Sýria: Desivé svedectvá o mučení, neľudských podmienkach a masových úmrtiach vo väzniciach

Nová správa Amnesty International prináša na svetlo otrasné zážitky zadržaných v sýrskych väzniciach. Podľa odhadov v správe zomrelo vo väzbe od začiatku krízy v Sýrii v marci 2011 17 723 ľudí – v priemere viac ako 300 ľudí každý mesiac.

Človeka to zlomí: Mučenie, choroby a smrť v sýrskych väzniciach dokumentuje zločiny proti ľudskosti spáchané vládnymi zložkami. Cez prípady 65tich osôb správa prináša zážitky tisícov zadržaných, ktorí mučenie prežili a opísali otrasné zneužívanie a neľudské podmienky na miestach, ktoré vedú sýrske tajné služby a vo vojenskom väzení Saydnaya na okraji Damasku. Mnohí povedali, že zažili ako ľudia vo väzbe zomierali a niektorí opísali ako ich v celách držali spolu s mŕtvymi telami.

“Výpočet hororových príbehov, ktoré sa nachádzajú vo výskume, do detailov prináša príšerné zneužívania, ktoré väznené osoby rutinne zažívajú od okamihu zadržania cez vypočúvania a zadržanie za zavretými dverami notoricky známych centier tajných služieb. Táto cesta je často smrteľná a zadržaným hrozí smrť takmer na každom kroku,” povedal Philip Luther, riaditeľ programu Amnesty International pre Stredný východ a severnú Afriku.

“Sýrske vládne zložky po desaťročia využívali mučenie, aby zlomili svojich oponentov. Dnes je súčasťou systemického a rozsiahleho útoku proti hocikomu, kto je podozrivý z toho, že vystupuje proti vláde. Je to zločin proti ľudskosti. Tí, ktorí sú za tento ohavný zločin zodpovední, musia byť postavení pred spravodlivosť.”

 

„Medzinárodné spoločenstvo a predovšetkým Rusko a USA, ktoré spolu vedú mierové rozhovory o Sýrii musia o týchto porušeniach rozprávať s vládou aj ozbrojenými skupinami a vyzvať ich k ukončeniu využívania mučenia a iného zlého zaobchádzania.”

Amnesty International tiež vyzýva k tomu, aby boli všetci väzni svedomia oslobodení a ostatní väznení prepustení, alebo súdení v súlade s medzinárodnými štandardmi spravodlivého súdneho procesu. Monitorujúce organizácie by mali mať zabezpečený okamžitý a neobmedzený vstup do všetkých miest, v ktorých dochádza k zadržaniu.

Správa upozorňuje na nové štatistiky organizácie Human Rights Data Analysis Group (HRDAG), ktorá na analýzu porušení ľudských práv využíva vedecké prístupy. Údaje naznačujú, že v období medzi marcom 2011 a decembrom 2015 zomrelo vo väzbe 17 723 osôb, čo je v priemere viac ako 300 úmrtí mesačne. V dekáde pred rokom 2011 Amnesty International zaznamenala priemer okolo 45 úmrtí vo väzbe za každý rok – medzi tromi až štyrmi úmrtiami mesačne.

Toto číslo je však len konzervatívnym odhadom a HRDAG aj Amnesty International sú presvedčené, že skutočné číslo je oveľa vyššie z dôvodu desiatok tisíc ľudí, ktorí nútene zmiznú v detenčných centrách po celej krajine.

Amnesty International sa spojila aj so špecialistami z organizácie Forensic Architecture a vytvorila 3D rekonštrukciu väzenia Saydnaya. Účelom modelu väzenia, ktorý pomáhali dotvoriť bývali väzni, je oživiť každodenný teror, ktorý zažívali a príšerné podmienky zadržiavania.

“Využitím 3D modelovacích techník a spomienok tých, ktorí prežili otrasné porušovania práv môžeme dostať skutočný obraz vnútra jedného z notoricky najznámejších mučiacich väzení,” dodal Philip Luther.

Porušovanie práv na každom kroku

Väčšina tých, čo prežili, povedali Amnesty International, že porušenia začali okamžite po zatknutí a počas presunov, dokonca predtým, než vôbec vstúpili do zadržiavaceho centra.

Po príchode do centra zadržiavaní opísali rituál “uvítania”, počas ktorého boli niekoľkokrát zbití silikónovými či kovovými tyčami alebo elektrickými káblami.

“Správali sa k nám ako ku zvieratám. Chceli nás zbaviť všetkého ľudského…Videl som krv, bola ako rieka…Nikdy by som nepovedal, že ľudskosť môže spadnúť až na takéto dno…oni nemali problém zabiť nás hneď vtedy na tom mieste,” povedal Samer, právnik, ktorého zatkli pri meste Hama.

Po “uvítaní” často krát prišla “bezpečnostná kontrola”, počas ktorej predovšetkým ženy rozprávali, že ich mužskí bezpečnostní pracovníci znásilnili alebo inak sexuálne zaútočili.

V strediskách tajnej služby zažili zadržiavaní nekonečné mučenie a iné zlé zaobchádzanie počas vypočúvania, vo všeobecnosti za účelom získanie “priznania” alebo iných informácií, alebo ako trest. Bežné metódy zahŕňali dulab (násilné skrútenie obete do pneumatiky) a falaqa (bičovanie šliap nôh). Zadržiavaní čelili elektrickým šokom, znásilneniu a sexuálnemu násiliu, vytrhávaniu nechtov, obareniu horúcou vodou, alebo páleniu ohorkami cigariet.

