pôvodné obyvateľstvo a jeho spôsob bývania zanecháva v krajine výrazné stopy a má vplyv na formovanie lesnej ekológie. Inými slovami, amazonský prales je dedičstvom dizajnu pôvodného obyvateľstva.

Stroj na bývanie

Hovorí sa, že taliansky svätec Don Bosco vo svojej vízii z roku 1883 predpovedal „zasľúbenú zem“ na mieste, kde sa dnes nachádza mesto Brazília. Tento mýtus sa spája s pôdorysom mesta, ktorý má tvar kríža. Kvôli symbolike, ktorú mu prisudzujú, predstavuje pre niektorých mesto Brazília akýsi „nový kresťanský Rím“. Autorom tohto plánu je urbanista a architekt Lúcio Costa, ktorý bol spolu s architektom Oscarom Niemeyerom jeho hlavným staviteľom. Costovo víťazstvo v architektonickej súťaži od počiatku sprevádza veľa dohadov. Pochybuje sa o jeho férovom výbere. Povráva sa, že architekt Oscar Niemeyer, ktorý v tridsiatych rokoch pôsobil ako praktikant v architektonickom štúdiu Lúcia Costu, Gregoriho Warchavchika a Carlosa Leãoa, si Costu dopredu vybral ako svojho spolupracovníka. Urbanisti toto modernistické mesto nazývali pilotným projektom, základným modelom alebo podľa Costu „prvým náznakom“. Pretože má mesto dve „krídla“ (severné a južné) pretnuté tzv. „monumentálnou osou“, jeho tvar si od počiatku ľudia asociovali s lietadlom, s námestím Praça dos Três Poderes (na ktorom sa nachádza sídlo prezidenta, budova brazílskeho kongresu aj najvyšší federálny súd) ako jeho pilotnou kabínou. Takáto interpretácia sa dokonca zvykla učiť na základných školách. Túto metonymiu snáď vyvolal dvojitý význam portugalského slova piloto, ktoré označuje nielen kapitána lietadla alebo lode, ale aj experimentálny model. Pripodobnenie k lietadlu možno poukazuje na skrytý alebo podvedomý zámer za Costovým plánom – skôr než akýsi „nový kresťanský Rím“ chcel snáď Costa ako typický nasledovateľ Le Corbusiera postaviť „stroj na bývanie“.

Tropické komúny

Krátko po tom, ako sa Rio de Janeiro stalo koncom osemnásteho storočia sídlom brazílskej vlády, sa začalo uvažovať o  presune hlavného mesta. Ako hlavný dôvod sa uvádzalo nebezpečenstvo námorného útoku, ktorému bolo Rio de Janeiro ako pobrežné mesto vystavené. Podobným prípadom bolo presunutie vtedajšieho hlavného mesta Nigérie z prístavného mesta Lagos do vnútrozemského mesta Abuja. Po vyhlásení nezávislosti Brazílie v roku 1822 štátnik José Bonifácio de Andrada e Silva zverejnil oficiálne rozhodnutie postaviť nové hlavné mesto a nazvať ho Brazília (po portugalsky Brasília, kým štát sa nazýva Brasil).

K realizácii tohto plánu ale došlo až o vyše storočie neskôr. V roku 1889 Brazília zrušila monarchiu. O dva roky nato bolo ústavne nariadené postavenie nového hlavného mesta v centrálnej časti Brazílskej vysočiny. Stále sa však nič nedialo, až kým jeden z prezidentských kandidátov v predvolebnom prejave v roku 1955 nesľúbil, že po nástupe do funkcie postaví na náhornej plošine nové hlavné mesto. Jeho meno bolo Juscelino Kubitschek de Oliveira. Kubitschek pochádzal z chudobných pomerov. Jeho matka, Júlia Kubitschek, bola českého a rómskeho pôvodu. Vo voľbách zvíťazil a v apríli 1956 svoj sľub splnil. Navrhol zákon, ktorým sa mala zriadiť agentúra na vybudovanie nového federálneho hlavného mesta s názvom Brazília v štáte Goiás, avšak so samostatným štatútom (Distrito Federal). V septembri toho istého roku brazílsky kongres návrh zákona schválil. V apríli 1960 bolo hlavné mesto inaugurované.

