Stav ľudských práv v Bielorusku v roku 2020

Hlava štátu: Alexandr Lukašenko  

Predseda vlády: Roman Golovčenko (v júni vystriedal Sergeja Rumasa) 

  • Rok sa niesol v znamení občianskych protestov. Prezidentské voľby v auguste podnietili bezprecedentný zákrok proti slobode prejavu a právu na pokojné zhromažďovanie v histórii samostatného Bieloruska. Opozičné kandidátky a kandidáti a ľudia z ich kampaňových tímov boli zatýkaní na základe falošných obvinení alebo nútení odísť do exilu. Polícia použila nadmernú silu na rozháňanie davov na demonštráciách. Desaťtisíce pokojných protestujúcich a okoloidúcich boli zadržané a mnoho z nich polícia mučila a inak s nimi neľudsky zaobchádzala. Novinári a novinárky, zdravotnícky personál, študentstvo, lídri odborových zväzov a ďalší čelili zatýkaniu, bitkám a trestnému stíhaniu. 
  • Počiatočná reakcia vlády na pandémiu COVID-19 bola nedostatočná.  
  • Vynášanie rozsudkov smrti pokračovalo. 

Zhrnutie 

Zhoršujúce sa ekonomické vyhliadky, slabo zvládnutá pandémia COVID-19 a početné štvavé vyjadrenia prezidenta Alexandra Lukašenka, okrem iných problémov, viedli k dramatickému poklesu jeho popularity. Pred prezidentskými voľbami, ktoré sa konali 9. augusta, boli súčasťou viacerých jeho televíznych vystúpení v hlavnom vysielacom čase mizogýnne výroky, zatiaľ čo sa stupňovalo svojvoľné zatýkanie, politicky motivované trestné stíhanie a ďalšie represálie proti opozičným kandidátkam a kandidátom a ich podporovateľom a podporovateľkám, politickým aktivistom a aktivistkám, občianskej spoločnosti a nezávislým médiám. Opozičná koalícia okolo prezidentskej kandidátky Sviatlany Cichanovskej viedla ženy do čela narastajúceho protestného hnutia, ktoré sa rozšírilo po celej krajine a spoločnosti. Prezident Lukašenko si nárokoval drvivé víťazstvo, aj keď výsledok volieb ostro spochybnila Cichanovská a mnoho nezávislých volebných pozorovateľov ho považovalo za podvodný. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorej bolo zabránené v pozorovaní volieb, zaznamenala dôveryhodné správy o rozsiahlych nezrovnalostiach a závažných administratívnych pochybeniach. Bielorusko rýchlo zachvátili protesty proti priebehu a výsledku volieb, ktoré boli napriek brutálnemu zásahu bieloruských orgánov v drvivej väčšine pokojné. Ľudí považovaných za vedúce osobnosti protestného hnutia veľmi rýchlo zatkli alebo prinútili odísť do exilu. Vzťahy s veľkou častou medzinárodného spoločenstva sa drasticky zhoršili, čo viedlo k sankciám cieleným proti mnohým bieloruským funkcionárom zapojeným do volebných podvodov a porušovania ľudských práv. Rusko vyjadrilo podporu bieloruským orgánom a poskytlo finančnú pomoc. 

Sloboda prejavu 

Právo na slobodu prejavu výrazne obmedzila snaha umlčať všetku kritiku a nesúhlas, a to aj prostredníctvom útokov na jednotlivcov či jednotlivkyne a médiá, legislatívnych zmien, administratívneho tlaku i technických prostriedkov, ako sú výpadky internetu. 

