2023
V roku 2023 došlo k výraznému nárastu autoritárskych praktík a útokov na ľudské práva, vrátane represie voči ženám v Afganistane, potláčania protestov v Iráne a zásahov do rodovej rovnosti či obmedzovania reprodukčných práv v mnohých krajinách sveta. Konflikty, ako izraelsko-palestínsky konflikt, ukázali hlboké morálne zlyhanie medzinárodnej komunity pri ochrane základných ľudských práv. Technológie, ako napríklad neobmedzené šírenie špionážneho softvéru a zneužívanie umelej inteligencie, ešte viac podkopali práva a slobodu jednotlivcov po celom svete.
2022
V roku 2022 sa zvýšil počet konfliktov a porušení ľudských práv, vrátane ruského útoku na Ukrajinu, ktorý mal vážne vojenské a humanitárne dôsledky a ovplyvnil globálnu energetickú a potravinovú situáciu. Konflikty pokračovali aj v Etiópii, Mjanmarsku a ďalších oblastiach, pričom reakcie medzinárodného spoločenstva boli často nekonzistentné, čo zdôraznilo potrebu silnejšieho a jednotnejšieho medzinárodného prístupu. Rôzne formy represií, násilie na základe pohlavia a ďalšie porušenia, spojené s hospodárskymi a klimatickými krízami, len podčiarkli prepojenosť týchto výziev a naliehavú potrebu globálnych zlepšení.
2021
V roku 2021 mnoho nádejných sľubov a sloganov o zlepšení situácie po pandémii COVID-19 ostalo nenaplnených, pričom vlády často uprednostnili vlastné záujmy pred skutočnou globálnou spoluprácou a spravodlivosťou. V dôsledku toho sa prehlbovali sociálne a ekonomické nerovnosti, nedostatok vakcín v globálnom Juhu pokračoval, a konflikty sa rozšírili bez adekvátnej medzinárodnej reakcie. Napriek tomu občianske spoločnosti a jednotlivci vo viac ako 80 krajinách pokračovali v boji za svoje práva a spravodlivosť, čím dokazovali, že odhodlanie a solidarita sú stále živé, aj keď vlády často zlyhali.
2020
V roku 2020 pandémia COVID-19 odhalila a čiastočne zhoršila existujúce vzorce zneužívania a nerovností, pričom diskriminácia na základe rasy a pohlavia zasiahla najzraniteľnejšie skupiny. Hnutia ako Black Lives Matter a kampane za práva žien dosiahli niekoľko víťazstiev, ale zároveň sa zvýraznili vážne zlyhania v oblasti ľudských práv, vrátane porušovania práv na život, zdravie a sociálnu ochranu. Konflikty, vojnové zločiny a klimatické katastrofy ešte viac prehĺbili humanitárne krízy a nerovnosti.
2019
V roku 2019 čelila subsaharská Afrika pretrvávajúcim problémom, ako sú ochrana civilistov v konfliktných oblastiach, potláčanie obhajcov ľudských práv a boj proti rozsiahlej diskriminácii a násiliu. V Južnej Amerike sa uskutočnili masové protesty v krajinách ako Čile a Bolívia, ktoré sa stretli s vládnym útlakom a nadmerným použitím sily. V regióne MENA vypukli veľké protesty v Alžírsku, Iráne, Iraku a Libanone, kde úrady reagovali násilím a prísnymi obmedzeniami, zatiaľ čo v Hongkongu milióny ľudí bránili svoje slobody proti zásahom Číny.
2017
V roku 2017 bol svet svedkom závažného porušovania ľudských práv vrátane vojenskej kampane etnických čistiek proti Rohingom v Mjanmarsku, ktorá viedla k úteku 655 000 ľudí do Bangladéša. Globálna reakcia na utečeneckú krízu sa ukázala ako neúčinná, pričom krajiny ako USA a väčšina európskych štátov nedokázali zaviesť zásadné opatrenia. Politické napätie sa zvýšilo aj v Európe a Afrike, kde krajiny ako Rakúsko, Francúzsko a Nemecko zažili rasistické a xenofóbne útoky, zatiaľ čo Turecko, Čína a Rusko pokračovali v zásahoch proti občianskym aktivistom a novinárom. Úsporné opatrenia vrátane výrazných škrtov v sociálnych výdavkoch v Spojenom kráľovstve, Brazílii a Egypte zhoršili prístup k základným právam a službám, čo vyvolalo protesty a výzvy na reformy.
2016
Rok 2016 nepriniesol výrazný pokrok v oblasti ľudských práv, keďže v Sýrii a Jemene pokračovali brutálne útoky na civilistov, v Turecku sa zintenzívnilo potláčanie opozície a situácia Rohingov v Mjanmarsku sa zhoršila. Aj keď bola na samite OSN prijatá Newyorská deklarácia pre utečencov a migrantov, jej účinnosť a implementácia zostali otázne. V Afrike tri členské štáty Africkej únie vystúpili z Medzinárodného trestného súdu, čím sa oslabila zodpovednosť za medzinárodné zločiny.
2015
Správa Amnesty International 2015/16 mapuje stav ľudských práv v 160 krajinách a oblastiach počas roku 2015. V mnohých regiónoch sme boli svedkami masívneho pohybu utečencov v dôsledku konfliktov a represívnych opatrení. Medzi hlavné problémy patrili mučenie a porušovanie sexuálnych a reprodukčných práv. Vládne sledovanie a beztrestnosť pokračovali v odopieraní základných práv mnohým ľuďom. Táto správa tiež oslavuje tých, ktorí sa postavili za ľudské práva po celom svete, často v ťažkých a nebezpečných podmienkach.