Nové hlavné mesto Brazílie malo byť rovnostárskym komunitným prostredím (akýmisi tropickými komúnami), no stalo sa rovnakým ako ktorékoľvek iné z veľkých brazílskych miest. Uviazlo v dramatickom konflikte stále rastúcej populácie migrantov a squatterov, nekontrolovateľných špekulácií s nehnuteľnosťami, sociálnej nespravodlivosti, marginalizácie chudobných a sústredenia politickej moci a ekonomického bohatstva v rukách malej časti obyvateľstva mesta. Kšeftovanie s pôdou, neustále odsúvanie nižších úradníkov na periférie periférií začiatkom osemdesiatych rokov, narastajúca nerovnosť a následné zmenšovanie medzitriednej sociálnej interakcie viedlo až k vzniku jedného z najvýraznejších vzorcov segregácie v krajine.

Mesto mužov

Výstavba mesta začala v roku 1957. Dopyt po pracovnej sile bol obrovský a stavebné spoločnosti sa pretekali v najímaní robotníkov. Do roku 1959 pracovalo na stavbe mesta okolo 30-tisíc ľudí, ktorým sa hovorilo candangos. Všetci boli muži a vznikajúce mesto Brazília sa tak na niekoľko rokov stalo mestom mužov. Boli to práve oni, ktorých ťažká práca dala vzniknúť tomuto mestu, častokrát za cenu vlastného života. Candangos prichádzali najmä zo severovýchodných častí Brazílie a spolu s nimi prišli aj rôzne zvyky a tradície. Plány na výstavbu mesta ale nerátali s ubytovaním pre týchto robotníkov, a tak začali vyrastať v okolí staveniska neformálne obydlia bez infraštruktúry, tečúcej vody či ciest. Pamätníci spomínajú, že väčšina ciest bola  prašných, dážď ich menil na blatisté, ťažko sa po nich chodilo a domov ste vždy prišli špinaví. Prvá takéto neformálna usadlosť sa volala Cidade Livre – Slobodné mesto –, obchod v ňom bol oslobodený od dane. Inak je toto pomenovanie nepresné. Slobodu mnohí z týchto ľudí zanechali za sebou. Podľa slov jedného z candangos, Raimunda Aguilara, „Sloboda tu znamenala slobodu pracovať.“ Pre mnohých to napriek ťažkej práci – na začiatku sa pracovalo častokrát 48 hodín bez prestávky – a chudobe bol lepší život ako na miestach, odkiaľ prišli. Tieto neformálne obydlia dali vzniknúť satelitným mestám, ktoré americký antropológ James Holston nazýva „mestá rebélie“. Nasledujúce vlády sa ich snažili zbúrať a na ich mieste vystavať moderné budovy. V roku 1988 však boli vyhlásené za národnú pamiatku. Ich dnešné obyvateľstvo požaduje, aby pôda, na ktorej stoja, prešla bezplatne do ich vlastníctva. Mesto Brazília, tak ako veľa iných, vyvoláva otázku, kto má na mesto právo. Ľudia, ktorí ho postavili, v ňom po jeho inaugurácii bývať nemohli. Nemohli si to totiž dovoliť.

JBS a hovädzie pre robotníkov

V roku 1953, niekoľko rokov pred začatím výstavby mesta Brazília, založili bratia Batistovci spoločnosť JBS. Od farmárov skupovali dobytok, ktorý potom predávali mäsokombinátom v stredozápadnom štáte Goiás. Neskôr si otvorili vlastné mäsiarstvo. O pár rokov neskôr uvidela dvojica príležitosť vo výstavbe nového hlavného mesta, vzdialeného asi dvesto kilometrov. Založili bitúnok, ktorý dodával robotníkom mäso. Obchod sa rýchlo rozrástol, ale zostal do veľkej miery rodinnou záležitosťou. Všetci traja synovia jedného z bratov Batistovcov odišli zo školy ako sedemnásťroční, aby riadili rôzne bitúnky. V osemdesiatych rokoch JBS rýchlo rozšírila svoju činnosť po celej Brazílii. Získala rad bitúnkov a spracovateľských závodov a začala vyvážať čerstvé hovädzie mäso – predovšetkým časti, ktoré sa v Brazílii príliš nepoužívajú. V roku 2007 sa brazílska pobočka akciovej spoločnosti JBS stala verejne obchodovateľnou spoločnosťou.

