Vtedy aj teraz

Aj keď to mnohým nemusí byť známe, práca Amnesty International je s Českom a Slovenskom úzko spätá už od jej vzniku.

Keď v roku 1961 vyšiel v novinách The Observer článok The Forgotten Prisoners od londýnskeho právnika Petra Benensona, jedným zo spomenutých zabudnutých väzňov bol aj pražský arcibiskup Josef Beran, v tom čase už 12 rokov internovaný v Československu. O rok nato do Československa smerovala jedna z prvých dvoch výskumných ciest Amnesty vôbec. Druhá sa uskutočnila v Ghane. V roku 1968, potom ako do väzenia vo Valdiciach prišli listy pre Františka Kučeru a Františka Vojtka, orgány rozhodli, že listy im nebudú odovzdané, ale uložené do osobných spisov. Podobný postup bol stanovený aj pre všetky budúce listy, ktoré by mohli prísť od Amnesty International. Potvrdzujú to aj spomienky Václava Havla: „Keď som bol vo väzení, dostával som veľké množstvo podporných listov z najrôznejších krajín sveta. A tie mi, samozrejme, väzenská správa nedávala, a keď som odchádzal z väzenia, zrazu mi dali ohromnú škatuľu plnú všelijakých pozdravov a prejavov sympatií. Tie listy príslušným vládam, režimom, tej moci, ako aj prejavy solidarity a sympatií adresované priamo tým nespravodlivo väzneným jednotlivcom, to všetko má ohromný význam. Je mi jasné, že nebyť tejto solidarity, bol by som vo väzení oveľa dlhšie.“

Foto: LUBOMÍR KOTEK/AFP via Getty Images

Záujem Amnesty o Československo sa s postupujúcou normalizáciou úmerne zvyšoval počas celých sedemdesiatych rokov. Veľmi dôležitým aspektom práce Amnesty bola dôveryhodnosť uvádzaných správ. Medzi informačné zdroje patrili (a stále patria) samotné obete, ich príbuzenstvo, aktivisti a aktivistky pôsobiace v oblasti ľudských práv, a v neposlednom rade aj výskum Amnesty priamo v danej krajine. V prípade Československa významnú úlohu zohrávalo Rádio Slobodná Európa a tiež Výbor na podporu nespravodlivo stíhaných (VONS). Do krajiny často cestovali, či už otvorene alebo častejšie skryto, zástupcovia a zástupkyne Amnesty. Ich úlohou bolo overovať informácie o možných porušeniach ľudských práv, prípadne sa z pozorovateľskej pozície zúčastňovať súdnych procesov. To sa však často nevydarilo, pretože delegáti a delegátky Amnesty boli väčšinou vylúčení zo súdnych zasadnutí, prípadne ich zdržala ŠTB, aby nemohli vystúpiť v prospech obvinených. Počas procesu s členmi a členkami VONS Petrom Uhlom, Václavom Havlom, Václavom Bendom, Danou Němcovou, Ottou Bednářovou a Jiřím Dienstbierom v roku 1979 nebol do súdnej siene vpustený zástupca Amnesty, rakúsky právnik Henry Goldmann. Napriek tomu na základe rozhovorov, ktoré viedol na chodbách súdu s rodinami obvinených, uznala Amnesty obvinených a obvinené za „väzňov a väzenkyne svedomia“.

Tlačová správa, ktorou Amnesty International oznamuje, že všetkým obvineným členom a členkám VONS udelila status „väzeň svedomia“.

Jednou z metód, akou chcel vtedajší československý režim potlačiť a zdiskreditovať prácu Amnesty, bolo vydávanie propagandistických článkov v československej tlači. Amnesty International vnímal ako hnutie vyvolávajúce rozkol v komunistickom bloku, s cieľom naočkovať do verejného povedomia názor, že v Československu sú porušované ľudské práva a občianske slobody. Dlhodobou tvrdou cenzúrou však režim dosiahol to, že bežní ľudia o existencii a činnosti Amnesty vôbec nevedeli, a tak články formulované ako kritika organizácie nedosiahli ani želaný cieľ zdiskreditovať Amnesty v očiach verejnosti.

O práci Amnesty v Československu svedčí množstvo zdanlivo drobných úspechov podobných tomu, o ktorom hovorí Václav Havel v uvedenom citáte. Veľakrát sa podarilo dosiahnuť skoršie podmienečné prepustenie, aj keď formálne zo zdravotných dôvodov. Režim z prestížnych dôvodov nemohol priznať, že sa podvolil vonkajšiemu tlaku, preto prichádzal s rôznymi zástupnými dôvodmi, ktorými navonok prepustenia legitimizoval. Čo je ešte dôležitejšie, postupne sa určité spôsoby zaobchádzania s občanmi a občiankami stávali neprijateľné. To sa ukázalo napríklad po uväznení Václava Havla na jar 1989, keď domáca verejnosť prejavila masívny nesúhlas s týmto krokom prostredníctvom petície kultúrnych pracovníkov a pracovníčok.

Do roku 1989 vydala Amnesty zhruba 250 správ a výziev týkajúcich sa situácie ľudských práv v Československu. Len v osemdesiatych rokoch prišlo do Československa viac ako 170 000 listov z celého sveta, pričom iba v prvom štvrťroku 1989 ich bolo viac ako 22 000. Aj to svedčí o mimoriadnom záujme o náš priestor nielen medzi jednotlivými pobočkami Amnesty, ale aj na Medzinárodnom sekretariáte.

Udalosti 17. novembra 1989 znamenali zlom v spôsobe, akým mohla Amnesty na našom území pracovať. Konečne mohli vzniknúť aj v krajinách dovtedajšieho socialistického bloku samostatné pobočky, čo sa, tak v Českej republike, ako aj na Slovensku, skutočne stalo. Amnesty International Slovensko pôsobí od roku 1994 a plánuje v tom aj pokračovať.

Ako po rokoch spomínala Jiřina Šiklová, podpísanie petície skutočne pomáha: „Ja si myslím, že by sa malo stále trvať na univerzalizme ľudských práv. Aj keď to mnohokrát nie je u nás populárna pozícia. No proklamovať a podporovať univerzalizmus ľudských práv je štandard, ktorého sa nesmieme vzdať… a v tomto snažení zohráva Amnesty International od svojho vzniku veľmi dôležitú úlohu. Som presvedčená, že ľudia by sa mali zapájať do písania listov pre väzňov svedomia. Alebo aspoň podpísať nejakú výzvu (petíciu). Nie je to veľa, ale môže to rôznym spôsobom pomôcť, tak ako to pomohlo mne a mnohým ďalším… Zároveň je to dôležité aj pre toho človeka, ktorý list píše a posiela – istým spôsobom sa tak utvrdzujeme v podpore univerzálnych ľudských práv.“

Ak chcete podporiť našu prácu a pomôcť nám v našom úsilí, aby boli ľudské práva dosiahnuteľné pre všetkých bez rozdielu, kliknite sem.

Text čerpá hlavne z práce historika Prokopa Tomeka, ktorú nájdete tu.

Martin Sýkora

Topics