2014
V roku 2014 sa situácia v Sýrii a Iraku dramaticky zhoršila, s viac než 200 000 obeťami a masovým vysídlením, pričom teroristická skupina Islamský štát vykonávala etnické čistky. V Nigérii radikálna skupina Boko Haram uniesla 276 školáčok z mesta Chibok, čo vyvolalo medzinárodný ohlas. Izraelský útok na Gazu mal za následok smrť približne 2 000 Palestínčanov, predovšetkým civilistov, a sektárske násilie v Stredoafrickej republike viedlo k vyše 5 000 obetiam. Globálne úsilie o ochranu civilistov a zabezpečenie adekvátnej pomoci zlyhalo, pričom došlo k výrazným neúspechom aj pri presídľovaní utečencov a k vysokému počtu úmrtí medzi migrantmi v Stredozemnom mori.
2013
V roku 2012 streľba na Malálu Júsufzajovú v Pakistane, ktorá sa stala symbolom boja za právo dievčat na vzdelanie, ukázala silu sociálnych médií pri šírení informácií o porušovaní ľudských práv a inšpirovala globálnu solidaritu. Rok bol tiež poznačený násilným vysídlením v Phnom Penhu a São Paule, policajnými streľbami na Jamajke, eskalujúcim konfliktom v Sýrii, kde počet obetí dosiahol 60 000, a pokračujúcou exploatáciou pôdy pôvodných obyvateľov v Paraguaji a Kanade, kde naďalej prebiehala ťažba a využívanie pôdy bez súhlasu alebo náležitého odškodnenia miestnych komunít. USA sa pokúsili zasiahnuť do globálnych cloudových úložísk, zatiaľ čo krajiny ako Irán, Čína a Vietnam ešte viac zintenzívnili cenzúru a kontrolu nad internetom, čím obmedzili slobodu prejavu a prístup k informáciám.
2012
V roku 2011 vypukli na celom svete masové protesty za slobodu a spravodlivosť napriek brutálnym zásahom, pričom sýrska blogerka Razan Ghazzawiová čelila zadržaniu a vyhrážkam. Ľudia naďalej odolávali tyranii a vytrvalo bojovali za ľudské práva, pričom čelili ľahostajnosti, hrozbám a útokom, zatiaľ čo obhajcovia ľudských práv presadzovali právne námietky proti beztrestnosti a diskriminácii. Tento rok poukázal na obrovskú odvahu a odhodlanie komunít a jednotlivcov v ich boji proti porušovaniu ľudských práv a za spravodlivosť.
2011
V roku 2010 aktivisti a novinári využili nové prostriedky, ako sú Wikileaks a sociálne siete, na odhaľovanie vládnych zločinov a organizovanie protestov, najmä v Tunisku, kde Mohamed Bouazizi svojím upálením spustil revolúciu, ktorá zvrhla prezidenta Ben ‘Aliho. Wikileaks zverejnila státisíce tajných dokumentov, ktoré odhalili korupciu a porušovanie ľudských práv v konfliktoch, no zároveň sa spustili debaty o tom, ako neprimerané zverejnenie informácií môže ohroziť bezpečnosť jednotlivcov. Protesty sa rozšírili po celom Blízkom východe a severnej Afrike, od Egypta až po ďalšie krajiny, kde represívne režimy bojovali o kontrolu nad šírením informácií a rastúcou nespokojnosťou.
2010
V roku 2009 došlo k významným udalostiam v oblasti medzinárodnej spravodlivosti, keď Medzinárodný trestný súd (ICC) vydal zatykač na sudánskeho prezidenta Umara al-Bašíra za zločiny proti ľudskosti v Dárfúre, čo predstavuje odvážny krok pri vyvodzovaní zodpovednosti voči vysokopostaveným osobám. Silné štáty sa však často snažia vyhnúť spravodlivosti a spolitizovať medzinárodné právne úsilie, ako je to vidieť na odmietnutí spolupráce zo strany Sudánu a ťažkostiach pri stíhaní prípadov súvisiacich s konfliktom v Keni. Okrem toho masové zločiny v Guinei a pretrvávajúce obavy z nedostatočného vyšetrovania údajných vojnových zločinov na Srí Lanke poukázali na problémy pri presadzovaní medzinárodnej spravodlivosti.
2009
V roku 2008 v rôznych regiónoch naďalej dochádzalo k závažnému porušovaniu ľudských práv a konfliktom. V Európe spôsobil päťdňový konflikt medzi Gruzínskom a Ruskom rozsiahle utrpenie civilného obyvateľstva, zatiaľ čo hospodárska kríza prehĺbila chudobu a sociálne problémy. Izraelsko-palestínsky konflikt si po izraelských útokoch v Gaze vyžiadal tisíce obetí, v Iraku pokračoval konflikt, ktorý viedol k vnútornému vysídleniu viac ako 2 miliónov ľudí a stovkám ďalších žijúcich v utečeneckých táboroch. V Ázii Mjanmarsko čelilo ničivým následkom cyklónu Nargis, pričom vláda blokovala medzinárodnú pomoc, Čína zaznamenala zvýšené potláčanie ľudských práv počas olympijských príprav, zatiaľ čo na Filipínach a v Thajsku pokračovali etnické konflikty.
