Od svojho vzniku v roku 1961 Amnesty International motivuje a povzbudzuje ľudí ako ste vy, aby sa aktívne usilovali o lepší svet. Prinášame vám stručný výpočet úspechov, ktoré sa aj vďaka vám podarilo uskutočniť.
„V ktorýkoľvek deň si otvoríte noviny, vždy v nich nájdete správu o tom, že niekde na svete zatkli, mučili alebo popravili človeka za to, že jeho svetonázor alebo vierovyznanie bolo neprijateľné pre vládu v krajine, kde žil. Ako čitateľovi alebo čitateľke vám príde zle z toho, akí sa cítite bezmocní. No ak by sa takéto pocity zhnusenia po celom svete podarilo spojiť do spoločnej akcie, mohlo by to mať účinok.“
– Peter Benenson, zakladateľ Amnesty
Amnesty International bola založená v roku 1961 s myšlienkou, že keď sa obyčajní ľudia spoja, dokážu meniť svet. Dnes je Amnesty celosvetovým hnutím za ľudské práva, ktoré apeluje na kolektívnu moc 10 miliónov ľudí – každý a každá z členov a členiek komunity, ktorú oslovuje, má v sebe odhodlanie bojovať za spravodlivosť, rovnosť a slobodu všade na svete. Od Londýna až po Santiago, od Sydney až po Kampalu Nairobi sa do jedného hnutia spojili ľudia, ktorí trvajú na rešpektovaní práv každého jedného človeka a žiadajú, aby sa im venovala náležitá ochrana.
Nenastalo to však zo dňa na deň. Na vybudovanie silného hnutia bola potrebná neústupčivosť, a najmä presvedčenie, že sila ľudskosti môže viesť k mnohým zmenám. A aký bol výsledok? Prepustenie desaťtisícov ľudí väznených za svoj svetonázor. Zrušenie trestu smrti v desiatkach krajín. V minulosti nedotknuteľní vrcholoví predstavitelia postavení pred spravodlivosť. Legislatívne zmeny a životy zmenené k lepšiemu.
Čím sa meria úspech 60 rokov trvajúcej kolektívnej akcie? Je to obvinený človek, ktorý sa dočkal spravodlivého súdneho procesu; odsúdený, ktorého sa podarilo uchrániť pred popravou; zadržaný, ktorý už nie je vystavený mučeniu. Sú to aktivistky a aktivisti, ktorých sa podarilo oslobodiť, aby mohli pokračovať v obrane ľudských práv; deti, ktoré sa v školách učia o svojich právach; a tiež rodiny, ktoré sa z utečeneckých táborov podarilo bezpečne dopraviť domov. Sú to marginalizované komunity, ktoré žiadajú koniec diskriminácie alebo bránia svoje domovy; a je to žena, ktorá sa konečne dožila toho, že zneužívanie, akému dennodenne čelí, bolo postavené mimo zákona.
Prešlo 60 rokov a my stále bojujeme za svet, v ktorom sa ľudským právam budú tešiť všetci ľudia. A dokým to nedosiahneme, neprestaneme.
„Keď som po prvý raz rozžínal sviečku Amnesty, v hlave mi znelo staré čínske príslovie: Radšej zapáľ sviečku sviečku, ako preklínať tmu.“
– Peter Benenson
Ľudskosť víťazí: Čo sme spoločne dokázali za uplynulých 60 rokov
Keď sa britský právnik Peter Benenson v roku 1961 dozvedel, že dvoch portugalských študentov zadržali a uväznili za to, že predniesli prípitok na slobodu, rozhodol sa spustiť celosvetovú kampaň s názvom Výzva na amnestiu 1961 (Appeal for Amnesty 1961). Jeho výzva na oslobodenie väzňov svedomia sa šírila v tlačenej podobe svetom a práve tento moment môžeme označiť za zrod Amnesty International. Do roku 1966 bolo vďaka angažovaným ľuďom ako ste vy prepustených tisíc väzňov a väzenkýň.
V roku 1962 Amnesty vysiela právnika do Juhoafrickej republiky, aby sa ako pozorovateľ zúčastnil na súde s Nelsonom Mandelom. Nelson Mandela neskôr napísal, že „už samotná jeho prítomnosť, tak ako právna asistencia, ktorú poskytol, bola pre nás zdrojom inšpirácie a obrovským povzbudením“.
