GLOBÁLNA ANALÝZA AMNESTY INTERNATIONAL
21. APRÍLA 2026
Organizácia Amnesty International zdokumentovala v roku 2025 rozsiahle porušovanie ľudských práv zo strany vlád a iných aktérov. Zaznamenala zlyhania v oblasti vyvodzovania zodpovednosti, systémovú nespravodlivosť, ako aj obmedzený pokrok v niektorých oblastiach. Mnohé z týchto trendov pokračujú aj v roku 2026, keď medzinárodný poriadok založený na pravidlách čelí neustálym útokom.
Dochádzalo k rozsiahlemu páchaniu zločinov podľa medzinárodného práva. Patrí medzi ne genocída Palestínčanov v Pásme Gazy zo strany Izraela, zločiny proti ľudskosti na Ukrajine zo strany Ruska a vojnové zločiny a iné zločiny podľa medzinárodného práva v Mjanmarsku, Sudáne a ďalších krajinách, kde prebiehali ozbrojené konflikty. Nezodpovedné dodávky zbraní naďalej podporovali kruté masové zločiny, hoci aktivizmus a právny tlak viedli niektoré štáty k obmedzeniu alebo zákazu vývozu zbraní do Izraela. Spojené štáty americké (USA) a Rusko v roku 2025 oslabili medzinárodné mechanizmy vyvodzovania zodpovednosti, najmä Medzinárodný trestný súd (ICC). Niekoľko ďalších štátov oznámilo svoje odstúpenie od Rímskeho štatútu. Napriek tomu ICC a ďalšie mechanizmy zabezpečili významné zatknutia a odsúdenia a vznikli nové vyšetrovacie orgány vrátane osobitného tribunálu pre zločin agresie proti Ukrajine.
Autoritárske praktiky sa po celom svete zintenzívnili. Vlády Afganistanu, Číny, Egypta, Indie, Iránu, Kene, Spojeného kráľovstva (UK), USA a Venezuely, okrem iných krajín, v roku 2025 násilne potláčali protesty, kriminalizovali disent prostredníctvom protiteroristických a bezpečnostných zákonov alebo využívali nútené zmiznutia, popravy a policajné taktiky porušujúce ľudské práva. Mučenie a zlé zaobchádzanie, a to aj s použitím zbraní spôsobujúcich elektrické šoky, zostali rozšírené, hoci sa zintenzívnila snaha o uzavretie Zmluvy OSN o obchode bez mučenia.
Diskriminácia bola ústrednou témou. Ľudia na úteku a migrujúci čelili hromadným deportáciám a rasovo diskriminačným politikám. Ľudia vysídlení za štátne hranice v súvislosti s klimatickou zmenou zostali z veľkej časti bez ochrany. Rasová nespravodlivosť spojená s kolonializmom a ťažobným priemyslom pretrvávala spolu s výzvami na odškodnenie ujmy, ktorú spôsobili. Rodovo podmienené násilie a obmedzenia práv žien boli všadeprítomné. Hoci v niekoľkých krajinách došlo v roku 2025 k právnym pokrokom v oblasti rozšírenia práva na interrupciu, ako aj k zákazu detských sobášov, zostali v platnosti existujúce prekážky v prístupe k interrupcii a pointerrupčnej starostlivosti. Medzitým sa po celom svete zintenzívnili útoky na celý rad práv LGBTI+ osôb, najmä transrodových osôb.
Vlády nepokročili vo vyraďovaní fosílnych palív, pričom finančná podpora a adaptačné opatrenia reagujúce na zmenu klímy zďaleka nedosiahli potrebnú úroveň. Dlh, škrty v pomoci a nespravodlivé globálne ekonomické štruktúry oslabili hospodárske a sociálne práva. Porušovanie právnych záväzkov zo strany podnikov, vrátane poškodzovania životného prostredia, porušovania pracovných práv a využívania súdnych sporov, pokračovalo aj v roku 2025, pričom došlo k oslabeniu prelomového nového nariadenia Európskej únie (EÚ) o náležitej starostlivosti podnikov.
Vlády využili technológie na umožnenie a posilnenie autoritárskych praktík. S pomocou korporátnych aktérov nasadili nezákonné sledovanie s cieľom obmedziť právo na slobodu prejavu alebo potlačiť protesty. Hoci sa v roku 2025 čoraz viac chápalo poškodzovanie ľudských práv spojené s platformami sociálnych sietí a rastúcim počtom generatívnych nástrojov umelej inteligencie (AI), regulácia zaostávala.
Zločiny podľa medzinárodného práva
Genocída, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny
Izrael spáchal genocídu, ako aj mnohé vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti voči Palestínčanom v Pásme Gazy. V genocíde pokračoval aj po uzavretí prímeria s Hamasom 9. októbra 2025. Izraelský režim apartheidu voči všetkým Palestínčanom si takisto vyžiadal vysokú daň, najmä na okupovanom Západnom brehu vrátane východného Jeruzalema prostredníctvom intenzívnych vojenských operácií a prudkého nárastu násilia osadníkov podporovaného štátom. Masové protesty proti izraelskej genocíde sa rozšírili po celom svete. Široké spektrum organizácií, medzinárodných orgánov a štátov uznalo, že Izrael pácha genocídu. Napriek tomu však vo všeobecnosti najvplyvnejšie vlády sveta nepodnikli žiadne zmysluplné kroky na zastavenie genocídy ani na ukončenie nezákonnej okupácie a apartheidu zo strany Izraela.
Rusko spáchalo zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny, a to aj prostredníctvom rozšírenej praxe nútených zmiznutí, mučenia a hlásených dronových útokov na ukrajinských civilistov. Zintenzívnilo letecké útoky zamerané na kritickú civilnú infraštruktúru na Ukrajine. Množili sa správy o mimosúdnych popravách ukrajinských vojnových zajatcov ruskými silami. Na okupovaných územiach Rusko tiež prijalo opatrenia na potláčanie neruských identít.
Bojujúce strany v ozbrojených konfliktoch v mnohých ďalších krajinách spáchali činy, ktoré predstavujú vojnové zločiny. Vládne sily, spojenecké milície a opozičné ozbrojené skupiny sú zodpovedné za zabitie celkovo tisícov civilistov. V Konžskej demokratickej republike (KDR) niekoľko ozbrojených skupín nezákonne zabilo stovky civilistov a civilistiek; jedna z nich zaútočila aj na nemocnice, z ktorých uniesla pacientov a ošetrovateľov. V Mjanmarsku armáda používala motorové paraglidery na zhadzovanie výbušnej munície na dediny a iné miesta, pričom zabila desiatky civilistov a civilistiek vrátane detí, a tiež blokovala pomoc do oblastí pod kontrolou odporu.