2008
V roku 2008, pri príležitosti 60. výročia Všeobecnej deklarácie ľudských práv, sa aj naďalej prejavovali vážne problémy, ako je násilie a vysídľovanie v sudánskom regióne Darfúr a nevyriešené konflikty na Blízkom východe, vrátane izraelsko-palestínskej situácie. Zhoršenie ľudských práv v Afganistane a Pakistane a pokračujúce problémy chudoby a korupcie v Afrike ešte viac prehlbovali globálne krízy. Navyše, reakcia na potravinovú krízu a klimatické zmeny ukázala, že politická vôľa riešiť tieto problémy bola stále nedostatočná.
2007
V roku 2006 čelila Afrika vážnym porušovaniam ľudských práv, pričom konflikty v sudánskom Dárfúre spôsobili 200 000 úmrtí a v KDR ozbrojené skupiny podkopávali mier, zatiaľ čo pandémia HIV/AIDS spôsobila 2,1 milióna úmrtí. V regióne Blízkeho východu došlo k eskalácii násilia, keď 34-dňový konflikt medzi Izraelom a Hizballáhom v Libanone spôsobil okolo 1 300 úmrtí a v Palestínskych územiach izraelské útoky zabili vyše 650 Palestínčanov po víťazstve Hamasu vo voľbách. V Ázii došlo k vojenským prevratom v Thajsku a na Fidži, zatiaľ čo násilie pretrvávalo na Filipínach a Srí Lanke. Hoci Čína a India zaznamenali hospodársky rast, rozsiahla chudoba pretrvávala.
2006
V roku 2005 došlo napriek pretrvávajúcemu násiliu v Afganistane, Iraku a v rôznych konfliktoch v Afrike k významným pozitívnym zmenám, napríklad k väčšej podpore Medzinárodného trestného súdu a k reformám v rámci OSN. V reakcii na obvinenia z porušovania ľudských práv, napríklad v súvislosti so zálivom Guantánamo a tajnými väznicami, sa zvýšil tlak na vlády, aby zlepšili svoje postupy a dodržiavali právne normy. V Bolívii a ďalších krajinách masové protesty viedli k politickým zmenám, čo naznačuje silný impulz globálnej aktivistickej základne a rastúcu nádej na zlepšenie v oblasti ľudských práv.
2005
Celosvetová reakcia na cunami v Indickom oceáne v roku 2004 preukázala bezprecedentnú solidaritu a zdôraznila vzájomnú prepojenosť, ale tento duch globálneho občianstva ostro kontrastoval s neúčinným riešením iných kríz. V sudánskom Dárfúre medzinárodné spoločenstvo vo veľkej miere ignorovalo porušovanie ľudských práv, ako napríklad masové znásilňovanie a zabíjanie, zatiaľ čo v Iraku, Čečensku a na Haiti konflikty a porušovanie ľudských práv pokračovali bez dostatočného zásahu. Tento rok zároveň odhalil ničivý vplyv šírenia zbraní v konfliktoch, ako napríklad v Kolumbii a Konžskej demokratickej republike, kde nekontrolovaný obchod so zbraňami ešte viac zhoršil násilie a vykorisťovanie.
2004
V roku 2003 Amnesty International upozornila na porušovanie ľudských práv v krajinách ako Pakistan a Čína a vyzvala na vyvodenie zodpovednosti v konfliktných zónach ako Irak a Kolumbia. Organizácia tiež kritizovala neprimerané reakcie na násilie páchané na ženách v Mexiku a iných regiónoch, ale zároveň zdôraznila významný pokrok v boji proti trestu smrti vrátane zníženia trestov v Arménsku a USA. Kampane Amnesty International sa zaoberali aj reštriktívnymi migračnými zákonmi a ťažkými podmienkami, ktorým čelia utečenci v rôznych regiónoch.
2003
V roku 2002 mnohé krajiny čelili závažným porušeniam ľudských práv, vrátane vojenských zásahov v Iraku, Afganistane a Burundi, ktoré postihli nevinných civilistov, a rasovému profilovaniu v USA a Európe pod zámienkou boja proti terorizmu. Konflikty v Afrike a neúspech mierových rokovaní v Kolumbii ešte viac zhoršili situáciu civilistov. Amnesty International sa sústredila na problémy v Rusku, Izraeli a na okupovaných územiach, a zároveň upozorňovala na rastúce prekážky pre utečencov a tlak zo strany krajín ako Dánsko a Francúzsko, ktoré ich tlačili k návratu do nebezpečných oblastí.
2002
Po útokoch z 11. septembra 2001 sa výrazne zmenil prístup k ľudským právam, pričom mnohé vlády zaviedli prísne opatrenia na boj proti terorizmu, ktoré obmedzili občianske slobody, ako napríklad nové zákony v Južnej Kórei, Jordánsku a Indii. Amnesty International upozornila na možné porušenia medzinárodného práva počas vojenskej intervencie v Afganistane, vrátane neprimeraných bombardovaní a vojenských tribunálov. Zároveň došlo k rastúcej diskriminácii cudzincov a utečencov a k oslabeniu medzinárodnej solidarity v boji proti ľudským právam.
2001
V roku 2000 Amnesty International obnovila celosvetovú kampaň proti mučeniu a tiež bojovala proti trestu smrti, zdôrazňujúc vysoký počet popráv v Číne, USA, Iráne a Saudskej Arábii, kde v Číne bolo zaznamenaných najmenej 1000 popráv. Organizácia zároveň zvýšila úsilie v boji proti diskriminácii, upozorňujúc na prepojenie medzi rasizmom a mučením, ktoré bolo zvlášť výrazné v Európe a USA. V reakcii na porušenia ľudských práv, ako masakre v Sierra Leone a nadmerné násilie v Izraeli a palestínskych územiach, organizácia zvyšovala svoj tlak na zlepšenie ochrany civilistov a spravodlivosti.
