Zrejme najrozsiahlejším príkladom inštitucionalizovaného sexuálneho násilia bol systém, ktorý používala japonská cisárska armáda. Začal už pred II. svetovou vojnou a pokračoval aj počas nej. Japonská armáda dodnes odmieta zodpovednosť.
Na celom svete vo vojnových oblastiach je na ženách páchané sexuálne násilie. Ženy a dievčatá sú vystavené nielen hrôzam spojeným s vojnou, ale i sexuálnemu násiliu. Znásilňovanie je už stáročia neoddeliteľnou súčasťou vojny. Dokonca aj dnes, v dobe, keď všeobecné povedomie o ľudských právach je výrazne väčšie, je obetiam sexuálneho násilia odopierané právo na odškodnenie. Vinníci zostávajú nepotrestaní.
Ženy nútené k sexuálnemu otroctvu boli všeobecne známe ako „ženy – utešiteľky.“ Od roku 1932 do konca II. svetovej vojny bolo okolo 200 000 žien sexuálnymi otrokyňami. Šesťdesiat rokov po skončení vojny sa žijúce obete tohto bezprávia dožadujú spravodlivosti, ktorá je im neustále odopieraná. Stále čakajú na odškodnenie.
Odvaha obetí, ktoré hovoria o svojom utrpení, je neobyčajná. Vo väčšine prípadov prelomili 50 rokov trvajúce mlčanie, počas ktorého žili v izolácii, hanbe, zlom psychickom a fyzickom stave a často aj v extrémnej chudobe. Ženy, ktoré prehovorili, dodali odvahu ďalším, aby vyrozprávali svoje príbehy.
Ich svedectvo ovplyvnilo vývoj medzinárodného práva, pretože poskytlo konkrétny príklad zločinu sexuálneho otroctva. Sexuálne zločiny v nasledujúcich konfliktoch v bývalej Juhoslávii a Rwande už boli riešené na medzinárodných súdoch. Tlak vyvíjaný skupinami ochraňujúcimi práva žien spôsobil, že sexuálne násilie je v súčasnosti chápané ako zločin proti ľudskosti.
Aj napriek týmto nesporným úspechom beztrestnosť voči páchateľom sexuálneho násilia na ženách je stále rovnaká. Vinníci zostávajú nepotrestaní a obete nemajú právo na odškodnenie. Amnesty International verí, že štáty musia podniknúť rázne kroky na vyšetrenie prípadov, podporu obetí, svedkov a vinníci musia byť predvedení pred spravodlivý súd.
Obete musia dostať úplné odškodnenie, rehabilitáciu vrátane zdravotnej starostlivosti a kompenzáciu za stratené domovy, živobytie a majetku, ako aj navrátenie dôstojnosti a reputácie prostredníctvom verejného ospravedlnenia.
Obete japonského sexuálneho otroctva sú vo vysokom veku, mnohé z nich sa tohto boja za spravodlivosť nedožili. Ako obete systému sexuálneho otroctva starnú, ich túžba po spravodlivosti rastie. Nechcú zomrieť bez toho, aby zločiny na nich spáchané zostali nepotrestané.
Systém sexuálneho otroctva v japonskej cisárskej armáde je vnímaný veľmi emocionálne. Je symbolom utrpenia počas japonskej expanzie a okupácie.
Úplne presný počet „žien – utešiteliek“ nebude nikdy známy. Informácie o nich boli zničené. Mnoho žien bolo zabitých počas bojov, iné popravili po vojne alebo sa jednoducho nikdy nevrátili domov. Mnoho žien sa zžilo s obyvateľstvom krajiny, do ktorej boli odvedené. Ako plynul čas, veľa obetí zomrelo bez toho, aby niekedy hovorili o tom, čo prežili.
Japonský systém „žien – utešiteliek“ sa zakladal na legálnom znásilňovaním žien vojakmi. Prvá stanica „žien – utešiteliek“ bola založená v Šanghaji okolo roku 1932. Úplná inštitucionalizácia začala až po roku 1937, keď japonská armáda obsadila mesto Nanjing v Číne. Vojaci tam mučili a znásilňovali obyvateľov v takom obrovskom rozsahu, že to upútalo medzinárodnú pozornosť. Preto sa japonské úrady rozhodli zaviesť kontrolovaný systém, ktorý by znížil počet znásilnení v oblastiach, kde sa nachádzali japonské základne, zároveň znížil riziko nákazy pohlavnými chorobami, ale zabezpečil vojakom sex, ktorý im mal poskytnúť oddych, zvýšiť ich morálku a zbaviť ich stresu z bojov.
