Pandémia COVID-19 ešte viac zvýraznila dôležitosť domova ako priestoru, v ktorom sa môžeme rozvíjať a cítiť bezpečne. Zároveň však poukázala na situáciu miliónov ľudí, pre ktorých je ich domov, paradoxne, tým najnebezpečnejším miestom.
Patria medzi nich aj ľudia, ktorí žijú v oblastiach Kolumbie bohatých na prírodné zdroje. Pre týchto ľudí je obrana ich domova činnosťou, ktorá ich môže stáť život.
Podľa najnovších zistení organizácie Global Witness je Kolumbia pre obrancov a obrankyne ľudských práv najnebezpečnejšiou krajinou na svete. Zvlášť ohrození sú ľudia, ktorí bránia právo na pôdu a územie v Amazónii a chránia životné prostredie.
Žiadajú pritom o jednoduchú vec: chceli by pokojne žiť vo svojom domove. Pod pojmom domov sa však v tomto prípade neskrýva fyzický priestor so spálňou, obývacou izbou a kuchyňou; ide o ich územie s riekami, lesmi, rastlinami, a živočíchmi, ktoré na ňom koexistujú.
Územie v Amazónii slúži pre ľudí, ktorí tu žijú, zároveň ako zotavovňa, kde si liečia svoje telesné aj duševné rany. Je to ich chrám, ktorý využívajú na posvätné rituály a prežívajú v ňom spojenie so svojimi božstvami. Je ich samoobslužnou „predajňou“, do ktorej si chodia po jedlo. A je aj miestom, kde si vytvárajú priateľstvá a spojenectvá, pretože si uvedomujú, že všetci sú súčasťou jedného a toho istého prostredia.
Pozemky na území Amazónie sú v kolektívnom vlastníctve komunít miestneho pôvodného obyvateľstva, obyvateľstva afrického pôvodu a vidieckych poľnohospodárskych komunít. Práve títo ľudia bránia zdroje dôležité pre celú našu planétu.
„Pre mňa je Amazónia dôležitá, lebo je to môj domov. No zároveň je domovom mnohých ďalších ľudí. A sú s ňou prepojení aj tí, ktorí v nej nežijú – hoci si to nemusia uvedomovať, Amazónia predstavuje významnú časť prírodného prostredia, ktoré je životodarné pre celú planétu,“ povedala mi obrankyňa Amazónie Jani Silva, keď sme sa spoločne plavili po prúde rieky Putumayo.
Prírodné bohatstvo, vďaka ktorému môžu ľudia žiť na území Amazónie, je však, paradoxne, zároveň tým, čo ich najviac ohrozuje. Ozbrojené skupiny a obchodné spoločnosti ho chcú totiž ťažiť a čerpať vo svoj prospech –a štátne orgány od ich bezohľadného pôsobenia odvracajú zrak, namiesto toho, aby si plnili svoju povinnosť chrániť obyvateľstvo a životné prostredie.
Za posledný rok som sa stretol s mnohými ľuďmi, ktorí, rovnako ako Jani, už celé desaťročia s nasadením vlastného života bránia svoj domov a chránia životné prostredie. Ich príbehy si môžete prečítať v novej správe Amnesty International Prečo nás chcú zabiť?.
Mnohí z nich za svoje odvážne činy draho zaplatili. Jani musela v roku 2018 opustiť svoju komunitu. Čelia totiž neustálym hrozbám a útokom zo strany ozbrojených skupín, ktoré po odchode Revolučných ozbrojených síl Kolumbie (FARC) a podpísaní mierovej dohody v roku 2016 napadli jej územie. Hrozby a útoky však Jani neodradili, práve naopak, posilnili jej odhodlanie.
„Nikto ma nezastaví,“ hovorí. „Pokiaľ bude v Amazónii dochádzať k poškodzovaniu krajiny a ohrozovaniu obyvateľstva, neprestanem to verejne odsudzovať. Jedného dňa sa budem môcť vrátiť domov.“
Životný príbeh Jani, plný bolesti a odvahy, nie je ojedinelý. Podobné príbehy sa opakujú po celej krajine.
Kvôli hrozbám musela svoj domov opustiť aj Danelly Estupiñán, ktorá bráni práva komunít obyvateľov a obyvateliek afrického pôvodu v meste Bueanaventura na západe Kolumbie.
Útoky považuje za odvetu za to, že nesúhlasila s niekoľkými projektmi výstavby infraštruktúry, ktoré by sa mali v tomto veľkom prístavnom meste realizovať. Úrady jej síce poskytli osobných strážcov, Danelly však tvrdí, že to nestačí. Podľa nej je potrebné, aby štát riešil štrukturálne príčiny násilia páchaného na afrokolumbijských komunitách.
„Ochranka v skutočnosti neznižuje riziko, pretože útoky nie sú zamerané na mňa ako osobu, ale na prácu, ktorú robím. Ktokoľvek, kto by robil rovnakú prácu ako ja, čelil by rovnakým útokom,” vysvetľuje Danelly.
V ďalších oblastiach Kolumbie, napríklad tam, kde sa pestuje koka a pokračuje ozbrojený konflikt, je situácia ešte horšia.
María Ciro, obrankyňa ľudských práv, s ktorou som sa stretol v regióne Catatumbo, mi priblížila atmosféru na severovýchode krajiny: „Ľudia sa uchýlili do svojich domovov a boja sa vychádzať, a tak nemôžu ani pracovať na poliach či zaobstarať si jedlo.“ Komunity v tomto regióne žijú nielen v strachu z ozbrojených skupín a armády, ale majú aj obavy z nedostatku humanitárnej pomoci od štátu. Núdza im znemožňuje opustiť pestovanie ilegálnej plodiny a hľadať si iný spôsob obživy.
Predsudky voči vidieckym poľnohospodárom – sú predsa prepojení na obchod s drogami! – vedú aj k stigmatizácii práce ľudí ako María, ktorí tieto ohrozené komunity bránia.
O útokoch na komunity pôvodného obyvateľstva som sa rozprával aj s Maurom Chipiajem, predstaviteľom jednej z takýchto komunít z regiónu Meta. Mauro mi povedal, že keď sa v roku 2015 mohli po desaťročiach vysídlenia vrátiť späť na svoje územie, čakala ich tam zničená krajina a cudzí ľudia, ktorí ju zabrali. Dodnes bojujú za to, aby získali späť svoj domov.
Kolumbia je krajina paradoxov. Na jednej strane prijala jedny z najväčších ľudskoprávnych štandardov a má najviac protokolov protokolov a inštitúcií zameraných na ochranu obrancov a obrankýň ľudských práv, zároveň však práve tu ročne zabijú viac ochrancov pôdy a životného prostredia, ako kdekoľvek inde na svete.
Jedným z dôvodov, pre ktoré sa to deje, je aj skutočnosť, že príslušné úrady nenačúvajú pôvodným a afrokolumbijským komunitám, ktoré sa dožadujú potrebných ochranných opatrení. Problémom však je aj naša apatia a nepochopenie, že ľudia, ktorí bránia pôdu a životné prostredie na území Amazónie, sa pokúšajú ochrániť nielen seba a svoje domoy, ale aj nás všetkých.
Rodrigo Sales
Autor je výskumný pracovník Amnesty International, do slovenčiny preložila Olívia Strelková, upravila Elena Teplanová.
PS: Podpíšte a zdieľajte petíciu na podporu Jani Silva a žiadajte, aby ju a jej komunitu kolumbijská vláda začala konečne chrániť! Petíciu nájdete na tomto odkaze: https://pripady.amnesty.sk/pripad/lwmjani.