2000
V tomto období sa debata o humanitárnej intervencii zintenzívnila v súvislosti s bombardovaním Belehradu zo strany NATO, ktoré malo riešiť etnické čistky v Kosove, a zásahom OSN vo Východnom Timore, zatiaľ čo medzinárodná reakcia na ruské bombardovanie v Čečensku zostala tlmená. Napriek morálnym argumentom, ktoré predkladajú zástancovia intervencie, ako je prevencia genocídy a podpora univerzálnych hodnôt, kritici poukazujú na selektívnu a často neúčinnú povahu týchto akcií, pričom uvádzajú zlyhania v Kosove, Somálsku a Angole. Amnesty International zdôrazňuje, že skutočné riešenie spočíva v prevencii porušovania ľudských práv pred ich eskaláciou, podporujúc dlhodobé úsilie o ochranu ľudských práv globálne, namiesto uchýlenia sa k vojenským intervenciám.
1999
V roku 1998 sa celosvetovo zvýšil odpor proti trestu smrti, pričom niektoré krajiny ako Kanada a Bulharsko zrušili tento trest a medzinárodné zmluvy získali podporu pre jeho globálne zrušenie. Napriek tomu pokračovali exekúcie v krajinách ako Čína, Irán a USA, ktoré boli zodpovedné za väčšinu globálnych exekúcií. Rok 1998 tiež ukázal neľudskosť a neefektívnosť trestu smrti, čo dokazuje prípad Dwayna Wrighta a pretrvávajúce násilie v Keni, ako aj brutálne prípady v Guatemale a Afganistane.
1998
Päťdesiat rokov po vyhlásení Všeobecnej deklarácie ľudských práv sa dosiahol určitý pokrok, ako boj proti apartheidu v Južnej Afrike, avšak stále pretrvávajú vážne problémy. Príkladom je mučenie aktivistov v Mexiku a zlé zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl v Austrálii, zatiaľ čo v krajinách ako Saudská Arábia a Pakistan sa na porušovanie práv používajú kultúrne a náboženské dôvody. Globalizácia svetovej ekonomiky a transformácia úloh štátu prispeli k niektorým pozitívnym zmenám, ale zároveň aj k prehĺbeniu nerovností, čoho príkladom je systémová diskriminácia nižších kást v Indii a neprimerané udeľovanie trestov menšinám v USA. Okrem toho, zatiaľ čo sa mnohé vlády zameriavajú na hospodársky rast, základné občianske a politické slobody sa často zanedbávajú, čoho dôkazom je mučenie a zabíjanie aktivistov za ľudské práva v Turecku a Kolumbii.
1997
V roku 1996 sa situácia utečencov zhoršila, keď „severné“ krajiny sprísnili svoju azylovú politiku, čo viedlo k opatreniam ako nútené repatriácie a reštriktívne postupy, pričom významným príkladom bol nútený návrat 88 kolumbijských utečencov z Panamy. Zhoršila sa aj situácia v Bosne, kde návrat utečencov do nebezpečných oblastí ukázal nedostatok efektívnej medzinárodnej ochrany. Tento trend odrážal narastajúce rozdiely medzi severnými štátmi, ktoré sprísňovali svoju politiku, a južnými krajinami, ktoré napriek obmedzeným zdrojom naďalej znášali bremeno utečeneckej krízy.
1996
V roku 1995 pokračovalo masívne porušovanie ľudských práv v konfliktných oblastiach na celom svete, pričom najviac to pociťovali civilisti, najmä ženy a deti. V Afganistane Taliban bombardoval trhy v Kábule, čo malo za následok množstvo civilných obetí. V Turecku bezpečnostné sily s podporou medzinárodných zbraní brutálne potláčali kurdské dediny, zatiaľ čo v Rwande a Burundi pretrvávali etnické čistky a politicky motivované masakre. Amnesty International zdôraznila, že mocnosti ako USA, Rusko a Francúzsko nie len že dodávali zbrane, ale aj poskytovali výcvik a vybavenie režimom, ktoré tieto zločiny páchali, čím prispievali k pokračujúcemu utrpeniu.
1995
V roku 1994 došlo k brutálnej genocíde v Rwande, kde boli tisíce ľudí, vrátane žien, systematicky vyvražďovaných, často dokonca aj lekármi. Okrem toho v Bosne počas vojny prebiehalo masové znásilňovanie žien a celosvetovo sa diali závažné porušovania ľudských práv, vrátane mučenia, vrážd a politického prenasledovania. V Mexiku napríklad došlo k znásilneniu troch sestier vojakmi na kontrolnom stanovišti a v Číne boli tibetské mníšky mučené a väznené za podporu nezávislosti Tibetu. Amnesty International zdokumentovala tieto zločiny a vyzvala na väčšiu podporu a ochranu žien po celom svete.
1994
Zatiaľ čo v roku 1993 vlády na medzinárodných konferenciách verejne deklarovali podporu ľudských práv, aktivisti za ľudské práva boli prenasledovaní a umlčovaní. V Južnej Kórei bol Noh Tae-hun uväznený za distribúciu literatúry, v Guatemale bolo zabitých 17 členov Rady etnických spoločenstiev (CERJ) za ich aktivizmus a v Tunisku vláda zrušila Tuniskú ligu za ľudské práva. Tieto príklady ilustrujú krutú realitu, že obhajcovia ľudských práv často čelia tvrdému útlaku zo strany vlastnej vlády.