V Sudáne sudánske ozbrojené sily a ich spojenci zabili desiatky civilistov, ktorých upodozrievali zo spolupráce s opozičnými jednotkami rýchleho nasadenia (RSF), ktoré sa tiež dopúšťali nezákonného zabíjania civilistov a civilistiek vrátane hromadného zabíjania počas útokov na oblasť severného Dárfúru. Správy o nezákonných útokoch a zabíjaní zo strany vládnych síl a ozbrojených skupín pokračovali aj v iných dlhotrvajúcich konfliktoch v Afrike – v Burkine Faso, Južnom Sudáne, Kamerune, Mali, Mozambiku, Nigeri, Nigérii, Somálsku, Stredoafrickej republike (SAR) a i. V Sýrii milície napojené na vládu spáchali vlnu masových vrážd stoviek civilistov, vrátane vrážd na náboženskom základe.
Venezuela sa dopúšťala zločinov proti ľudskosti mimo ozbrojeného konfliktu, a to prostredníctvom rozšírenej praxe nútených zmiznutí, svojvoľného zadržiavania a mučenia disidentov a iných osôb.
OSN a iné orgány zaznamenali tisíce prípadov sexuálneho a rodovo podmieneného násilia súvisiaceho s ozbrojenými konfliktmi v krajinách ako Južný Sudán, KDR, SAR, Somálsko a Sudán. V Sudáne jednotky rýchleho nasadenia systematicky a vo veľkom rozsahu používali sexuálne násilie na poníženie, potrestanie a vysídlenie žien; sudánske ozbrojené sily sa tiež dopúšťali sexuálneho násilia vrátane znásilňovania voči ženám a mužom.
Vlády by mali prijať zmysluplné opatrenia na zastavenie genocídy a spolupracovať v rámci OSN a na iných fórach s cieľom reagovať na situáciu a zabrániť všetkým zločinom podľa medzinárodného práva.
Nezodpovedné dodávky a výroba zbraní
Štáty riskovali spoluvinu, keď naďalej vykonávali a umožňovali nezodpovedné transfery zbraní aktérom zapletených do páchania zločinov podľa medzinárodného práva. USA viedli v poskytovaní masívnej vojenskej podpory Izraelu. Spojené arabské emiráty poskytovali zbrane, vrátane moderných čínskych zbraní a obrnených transportérov, sudánskym jednotkám rýchleho nasadenia, ktoré táto skupina použila v Dárfúre.
Tlak na štáty a zbrojárske spoločnosti sa zvýšil a mal určitý účinok. Pred rokom 2025 prijali Belgicko, Holandsko, Japonsko, Kanada, Spojené kráľovstvo, Španielsko, Taliansko a ďalšie krajiny určité opatrenia na obmedzenie dodávok zbraní Izraelu. Často však svoje kroky obmedzili na odmietnutie vydávania nových licencií na vývoz zbraní, pričom naďalej dodávali zbrane na základe starých licencií. V roku 2025 došlo k ďalšiemu pokroku. V Belgicku súd rozhodol, že región Flámsko musí zastaviť všetky transfery zbraní smerujúcich do Izraela, a to v nadväznosti na zákaz vývozu zbraní do Izraela z regiónu Valónsko. V Nemecku vláda oznámila, že neudelí nové vývozné licencie do Izraela na zbrane, ktoré by mohli byť použité v Pásme Gazy, avšak následne zrušila pozastavenie vývozu zbraní do Izraela. V Slovinsku vláda oznámila, že zakáže všetok obchod so zbraňami s Izraelom, vrátane tranzitu a dovozu, avšak vyskytli sa problémy s implementáciou. V Španielsku do zákona zakotvili komplexné zbrojné embargo voči Izraelu. V januári 2025 vznikla Haagska skupina, blok štátov, ktoré sa zaviazali ku „koordinovaným právnym a diplomatickým opatreniam“ na obranu medzinárodného práva a solidarity s palestínskym ľudom, pozostávajúca z Bolívie, Hondurasu, Juhoafrickej republiky, Kolumbie, Kuby, Malajzie, Namíbie a Senegalu. Haagska skupina sa zaviazala zastaviť všetok obchod so zbraňami s Izraelom. Celosvetový aktivizmus proti toku zbraní do Izraela narastal. Celonárodné štrajky v Taliansku a akcie prístavných robotníkov vo Francúzsku, Grécku, Maroku, Španielsku, Švédsku a Taliansku mali za cieľ prerušiť dodávateľské trasy zásielok zbraní do Izraela.
Niektoré štáty však v roku 2025 stiahli alebo signalizovali zámer stiahnuť svoje záväzky týkajúce sa zakázaných zbraní. Litva odstúpila od Dohovoru o kazetovej munícii, ako prvý štát od prijatia dohovoru v roku 2008. Estónsko, Fínsko, Litva, Lotyšsko a Poľsko oznámili OSN svoj zámer odstúpiť od Dohovoru o zákaze používania, skladovania, výroby a transferu protipechotných mín a o ich zničení (Ottawský dohovor), odvolávajúc sa na hrozby zo strany Ruska. Fínski a poľskí predstavitelia uviedli, že ich krajiny obnovia domácu výrobu protipechotných mín. Ukrajina oznámila OSN svoj zámer pozastaviť uplatňovanie Ottawského dohovoru, čo je v rozpore s ustanoveniami samotného dohovoru. Na druhej strane, väčšina štátov uznala humanitárne, právne a etické obavy súvisiace s umelou inteligenciou a autonómnymi zbraňovými systémami. V prvom výbore Valného zhromaždenia OSN hlasovalo 156 krajín za rezolúciu, ktorá potvrdzuje potrebu vytvoriť medzinárodný nástroj o autonómnych zbraňových systémoch s ohľadom na budúce rokovania.
Štáty a spoločnosti by mali zastaviť všetky nezodpovedné dodávky zbraní vrátane všetkých dodávok do Izraela.1 Štáty by mali opätovne pristúpiť k Dohovoru o kazetovej munícii a Ottawskému dohovoru a tiež vyrokovať zmluvu, ktorá zakáže určité autonómne zbraňové systémy a zavedie prísnu reguláciu používania systémov, ktoré je možné používať v súlade so zákonom.