Médiá zostali pod prísnou vládnou kontrolou. Nezávislí novinári a novinárky a mediálne organizácie čelili obťažovaniu a prekážkam pri vykonávaní ich legitímnej práce. Len od mája do októbra miestni pozorovatelia zdokumentovali viac ako 400 takýchto prípadov vrátane zatýkania, mučenia a iného zlého zaobchádzania s pracovníkmi a pracovníčkami médií. Medzinárodným médiám bola zamietnutá alebo zrušená akreditácia, aby sa zabránilo necenzurovanému spravodajstvu. Domácim novinám, ako napríklad Komsomoľskej Pravde v Bielorusku, odmietli štátne tlačiarne vytlačiť vydania obsahujúce kritiku štátnych orgánov. Významnému online spravodajskému portálu TUT.by úrady pozastavili licenciu. Natalia Lubnevská, novinárka pracujúca pre nezávislé noviny Naša Niva, bola jednou z najmenej troch novinárov a novinárok, na ktorých 10. augusta polícia strieľala gumovými nábojmi. Jej zranenie si vyžadovalo operáciu a 38 dní bola hospitalizovaná. Niekoľko blogerov, blogeriek a novinárov a novinárok sa stalo terčom politicky motivovaného trestného stíhania, vrátane spoluautora populárneho kanála na sieti Telegram, Ihara Losika, ktorého zatkli 25. júna na základe vykonštruovaných obvinení. Stále čaká na súdne konanie. 

Bieloruské orgány nariadili poskytovateľom internetu takmer úplné vypnutie mobilného internetu počas prvých troch dní povolebných protestov, a následne počas každotýždenných protestov, s cieľom oslabiť výmenu informácií a zabrániť koordinovaniu demonštrácií. Obmedzenia prístupu boli bežne uvalené na nezávislé spravodajské weby. 

Nesúhlasné názory, ktoré sa rozšírili vo všetkých sektoroch spoločnosti, boli brutálne a priamo potlačené. Študenti, akademičky, športovci, náboženské a kultúrne osobnosti, zamestnankyne štátnych podnikov a ďalší boli vylúčení alebo zbavení svojich funkcií a mnohí čelili administratívnym, či dokonca trestným sankciám za to, že sa vyjadrili proti bieloruským orgánom, podporili pokojný protest, alebo sa zúčastnili na štrajkoch. 

Ženy  

Ženy s opozičnými názormi čelili rodovo podmieneným odvetným represáliám, ktoré cielili na ich vnímané zraniteľnosti, ako napríklad hrozby sexuálnym násilím alebo tým, že ich malé deti budú umiestnené do štátnej starostlivosti.

Sloboda zhromažďovania 

Právo na slobodu zhromažďovania zostalo prísne a neprimerane obmedzené. Postihy uložené pokojným demonštrantom a demonštrantkám za priestupky boli často ťažšie ako tresty uplatňované za určité trestné činy. 

Na začiatku roka bolo niekoľko desiatok aktivistov a aktivistiek prísne pokutovaných alebo odsúdených na „administratívne zadržanie“, a to aj na dlhšie obdobie prostredníctvom formálneho obnovovania po sebe nasledujúcich trestov zadržania na 15 dní (zákonné maximum) za „administratívne priestupky“, ktoré údajne spáchali počas pokojných protestov koncom roka 2019. 

Celkovo boli od začiatku prezidentskej kampane v máji do volieb svojvoľne zadržané stovky pokojných demonštrantov a demonštrantiek, online aktivistiek a aktivistov, nezávislých novinárov či novinárok a ďalších, a to aj mužmi v civilnom oblečení, s použitím nezákonnej sily a neoznačených vozidiel. Desiatky protestujúcich dostali pokuty alebo boli zadržiavaní a zadržiavané v spomínanej administratívnej väzbe. Po voľbách vychádzali pravidelne do ulíc po celej krajine pokojne protestovať státisíce Bielorusov a Bielorusiek. Desaťtisíce ľudí boli zatknuté, stovky boli vystavené mučeniu a inému zlému zaobchádzaniu a prísne potrestané. Amnesty International bola priamym svedkom nepodloženého, svojvoľného a brutálneho charakteru mnohých týchto zatknutí.  

