AMNESTY INTERNATIONAL
Tlačová správa
7. júna 2021
Vlády najbohatších krajín pokračujú v podpore fosílneho priemyslu, čím v skutočnosti odsudzujú milióny ľudí na hladovanie, suchá a vysídľovanie. V novej správe Amnesty International sa dočítate o globálnom zlyhaní vlád, ktoré nechránia ľudské práva pred klimatickou zmenou, a načrtáva, ako môže medzinárodné právo v oblasti ľudských práv napomôcť k vyvodeniu zodpovednosti voči vládam a korporáciám.
Pred blížiacim sa samitom skupiny G7, ktorý sa uskutoční v dňoch 11. – 13. júna, Amnesty pripomína, že vlády krajín, ktoré tvoria skupinu G7, naďalej dotujú uholný, ropný a plynový priemysel a doposiaľ nepredložili zmysluplné plány na postupný ústup od používania fosílnych palív počas tejto dekády.
Všetky členské štáty G7 sa zaviazali dosiahnuť do roku 2050 tzv. uhlíkovú neutralitu (nulový súčet emisií skleníkových plynov), ale žiaden z nich nepredložil primeranú stratégiu znižovania emisií do roku 2030 – pričom práve tento rok predstavuje míľnik, dokedy je nevyhnutné globálne znížiť emisie o polovicu, aby sa podarilo odvrátiť hrozbu, že sa naplnia najhoršie klimatické prognózy.
Vlažné plány členov G7 týkajúce sa klímy predstavujú porušovanie ľudských práv miliárd ľudí. Nejde pritom o administratívne nedostatky, ale o ničivý útok na ľudské práva na masovej úrovni.
Chiara Liguori, poradkyňa Amnesty International pre klimatickú spravodlivosť
„Skupina G7 a ďalšie vysoko industrializované krajiny, historicky zodpovedné za produkciu väčšiny skleníkových plynov, nesú najväčší diel zodpovednosti za prebiehajúcu klimatickú krízu. Tieto isté krajiny zároveň majú najviac prostriedkov na to, aby ju riešili – ale ich stratégie sú zatiaľ žalostne neadekvátne a k ostatným krajinám sa zachovávajú veľmi skúpo.
Na samite G7 sa vrcholní predstavitelia zúčastnených krajín musia zaviazať k bezpodmienečnému postupnému prechodu od všetkých fosílnych palív, a to tak blízko k roku 2030, ako im to rozvoj technológií umožní. Musia zaviesť prísne regulácie, ktoré budú od spoločností vyžadovať prechod na energiu z obnoviteľných zdrojov, a zároveň prestať používať naše dane na subvencovanie smrtiaceho fosílneho priemyslu.“
Amnesty International vyzýva všetky vlády, aby prijali a implementovali ambiciózne národné klimatické plány, zodpovedajúce ich individuálnemu podielu zodpovednosti a dostupným kapacitám. Bohaté industrializované krajiny vrátane všetkých členských štátov G7 musia dosiahnuť uhlíkovú neutralitu čo najbližšie k roku 2030. Krajiny so stredným príjmom a väčšími kapacitami, ako napríklad Čína a Juhoafrická republika, musia cieliť na zníženie svojich emisií na polovicu do roku 2030, resp. čo najskôr po ňom, a na uhlíkovú neutralitu do roku 2050. Ostatné krajiny so stredným a nízkym príjmom musia tiež smerovať k dosiahnutiu nulových emisií do roku 2050.
Všetky štáty zároveň musia zabezpečiť, aby bol tento prechod spravodlivý pre pracujúcich a komunity zasiahnuté tak klimatickou zmenou, ako aj dekarbonizačným procesom, prostredníctvom krokov na znižovanie chudoby a nápravu existujúcich nerovností v požívaní ľudských práv. Súčasťou takýchto politík bude musieť byť priorizácia investícií do zodpovednej výroby energie z obnoviteľných zdrojov, ako aj sociálne zábezpeky popri podpore tvorby nových, ekologických a dôstojných pracovných pozícií.