1993
V roku 1992 svet šokovalo masové porušovanie ľudských práv v bývalej Juhoslávii a Somálsku, kde došlo k mučeniu, zabitiu alebo zmiznutiu tisícov ľudí. Napriek určitému medzinárodnému úsiliu mnohé vlády naďalej konali nečestne a ignorovali medzinárodné záväzky, čo podkopávalo dôveru v ich schopnosť riešiť otázky ľudských práv. Napríklad napriek medzinárodnému tlaku sa v oblasti ľudských práv v Číne a Južnej Afrike dosiahol len malý pokrok, zatiaľ čo v USA sa naďalej uplatňoval trest smrti a v Turecku pokračovalo kruté mučenie.
1992
V roku 1991 pretrvávalo závažné porušovanie ľudských práv na celom svete vrátane masového zabíjania v Iraku a Mjanmarsku, rozsiahleho mučenia a zmiznutí na Srí Lanke a pretrvávajúcej beztrestnosti v Peru a na Filipínach. Napriek určitému medzinárodnému a domácemu tlaku, ktorý viedol k čiastočnému vyvodeniu zodpovednosti, napríklad k odsúdeniu salvádorského plukovníka a brazílskych policajtov, mnohí páchatelia zostali nepotrestaní v dôsledku zákonov o amnestii a nedostatočného vyšetrovania. Aj keď niektoré kroky naznačovali pokrok, vo väčšine prípadov zostáva beztrestnosť naďalej hlboko zakorenená, čo podčiarkuje potrebu dôraznejších a systematickejších opatrení na zabezpečenie spravodlivosti.
1991
Na začiatku 90. rokov sa udiali zásadné politické zmeny zamerané na ľudské práva; Václav Havel, predtým väznený za svoje názory, sa stal prezidentom Československa, Nelson Mandela bol prepustený a v Namíbii prijali novú ústavu, ktorá garantuje ľudské práva. Trest smrti bol zrušený v Českej a Slovenskej federatívnej republike, Maďarsku, Mozambiku a Namíbii, ako aj v Andorre, Írsku a na Svätom Tomášovi a Princovom ostrove. Napriek týmto pokrokom sa vo svete naďalej vyskytovali závažné porušenia ľudských práv, ako napríklad masakre Kurdov Irakom a represálie v Sýrii a Izraeli, čo ukázalo nevyhnutnosť pokračovať v boji za ľudské práva.
1990
V roku 1989 mnohé vlády po celom svete vykonávali závažné porušenia ľudských práv, vrátane mučenia a popráv, v kontexte etnických a nacionalistických konfliktov. Napríklad v Južnej Afrike pokračoval režim apartheidu v brutálnom potláčaní opozície, zatiaľ čo na Srí Lanke eskalovali zneužívania ľudských práv počas ozbrojeného konfliktu medzi Tamilmi a vládou. Okrem toho v Iraku vládne sily použili chemické zbrane proti Kurdom a v Juhoslávii zasiahli vojaci proti etnickým Albáncom v Kosove, čo viedlo k množstvu obetí a zadržaniam bez súdneho procesu.
1989
V roku 1988 bolo vykonaných tisíce nelegálnych vrážd, pričom obete sa často zabíjali bez súdneho procesu na rôznych miestach, ako verejné námestia, nemocnice a väznenia. Konkrétne prípady zahŕňajú masové vraždy v Afganistane, Etiópii, Barme, Peru, Iraku a Somálsku, kde konflikty a represívne opatrenia často slúžili ako zámienka na ospravedlnenie týchto činov. Napriek rastúcemu tlaku medzinárodného spoločenstva a snahám o dôkladné vyšetrenie týchto nelegálnych popráv, mnohé vlády naďalej pokračovali v týchto praktikách a snažili sa zakryť svoje činy, často ich prezentujúc ako súčasť legálnych vojenských operácií alebo ich nepriamo pripisujúc neexistujúcim „smrtiacim komandám“, čo sťažovalo identifikáciu a stíhanie páchateľov.
1988
V správe Amnesty International za rok 1987 sa uvádza, že mnohé krajiny, vrátane stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, USA a Číny, ešte neakceptovali niektoré medzinárodné dohody o ochrane ľudských práv. Organizácia vyzývala na ochranu práv väzňov a obetí politických represií v krajinách ako Južná Afrika, Jamajka, Peru, Irán, Turecko a v mnohých ďalších. Konkrétne prípady zahŕňajú zavraždenie koordinátora ľudskoprávnej komisie v El Salvádore, súdny proces v Turecku kvôli vyhláseniu proti mučeniu, väznenie právnikov v Keni a Tunisku a vraždu právnika v Haiti.
1987
V roku 1986 Amnesty International oslávila svoje 25. výročie rôznymi osvetovými a kampaňovými aktivitami, ako boli koncerty, výstavy a vydanie špeciálnych známok a medailí. Organizácia pokračovala v boji proti porušovaniu ľudských práv, vrátane násilia a mučenia, a aktívne sa podieľala na globálnych kampaniach za prepustenie väzňov svedomia a proti trestu smrti. Zároveň sa zameriavala na rozšírenie svojej členskej základne a spoluprácu s medzinárodnými organizáciami na podporu ľudských práv.
