Napísal Shappal Ibrahim, sýrsky aktivista za práva Kurdov.
Keď sa k Shappalovi Ibrahimovi, mierovému aktivistovi Zväzu mladých Kurdov, priblížil úradník sýrskej vlády, ktorý tvrdil, že je jedným zo zástancov “revolúcie” v krajine, neuvedomoval si, že je súčasťou triku, ako ho zadržať za jeho ľudsko-právne aktivity. S úradníkom sa dohodol na stretnutí 22. septembra 2011. Po ňom ho odviezli preč a zadržali v jeho rodnom meste Qamishli. Držali ho v tajnosti takmer dva roky a 29. mája 2013 bol vďaka prezidentskej amnestii prepustený. Až vtedy sa dozvedel, že 5. septembra 2012 ho súd odsúdil na 15 rokov väzenia. V tomto blogu rozpráva svoj príbeh o tom, ako sa k nemu správali počas jeho zadržania.
Keď sme sa snažili vstúpiť do väzenského zariadenia tak nás bili a urážali. Bili nás celé hodiny a potom nás hodili do väzenia – 13 mužov v 2×2 metrov veľkej cele. Keď sme si chceli sadnúť, museli sme sa striedať. Po jednom si nás volali do vypočúvacej miestnosti. Ľudia kričali od bolesti tak, že sa to ozývalo na chodbách. Naspäť chodili zabalení v plachtách špinavých od vlastnej krvi.
Mňa bili káblom a púšťali mi elektrický prúd do nôh. Nepýtali sa na nič konkrétne, iba ma obviňovali a urážali a potom ma udreli do tváre. Chceli vidieť akýkoľvek náznak priznania. Mali sme málo vody a jedla a spať sme mohli len keď nám to strážnici dovolili. Neskôr nás previezli na ďalšie miesto v Bab Toume a o tri mesiace do väzenia v Saydnayi.
Mali systém na to, ako nás zlomiť.
Jedla bolo tak málo, že sme boli stále hladní a dostali sme len nejaké oblečenie aj napriek tomu, že nás držali v extrémne studených teplotách.
Na výsluch ma zavolali veľakrát a mučenie bolo nekonečné. Chceli, aby som sa vyzliekol a striekali mi na telo studenú vodu. Vyšetrovateľ potom chodil po mojom tele a bil ma po chrbte a nohách. V týchto momentoch som myslel na moje tri deti, ženu, rodičov, kamarátov a revolučné hnutie.
Napriek mojej bolesti, ranám, chorobám a vzdialenosti od mojej rodiny, som stále cítil tú revolúciu vo mne a môj entuziazmus sa znovu vznietil. Zásady, ktoré ma priviedli na toto miesto, sú rovnaké ako tie, ktoré spôsobili, že cítim nádej a vzdor a hlavne sa nechcem vzdať.
Počas roka a 8 mesiacov môjho zadržiavania som mal povolenú len jednu návštevu – 22 dní pred mojím prepustením. Môj mladší brat Joan ma mohol vidieť na 6 minút.
29. mája 2013 prišiel jeden zo strážnikov do cely a povedal mi, že budem prepustený. Neveril som mu. Myslel som si, že ma popravia. Strážnici mi oholili hlavu a ja som si bol istý, že zomriem. Potom mi však dali moje veci a pustili ma. Neviem prečo, ale cítil som úplnú nedôveru.
Keď som prišiel do môjho rodného mesta Qamishli, čakali tam na mňa ľudia. Kamaráti mi pomáhali pri chôdzi a pripravili recepciu, na ktorej som mal príhovor. Bol to pre mňa veľmi dôležitý moment. Cítil som sa, ako by som sa znovu narodil. Objal som svoje deti a rodinu a oči som mal plné sĺz šťastia.
Cítil som obrovskú zodpovednosť voči tomu, čo som videl, a nazbieral som znovu dostatok sily. Sľúbil som si, že budem konať celý svoj život tak, aby som nesklamal ľudí. Sýrskej bezpečnosti neskôr unikla informácia o mojich pokračujúcich aktivitách a poslali mi hrozbu, ktorá žiadala moju rodinu a priateľov, aby som opustil Sýriu.
Aj naďalej ostávam zaviazaný mojim priateľom a rodine za ich neúnavnú súdržnosť – to oni pokračovali v snahe o moje vydanie a organizovali demonštrácie, aby zabezpečili, že môj prípad nebude zabudnutý.