Len od 9. do 12. augusta vláda potvrdila zadržanie 6 700 protestujúcich. Každotýždenné pokojné protesty pokračovali po celej krajine, a to v uliciach aj v rámci štátnych podnikov, divadiel, univerzít a ďalších miest a platforiem. Do polovice novembra podľa oficiálnych a nezávislých údajov bolo zadržaných odhadom viac ako 25-tisíc ľudí vrátane mnohých okoloidúcich a novinárov a novinárok. Opakovane bolo za jediný deň zadržaných viac ako tisíc ľudí. Miestne ľudskoprávne organizácie zdokumentovali viac ako 900 trestných konaní, pričom obvinených bolo najmenej 700 osôb. 

Polícia (často v civilnom oblečení) používala nadmernú silu pri útokoch náhodne nasmerovaných do davov protestujúcich,  gumové náboje vystrelené z krátkej vzdialenosti, omračujúce granáty, dráždivé chemické látky, vodné delá, automatické strelné zbrane so slepými nábojmi, obušky a ďalšie prostriedky na rozohnanie pokojných davov a zadržanie jednotlivcov. Vládne sily zabili najmenej štyroch ľudí a niekoľko ďalších zomrelo za podozrivých okolností.

Zatiaľ čo mnoho protestujúcich a okolostojacich bolo napadnutých náhodne a svojvoľne, iní sa stali terčom za to, že si konali svoju prácu, ako napríklad žurnalisti a žurnalistky dokumentujúce udalosti alebo zdravotníčky a zdravotníci, ktorí dobrovoľne ošetrovali zranených. Na ďalších sa zamerali pre ich sexuálnu identitu. Keď 26. septembra cestou na verejné zhromaždenie zadržali obrankyňu ľudských práv Viktoriu Biranovú, polícia ju identifikovala ako aktivistku za práva LGBTI ľudí a následne ju odsúdili na 15 dní administratívnej väzby.

Sloboda združovania 

Bieloruské orgány viedli kampaň brutálneho prenasledovania proti všetkým formám nezávislého združovania zameraného na ochranu ľudských práv a pokojnej opozícii voči režimu vrátane monitorovacích iniciatív, opozičných kampaňových tímov a nezávislých odborových zväzov. Mnoho ľudí bolo zatknutých, čelilo nepodloženému trestnému stíhaniu alebo administratívnej väzbe, hrozbám uväznenia a nútenému exilu. 

Populárny bloger a nádejný prezidentský kandidát Sjarhei Cichanovský bol 6. mája potrestaný 15 dňami neopodstatnenej administratívnej väzby, aby sa mu zabránilo v kandidatúre, čo podnietilo jeho manželku Sviatlanu Cichanovskú, aby sama kandidovala. Keď pre ňu jej manžel 29. mája v meste Hrodna zbieral podpisy, došlo k pokusu vyprovokovať ho a okamžite ho zatkli spolu s najmenej siedmimi jeho spoločníkmi.5 Neskôr ich a niekoľko ďalších prominentných opozičných blogerov stíhali v rámci toho istého vyšetrovania trestného činu podľa článku 342 Trestného zákonníka („organizácia alebo aktívna účasť na skupinových akciách, ktoré hrubo porušujú verejný poriadok“). 

Ďalší nádejný prezidentský kandidát Viktar Babaryka, jeho syn Eduard Babaryka, členovia jeho tímu a bývalí kolegovia boli tiež zadržaní na základe vykonštruovaných obvinení z ekonomických trestných činov, aby ho vylúčili z volieb a varovali ostatných prezidentských kandidátov a kandidátky.  

Opozičnú Koordinačnú radu, ktorú založila Sviatlana Cichanovská a viedlo ju sedemčlenné predsedníctvo, prezident Lukašenko odsúdil ako „pokus o uchopenie moci“ a 20. augusta bolo otvorené vyšetrovanie trestného činu podľa článku 361 Trestného zákonníka („výzvy na činy s cieľom podkopať národnú bezpečnosť“). Do konca roka boli všetci členovia a členky predsedníctva zadržaní alebo donútení odísť do exilu, rovnako ako mnohí ich spolupracovníci a spolupracovníčky.6 

Dňa 7. septembra bieloruské orgány uniesli opozičnú líderku Mariu Kalesnikavovú a odviezli ju spolu s dvoma jej kolegami na hranicu s Ukrajinou, kde ich pod hrozbou uväznenia požiadali, aby opustili krajinu. Kolegovia prešli na Ukrajinu, ale Maria Kalesnikavová roztrhala svoj pas, aby tak zabránila vyhosteniu. Dva dni ju zadržiavali bez oficiálneho rozhodnutia v izolácii a následne ju vzali na základe vykonštruovaných obvinení do vyšetrovacej väzby ako podozrivú z trestného činu, rovnako ako ďalšieho člena predsedníctva, Maxima Znaka. 