Beztrestnosť
Niektoré štáty, vrátane Ruska a USA, v roku 2025 napadli alebo oslabili medzinárodné mechanizmy vyvodzovania zodpovednosti. Najviac ich poškodili USA, keď uvalili sankcie na prokurátorov, prokurátorky, sudcov a sudkyne ICC, ako aj na osobitnú spravodajkyňu OSN pre okupované palestínske územie a viaceré palestínske organizácie zaoberajúce sa ľudskými právami, s úmyslom brániť v práci ICC a ochrániť občanov a občianky Izraela a USA pred vyvodením zodpovednosti. Ruské vnútroštátne súdy vydali zatykače na úradníkov ICC. Ostatné štáty v podstate neurobili nič na ochranu týchto osôb a organizácií ani samotného ICC. EÚ sa v reakcii na to rozhodla neaktivovať svoj blokovací štatút, právny nástroj na zabránenie extrateritoriálnemu uplatňovaniu zahraničných zákonov, ktoré majú vplyv na subjekty EÚ. Členské štáty ICC Burkina Faso, Mali a Niger oznámili svoj zámer odstúpiť od Rímskeho štatútu, zatiaľ čo Maďarsko zašlo ešte ďalej a v roku 2026 podalo formálne oznámenie o svojom odstúpení. Niekoľko členských štátov ICC, vrátane Maďarska, Talianska a Tadžikistanu, nevykonalo zatykače ICC.
Napriek tomu medzinárodné mechanizmy pokračovali v dôležitej práci zameranej na vyvodzovanie zodpovednosť. ICC vydal zatykače na dvoch vedúcich predstaviteľov Talibanu za zločiny proti ľudskosti spočívajúce v rodovo podmienenom prenasledovaní žien, dievčat a LGBTI+ osôb od návratu Talibanu k moci v Afganistane v roku 2021. ICC tiež odtajnil zatykače na líbyjských štátnych príslušníkov obvinených z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Bývalý prezident Filipín bol vydaný ICC po vykonaní zatykača, ktorý súd naňho vydal za vraždy ako zločin proti ľudskosti v súvislosti so zabíjaním ľudí v rámci „vojny proti drogám“. V decembri predsúdna komora ICC potvrdila 39 obvinení vznesených Úradom prokurátora proti Josephovi Konymu, zakladateľovi a vodcovi Armády Božieho odporu v Ugande. V tom istom mesiaci Nemecko vydalo ICC Khaleda Mohameda Aliho El Hishriho, vysokopostaveného člena silnej líbyjskej milície, na ktorého bol vydaný zatykač za zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny v súvislosti s porušovaním ľudských práv vo väzení Mitiga v líbyjskom hlavnom meste Tripolise. ICC odsúdil vodcu milície Džandžavíd za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti spáchané v rokoch 2003 – 2004 počas brutálnych útokov v sudánskom Dárfúre. Špeciálny trestný súd, hybridný súd v Stredoafrickej republike, odsúdil šiestich bývalých členov ozbrojenej skupiny za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti v súvislosti so zabitím desiatok ľudí a vysídlením stoviek ďalších osôb počas útoku tejto skupiny v roku 2020.
Medzitým boli zriadené nové mechanizmy. Rada Európy zriadila Špeciálny tribunál pre zločin agresie proti Ukrajine s cieľom vyšetrovať a stíhať vysokých vládnych a vojenských predstaviteľov z Ruska a iných štátov, ktorí sú zodpovední za tento zločin. Hoci ICC vydal zatykače na šiestich ruských predstaviteľov vrátane Vladimíra Putina, za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, na stíhanie zločinu agresie na Ukrajine nemá právomoc. Rada OSN pre ľudské práva zriadila nezávislý vyšetrovací mechanizmus pre Afganistan.
Vlády by mali podporovať a chrániť ICC, a to aj aktivovaním blokovacieho štatútu alebo prijatím blokovacích zákonov na ochranu predstaviteľov ICC a ďalších osôb zapojených do činnosti súvisiacej s ICC pred hrozbami a sankciami. Úlohou vlád je zabezpečiť vykonanie zatykačov ICC na štátnych predstaviteľov bez nároku na imunitu pred stíhaním za ich zločiny.2
Trestné a autoritárske praktiky
Potláčanie nesúhlasu
Po celom svete sa štátni predstavitelia a iní vplyvní aktéri uchyľovali k autoritárskym praktikám, aby umlčali občiansku spoločnosť a vyhli sa zodpovednosti. Mnohé štáty v roku 2025 použili nezákonnú silu na potlačenie protestov vyjadrujúcich rozhorčenie nad politickou a sociálno-ekonomickou situáciou. V Tanzánii tvrdé zásahy proti účastníkom povolebných protestov viedli k smrti stoviek ľudí. V Nepále si potlačenie mládežníckych protestov proti korupcii a zákazu sociálnych sietí vyžiadalo spolu 76 mŕtvych na strane protestujúcich aj policajtov. V Iráne počas protestov, ktoré sa začali 28. decembra v hlavnom meste Teheráne a rýchlo sa rozšírili po celej krajine, bezpečnostné sily nezákonne použili proti protestujúcim pušky a brokovnice nabité kovovými brokmi, čo viedlo k úmrtiam a zraneniam. Úmrtia demonštrantov v dôsledku nezákonného použitia sily boli zdokumentované aj v Angole, Ekvádore, Indonézii, Kamerune, Keni, na Madagaskare, v Pakistane, Peru, Turecku a i. V niektorých krajinách sa polícia uchýlila k použitiu nedostatočne regulovaných foriem výzbroje, ako boli napríklad akustické zariadenia s dlhým dosahom v Srbsku. V mnohých krajinách polícia proti protestujúcim bezohľadne nasadila slzotvorný plyn.