1986
V roku 1985 sa Amnesty International zaoberala porušovaním ľudských práv v rôznych krajinách, vrátane Východného Timoru, Haiti, Pakistanu, Peru a Jugoslávie, a zároveň podporovala kampaň za zrušenie mučenia. Tento rok tiež zaznamenal významný pokrok v medzinárodnom právnom rámci, keď viac ako 40 krajín ratifikovalo Dohovor OSN proti mučeniu. Rastúca medzinárodná aktivita prispela k vytvoreniu nových právnych nástrojov a mechanizmov na ochranu ľudských práv.
1985
V roku 1984 sa štáty po celom svete podieľali na tisícoch úmrtí, pričom len v oficiálnych záznamoch bolo hlásených minimálne 1 500 exekúcií, avšak reálny počet obetí bol pravdepodobne oveľa vyšší kvôli utajovaniu a odmietaniu zodpovednosti. Amnesty International v tomto období odhalila rozsiahle porušovanie ľudských práv vrátane mučenia a tajného zadržiavania v krajinách ako Sovietsky zväz, Guatemala, Irak či Čína. Okrem neustáleho úsilia o oslobodenie väzňov svedomia, organizácia tiež kritizovala medzinárodnú nečinnosť a pokračovala v kampaniach za zrušenie trestu smrti a zlepšenie podmienok pre politických väzňov.
1984
V roku 1983 Amnesty International pokračovala vo svojej činnosti zameranej na ochranu väzňov svedomia a boj proti mučeniu a trestu smrti. V 52 krajinách sveta pôsobilo viac než 3 200 skupín, ktoré sa usilovali o okamžité prepustenie viac ako 5 000 väzňov. Organizácia čelila prekážkam ako odmietanie spolupráce zo strany niektorých vlád, ktoré neumožnili prístup k informáciám alebo ignorovali medzinárodné odporúčania a vyšetrovacie postupy. Napriek týmto ťažkostiam Amnesty International neustále odhaľovala vážne porušovania ľudských práv, vrátane tajného zadržiavania, mučenia a násilných zmiznutí, pričom situácia sa ešte viac zhoršila v krajinách ako Guatemala, Sovietsky zväz a Čína.
1982
V tomto období Amnesty International poukázala na porušovanie ľudských práv vo viac ako 115 krajinách, kde vlády často potláčali pravdu a prenasledovali ľudí za ich názory, ako napríklad v ZSSR, Číne a El Salvadore. Organizácia tiež čelila útokom zo strany niektorých vlád, ktoré ju obvinili zo špionáže a šírenia dezinformácií. Napriek tomu Amnesty International spustila globálnu kampaň za univerzálnu amnestiu pre všetkých väzňov svedomia, pričom zdôraznila potrebu medzinárodného tlaku na dodržiavanie ľudských práv.
1981
V roku 1981/1982 Amnesty International zdokumentovala tisíce prípadov prenasledovania ľudí vrátane politických vrážd, mučenia a násilných zmiznutí, pričom mnohí boli väznení bez súdneho procesu. Organizácia viedla kampane na ochranu väzňov svedomia a proti trestu smrti, pričom významným úspechom bolo zrušenie trestu smrti vo Francúzsku a v ďalších krajinách západnej Európy. Do konca roka 24 krajín trest smrti úplne zrušilo, čo bol zásadný posun v boji za ľudské práva na globálnej úrovni.
1980
Amnesty International v tomto období pokračovala v boji za prepustenie väzňov svedomia a proti používaniu mučenia a trestu smrti. Organizácia sa stretávala s ťažkosťami pri získavaní presných informácií a čelila silnému odporu zo strany vládnych režimov. Napriek týmto výzvam sa jej podarilo úspešne pomôcť pri oslobodení 894 väzňov a vydať 317 naliehavých výziev na ochranu ľudských práv v 60 krajinách, vrátane špeciálnych kampaní v Kórei, Východnom Nemecku, Guatemale a ďalších oblastiach.
1979
Amnesty International sa za uplynulých 10 rokov dramaticky rozrástla, pričom jej rozpočet vzrástol z 28,741£ v roku 1970 na 1,666,280£ v roku 1980 a počet zamestnancov sa zvýšil z 19 na 150. Organizácia sa transformovala z pôvodného konceptu písania listov vládam na rozsiahlu sieť národných sekcií a skupín, pričom jej mandát zostal sústredený na boj proti mučeniu, nespravodlivým súdom a trestu smrti. V rokoch 1979/1980 naďalej pokračovala v svojej činnosti, pričom sa zameriavala najmä na intenzívne prieskumy a urgentné akcie v prípade obetí a väzňov, vedenie kampaní proti porušovaniu ľudských práv v mnohých krajinách, napr. Guatemale a Sovietskom zväze, a podporu iniciatív OSN zameraných na zlepšenie globálnej ochrany ľudských práv.
1978
V rokoch 1978-79 bola situácia v oblasti ľudských práv zmiešaná: v Afrike došlo k oslobodeniu politických väzňov v Keni, Kapverdách a Angole, avšak represie a trest smrti sa naďalej vyskytovali vo viacerých krajinách, najmä v Zimbabwe a Južnej Afrike. V Južnej Amerike a Ázii pokračovalo prenasledovanie a zadržiavanie politických odporcov, pričom niektoré krajiny, ako Pakistan, zaviedli brutálne tresty, vrátane amputácií a bičovania. Napriek určitým pozitívnym krokom v Afrike, mnohé krajiny naďalej čelili závažným porušovaniam ľudských práv.