V roku 1973 Amnesty zverejňuje svoju prvú urgentnú akciu adresovanú verejnosti. Vyzýva v nej všetkých ľudí, aby konali na podporu brazílskeho profesora Luiza Basilia Rossiho, ktorého zadržali z politických dôvodov. Luiz sa neskôr vyjadril, že jeho situácia sa zlepšila práve vďaka širokej ľudovej podpore: „Vedel som, že sa o mojom prípade dozvedela verejnosť, takže už ma nemôžu zabiť. Aj podmienky [vo väzení] sa výrazne zle pšili.“ Odvtedy podporovatelia a podporovateľky Amnesty na celom svete vyvíjajú tlak na orgány zodpovedné za dosiahnutie spravodlivosti pre tisíce jednotlivcov, jednotlivkýň, rodín a komunít. Približne v tretine prípadov zaznamenávame pozitívny vývoj, a aj kým sa zmenu nedarí dosiahnuť, takáto podpora pozdvihuje nespravodlivo väznených ľudí na duchu a prináša im nádej.
„Dostal som krásne pohľadnice s povzbudivými slovami. Spôsobili mi obrovskú radosť, vaše solidárne odkazy ma silno zasiahli… Veľmi vám za ne ďakujem.“
– Elmer Salvador Gutierrez Vasquez, väzeň svedomia, Peru
V roku 1970 nový čilský režim generála Augusta Pinocheta súhlasí so vstupom trojčlennej delegácie Amnesty International do krajiny, aby na mieste preverili obvinenia z masívneho porušovania ľudských práv. O viac ako dve dekády neskôr sa Amnesty International stáva jednou stranou súdneho procesu, ktorý nakoniec viedol k zadržaniu Pinocheta vo Veľkej Británii za zločiny, ktoré boli v Čile spáchané.
V roku 1979 Amnesty zverejňuje zoznam 2 665 známych prípadov núteného zmiznutia osôb v Argentíne po vojenskom prevrate Jorgeho Rafaela Videlu, v snahe pomôcť rodinám a priateľom zmiznutých a vyvodiť zodpovednosť za tieto zločiny.
Ešte v tej istej dekáde Amnesty International získava Nobelovu cenu za mier, za „príspevok k zabezpečeniu podmienok pre slobodu, spravodlivosť, a tým pádom aj mier na celom svete“ – ide o významné uznanie pracovného nasadenia i odhodlania podporovateľov a podporovateliek Amnesty na celom svete.
V roku 1977, keď Amnesty so svojimi podporovateľmi a podporovateľkami začínajú bojovať proti trestu smrti, je na svete len 16 krajín, ktoré už tento neľudský trest zrušili. Dnes ich je 109 – čo predstavuje viac ako polovicu všetkých krajín. Od roku 2011 sa ku krajinám, ktoré úplne zrušili trest smrti, pridávajú aj Benin, Čad, Fidži, Guinea, Kongo, Lotyšsko, Madagaskar, Mongolsko, Nauru a Surinam. K úspešnému zavŕšeniu našich kampaní nám dopomáha presvedčenie, že právo na život je nedotknuteľné. S vašou pomocou budeme v tomto úsilí pokračovať, až kým sa tohto krajne krutého a degradujúceho trestu nadobro nezbaví celý svet.
V roku 1984 po neúnavnom tlaku aktivistov a aktivistiek Amnesty prijíma Generálne zhromaždenie OSN Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Na základe neho dnes medzinárodné právo vyžaduje od jednotlivých krajín, aby prijali účinné opatrenia na prevenciu mučenia ľudí na území pod svojou kontrolou, a takisto im zakazuje pri vyhosťovaní presúvať ľudí do krajiny, o ktorej jestvuje dôvodné podozrenie, že by ich tam mučili.
V deväťdesiatych rokoch Amnesty International vydáva správu o porušovaní ľudských práv v Kuvajte po irackej invázii a dostáva sa s ňou na titulky novín po celom svete. Naše tímy spúšťajú aj kampaň proti mučeniu a mimosúdnym popravám v Brazílii, a prezident Fernando Collor de Mello zareaguje obratom: „Už viac nemôžeme byť – a nikdy nebudeme – krajinou, ktorá sa spája s násilím.“ Amnesty upriamuje svetovú pozornosť aj na zúfalú situáciu 300-tisíc detských vojakov a spája svoje sily s ďalšími piatimi medzinárodnými mimovládnymi organizáciami, s ktorými vytvárajú Koalíciu na ukončenie využívania detí ako vojakov.