Ali, ktorého zadržiavali v centre Vojenskej tajnej služby v Homs opísal, ako ho držali v pozícii shabeh – niekoľko hodín bol zavesený za zápästia a opakovane bitý.

Kombinácia zlých podmienok, vrátane preplnených ciel, nedostatku jedla a zdravotnej starostlivosti a neadekvátnych hygienických podmienok znamená, že ide o kruté, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, ktoré medzinárodné právo zakazuje.

Tí čo prežili, opísali ako ich držali v preplnených celách, kde sa museli striedať, aby si mohli pospať, alebo museli spať v podrepe.

“Bolo to ako v miestnosti plnej mŕtvych ľudí. Chceli, aby sme tam zomreli,” povedal Jalal, bývalý zadržiavaný.

“Ziad” (ktorého meno bolo zmenené) povedal, že vetranie v centre Vojenskej tajnej služby číslo 235 v Damasku prestalo v jeden deň fungovať a sedem ľudí sa zadusilo:

“Aby zistili, kto žije a kto nie, začali do nás kopať. Mne a ešte jednému, čo prežil povedali, aby sme sa postavili…vtedy som zistil, že…zomrelo sedem ľudí, že som spal vedľa siedmich tiel…potom som na chodbe uvidel zvyšok tiel, asi ďalších 25.”

Väzni tiež rozprávali o obmedzenom prístupe k jedlu, vode a hygienickým zariadeniam. Mnohí z nich sa nemohli dostatočne umyť. V týchto podmienkach sa rozširovali vši, svrab a ďalšie choroby. Pretože väzni nemali prístup k adekvátnej zdravotnej starostlivosti, museli jeden druhého ošetrovať s najzákladnejšími pomôckami. Toto takisto významne prispelo k dramatickému nárastu úmrtí vo väzbe od roku 2011.

Zadržiavaní vo všeobecnosti nemali prístup k lekárom, ani k rodine či právnikom. Takéto zaobchádzanie môže byť v mnohých prípadoch núteným zmiznutím.

Vojenské väzenie Saydnaya

Väzni často strávili v rôznych zadržiavacích centrách mesiace až roky. Niektorí eventuálne čelili nespravodlivým súdnym procesom pred vojenskými súdmi – ktoré často netrvali viac ako niekoľko minút – predtým, ako boli odvedení do Vojenského väzenia Saydnaya, kde sú katastrofálne podmienky.

“V centrách tajných služieb využívali mučenie a bitky na to, aby sme sa “priznali”. V Saydnayi bola cieľom smrť, akási forma prirodzeného výberu, zbaviť sa najslabších čo najskôr po ich príchode,” povedal Omar S.

Mučenie a iné zlé zaobchádzanie vo väzení Saydnaya vyzerá byť súčasťou neutíchajúcich pokusov ponížiť a potrestať väznených. Tí, čo prežili povedali, že väzňov rutinne ubijú na smrť.

Právnik Salam z Aleppa, ktorí strávil v Saydnaya viac ako dva roky, povedal: “Keď ma vzali do väzenia, cítil som mučenie. Je to špecifický pach vlhkosti, krvi a potu; tak smrdí mučenie.”

Opísal jeden prípad, kedy stráže na smrť ubili uväzneného trénera Kung Fu potom čo zistili, že trénoval ostatných v cele: “Jeho a päť ďalších ubili na smrť hneď a potom pokračovali s ostatnými štrnástimi. Všetci do týždňa zomreli. Videli sme ako z cely tečie krv.”

Väzni vo väzení Saydnaya sú držaní v podzemných celách dlhé týždne. V zime v nich mrzne a väznení nemajú deky. Potom ich presunú do ciel na úrovni zeme, kde ale ich utrpenie pokračuje.

Pretože nedostávali jedlo, niektorí zadržiavaní povedali, že jedli šupky z pomaranču alebo kôstky z olív, aby nezomreli od hladu. Mali zakázané rozprávať sa alebo sa pozerať na stráže, ktoré pravidelne ponižujú väznených, len pre to, že môžu.

Omar S opísal ako pri jednej príležitosti donútila stráž dvoch mužov vyzliecť sa a jednému prikázala, aby druhého znásilnil. Vyhrážali sa mu, že ako to neurobí, zomrie.

“Zámerný a systemický charakter mučenia a iného zlého zaobchádzania vo väzení Saydnaya predstavuje najzákladnejšiu formu krutosti a bezcitný nedostatok ľudskosti,” povedal Philip Luther.

“Musí byť prioritou medzinárodného spoločenstva ukončiť toto otrasné a zakorenené porušovanie práv. Rusko už roky ukrýva svojho spojenca, sýrsku vládu, právom veta v Bezpečnostnej rade OSN a bráni tomu, aby jednotliví páchatelia z vlády a armády boli postavení pred spravodlivosť za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti pred Medzinárodným trestným súdom. Táto hanebná zrada ľudskosti musí okamžite prestať.”

Na väčšine z tých, čo prežili, zanechalo mučenie a iné zlé zaobchádzanie jazvy na tele aj na duši. Väčšina po prepustení ušla a patrí k 11 miliónom vysídlených Sýrčanov.

Amnesty International vyzýva medzinárodné spoločenstvo, aby zaručilo, že tí, ktorí prežijú mučenie, dostanú zdravotnú a psychologickú starostlivosť ako aj podporu, ktorá je nevyhnutná pre ich rehabilitáciu.