1977
V rokoch 1977-78 sa Amnesty International zaoberala vážnymi porušeniami ľudských práv, vrátane brutálnych represálií v Chile, rozsiahlych masových zatýkaní v Turecku a násilných zásahov v Argentíne. Organizácia tiež monitorovala problematiku tvrdých protiteroristických zákonov v západnej Európe a upozorňovala na zneužívanie psychiatrických zariadení na represiu politických disidentov vo východnej Európe. Po získaní Nobelovej ceny za mier sa Amnesty International stala ešte významnejšou v boji za ochranu ľudských práv, pričom jej práca a záväzok k celosvetovej ochrane práv jednotlivcov dostali nový impulz a uznanie.
1976
V rokoch 1976-1977 Amnesty International zdokumentovala vážne porušovanie ľudských práv po celom svete, vrátane brutálneho potláčania protestov v Juhoafrickej republike, kde zahynulo mnoho prevažne študentov, či politických vrážd v Ugande počas vlády Idi Amina. V Latinskej Amerike, najmä v Argentíne, vojenské režimy praktikovali mučenie a zmiznutie tisícov osôb počas tzv. „špinavej vojny“, zatiaľ čo na Blízkom východe, najmä v Libanone, občianska vojna viedla k masovému porušovaniu ľudských práv. Napriek niektorým pozitívnym krokom, ako je prepustenie viacerých politických väzňov, Amnesty pokračovala v boji proti mučeniu a trestu smrti, pričom si zachovala svoju nezávislosť a nekompromisný prístup v obhajobe ľudských práv.
1975
Amnesty International sa v roku 1975 zameriavala na ochranu politických väzňov a ľudských práv, pričom evidovala približne 5 000 väzňov svedomia. Organizácia rozšírila svoje aktivity na všetkých šiestich kontinentoch, pričom jej členstvo vzrástlo na takmer 100 000 členov v 33 krajinách. V roku 1976 nadobudol účinnosť aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý sa stal kľúčovým nástrojom na ochranu ľudských práv v Európe.
1974
V roku 1974 získal Sean MacBride, zakladajúci člen Amnesty International, Nobelovu cenu za mier za svoju celoživotnú prácu v oblasti ľudských práv. Amnesty International pokračovala v rozširovaní svojej činnosti, zameriavajúc sa na prepustenie a zlepšenie podmienok väznenia v 107 krajinách, vrátane masových amnestií v Portugalsku, Vietname a Grécku. Po skončení vojny vo Vietname v apríli 1975 organizácia vítala správu o prepustení politických väzňov v krajine ako pozitívny krok.
1973
V rokoch 1973-74 čelila Amnesty International vážnym výzvam, ako boli štátne prevraty v Chile a Portugalsku, ktoré ešte viac zdôraznili potrebu boja proti mučeniu a represívnym praktikám. Po puči v Chile organizácia mobilizovala medzinárodnú pomoc, zatiaľ čo konferencia o zrušení mučenia v Paríži v decembri 1973 predstavovala významný krok v jej kampani. V nasledujúcich mesiacoch Amnesty International pokračovala v práci na podporu väzňov v Latinskej Amerike, zatiaľ čo rýchly rast a zložitosť jej operácií si vyžadovali výrazné prispôsobenie a rozšírenie jej administratívnych a finančných kapacít.
1972
V roku 1972 sa Amnesty International zaoberala alarmujúcim nárastom mučenia a porušovania ľudských práv v mnohých krajinách. V Južnej Amerike, kde boli hlásené prípady systematického mučenia v Paraguaji a Guatemale, sa organizácia snažila získať medzinárodnú podporu na zlepšenie podmienok pre väzňov. V Ázii a Afrike Amnesty International rozšírila svoju činnosť, aby poskytla podporu miestnym sekciám, pričom čelila výzvam spojeným s politickými napätiami a vnútornými konfliktmi v krajinách ako Japonsko a Nigéria. Na diplomatickej úrovni sa organizácia zameriavala na vytváranie tlaku na vlády a OSN, aby prijali efektívne opatrenia proti mučeniu a zrušili trest smrti, čo vrcholilo medzinárodnou konferenciou v Paríži v decembri 1973.
1971
Amnesty International v roku 1971 čelila náročným úlohám spojených s narastajúcim počtom národných sekcií a skupín v rôznych krajinách. Tento rast si vyžiadal nielen zlepšenie administratívnych procesov a zvýšenie kapacít, ale aj strategické prispôsobenie štruktúr, aby organizácia mohla efektívne koordinovať a podporovať svoje miestne iniciatívy. V Južnej Afrike Amnesty zaznamenala zhoršovanie situácie s politickým väznením a mučením, pričom pokračovanie apartheidu a alarmujúce podmienky v krajine sa stali predmetom medzinárodného znepokojenia.
1970
Amnesty International sa v roku 1970 zameriavala na posilnenie svojho vplyvu a riešenie výziev spojených s expanziou a rastom počtu svojich skupín a prípadov. Organizácia usilovne pracovala na získaní podpory vlád na presadenie dodržiavania štandardných minimálnych pravidiel OSN pre zaobchádzanie s väzňami a na vytvorenie stálych vyšetrovacích komisií, ktoré by sa zaoberali porušovaním humanitárnych práv. V oblasti výskumu sa zvýšila práca s prípadmi politických väzňov a rozšírila sa pozornosť na Francúzsko, Československo a ďalšie krajiny, kde sa zameriavala na dokumentovanie a riešenie porušovania ľudských práv.