Približne v rovnakom čase bola zavedená národná politika, ktorá JBS vyniesla do nových výšin. Brazílska národná banka BNDES zaviedla svoju „schému národných šampiónov“. Vybrala si niekoľko brazílskych spoločností a investovala do nich značné prostriedky s cieľom premeniť ich na úspešné nadnárodné korporácie. BNDES prvýkrát investovala do JBS v roku 2007 asi 580 miliónov dolárov. Tie spoločnosti umožnili odkúpiť podniky na balenie mäsa po celej Amerike, vrátane USA. Neskôr kúpila významnú severoírsku hydinársku firmu Moy Park. V roku 2009 BNDES do spoločnosti investovala ďalšie dve miliardy dolárov, keď JBS kúpila americkú hydinársku spoločnosť Pilgrim’s Pride. Banka dnes vlastní viac ako pätinu akcií JBS.

Pokiaľ nakupujete mäso v supermarketoch, je veľmi pravdepodobné, že je to mäso, ktoré prešlo touto brazílskou spoločnosťou alebo jednou zo spoločností v jej vlastníctve. Pracovné nábory do severoírskej spoločnosti Moy Park sa robia aj na Slovensku a množstvo Slovákov a Sloveniek pracuje v jej továrňach. Väčšina pracujúcich v írskom mäsospracovateľskom priemysle sú práve migrantky a migranti bývajúci v biednych podmienkach, ktoré sú, ako sa ukázalo v prípade súčasnej pandemickej situácie, ideálne na šírenie infekcie. V Írsku sa práve mäsokombináty stali jej ohniskami.

Zamestnanci a zamestnankyne v tomto priemysle sú považovaní za „kľúčových pracovníkov“, ale rovnako ako zdravotnícky personál a pracovníkov v doprave ich ponechali pracovať v žalostných a smrteľne nebezpečných podmienkach. Pracovníci mäsokombinátov povedali pre írsku RTE Today Show, že „chorí pracovníci vrátane tých, ktorí majú teploty, sa vrátili do tovární. Na výrobných linkách sa nedodržiavajú rozostupy a až donedávna neboli k dispozícii žiadne ochranné prostriedky, ako sú rúška či masky.“ Podobne v júli tohto roku skupiny, ktoré sa venujú advokácii v prospech pracovníkov, podali na americké ministerstvo poľnohospodárstva občianskoprávnu sťažnosť proti mäsospracovateľským gigantom Tyson Foods a JBS, v ktorej tvrdili, že spoločnosti nezabránili prepuknutiu nových prípadov ochorenia COVID-19 medzi afroamerickými a latinskoamerickými pracovníkmi, čo podľa nich predstavuje rasovú diskrimináciu. Podľa The Washington Post až okolo 87 % prípadov COVID-19 v mäsokombinátoch sú ľudia tmavej farby pleti.

Operácia Autoumyváreň

Pandemická situácia však nevytvorila nové nerovnosti, ale zintenzívnila a zviditeľnila tie už existujúce. V priebehu rokov čelila spoločnosť JBS škandálu za škandálom, no jej rastu sa to takmer nedotklo. Rozsah obvinení z úplatkov voči nej siaha od inšpektorov na kontrolu kvality mäsa až po najvyššie brazílske úrady. Cieľom operácie s názvom Autoumyváreň (Operação Lava Jato) bolo vyšetriť škandál s úplatkami v brazílskej štátnej ropnej spoločnosti Petrobras v roku 2014. Operácia odhalila rozsiahlu sieť siahajúcu ďaleko za hranice jedinej spoločnosti a nakoniec viedla k pádu brazílskej vlády.

Keď škandál zasiahol aj JBS, podpísali bratia Joesley a Wesley Batistovci, súčasní majitelia spoločnosti, spolu s ďalšími piatimi vedúcimi pracovníkmi v máji 2017 dohodu o vine a treste, pričom sa priznali k uplácaniu politikov. O štyri mesiace neskôr bratov zadržala polícia pre obvinenie z obchodovania s dôvernými informáciami. Aj v súčasnosti je holdingová spoločnosť bratov Batistovcov vyšetrovaná kvôli možnému zapojeniu do údajnej tajnej dohody medzi riadiacimi pracovníkmi, politikmi a štátnymi zamestnancami s cieľom odkloniť zdroje od štátnej banky. Toto protikorupčné vyšetrovanie, ktoré množstvo organizácií od Transparency International až po Dohovor OSN proti korupcii ponúkalo ako protikorupčný model pre krajiny tzv. „tretieho sveta“, však zároveň priamo prispelo k politickej a ekonomickej kríze, v ktorej sa Brazília aktuálne nachádza.