Dlhoročný tlak podporovateľov a podporovateliek Amnesty vedie v roku 2002 k spusteniu činnosti Medzinárodného trestného súdu (ICC), ktorého úlohou je vyšetrovať a stíhať štátnikov, veliteľov ozbrojených skupín či armád a ďalších vysokopostavených činiteľov dôvodne podozrivých zo spáchania zločinov proti ľudskosti, genocídy, vojnových zločinov alebo vojenskej agresie.
Po dvoch desaťročiach neoblomného tlaku konečne v roku 2014 vstupuje do platnosti Zmluva o obchode so zbraňami (ATT) s cieľom zastaviť nezodpovedné dodávky zbraní, ktoré zabíjajú milióny ľudí a živia ozbrojené konflikty a s nimi spojené rozsiahle porušovanie ľudských práv. Bez obrovskej podpory darcov a darkýň, členskej základne a aktivistiek a aktivistov Amnesty by bolo takéto významné víťazstvo nemysliteľné.
Od roku 2010 zaznamenávame rozmach aktivizmu a s ním aj pribúdajúce ľudskoprávne víťazstvá. Napríklad v roku 2010 Amnesty spolupracuje v indickom štáte Urísa s etnickou komunitou Dongria Kondh, ktorú chce dať ťažobná spoločnosť Vedanta vysídliť z územia, ktoré tradične obývajú. Indická vláda napokon ustúpi a plány na ťažbu na ich území neodsúhlasí.
V roku 2013 Papua Nová Guinea ruší kontroverzný Zákon o čarodejníctve, ktorý umožňoval znížiť trest za vraždu, ak obeť obvinili z čarodejníctva. Ide o prelomový moment v boji za ukončenie násilia na ženách v krajine, kde práve obvinenia z čarodejníctva často využívali na ospravedlnenie bitia, mučenia i zabíjania žien. Pozitívny vývoj pokračoval, keď ešte v tom istom roku schválili Zákon o ochrane rodiny (o domácom násilí).
V roku 2015, po rokoch sústavného tlaku Amnesty a jej podporovateliek a podporovateľov, oznamuje nigérijská pobočka ropnej spoločnosti Shell, že vyplatí odškodné v súhrnnej výške 55-miliónov libier pre 15 600 ľudí z farmárskej a rybárskej komunity v dedine Bodo, ktorých v roku 2008 ničivo zasiahli dva rozsiahle úniky ropy. Toto víťazstvo ukazuje cestu ďalším nigérijským komunitám postihnutým následkami nedbanlivosti tohto ropného giganta. V roku 2021 britský najvyšší súd vynáša rozhodnutie, že ďalšie dve komunity z oblasti delty Nigeru, ktoré tiež roky trpia toxickými únikmi ropy sprevádzajúcimi ťažbu, môžu podať žalobu na spoločnosť Shell na britskom súde.
OSN v roku 2015 prijíma prísnejšie pravidlá humánneho zaobchádzania s väzňami a väzenkyňami, na čo ju vyzývala koalícia mimovládnych organizácii vrátane Amnesty International. Upravené pravidlá vo väčšom rozsahu rešpektujú ľudské práva ľudí vo výkone trestu odňatia slobody, pričom sa sústreďujú na rehabilitáciu, ochranu pred mučením a lepší prístup k zdravotnej starostlivosti, a zároveň obmedzujú využívanie ďalšieho trestania, akým je napríklad umiestnenie do samoväzby.
Írsko sa v roku 2015 stáva prvou krajinou na svete, ktorá (hlasovaním v referende) úplne zrovnoprávnila všetkých ľudí v otázke uzatvárania manželstva. „Dáva tým signál všetkým LGBTI+ ľuďom, že na ich vzťahoch a ich rodinách záleží,” komentuje výkonný riaditeľ írskej Amnesty, Colm O’Gorman. Taiwan ako prvá ázijská krajina legalizuje manželstvo ľudí rovnakého pohlavia v roku 2019. Kampane za ochranu tohto ľudského práva neúnavne pokračujú v ďalších krajinách.
Míľnikom pre medzinárodnú spravodlivosť sa stáva súdne rozhodnutie, ktorým je 30. mája 2016 bývalý prezident Čadu Hissène Habré odsúdený na doživotný trest odňatia slobody za zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a mučenie, ktoré boli páchané v Čade od roku 1982 do roku 1990. Stíhanie sa opieralo aj o výskumné správy Amnesty International z osemdesiatych rokov a expertné svedectvo osoby, ktorá bola v uvedenom období súčasťou tímu Amnesty.
