Be the change you want to see in the world

blog napísala Zuzka Kŕčová, aktivistka bratislavskej aktivistickej skupiny BASS

Medzi 15.-21. júnom tohto roku som mala vďaka Amnesty International možnosť zúčastniť sa naozaj historickej udalosti – Europride 2015 v Rige. Lotyšsko je ako bývalá krajina Sovietskeho zväzu ešte stále pomerne dosť poznačená svojou minulosťou, a preto bol tento zážitok nie len pre mňa, ale hlavne pre domácich obyvateľov skutočne jedinečný.

Počas týždňa, ktorý som v Rige strávila som mala možnosť zúčastniť sa na mnohých workshopoch a konferenciách, ktoré boli súčasťou Pride týždňa. Mala som možnosť vypočuť si aktivistov a politikov z mnohých krajín sveta, a v tomto blogu by som Vám rada priblížila ako vyzerá situácia LGBT komunity v niektorých z nich.

Začala by som pri našich západných susedoch. Česko, ako isto viete, je aj v tejto téme pred nami. Už v roku 2006 tu začal platiť zákon o registrovaných partnerstvách. A názor v spoločnosti je momentálne aj bez kampane miestnych aktivistov taktiež veľmi pokrokový. Momentálne prebieha aj diskusia o adopcii detí homosexuálnymi pármi a diskusia o dôležitosti prevencie šikany na školách (nielen) z dôvodov homofóbie u žiakov.

Čo sa samotného Lotyšska týka, za posledných 30 rokov tam nastali veľké zmeny. Aj keď zatiaľ (podobne ako Slovensko) nemajú zákonom ochránené manželstvo ani registrované partnerstvo, sú na tom oveľa lepšie ako v minulosti. V roku 2006 zaviedli antidiskriminačný zákon na pracovisku, aj keď len vďaka vyhrážkam a sankciám zo strany EU. Ako sa však ukázalo, bol to dobrý krok.

V Lotyšsku majú tendenciu vidieť svojich susedov z Estónska ako partnerov a vzor, čo sa progresu týka. A aj napriek tomu, že v Estónsku už pár rokov registrované partnerstvá majú, politici v Lotyšsku sú vzhľadom na svoje konzervatívne hodnoty stále proti.

Čo sa týka samotného EUROPRIDE pochodu, musím povedať, že som bola naozaj milo prekvapená. Mestom spolu so mnou pochodovalo ďalších 5000 ľudí a bola to naozaj oslava. Žiadne policajné zátarasy, žiadne lietajúce tehly, či dymovnice. Zato milí a mávajúci ľudia lemujúci ulice počas našej skoro 2,5 kilometrovej trasy. Kopec úsmevov, hudba, tanec, dúha a pohoda. Také som mala pocity. Keď si to porovnáme s prvým tunajším Prideom z pred 10 rokov, kde sa oproti 200 aktivistom postavilo 3000 odporcov, behá mi mráz po chrbte. A aj vďaka tomuto posunu verím, že situácia sa tu bude aj naďalej zlepšovať, a aj napriek značne konzervatívnemu prostrediu sa v Lotyšsku už čoskoro dočkajú rovnakej právnej ochrany všetci občania. Nie len heterosexuálna väčšina.

Spomenula by som aj ďalšieho nášho suseda. Ktorý je taktiež kúsok pred nami. Aspoň naoko. V Maďarsku totiž zákon o registrovaných partnerstvách začal platiť už v roku 2009. Tunajším LGBT párom zaručuje takmer rovnaké práva ako tým heterosexuálnym, okrem možnosti adopcie detí. V roku 2010 sa však k moci dostala konzervatívna vláda. Tá následne zmenila ústavu, podobne ako u nás v lete minulého roka, a manželstvo je definované ako zväzok jedného muža a jednej ženy. Rodina je následne posudzovaná na základe manželstva. V rokoch 2011 a 2012 bol dokonca úplne zakázaný PRIDE. Odzneli aj politické homofóbne výroky ako ‚Stop the faggot lobby‘, či ‚same sex marriage is an abomination‘. Aj napriek tomu tu registrované partnerstvá stále existujú a aktivistom sa pravidelne darí začať debatu s politikmi, čo je dobrým prísľubom do budúcna.

Spomeniem ešte jedného z našich susedov, a to Ukrajinu. Krajina, ktorá sa ešte stále spamätáva nielen z postsovieckych čias, ale aj z Krymskej vojny. Väčšina tunajších obyvateľov nevie, čo pre nich ľudské práva vlastne znamenajú. Aj napriek tomu sa však mnohí tunajší aktivisti snažia o zmenu situácie. V roku 2012 bol PRIDE v Kyjeve kvôli obávam o bezpečnosť zrušený. V roku 2013 sa uskutočnil 200 metrov dlhý symbolický pochod asi 100 účastníkov, ktorí sa nachádzali v kruhu polície. V roku 2014 začala vojna na Kryme. Aktivistom bolo povedané, že polícia bojuje, a keďže ich nemá kto pred odporcami chrániť, nemajú PRIDE vôbec organizovať.

Tohto roku sa aj napriek stále trvajúcemu konfliktu pochod uskutočnil. Zúčastnilo sa 300 ľudí, a chránilo ich 2000 policajtov. Primátor Kyjeva sa vyjadril, že by mal byť pochod zrušený, pretože účastníci nemajú provokovať odporcov a vyvolávať konflikty. Po pochode polícia odišla a chuligáni prenasledovali a napadli niektorých zúčastnených. 10 ľudí bolo zranených. Polícia pochod chránila hlavne kvôli účasti niektorých zahraničných politikov, napr. zo švédskej ambasády. Na požiadavky miestnych aktivistov veľmi nereagovali. Ukrajinské médiá sa po pochode zamerali skôr na to, že došlo ku stretu s políciou ako na fakt, prečo sa samotný pochod vlastne konal.

Homofóbia v spoločnosti je taká veľká že politici sa ani neodvážia otvoriť debatu čo i len o antidiskriminačnom zákone na pracovisku. Ale aj napriek týmto tendenciám sa miestny aktivisti nevzdávajú a bojujú za svoje práva aj v čase vojny. Pretože o ľudské práva sa vždy oplatí bojovať.

Ako poslednú krajinu vám priblížim Gruzínsko. Ďalšia z konzervatívnejších krajín. V ankete z roku 2013 sa až 84% percent ľudí vyjadrilo na adresu LGBT ľudí negatívne, zatiaľ čo iba 2% pozitívne. Do roku 2000 tu bola homosexualita trestná a zákonom zakázaná. Aj preto je tu situácia LGBT obyvateľov veľmi zlá. Najväčšia mienkotvorná sila v tunajšej spoločnosti je cirkev, a tá s obľubou kritizuje Európu a jej ‚hrozby‘. Takisto razí myšlienku, že LGBT ľudia ohrozujú gruzínske morálne hodnoty a tradície.

Domáci obyvatelia akúkoľvek snahu Európy o ovplyvnenie situácie a pomoc LGBT komunite vnímajú ako nátlak zo strany Západu. Ale napriek tomu, keby sa EU nesnažila zasiahnuť a bojovať s homofóbiou, bolo by jej to vyčítané. Situácia v Gruzínsku je preto veľmi neistá, ale zostáva dúfať, že sa miestnym aktivistom za spolupráce medzinárodných organizácií podarí vybojovať pre všetkých ľudí rovnaké práva. Pretože ľudské práva sú neodňateľné a univerzálne. Pre všetkých a všade.

Topics