Operácia Autoumyváreň viedla k obvineniu bývalého prezidenta Silvu, predsedu Strany pracujúcich (Partido dos Trabalhadores), z korupcie. Ten v roku 2018 kandidoval v prezidentských voľbách, v ktorých bol jeho súperom Jair Bolsonaro. Niektoré obvinenia voči Silvovi súd zrušil už v priebehu nasledujúceho roka a začiatkom septembra tohto roku ukončil jedno zo začatých deviatich trestných konaní, pretože nenašiel dostatočné dôkazy na pokračovanie procesu. Voľby v roku 2018 ale vyhral krajne pravicový politik Jair Bolsonaro, ako symbol protikorupčného boja. Ten podľa mnohých vedie Brazíliu na pokraj katastrofy, a to nielen z ekonomického hľadiska. Svoju rétoriku založil na predstave záchrany národa pred akýmsi „morom korupcie“ prostredníctvom mesiášskej osobnosti, ktorá nie je „súčasťou systému“ a „vyčistí politiku“. Táto predstava je však sama o sebe problémom. Svetová banka dnes označuje korupciu za najväčšiu prekážku globálneho rozvoja.

Po studenej vojne sa totiž protikorupčná politika stala štandardnou súčasťou rozvojových projektov a bola inštitucionalizovaná ako súčasť žiaduceho usporiadania sveta. Korupcia ale nebola vždy považovaná za prekážku rozvoja. V období rozkvetu teórie modernizácie v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia kľúčoví teoretici rozvoja, ako napríklad Samuel Huntington, tvrdili, že korupcia naopak prispieva k rozvoju, pretože môže znížiť byrokraciu a umožniť hladšie fungovanie trhov, čo nadnárodným spoločnostiam uľahčí robiť biznis. Korupcia nestála mimo procesu modernizácie; skôr bola považovaná za jej nevyhnutný produkt. Všetko, čo je v krajine „zlé a skorumpované“, dnes máme tendenciu individualizovať či zosobňovať, ako napríklad v prípade inej bývalej brazílskej prezidentky Dilmy Rousseff. Protikorupčná politika potom častokrát vedie k ignorovaniu príčin systémovej korupcie.

Protikorupčná operácia Autoumyváreň, ktorá zasiahla aj JBS, dopomohla k environmentálnej katastrofe, devastačnej nielen pre Brazíliu, ale aj pre celý svet. Bolsonaro, ktorý mal brazílsku politiku zázračne „vyčistiť“, dnes sám čelí obvineniam z korupcie. Nezamestnanosť narastá, zvyšuje sa počet prípadov porušovania práv pôvodného obyvateľstva a iných menšín a odlesňovanie amazonského pralesa postupuje obrovskou rýchlosťou. Politiky – alebo skôr ich absencia – Bolsonarovej vlády sú priamo zodpovedné za vypaľovanie amazonského pralesa. V auguste zaznamenala brazílska vesmírna agentúra INPE viac ako 7 600 požiarov v štáte Amazon (jednom z deviatich štátov, na ktorých území sa rozprestiera brazílska Amazónia), čo je najvyšší počet od roku 1998 a takmer o tisíc viac ako minulý rok. V septembri agentúra INPE oznámila, že v celej oblasti Amazónie zaznamenala v auguste viac ako 29 307 požiarov – čo je druhý najvyšší počet za posledných desať rokov a len o niečo menej ako v minulom roku – 30 900. Za vlády Bolsonara sa prírodné bohatstvo Brazílie mení doslova na popol.

Otroctvo a špinavé mäso

Spoločnosť JBS je spájaná aj s predajom „špinavého mäsa“. V roku 2017 brazílska polícia odhalila, že JBS podplatila inšpektorov na kontrolu kvality mäsa, aby umožnili predaj zhnitej hovädziny, sfalšovali dokumenty o exporte a ďalšiu dokumentáciu, a zámerne nevykonali riadnu kontrolu mäsospracovateľských závodov. A netýka sa to len hovädzieho mäsa. V roku 2019 odhalila investigatívna práca novinárskeho tímu The Guardian,, organizácie Repórter Brasil a The Bureau of Investigative Journalism prítomnosť salmonely v kuracom mäse dodanom z Brazílie do Európy. Časť tohto mäsa pochádzala od spoločnosti JBS.

JBS tiež čelí obvineniam z neprimeraných pracovných podmienok, častokrát označovaných za novodobé otrokárstvo. V roku 2017 The Guardian a Repórter Brasil zistili, že JBS kúpila hovädzie mäso z farmy, ktorú vyšetrovala brazílska prokuratúra na základe podnetu polície, že zamestnanci farmy boli nútení žiť v neľudských, ponižujúcich podmienkach v prístreškoch bez toaliet či pitnej vody.