V roku 2016 sa po desaťročiach kampaňového snaženia konečne dostáva na slobodu Albert Woodfox, člen hnutia Čiernych panterov, ktorý strávil v štátnej väznici v Louisiane 43 rokov a 10 mesiacov v samoväzbe – ide pravdepodobne o najdlhšiu dobu, ktorú kedy niekto prežil v Spojených štátoch na samotke. „Sotva dokážem vyjadriť, aké dôležité bolo dostávať listy od ľudí z celého sveta,“ hovorí Albert. „Dali mi pocítiť, že môj život má cenu. Vliali mi silu a presvedčenie, že som konal správne.“
V roku 2017 Najvyšší súd v Keni zastavuje jednostranné rozhodnutie vlády o zatvorení utečeneckého tábora Dadaab, ktorý je najväčším utečeneckým táborom na svete. Rozsudok je reakciou na petíciu dvoch kenských ľudskoprávnych organizácií, ktorú podporovala aj Amnesty. Zatvorenie tábora Dadaab by spôsobilo, že viac ako 260-tisíc somálskych utečencov a utečeniek by čelilo hrozbe núteného navrátenia do Somálska, krajiny zmietanej vojnovým konfliktom.
V roku 2018 je prepustená na slobodu Teodora del Carmen Vasquez, ktorá strávila desať rokov v salvádorskom väzení po tom, ako sa jej narodilo mŕtve dieťa a bola obvinená a odsúdená za umelé prerušenie tehotenstva, čo je v Salvádore trestný čin. Prepustenia sa dočkala na základe súdneho rozhodnutia o skrátení pôvodného, škandalózneho trestu odňatia slobody na 30 rokov. Podporovateľky a podporovatelia Amnesty sa zapájali do petičných a protestných kampaní za prepustenie Teodory od roku 2015.
V roku 2018 v Írsku referendum zvráti ústavný zákaz interrupcií – toto obrovské víťazstvo pre práva žien prichádza po dlhých rokoch aktivizmu jednotlivkýň, jednotlivcov a organizácií vrátane Amnesty International. V roku 2020 konečne legalizuje interrupcie aj Argentína, za čo sme bojovali po boku tamojších žien celé desaťročia. Tieto víťazstvá sú inšpiráciou pre ostatné krajiny, aby sa priblížili k uzákoneniu práva na dostupné bezpečné interrupcie.
Britský súd v roku 2018 vynáša rozhodnutie, podľa ktorého spravodajské služby hromadným zberom dát zo súkromnej komunikácie porušujú ľudské práva na súkromie a slobodu prejavu. Po prvý raz počas 15-ročnej existencie Tribunálu pre kontrolu vyšetrovacích právomocí (Investigatory Powers Tribunal) ide o verdikt v neprospech spravodajskej služby.
V roku 2019 Sierra Leone ruší zákaz vzdelávania tehotných dievčat, po uznaní, že išlo o diskriminačnú prax. Do kauzy vstúpila aj Amnesty, opierajúc sa o vlastný výskum a relevantné ustanovenia z medzinárodné práva. Rozhodnutie vysiela jasný odkaz ostatným africkým krajinám, v ktorých platia podobné zákazy alebo ich zvažujú zaviesť.
V rokoch 2019 a 2020 v Dánsku, Švédsku a Grécku dochádza k zmenám v Trestných zákonoch, ktoré konečne rešpektujú, že sex bez súhlasu je znásilnenie. O tieto legislatívne zmeny sa roky usilovali najmä skupiny bojujúce za práva žien, skupiny osôb, ktoré prežili znásilnenie, ako aj kampaň Amnesty „Let’s Talk About Yes“ (Hovorme o súhlase). Návrh zmeny zákonnej definície znásilnenia, ktorá by v súlade s medzinárodnými ľudskoprávnymi štandardmi mala vychádzať z neprítomnosti súhlasu so sexuálnou aktivitou, ohlasuje aj Španielsko.
„Cítil som už len čistú beznádej, keď mi do života vstúpila Amnesty – a všetko sa zmenilo. Všetky tie odkazy a správy, ktoré som dostal, ma doslova premohli. Vliali mi novú nádej.“
Moses Akatugba, Nigérijčan, ktorého ako 16-ročného zadržala nigérijská armáda, postrelili a bili ho, následne ho obvinili z krádeže mobilných telefónov a odsúdili na trest smrti obesením. Vo väzení prežil mučenie a vďaka masívnej podpore ľudí ako vy sa dočkal úplného oslobodenia.
Z anglického originálu preložila Elena Teplanová.