Marfu Rabkovú z mimovládnej organizácie Centrum pre ľudské práva Viasna zatkli 17. septembra, vzali ju do vyšetrovacej väzby a v súvislosti s jej prácou v oblasti ľudských práv ju obvinili z „prípravy masových nepokojov“.  

Líder Bieloruského nezávislého odborového zväzu Anatolij Bakun bol opakovane svojvoľne zadržiavaný v súvislosti s politickými štrajkmi v bani na potaš v Salihorsku, patriacej štátnemu podniku Belaruskalij. Za porušenie zákona o masových zhromaždeniach bol opakovane po sebe odsúdený na celkovo 55 dní administratívnej väzby. Traja ďalší odboroví lídri, Jurij Karzun, Serhej Čerkasov a Pavel Pucheňa, strávili od septembra do novembra v administratívnej väzbe každý po 45 dní za rovnaký „priestupok“. 

Mučenie a iné zlé zaobchádzanie 

Bieloruské orgány systematicky používali mučenie a iné zlé zaobchádzanie voči ľuďom zadržiavaným počas protestov, medzi ktorými boli nielen účastníci a účastníčky, ale aj ďalší zadržaní z radov novinárok a novinárov a okoloidúcich. Miestne a medzinárodné skupiny zdokumentovali stovky prípadov po celej krajine.  

Experti a expertky OSN na ľudské práva získali 450 svedectiev o zlom zaobchádzaní so zadržiavanými osobami, doložených fotodokumentáciou, videozáznamami a potvrdzujúcimi lekárskymi posudkami, ktoré predstavujú desivý výpočet týrania. Opisuje sa v nich, ako demonštrantov a demonštrantky mučili a zle s nimi zaobchádzali počas zatýkania, prepravy a zadržiavania v kriticky preplnených väzobných zariadeniach. Podľa svedectiev ich ponižovali, brutálne bili, podrobovali sexuálnemu násiliu, a to aj ženy a mladiství. Počas dlhých období ich zadržiavali bez jedla a prístupu k čistej vode a zdravotnej starostlivosti. Zadržiavaným bolo tiež odopreté právo informovať svojich príbuzných o tom, kde sa nachádzajú (v niektorých prípadoch počas celého trvania administratívnej väzby) a odopierali im prístup k právnemu poradenstvu či zastupovaniu. Balíky a listy im určené zadržali a skonfiškovali im aj teplé oblečenie a hygienické potreby vrátane menštruačných pomôcok.  

Bieloruské orgány pripustili, že v súvislosti s protestami dostali približne 900 sťažností na zneužívanie právomocí polície, ale do konca roka neotvorili ani jediné vyšetrovanie trestného činu, ani neobvinili nikoho z policajných zložiek z príslušných porušení.

Právo na zdravie 

Počiatočná reakcia vlády na pandémiu bola nedostatočná. Prezident Lukašenko vyhlásil, že COVID-19 je len „psychóza“ a prvé potvrdené obete vinil zo zlého životného štýlu, ľuďom odporučil posilňovať sa jazdou traktorom, vodkou a saunovaním a odmietol zaviesť výraznejšie obmedzenia. 

Trest smrti 

Bielorusko zostalo jedinou krajinou v Európe a bývalom Sovietskom zväze, ktorá ukladá trest smrti. Na konci roka čakali na vykonanie trestu smrti najmenej štyria muži a boli vynesené najmenej tri rozsudky smrti; dvaja z potrestaných boli bratia vo veku 19 a 21 rokov. Neboli hlásené žiadne popravy.