1969
Amnesty International v uplynulom roku čelila výzvam spojeným s expanziou a zvyšovaním svojho vplyvu, pričom počet skupín a väzňov neustále rástol. Organizácia musela prispôsobiť svoju štruktúru a financovanie, aby zvládla tento nárast a udržala efektívnosť, a zároveň sa musela zamerať na zlepšenie svojho výskumu a komunikácie. V regiónoch ako Ázia, Afrika a Latinská Amerika sa sústredila na rozšírenie svojich aktivít a podporu obetiam represívnych režimov, aj keď čelila obmedzeniam a výzvam v snahách o zlepšenie ľudských práv.
1968
V roku 1968, Amnesty International prešla významnou reorganizáciou, rozšírila svoju členskú základňu a stabilizovala svoje financie, aj keď stále zaznamenávala deficit. Organizácia sa zameriavala na zvyšovanie povedomia o väzňoch svedomia a podporovala rezolúciu OSN z Teheránu. V tomto období tiež rozšírila prácu v Latinskej Amerike a Ázii, čím sa snažila posilniť svoju medzinárodnú prítomnosť a rozšíriť podporu pre ochranu ľudských práv.
1967
V roku 1968, v rámci Medzinárodného roka ľudských práv, Amnesty International zvýšila svoju aktivitu a vyhlásila týždeň „Väzňa svedomia“, aby zvýšila povedomie o politických väzňoch a ich osude. Organizácia tiež podporila rezolúciu OSN z Teheránu, ktorá požadovala ochranu pre tých, ktorí sa postavili proti režimom odmietajúcim dodržiavať zásady Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Napriek veľkej snahe sa situácia naďalej zhoršovala v rôznych častiach sveta, vrátane Latinskej Ameriky, kde pretrvávali rozsiahle porušovania ľudských práv a prenasledovanie politických oponentov.
1966
Amnesty International dosiahla významný pokrok, keď 293 väzňov svedomia získalo slobodu. Organizácia čelila výzvam vrátane politických čistiek v Grécku, represívnych opatrení v Sovietskom zväze a násilností v mnohých ďalších krajinách. V tomto období sa organizácia rozšírila, vrátane zvýšenia počtu skupín a členov, a pokračovala v svojich úsiliach o ochranu ľudských práv a podporu politických väzňov.
1965
Amnesty International počas rokov 1965–1966 posilnila svoju prítomnosť a aktivitu v rôznych krajinách, vrátane Rodézie a Grécka, kde sledovala politické konflikty a väznenie osôb. V Iráne monitorovala súdne procesy s tvrdými trestami, vrátane trestu smrti, a v Sovietskom zväze sa zameriavala na represívne opatrenia voči kritikom režimu. Organizácia tiež rozšírila svoje operácie, vrátane vysielania pozorovateľov a delegátov, a významne sa angažovala v medzinárodných správach a diskusiách o ľudských právach.
1964
V tomto období Amnesty International vyslala delegátov na misie do rôznych častí sveta, aby zvýšila počet dostupných informácií o väzňoch svedomia, najmä v komunistických krajinách. Dôležité misie sa uskutočnili v Portugalsku, na Rhodézii (dnešné Zimbabwe) a v Spojených štátoch, kde boli dokumentované zatknutia v kontexte boja za občianske práva. Okrem toho sa organizácia zaoberala situáciami v krajinách ako Kuba, Južná Afrika a Haiti, kde mnohí politickí väzni čelili extrémnemu prenasledovaniu vrátane popráv.
1963
V treťom roku svojej existencie Amnesty International zaznamenala výrazný nárast v počte miestnych skupín, ktoré sa zvýšili na takmer 350. Organizácia pokračovala v posilňovaní svojich medzinárodných vzťahov a spolupráce s inými organizáciami, pričom sa zameriavala na zlepšenie praxe v oblasti zaobchádzania s väzňami svedomia a na vypracovanie etického kódexu. Novovytvorený Medzinárodný sekretariát a Výkonný výbor začali koordinovať celosvetové aktivity, čím sa zvýšilo uznanie a podpora od verejnosti a politických predstaviteľov, čo svedčí o raste dôvery v prácu Amnesty International.
1962
V druhom roku svojej existencie Amnesty International pokračovala v rozširovaní svojej medzinárodnej siete a raste miestnych skupín, ktoré sa zameriavali na pomoc osobám väzneným na základe ich nenásilného presvedčenia, pôvodu alebo postavenia. Organizácia čelila výzve zlepšiť prax v oblasti zaobchádzania s „väzňami svedomia“, pričom sa snažila vypracovať etický kódex a zlepšiť spoluprácu s inými organizáciami. Napriek ťažkostiam pri hodnotení konkrétnych úspechov si Amnesty International získala uznanie a podporu za svoju nezištnú prácu na obranu základných ľudských práv.
1961
V roku 1961, krátko po svojom založení, Amnesty International začala mobilizovať medzinárodnú podporu za práva politických väzňov a obhajovala slobodu slova, čo výrazne zvýšilo povedomie o porušovaní ľudských práv po celom svete. Organizácia sa úspešne etablovala ako významná sila proti útlaku, pričom jej tlak prispel k vyhláseniu amnestií v rôznych krajinách a oslobodeniu viacerých politických väzňov. Jej prvý rok činnosti ukázal, že neustála práca a zvyšovanie povedomia môžu mať značný vplyv na zlepšenie ľudských práv, aj keď organizácia nemôže všetky úspechy pripísať výhradne svojmu zásahu.