Niektoré štáty vrátane Afganistanu, Bieloruska, Burkiny Faso, Číny, Kuby, Mali, Mjanmarska, Nikaraguy, Pakistanu, Ruska, Severnej Kórey, Ugandy a Venezuely využívali nútené zmiznutia obrancov a obrankýň ľudských práv, aktivistov, novinárok a ďalších osôb ako nástroj na vyvolanie strachu. Iné štáty vrátane Iránu a Saudskej Arábie uplatňovali trest smrti ako nástroj na vyvolanie strachu a vytvorenie dojmu silnej vlády so silným bezpečnostným aparátom.3
Niektoré vlády v roku 2025 zneužívali protiteroristické zákony a zákony o národnej bezpečnosti na potrestanie svojich oponentov, obrancov a obrankýň ľudských práv a iných aktivistov a aktivistiek za prejavy disentu vrátane pokojných aktov občianskej neposlušnosti. V Egypte postavili pred súd tisíce ľudí za trestné činy súvisiace s terorizmom, mnoho z nich výlučne za to, že si pokojne uplatňovali svoje ľudské práva. V Indii a čínskych administratívnych regiónoch Hongkong a Macao orgány v rozsiahlej miere využívali zákony o národnej bezpečnosti a boji proti terorizmu na zadržiavanie aktivistov a obrancov a obrankýň ľudských práv. Vo Venezuele naďalej svojvoľne zadržiavali najmenej 806 ľudí, z ktorých mnohí nútene zmizli, keďže vláda pokračovala vo svojej politike represií proti akémukoľvek skutočnému alebo domnelému disentu. V Tunisku úrady podrobili politických oponentov a oponentky politicky motivovaným hromadným súdnym procesom a trestným rozsudkom až do výšky 45 rokov odňatia slobody na základe zákonov o boji proti terorizmu alebo kybernetickému zločinu. V Spojenom kráľovstve orgány zakázali Palestine Action, sieť priamej akcie, ktorá sa stavia proti zapojeniu Veľkej Británie do izraelských vojenských operácií, a to na základe nejasných zákonov o boji proti terorizmu. Po celom Spojenom kráľovstve orgány pozatýkali viac ako 2 000 ľudí len za to, že sa pokojne postavili proti tomuto zákazu. Stíhali tiež 16 aktivistov z environmentálnej aktivistickej koalície Just Stop Oil za účasť na rôznych aktoch občianskej neposlušnosti zameraných na zastavenie rozširovania ťažby fosílnych palív, čo viedlo k trestom odňatia slobody v dĺžke od piatich mesiacov do piatich rokov. V USA sa úrady zamerali na zahraničných študentov a študentky za vyjadrovanie podpory Palestínčanom, s cieľom ich uväznenia a deportácie; zatýkali aj ľudí, ktorí protestovali proti tvrdým zásahom Imigračného a colného úradu proti neregistrovaným migrantom a migrantkám.
Vlády by mali prestať potláčať a kriminalizovať disent vrátane pokojných aktov občianskej neposlušnosti. Mali by zabezpečiť vyvodenie zodpovednosti za všetky porušenia ľudských práv, ku ktorým došlo v kontexte protestov, a zaručiť účinné nápravné opatrenia pre ich obete.
Zneužívanie právomocí pri presadzovaní práva
Mnohé štáty sa pri presadzovaní práva v roku 2025 dopustili porušenia medzinárodného práva v oblasti ľudských práv. Niektoré sa pri tom uchýlili k zabíjaniu. V septembri začala armáda USA bombardovať lode a otvorene vykonávať mimosúdne popravy v Latinskej Amerike, Karibskom mori a Tichom oceáne na základe tvrdení, že jej terčom boli „narkoteroristi“ pašujúci drogy. V októbri civilná a vojenská polícia v brazílskom Riu de Janeiro uskutočnila protidrogovú operáciu vo favelách, pri ktorej zabili viac ako 120 ľudí; väčšina obetí bola tmavej pleti a žila v chudobe, mnohé správy hovorili o mimosúdnych popravách. V mene bezpečnosti často dochádzalo aj k porušovaniu medzinárodných záruk a obmedzení týkajúcich sa uplatňovania trestu smrti, stúpol najmä počet popráv za drogové delikty.
Po celom svete orgány presadzovania práva používali techniky, ktoré predstavovali mučenie alebo iné zlé zaobchádzanie. Niektoré používali kontaktné zbrane spôsobujúce elektrické šoky, vrátane paralyzérov a elektrických obuškov, a to na uliciach, na štátnych hraniciach, v zariadeniach na zadržiavanie utečencov a migrujúcich, v psychiatrických zariadeniach, na policajných staniciach, vo väzniciach a iných miestach zadržania. Tieto zariadenia, ktoré stlačením tlačidla spôsobujú bolestivé elektrické výboje a ktoré zo svojej podstaty vedú k porušovaniu ľudských práv, sa používali okrem iného proti protestujúcim, študentstvu, politickým oponentom, ženám a dievčatám (vrátane tehotných žien), deťom a obrancom a obrankyniam ľudských práv. Preživší a preživšie utrpeli popáleniny, znecitlivenie, potraty, poruchy močenia, nespavosť, vyčerpanie a hlboké psychické traumy. Štáty a spoločnosti naďalej vyrábali, propagovali a predávali takéto zariadenia. Dochádzalo tiež k rozsiahlemu zneužívaniu projektilových zbraní spôsobujúcich elektrické šoky (paralyzačných pištolí), ktoré môžu mať legitímne použitie pri presadzovaní práva, ale často sa používali pri mučení a inom zlom zaobchádzaní, čo podčiarkuje potrebu prísnej kontroly obchodu so štandardným vybavením na presadzovanie práva založenej na ľudských právach.4
Povzbudivé však je, že v roku 2025 vzrástol tlak na prijatie Zmluvy OSN o obchode bez mučenia. V júni štyri mechanizmy OSN na boj proti mučeniu podporili návrhy na vypracovanie zmluvy výzvou na zodpovednejšie a transparentnejšie policajné zásahy pri protestoch. Podobne Výbor ministrov Rady Európy prijal rozhodnutie, v ktorom povzbudil svojich 46 členských štátov, aby podporili vypracovanie medzinárodného právne záväzného nástroja o obchode bez mučenia. V júli EÚ zvýšila počet druhov tovaru, na ktoré sa vzťahuje jej priekopnícke nariadenie proti mučeniu. Tým posilnila svoje celoregionálne opatrenia na zabránenie obchodovaniu s vybavením na presadzovanie práva s aktérmi, ktorí by ho mohli použiť na mučenie alebo iné zlé zaobchádzanie po celom svete.5
Vlády by mali zastaviť zabíjanie s podporou štátu, vrátane zabíjania vykonávaného v mene bezpečnosti. Mali by znásobiť úsilie o zákaz používania takých zariadení na presadzovanie práva, ktoré zo svojej podstaty vedú k porušovaniu ľudských práv, podporiť rokovania o Zmluve o obchode bez mučenia a zaviesť kontroly obchodu so štandardným vybavením na presadzovanie práva, ktoré budú založené na ľudských právach.