V posledných rokoch bolo v USA podaných niekoľko podnetov, ktoré obviňujú JBS a ďalšie významné firmy na balenie mäsa z uzatvorenia tajných dohôd o stanovení cien. USA začali koncom júna 2019 trestné stíhanie vo veci obvinení proti spoločnosti Pilgrim’s Pride, ktorú vlastní spoločnosť JBS, a ďalším výrobcom hydiny. Minulý rok dvaja najväčší distribútori potravín v krajine, korporácie Sysco a US Foods , tvrdili, že hlavní producenti hydiny zámerne prerušili dodávky kuracieho mäsa s cieľom zvýšiť veľkoobchodné ceny. Bol to tretí súdny proces s podobnými obvineniami za dva roky. Napokon, v apríli minulého roku žalovali nezávislí chovatelia dobytka spoločnosť JBS a ďalšie tri veľké americké baliarne hovädzieho mäsa za to, že sa od roku 2015 dohodli na znížení cien, ktoré farmárom platili za ich dodávky mäsa.

JBS bola opakovane obvinená z nákupu dobytka chovaného na nelegálne odlesnenej pôde amazonského pralesa. V roku 2017 dostala spoločnosť od brazílskeho úradu environmentálnej regulácie pokutu 7,7 miliónov dolárov za nákup dobytka od farmárov, ktorí sú na čiernej listine za nelegálny chov. Organizácia Greenpeace zverejnila niekoľko správ s podobnými obvineniami, ktoré spoločnosť vždy rázne poprela. Podobné zistenia vo svojej rozsiahlej výskumnej správe z tohto roku Les sa mení na poľnohospodársku pôdu dokumentuje aj Amnesty International.

Spoločnosť JBS a jej podobné však nie sú príčinou spomínaných negatívnych javov. Sú symptomatickým dôsledkom systému založeného na predstave, že ako ľudia máme právo na neobmedzené čerpanie prírodných zdrojov a zisk je dôležitejší ako životné prostredie i ľudské životy, pričom niektoré ľudské životy sú hodnotnejšie ako iné. Súčasťou tejto predstavy je aj ideológia vpísaná v múroch, cestách a budovách mesta Brazília. Ideológia, pre ktorú je les priestorom ničoho a nikoho. Rovnaká ideológia, ktorá vedie k tomu, že tmavšia pigmentácia pokožky môže znamenať sociálnu smrť. Usadila sa hlboko v našich telách a naučila nás, ako počúvať, rozprávať, pozerať sa a vnímať svet. Je jedným zo sedimentov nášho geografického podkladu. Častokrát ju dokážeme rozoznať už len prostredníctvom konfrontácie s rozdielnou sociálnou predstavivosťou, ktorá naruší tú našu.

Ak sme si doteraz rozprávali mýtus o založení Ríma ako mesta postaveného na rúbanisku uprostred lesa, v konfrontácii s klimatickou katastrofou si budeme musieť začať predstavovať iný príbeh. V ňom už viac nebude výrub a vypálenie stromov prvou stopou ľudského dizajnu, ale príbehy našich miest budú snáď príbehmi neustálej kultivácie svojho prostredia citlivej k jeho ľudským aj mimoľudským aktérom. Filozofka Deborah Danowski a antropológ Eduardo Viveiros de Castro tvrdia, že to, čo sa v západnej kultúrnej predstavivosti nazýva prostredie, skupiny pôvodného obyvateľstva Amazónie považujú za „spoločnosť spoločností, medzinárodnú arénu, cosmopoliteiu“. Podobne ako pre väčšinu iných nezápadných kultúr, sú pre ne ľudia prvkami rozsiahleho sociálneho sveta biosféry. Naše telá nesú stopy tohto prostredia. Nie sú od nich oddelené, nesú v sebe ostatné a ostatných. Je preto našou zodpovednosťou, aby sme v tejto „spoločnosti spoločností“, vo svete, ktorého sme súčasťou spolu s rastlinami, zvieratami a duchmi vyhynutých druhov znepríjemňovali existenciu korporáciám fungujúcim ako JBS. Strácanie (sa) svetov, ktoré majú na svedomí, je totiž strácaním sveta samotného.

Pripravila Kristína Országhová, editovala Elena Teplanová.

Autorka je redaktorkou mesačníka Kapitál, konzultantkou a výskumníčkou v Amnesty Slovensko. Blog vyjadruje osobné názory autorky a nutne nereprezentuje stanovisko celej organizácie.

Topics