Spaľujú naše práva
Nová správa Amnesty International s názvom Prestaňte spaľovať naše práva! (Stop Burning Our Rights!) poskytuje rozsiahle právne a etické podklady pre kroky, ktoré musia štáty a korporácie podniknúť na to, aby adekvátne reagovali na klimatickú krízu, pomohli pri adaptácii obyvateľstvu, ktoré je ňou zasiahnuté, a zabezpečili náhradu škôd, ktoré spôsobili. Správa ukazuje vládam, korporáciám i aktívnej verejnosti cestu, ako sa vo svojom boji proti klimatickej kríze nechať usmerňovať medzinárodným právom v oblasti ľudských práv. Na celom svete sa čoraz častejšie práve ľudskoprávny rámec využíva na vyvodenie zodpovednosti voči vládam a spoločnostiam, ktoré si neplnia povinnosti vyplývajúce z klimatickej zmeny.
Na základe medzinárodného práva v oblasti ľudských práv majú všetky štáty povinnosť vynaložiť všetky dostupné prostriedky a úsilie na čo najrýchlejšie znižovanie množstva svojich emisií. Správa Amnesty International však obsahuje početné dôkazy, že niektoré vlády si túto svoju povinnosť neplnia.
Napríklad spomedzi krajín G20, ktoré spolu nesú zodpovednosť za skoro 80 % globálnej produkcie skleníkových plynov, zatiaľ iba sedem predložilo OSN svoje plány na zníženie emisií do roku 2030. Všetky predložené plány sú v súčasnosti nedostačujúce na dosiahnutie cieľa udržať globálny nárast teploty pod 1,5 °C.
Faktom zostáva, že podpora fosílneho priemyslu pokračuje v skoro rovnakej miere i po tom, ako vstúpila do platnosti Parížska dohoda. Počas pandémie COVID-19 mnohé krajiny G20 poskytli nepodmienené ekonomické stimuly fosílnym a leteckým spoločnostiam, hoci im bola veľmi dobre známa skutočnosť, že subvencovanie týchto priemyselných odvetví poškodí záujmy a zdravie miliónov ľudí.
Bohatšie krajiny majú povinnosť pomáhať krajinám s nižším príjmom, a to aj prostredníctvom poskytovania primeranej finančnej podpory pri prechode k energii z obnoviteľných zdrojov, ochrane obyvateľstva pred škodlivými následkami zmien klímy, ako aj pri náprave a náhrade škôd. Ani túto povinnosť si však neplnia tak, ako majú. Najmenej tri štvrtiny doterajšej medzinárodnej finančnej podpory predstavujú pôžičky, nie granty. To znamená, že krajiny s nižším príjmom musia vynakladať vlastné zdroje na to, aby pokryli výdavky spojené s klimatickou situáciou, ktorú spôsobili iní. Takýto postup je v rozpore s pravidlami medzinárodnej pomoci.
Spravodlivý prechod
Správa Amnesty International zdôrazňuje, že dôležitým kritériom pri prechode vo využívaní energetických zdrojov je spravodlivosť, t. j. aby sa v celom procese dbalo o ľudské práva. Organizácia varuje, že príliš veľa vlád sa pokúša o rôzne skratkové riešenia (najmä keď sa v rozsiahlej miere spoliehajú na neoverené technológie alebo na obchodovanie s emisiami), čím môžu ešte zvýrazniť existujúce spoločenské nerovnosti, či dokonca katastrofálnym spôsobom zasiahnuť ľudské práva. Napríklad zakladanie veľkokapacitných fariem na biopalivo či prírodných rezervácií v krajinách globálneho Juhu, ktoré majú slúžiť na kompenzáciu emisií bohatších krajín, môže zasiahnuť potravinovú bezpečnosť, prístup k pôde a živobytie miliónov ľudí.
Dekarbonizácia ekonomiky je dnes kľúčová, ale bez zodpovedajúceho zabezpečenia v oblasti ľudských práv je veľké riziko, že opatrenia na znižovanie emisií spôsobia ďalšie škody ľuďom, ktorí sú už dnes diskriminovaní a marginalizovaní. Na dôvažok, väčšina súčasných technológií v súčasnosti nedokáže tzv. produkovať negatívne emisie (zachytávať a uskladňovať emisie), a spoliehať sa na ich budúci vývoj je nebezpečná stávka.
Ľudia zo znevýhodnených skupín nesmú doplácať na nečinnosť vlád bohatých krajín, ktoré sa spolčujú s fosílnym priemyslom. Pri zachraňovaní našej planéty a ľudstva neexistujú žiadne skratky. Jediná možnosť je urýchlene ukončiť éru fosílnych palív.
Chiara Liguori