Diskriminácia
Porušovanie práv ľudí na úteku a migrujúcich
Vlády po celom svete sa v súvislosti s azylom a migráciou uchyľovali k autoritárskym postupom. Niektoré schválili nezákonné opatrenia alebo obišli legislatívne procesy, aby zaviedli škodlivú migračnú politiku. V roku 2025 USA a európske štáty ako Cyprus, Fínsko, Grécko, Maďarsko, Taliansko, Poľsko a i. prijali alebo uplatňovali extrémne opatrenia na vykonávanie deportácií a iných foriem navracania a na zabránenie neregulárnemu vstupu do krajiny, čím porušili svoje záväzky v oblasti ľudských práv. Irán a Pakistan nútene navrátili alebo deportovali do Afganistanu viac ako 1,8 milióna, respektíve 990 000 ľudí, napriek pretrvávajúcemu porušovaniu práv zo strany afganskej vlády Talibanu. V období od decembra 2024 do februára 2025 etiópske orgány nútene navrátili viac ako 600 ľudí do Eritrey, kde vláda považovala ich žiadosti o azyl za dôkaz vlastizrady.
Vlády často prezentujú svoju migračnú politiku a azylové systémy ako neutrálne nástroje na presadzovanie štátnej suverenity, zabezpečenie národnej bezpečnosti a hospodárskych záujmov alebo na zabránenie nadmernému zaťaženiu verejných zdrojov. Dedičstvo kolonializmu a otroctva však naďalej formuje systémy, zákony, politiky a postupy, ktoré priamo alebo nepriamo diskriminujú ľudí na základe rasovej príslušnosti po celom svete. Organizácia Amnesty International v roku 2025 odsúdila systematické praktiky štrukturálneho rasizmu v súvislosti s azylovou a migračnou politikou viacerých krajín vrátane Dominikánskej republiky, Francúzska, Kanady, Líbye, Saudskej Arábie, Tuniska a USA, ako aj vo všeobecnosti európske krajiny v schengenskom priestore.6 V niektorých prípadoch vlády využívali digitálne technológie na posilnenie hraničných režimov, ktoré diskriminujú na základe rasy, etnickej príslušnosti alebo krajiny pôvodu.7 Niekedy sa k viacnásobnej diskriminácii pridávala diskriminácia na základe rodu; v Dominikánskej republike deportovali tehotné a dojčiace Haiťanky priamo z nemocníc.
Vlády po celom svete vo všeobecnosti zlyhali pri ochrane ľudí vysídlených zo svojej vlasti v kontexte klimatickej zmeny. Takmer žiadna z nich nevydala víza s účelom umožniť bezpečnú migráciu z oblastí, ktoré obzvlášť silno zasiahla klimatická zmena. Namiesto toho nútili ľudí prechádzať existujúcimi postupmi a často aj diskriminačnými a obmedzujúcimi cestami. K najväčšmi zasiahnutým skupinám patria komunity trpiace rasovou diskrimináciou a chudobou. Systém často nebral do úvahy potreby žien, starších ľudí, chorých a ľudí so zdravotným alebo iným znevýhodnením, ktorí nedokážu plniť vízové požiadavky. Došlo k tomu aj v prípade ľudí odchádzajúcich z tichomorských ostrovov Tuvalu a Kiribati na Nový Zéland (či Aotearoa, ako znie názov ostrova v jazyku pôvodného obyvateľstva Maoriov).
Vlády by mali zrušiť alebo zreformovať systémy viazaných víz a neistých povolení na pobyt, ktoré sú diskriminačné a vykorisťujúce. Zároveň by mali zabrániť tomu, aby digitálne technológie posilňovali diskriminačné praktiky na štátnych hraniciach, a vytvoriť právne rámce na ochranu osôb vysídlených v dôsledku zmeny klímy.8
Rasová diskriminácia
Vlády v rôznych regiónoch používali rasistickú a diskriminačnú rétoriku pri uplatňovaní autoritárskych praktík v súvislosti s azylom a migráciou, ako aj pri potláčaní disentu a presadzovaní práva. Mnohé krajiny tiež hlásili nárast zločinov z nenávisti. V snahe riešiť základné príčiny rasovej diskriminácie zasiahnuté komunity po celom svete vedú kampaň za odškodnenie historických krívd kolonializmu a otroctva, ktorých dedičstvo pociťujú dodnes. V roku 2025, ktorý Africká únia vyhlásila za Rok boja za reparácie, sa na priekopníckom festivale Wakati Wetu zišli stovky umelcov, hudobníčok, tvorcov politík, aktivistiek, filantropov či kultúrnych pedagogičiek, aby preskúmali trvalé dedičstvo kolonializmu a obchodu s otrokmi a posunuli diskurz bližšie k restoratívnej spravodlivosti. V roku 2025 zároveň uplynulo dvesto rokov od uvalenia „dlhu za nezávislosť“, ktorým Francúzsko prinútilo Haiti kompenzovať bývalú koloniálnu mocnosť za stratu ziskov z otrockej práce. Aktivisti, aktivistky a organizácie z Haiti a jeho diaspory minulý rok vyzvali Francúzsko, aby bez ďalších odkladov poskytlo odškodnenie a podniklo aj ďalšie kroky, ktorými sa vyrovná so svojou koloniálnou minulosťou na Haiti.
V roku 2025 vlády Bolívie, Ekvádoru, Kanady a ďalších krajín rozšírili ťažobné projekty na územiach národov pôvodného obyvateľstva bez toho, aby s nimi vopred svoj postup konzultovali v súlade s medzinárodnými normami, ktoré vyžadujú slobodný informovaný súhlas dotknutých komunít. Pôvodné obyvateľstvo, ktorého kultúra a živobytie často priamo závisia od ekosystémov, využili právne a politické kanály na kampaň požadujúcu odškodnenie za ujmy spôsobené takýmto vyvlastnením pôdy, ako aj kolonizáciou a vyhladzovaním ich národov. V jednom prípade dosiahlo domorodé obyvateľstvo Avá Guaraní Paranaense – po zápase, ktorý trval viac ako 40 rokov – určitú nápravu za vyvlastnenie a zatopenie jeho pôdy. Spoločnosti, ktorú založili vlády Brazílie a Paraguaja na výstavbu a prevádzku vodnej elektrárne a ktorá tieto škody spôsobila, súd v roku 2025 nariadil financovať nákup 3 000 hektárov pôdy pre zasiahnuté komunity.
