“Prečo svet nič nerobí?” – sýrska armáda pri útoku na Aleppo použila kazetové bomby
Autor: Donatella Rovera, Amnesty International
V poľnej nemocnici, ktorú z bezpečnostných dôvodov nebudem menovať – keďže už bolo veľa poľných nemocníc zbombardovaných – Abdo al-Dik, sedemročný malý chlapec sa triasol a nariekal v bolestiach. Mal hlboké tržné rany na bruchu a nohách. Telo jeho trojročného brata jeho príbuzní práve pripravili na pochovanie. Ďalší brat, osemročný Subhi, je stále nezvestný.
V tej istej nemocničnej izbe, šesťročný Mustafa Ali ležal v posteli s poraneniami hlavy, krku a ramien. Bol sám, čakal na niekoho z rodiny, kto ho príde hľadať. Povedal mi, že v čase útoku bol na návšteve u svojich príbuzných. Sused o jeho príbuznych povedal, že boli vážne zranení a nevie, či prežili.
V ďalšej izbe, deväťročný Fahad so škaredým zrazením ľavej nohy stále opakoval: “Baba (otec), nechcem zomrieť, chcem ísť domov”. Mal však šťastie a jeho zranenie bolo v porovnaní s inými deťmi, ktoré som videla, relatívne malé.
Tieto deti sú obeťami viacerých výbuchov kazetových bômb, ktoré sa odohrali v piatok ráno 1. marca, na husto obývanom sídlisku v meste Aleppo.
Útok si vyžiadal najmenej 19 obetí a viac ako 60 zranených – konečnú bilanciu obetí a zranených nebudeme poznať ešte niekoľko dní, keďže niektoré rodiny zo strachu z ďalších útokov ušli z oblasti. Vážnejšie zranení boli evakuovaní do nemocníc v Turecku, o ostatných je postarané v rôznych poľných nemocniciach v okolí mesta. Veľa obetí boli deti, ktoré sa hrali na uliciach a záhradách sídliska.
Útok sa odohral okolo 11.30 ráno. Do Aleppo som priška krátko na to a išla som do oblasti v distrikte Masaken Hanano, na východe od centra mesta. Bolo to oveľa horšie ako naznačovali počiatočné reporty.
Sýrske letecké sily vypustili do centra obrovského obytného sídliska deväť RBK (jednorazová bombová kazeta) kazetových munícii sovietskej výroby, pričom každá obsahovala do 150 submunícii. Jednu bombu som našla osem metrov od hlavného vchodu do budovy, tri v malej záhrade medzi domami, jednu na streche, dve v malom prázdnom priestore medzi budovami, jednu v strede ulice, jednu v ďalšej záhrade.
Taktiež som po celom území našla neexplodované kazetové submunície: na strechách, chodníkoch, uliciach a záhradách. Členovia ozbrojených opozičných skupín, ktorí oblasť kontrolujú, urýchlene pozbierali nevybuchnuté výbušniny ležiace po zemi do vreca. Steny budov boli zasypané úlomkami, kde tu sa nachádzali aj diery po smrteľných bombách, ktoré prenikli steny a vybuchli vnútri ľudských domovov.
Noura, dvadsaťročná žena, ktorú som našla v jednej z nemocníc, mi povedala, že bola zranená v svojom byte. Jej sestra mi položila otázku: “Prečo svet nič nerobí, keď nás stále každý deň bombardujú, dokonca v našich domovoch?”
Nemala som odpoveď.
Ktokoľvek objednal tieto neúprosné a nevyberavé útoky pri ktorých boli použité medzinárodne zakázané kazetové munície by mali vedieť, že jedného dňa budú za tieto vojnové zločiny niesť zodpovednosť.