„Utešiteľské stanice“ boli zakladané po celom regióne, kde sa nachádzali japonskí vojaci – v Číne, Tajwane, Borneu, na Filipínach a mnohých tichomorských ostrovoch, v Singapure, Malajzii, Barme a Indonézii. „Ženy – utešiteľky“ nútené k prostitúcií pochádzali z takmer všetkých týchto krajín, ale aj z Vietnamu, Východného Timoru a samozrejme Japonska.
Obhajcovia japonského systému sexuálneho otroctva tvrdia, že ženy boli prostitútkami z vlastnej vôle. Dôkazy však potvrdzujú, že boli zotročené, opakovane znásilňované, týrané a bolo s nimi zle zaobchádzané. Navyše keď sa stali súčasťou systému utešiteľských staníc, nemohli ju opustiť.
Japonskí vojaci vyberali ženy do staníc podľa veku, vzdelania alebo rodinného postavenia. Väčšina obetí pochádzala z chudobného dedinského prostredia, väčšina žien bola mladšia ako dvadsať rokov, niektoré dievčatá mali dokonca len dvanásť, keď ich začali zneužívať. Na získanie žien a dievčat Japonci často používali veľmi násilné metódy.
Ženy museli znášať opakované znásilňovanie, niektoré museli „obslúžiť“ až 50 mužov denne. Ich genitálie boli zapálené a neustále krvácali. Nemohli bezbolestne sedieť, spať ani močiť. Vojaci čakali v radoch a jeden po druhom ich znásilňovali. Niektoré boli znásilnené skupinovo. Iné slúžili ako súkromné sexuálne otrokyne pre veliteľov. Museli poskytovať svoje služby aj napriek tehotenstvu či menštruácií.
Veľa žien bolo počas zotročenia zabitých alebo spáchalo samovraždu. Niektoré boli pred koncom vojny prepustené kvôli zlému zdravotnému stavu. Po vojne boli niektoré hromadne popravené, iné zomreli na frontoch. Časť žien sa pokúsila dostať do krajiny, z ktorej pochádzali, avšak veľmi zriedka sa vracali do rodných miest. Boli znesvätené a s tým sa v Ázii ťažko vyrovnáva. Ostatné ženy zostali žiť v krajine, do ktorej boli odvedené.
V auguste 1991v Soule ako prvá obeť verejne o svojom osude prehovorila Kim Hak- soon. Mala vtedy 74 rokov a už nemala žiadnych žijúcich príbuzných, ktorí by sa mohli hanbiť za jej minulosť. Inšpirovala ďalšie obete, aby prelomili svoje mlčanie. Medzi nimi bola aj Lola Rosa Hensen, ktorá prehovorila vo filipínskej televízií a rádiu v roku 1992. Apelovala na ďalšie obete, aby prekonali hanbu a žiadali spravodlivosť.
Od 8. januára 1992 sa každú stredu koná demonštrácia pred japonským veľvyslanectvom v Soule v Južnej Kórei. Protestujúce budú pokračovať, kým sa japonská vláda definitívne nevyjadrí k ich prípadom. Chang Jeum – dol sa presťahovala do centra Soulu, aby sa mohla každý týždeň zúčastňovať na demonštráciách. „Budem žiť aspoň do stovky, pretože chcem ospravedlnenie a odškodnenie. Nie je to otázka peňazí, chcem hovoriť s japonskou vládou tvárou v tvár, musia ma vidieť a počuť, čo chcem povedať.“
„Ženy – utešiteľky“ a ich podporovatelia zatiaľ podali na japonský súd 10 sťažností. Šesť z nich najvyšší súd zamietol. Kórejské obete podali v roku 1991 skupinovú žalobu v Japonsku, filipínske v roku 1993 a holandské v roku 1995. Kim Hak-soon bola žalobkyňou v roku 1991 pri kórejskom pojednávaní, ktoré najvyšší japonský súd zastavil v novembri 2004. Filipínčanka Lola Rosa Hensen bola žalobkyňou v pojednávaní z roku 1993. Obe ženy zomreli v roku 1997, zatiaľ čo japonský súd posudzoval ich žaloby.