Vlády štátov, ktoré sa podieľali na historických nespravodlivostiach, ako je kolonializmus, obchod s otrokmi a otroctvo, alebo z nich profitovali, by mali zaviesť primerané opatrenia v oblasti restoratívnej spravodlivosti. Tieto opatrenia by nemali len naprávať nespravodlivosť z minulosti, ale aj odstrániť súčasné štruktúry a systémy rasovej diskriminácie a nerovnosti.
Diskriminácia a násilie na základe rodu
Ženy a dievčatá po celom svete zažívali rodovo podmienené násilie, ako aj prekážky v prístupe k ochrane, spravodlivosti a náprave, ktoré v niektorých prípadoch umocňovala diskriminácia z iných dôvodov, ako sú migračný status, práca či kastová, triedna alebo náboženská príslušnosť. V Afganistane vláda Talibanu vydala dekréty, ktorými zakázala ženám voľný pohyb, prístup k vzdelávaniu a práci, čo podporilo rodovo podmienené násilie a detské sobáše. V Nepále orgány nevyšetrovali prípady rodovo podmieneného násilia voči dalitským ženám. V Sýrii štátne orgány ignorovali hlásenia alavitských rodín o únosoch žien a dievčat neznámymi ozbrojenými mužmi. V Severnej, Strednej a Južnej Amerike naďalej čelili ženy a dievčatá alarmujúcej miere násilia vrátane femicíd; v Argentíne, kde každých 35 hodín zaznamenajú nový prípad femicídy, vláda zrušila 13 kľúčových programov na podporu preživších a prevenciu rodovo podmieneného násilia. V Gruzínsku mizogýnnu a sexistickú rétoriku vysokých štátnych predstaviteľov sprevádzalo rodovo podmienené porušovanie práv protestujúcich žien, vrátane ponižujúcich telesných prehliadok pri vyzlečení donaha a vyhrážok sexuálnym napadnutím. Pozitívny vývoj nastal v Bolívii a Burkine Faso, kde novou legislatívou zakázali detské sobáše dievčat aj chlapcov.
V roku 2025, rovnako ako v predchádzajúcich rokoch, došlo v niekoľkých krajinách k pokroku v rozširovaní práva na interrupciu. Parlamenty v Dánsku, na Faerských ostrovoch a v Nórsku prijali legislatívu na zlepšenie prístupu k interrupcii. Luxembursko zakotvilo právo na interrupciu vo svojej ústave. V Malawi Najvyšší súd potvrdil právo na interrupciu pre dievčatá, ktoré prežili sexuálne násilie. V Dominikánskej republike však nový zákon zaviedol úplný zákaz interrupcií. V mnohých ďalších krajinách po celom svete zostali v platnosti prekážky v prístupe k interrupcii a pointerrupčnej starostlivosti.
Po celom svete stúpal počet útokov na celý rad práv LGBTI+ osôb, najmä transrodových osôb. Často ich podnecovali rôzni aktéri bojujúci proti rodovej rovnosti. V Burkine Faso nový zákon kriminalizoval konsenzuálne sexuálne vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia. V Maďarsku a na Slovensku národné parlamenty prijali ústavné zmeny, ktoré povedú k uznaniu iba dvoch rodov (mužského a ženského) a upevnia diskrimináciu párov rovnakého pohlavia. V Kanade, Paraguaji, Peru, Portoriku a USA zaviedli reštriktívne zákony alebo politiky týkajúce sa práv transrodových osôb. V Číne sa viacero online platforiem, webových stránok a diskusných portálov podriadilo štátnym cenzúrnym smerniciam, čím umlčali diskusie o právach LGBTI+ osôb, ako aj žien. V mnohých krajinách na Blízkom východe a v severnej Afrike ľudí zatýkali a stíhali pre ich sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu. Niektorým uložili prísne tresty za konsenzuálne sexuálne vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia. Naopak, v Japonsku a Mexiku súdne rozhodnutia pomohli napredovať k právnemu uznaniu transrodových osôb.
Vlády musia skoncovať s diskrimináciou na základe rodu a sexuality. Musia zaviesť právne a politické reformy, ktorými všetkým ženám, dievčatám a LGBTI+ osobám zaručia rovné a plné práva vrátane sexuálnych a reprodukčných práv. Musia tiež zabezpečiť, aby všetky obete a osoby, ktoré prežili rodovo podmienené násilie, mali včasný prístup k účinnej ochrane, spravodlivosti a náprave.
Ekonomická a klimatická nespravodlivosť
Neschopnosť riešiť klimatickú krízu
Nedostatok potravín, nútené vysídľovanie a zničené domovy a živobytie v dôsledku katastrof, sú v dobe klimatickej zmeny čoraz častejšie a intenzívnejšie. Katastrofálne suchá, povodne, hurikány, vlny horúčav a lesné požiare sú frekventovanejšie vo všetkých krajinách, bez ohľadu na úroveň príjmov. Ako zvyčajne však tvrdé dôsledky najviac nesú tí, ktorí k zmene klímy prispeli najmenej.
Program OSN pre životné prostredie v novembri 2025 informoval, že svet smeruje k otepleniu o približne 3 stupne Celzia nad predindustriálnu úroveň do konca storočia. Platí to však za predpokladu, že krajiny si splnia svoje súčasné politické záväzky, čo je čoraz nepravdepodobnejšie. V posledných rokoch vlády urobili príliš málo na postupný ústup od využívania fosílnych palív či riešenie iných kľúčových faktorov klimatickej zmeny. Niekoľko krajín vrátane Brazílie a Kanady v roku 2025 dokonca podniklo významné kroky na zvýšenie ťažby a vývozu fosílnych palív. Na rozmach fosílneho priemyslu často prideľovali dotácie financované z daní. USA prinútili členské štáty EÚ, aby sa zaviazali k dovozu a využívaniu fosílnych palív. Iba približne tretina zmluvných strán Parížskej dohody predložila požadované akčné plány v oblasti klímy (so stanovením svojich národných príspevkov) do určeného termínu v roku 2025.
