PERSPEKTÍVY AMNESTY INTERNATIONAL
24. FEBRUÁR 2025
24. februára 2022 Rusko začalo rozsiahlu inváziu na Ukrajinu. Pre milióny rodín v celej krajine to bol začiatok nočnej mory, ktorá stále pokračuje. Pri príležitosti tretieho výročia vpádu ruskej armády Oľga Padyj spomína* na tragickú stratu svojej netere Anastasie, vášnivej gymnastky, a synovca Maksyma, detského šampióna v karate. Obaja zahynuli spolu s matkou, keď ich dom v Kyjeve, ďaleko od frontovej línie, zasiahla ruská raketa. Od začiatku rozsiahlej invázie boli zabité alebo zranené státisíce Ukrajincov a Ukrajiniek. Amnesty International dokumentuje príbehy desiatok rodín, ktoré v dôsledku ruskej agresie prišli o svojich blízkych.
* Tento príbeh obsahuje opisy útokov počas ozbrojeného konfliktu vrátane opisov zabitých ľudí. Tieto podrobnosti uverejňujeme ako svedectvo o tom, čo prežila táto rodina.
Môj brat prišiel o celú rodinu ďaleko od frontovej línie
Môj brat Vasia prišiel o celú rodinu: manželku a dve deti, moju neter a synovca. Dňa 8. júla 2024 zasiahla ich obytný dom blízko centra Kyjeva, ďaleko od frontovej línie, ruská raketa. Môj brat bol na pracovnej ceste, takže prežil. Aj jeho život sa však skončil. Každý deň – ráno a večer – navštevuje cintorín, kde sú pochované jeho deti a manželka. Dom, v ktorom žili, je teraz obnovený, ale on by sa doň už nikdy nevrátil. Žije na vidieku.
Spýtala som sa ho: mám hovoriť o tom, čo sa stalo? Je dôležité, aby to ľudia počuli? Chápeme, že našim blízkym to život nevráti. Ale on povedal: „Áno.“ Nech je tu spomienka. Nech je to kvapka v mori. Niť na košeli. Spomienka, spomienka… Spomienka na nich.
Môj synovec Maksym mal desať rokov. Bol vytúženým a milovaným dieťaťom. Môj manžel bol jeho krstným otcom. Maksym miloval karate – bol šampiónom. S otcom chodil často na ryby, boli si veľmi blízko. Naša malá Anastasia, Nasťa, mala osem rokov. Vždy sa túlila k mame, milovala modernú gymnastiku a snívala o tom, že sa stane blogerkou. „Všetko vám ukážem,“ sľubovala. Zoriana, manželka môjho brata, bola pokojná a upravená. V ich domácnosti bolo vždy upratané, navarené, všetko porobené; vždy som žasla, ako to všetko zvláda. Ani na chvíľu si nesadla, nikdy nezaháľala; vždy si našla niečo na prácu.
Pivnica by ich nezachránila
Mám veľa fotografií a videí, na ktorých sa smejú, rozprávajú, behajú. Sú to šťastné spomienky na šťastnú rodinu. Ale aj keď sa úporne snažím spomínať len na to dobré, každý deň sa mi vybaví tá zničená budova. Ten obraz. Možno jedného dňa zabudnem?
Zoriana, manželka môjho brata, sa bála rakiet. Desili ju. Viem, že počas náletov zvyčajne schádzali do pivnice. Tentoraz to neurobili. Ale pivnica by ich nezachránila, pretože aj tá sa zrútila. Zásah ju úplne zničil. Ak by tam zišli, museli by ich dlho hľadať. Namiesto toho sa ukryli v kúpeľni, riadili sa pravidlom dvoch stien. Bývali na druhom poschodí, kde dopadla a vybuchla raketa.
Bol to obyčajný deň. Ráno som sa rozprávala s bratom; povedal, že odišiel z domu do práce. Rozprávali sme sa asi desať minút. Neskôr v ten deň sa rozozvučali sirény, zazneli výbuchy, keď Rusi zasiahli detskú nemocnicu. Potom mi brat zavolal ešte raz. Pomyslela som si: „Došľaka, už sme si ráno volali, a teraz volá znova.“
Povedal: „Časť budovy sa zrútila, Zoriana a deti boli doma, boli doma, pravdepodobne doma.“ Povedala som to manželovi, rýchlo sme zobudili naše dieťa a išli sme tam. Keď sme prišli, štátna záchranná služba prehľadávala trosky. Potom sa opäť ozvali sirény a prácu pozastavili.
Telá našli ešte v ten istý deň
Celý čas sme zostali pri budove. Nikto z nich nedvíhal telefón. Snažila som sa zistiť, či ich odviezli do nemocnice, či ich už nenašli inde, volala som do rôznych nemocníc.
Telá sa našli ešte v ten istý deň. Najprv záchranári vyniesli dievča. Zdalo sa mi, že je o niečo staršie ako moja neter, a malo prameň fialových vlasov. Povedal som si: „Toto nie je Nasťa. Nasťa je niekde nažive, všetko je v poriadku!“ Ale bola to Nasťa. Deň predtým išli ku kaderníčke. Maksym sa dal ostrihať a Nasťa si nechala zafarbiť pramienok vlasov na fialovo. Nevedeli sme o tom. Keď ma požiadali, aby som identifikovala Maksyma, nespoznala som ho. Mal nový účes, a nemal tvár.
V tom čase sa môj brat vracal do Kyjeva z iného mesta. Kým prišiel, našli aj Zorianu. Nemala hlavu.
Neexistuje žiadne bezpečné miesto
To, že budem mať dieťa, som zistila v prvom roku tejto veľkej vojny. Tak dlho som čakala, že sa stanem matkou, tak veľmi som po tom túžila! A len vďaka svojmu dieťaťu sa držím. Každý deň myslím na Zorianu, na Maksyma a Nasťu, na svojho brata. Myslím na rodiny, napríklad na rodinu z Ľvova, kde otec prišiel o manželku a tri dcéry. Alebo na rodinu z Charkova, kde zabili matku a tri deti.
Na Ukrajine teraz nie je žiadne bezpečné miesto. Toľko ľudí zomiera. Ale pre mňa je to zakaždým taký šok… Mám nádej, že spravodlivosti bude učinené zadosť. Že sa dočkáme vyvodenia zodpovednosti voči všetkým, ktorí vydávajú rozkazy. A voči tým, ktorí tie rozkazy priamo vykonávajú. Kedy sa to stane? Dúfam, že čoskoro.