Okrem toho, že fosílne palivá prispievajú k zmene klímy, predstavujú aj významné zdravotné riziká. Týka sa to najmä najmenej 2 miliárd ľudí žijúcich v okruhu do 5 km od viac ako 18 000 prevádzkovaných zariadení fosílnej infraštruktúry rozmiestnených v 170 krajinách po celom svete. Odhaduje sa, že je medzi nimi viac ako 520 miliónov detí. Najmenej 463 miliónov ľudí žije v okruhu do 1 km od týchto zariadení, čo ich vystavuje oveľa vyšším environmentálnym a zdravotným rizikám.9
Vedúci predstavitelia na konferencii o zmene klímy COP30 v Brazílii v novembri 2025 nedokázali nadviazať na záväzok „odklonu“ od fosílnych palív z konferencie COP28, ba ani ho potvrdiť. Nepodarilo sa im ani zabezpečiť zvýšené financovanie vo forme grantov, ktoré krajiny s nižšími príjmami potrebujú na adaptáciu.10 Poskytovanie finančných prostriedkov na boj proti zmene klímy je povinnosťou krajín s vysokými príjmami, aby pomohli krajinám s nižšími príjmami prispôsobiť sa ničivým súčasným a budúcim dôsledkom zmeny klímy, za ktoré krajiny s nižšími príjmami nenesú zodpovednosť. Potreby v odhadovanej výške najmenej 300 miliárd USD ročne by vlády mohli financovať prostredníctvom spravodlivého zdanenia a presmerovania značných dotácií na fosílne palivá.11
V tejto súvislosti bolo dôležité, že poradné stanoviská dvoch medzinárodných súdov – Medzinárodného súdneho dvora a Medziamerického súdu pre ľudské práva – potvrdili povinnosť štátov chrániť ľudí a ekosystémy, od ktorých sú závislí, pred klimatickými škodami. To zahŕňa povinnosť postupne upustiť od využívania fosílnych palív. Okrem toho vlády Kolumbie a Holandska na konferencii COP30 oznámili, že v apríli 2026 budú spoluorganizovať prvú medzinárodnú konferenciu o prechode od fosílnych palív.
Vlády by sa mali zaviazať k rýchlemu, spravodlivému a financovanému postupnému odklonu od využívania fosílnych palív a k spravodlivému prechodu na obnoviteľné zdroje energie. Bezodkladne by mali schváliť Zmluvu o nešírení fosílnych palív a pripojiť sa k multilaterálnemu úsiliu pod vedením vlád Kolumbie a Holandska.
Porušovanie hospodárskych a sociálnych práv
Čoraz rozsiahlejšie klimatické škody sa prelínajú s dlhodobými hospodárskymi krízami a globálnymi konfliktmi. Situáciu zhoršuje nespravodlivý systém globálneho hospodárskeho riadenia centralizovaný prostredníctvom Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, ktorý už nedokáže plniť tento účel. Ku krízovej situácii ďalej prispeli štáty s vysokými príjmami svojimi rozhodnutiami masívne znížiť financovanie programov na podporu realizácie hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.
Inflácia naďalej zvyšovala náklady na splácanie úrokov z dlhu. Mnohé krajiny s nízkymi a strednými príjmami tak trpeli neudržateľnou úrovňou zadlženosti a neboli schopné investovať do realizácie hospodárskych a sociálnych práv vrátane práva na zdravie, vzdelanie a sociálne zabezpečenie. Pretrvávali nespravodlivé daňové systémy a neschopnosť zabrániť podnikateľským subjektom a bohatým jednotlivcom v agresívnom vyhýbaní sa daňovým povinnostiam a daňových únikoch. Vlády tak ďalej prichádzali o príjmy, ktoré by potrebovali na realizáciu hospodárskych a sociálnych práv.
Chaotické a náhle škrty v medzinárodnej rozvojovej pomoci zo strany USA viedli k narušeniu alebo ukončeniu zdravotných programov a prerušeniu prístupu k životne dôležitým liekom v mnohých krajinách s nízkymi príjmami, čo spôsobilo osobitnú ujmu marginalizovaným skupinám.12 Tieto škrty ešte prehĺbili medzeru vo výške takmer 25 miliárd USD medzi prostriedkami požadovanými v rámci výziev OSN a skutočne získanými prostriedkami. Išlo zároveň o širší trend znižovania pomoci zo strany krajín s vysokými príjmami, vrátane európskych štátov. Dôsledky obzvlášť tvrdo zasiahli ľudí, ktorí naliehavo potrebovali humanitárnu pomoc. Z analýzy, ktorú v máji 2025 zverejnil Medzinárodný záchranný výbor, vyplýva, že ide o takmer 300 miliónov ľudí, z ktorých mnohí žijú v konfliktných zónach – takmer polovica obyvateľstva na Haiti, v Jemene, Južnom Sudáne a Sudáne trpela silným hladom, zatiaľ čo mnoho ďalších trpelo podvýživou.
Zároveň nedošlo k dostatočnému pokroku v plnení stanovených cieľov udržateľného rozvoja. Hoci do splnenia cieľov na rok 2030 zostáva menej ako päť rokov, podľa správy, ktorú v júli 2025 vydal generálny tajomník OSN, primerane alebo mierne napreduje len niečo vyše tretiny (35 %) stanovených cieľov. Takmer polovica cieľov (48 %) stagnuje – iba 31 % zaznamenalo marginálny pokrok a 17 % nepokročilo vôbec. Ešte znepokojujúcejšie je, že 18 % cieľov zaznamenalo regres, teda kleslo pod svoju základnú úroveň z roku 2015.
Prebiehajúce rokovania o záväznej daňovej dohode OSN poskytujú štátom príležitosť napraviť nerovnosti v globálnom daňovom systéme. Poslúžila by na to dohoda o zásadách, ktoré by zabránili zneužívaniu daní, zdanili znečisťovateľov životného prostredia a zabezpečili primerané príjmy na financovanie napĺňania všetkých ľudských práv. V roku 2025 došlo k významnému pokroku ohľadne mandátu a úloh v tejto oblasti. Výsledok zahŕňa aj požiadavku, aby bola konečná dohoda v súlade s existujúcimi záväzkami štátov v oblasti ľudských práv. Situácia si naliehavo vyžaduje podobný proces a mechanizmus aj v oblasti dlhu.
Vlády by mali vyčleniť aspoň 0,7 % hrubého národného dôchodku na medzinárodnú pomoc bez diskriminácie, ak si to môžu dovoliť. Mali by riešiť dlhovú krízu prostredníctvom včasného odpustenia dlhov všetkým krajinám, ktoré sa do dlhovej krízy už dostali alebo sú ňou ohrozené. Zároveň by vlády mali podporovať Rámcovú dohodu OSN o medzinárodnej daňovej spolupráci.
Zneužívanie zo strany korporácií
Podnikateľské subjekty naďalej podnecujú svetové krízy a ťažia z nich. Ako príklady možno uviesť ozbrojené konflikty v Pásme Gazy, Mjanmarsku a Sudáne, globálnu klimatickú krízu a ničenie kritických biotopov či nespočetné prípady, v ktorých spoločnosti porušujú práva pracujúcich a ľudí, ktorých zasahuje ich činnosť. Štáty zlyhávajú v ochrane obetí porušovania ľudských práv zo strany podnikov, pričom USA dokonca rušia regulácie a oslabujú kľúčové agentúry.
USA v roku 2025 presadzovali expanziu odvetvia fosílnych palív, zatiaľ čo nepriateľstvo voči multilateralizmu, vojnová rétorika kľúčových svetových lídrov a hospodárska súťaž s Čínou podnecovali bezpečnostne motivované preteky v získavaní nerastných surovín, ktoré sú dôležité pri prechode na obnoviteľné zdroje energie, ako aj na rôzne vojenské účely. Táto súťaž vedie rozširovaniu intenzívnej ťažby prírodných zdrojov, pričom spoločnosti pri dosahovaní cieľa maximalizovať svoje zisky ignorujú ľudské práva. Cena za ich zisky bola vysoká – nútené vysťahovanie, porušovanie pracovných práv, znečistenie vody, pôdy a ovzdušia, ktoré poškodzuje zdravie a poľnohospodárstvo.
EÚ navrhla smernicu o náležitej starostlivosti v oblasti udržateľnosti podnikov. Išlo o prelomové nariadenie, ktoré vyžadovalo, aby veľké korporácie dodržiavali nové pravidlá týkajúce sa ľudských práv, vplyvov na životné prostredie a klímu. To by znamenalo, že rovnaké pravidlá by museli dodržiavať aj spoločnosti v mnohých iných krajinách po celom svete, aby mohli obchodovať s EÚ. Nariadenie malo podporu verejnosti; prieskum Amnesty International a Global Witness zistil, že smernicu podporujú približne tri štvrtiny z viac ako 10 000 respondentov v 10 európskych krajinách.13 Smernica inšpirovala aj iné štáty vrátane Indonézie, Južnej Kórey a Thajska, aby zvážili zavedenie podobných pravidiel. Lobovanie zo strany nadnárodných korporácií a iných štátov vrátane USA však nakoniec viedlo k tomu, že Európsky parlament v novembri 2025 hlasoval za výrazné obmedzenie jej rozsahu pôsobnosti.14
Okrem toho sa rozmohli strategické žaloby proti účasti verejnosti (SLAPP), čo malo odstrašujúci účinok na snahy občianskej spoločnosti bojovať proti poškodzovaniu životného prostredia a inému protiprávnemu konaniu vplyvných spoločností. Jedna z takýchto žalôb viedla k tomu, že súd v USA nariadil organizácii Greenpeace zaplatiť 660 miliónov USD fosílnej spoločnosti Energy Transfer. Rozhodnutie predstavovalo pre túto medzinárodnú mimovládnu organizáciu existenčnú hrozbu. Súd potvrdil nároky spoločnosti voči Greenpeace za protestovanie proti ropovodu Dakota Access Pipeline, ktorý prepravuje ropu zo Severnej Dakoty do Illinois, a uznal organizáciu Greenpeace za zodpovednú za ohováranie, neoprávnené vniknutie a obťažovanie, okrem iných obvinení. Spoločnosť sa tiež pokúsila zabrániť organizácii Greenpeace v pokračovaní súdneho konania v Holandsku, kde vnútroštátne zákony aj právne rámce EÚ poskytujú silnú ochranu pred využívaním SLAPP zo strany podnikateľských subjektov.15
Vlády by mali zaviesť prísne nové pravidlá, ktoré budú brániť spoločnostiam v porušovaní ľudských práv a zabezpečia vyvodzovanie zodpovednosti a účinnú nápravu, keď k tomu dôjde.
Technológie a porušovanie ľudských práv
Nezákonné sledovanie a digitálna represia
Vlády využívali technológie na uplatňovanie a posilnenie autoritárskych praktík. Nové výskumy Amnesty International v roku 2025 ukázali rozsah nasadenia nástrojov na sledovanie a cenzúru. Organizácia odhalila predaj komerčnej verzie čínskeho systému Great Firewall pakistanskej vláde. Tento systém slúži na cenzúru a filtrovanie obsahu na internete a čínska vláda ho používa na kontrolu informácií, ku ktorým majú ľudia v Číne online prístup. Vláda USA nasadila nástroje na sledovanie proti protestujúcim študentom a migrantkám. Úrady v niektorých krajinách vrátane Afganistanu, Južného Sudánu, Pakistanu a Tanzánie zaviedli obmedzenia prístupu na internet s cieľom obmedziť právo na slobodu prejavu, najmä v kontexte protestov. V Keni úrady systematicky nasadzovali represívne taktiky využívajúce digitálne technológie, napríklad na online zastrašovanie, podnecovanie nenávisti a nezákonné sledovanie, ako súčasť dlhodobej koordinovanej kampane na potlačenie mládežníckych protestov.
K týmto praktikám prispeli aj podnikateľské subjekty. Naďalej sa objavovali dôkazy o útokoch s využitím vysoko invazívneho špionážneho softvéru od spoločností ako Intellexa, NSO a Paragon, čo svedčí o pretrvávajúcom nebezpečenstve, ktoré predstavuje neregulovaný trh s pokročilým špionážnym softvérom.
Vlády by mali okamžite zakázať používanie a transfer vysoko invazívneho špionážneho softvéru. Taktiež by mali zaviesť moratórium na používanie a prenos akéhokoľvek špionážneho softvéru, kým sa nezavedie systém záruk, ktorý dokáže v praxi účinne chrániť pred porušovaním ľudských práv.
Umelá inteligencia a porušovanie ľudských práv
Prudký nárast verejnej dostupnosti generatívnych nástrojov umelej inteligencie (AI) pokračoval nezadržateľným tempom. V roku 2025 došlo k uvedeniu mnohých nových modelov od veľkých technologických spoločností, ako sú Google, Meta a Microsoft, a hlavných aktérov v oblasti AI, ako sú Anthropic a OpenAI. Vytváranie a prevádzka rozsiahlej fyzickej infraštruktúry potrebnej na dosiahnutie cieľov priemyslu a investorov v oblasti AI, vrátane výstavby dátových centier, viedlo k zvýšenému využívaniu prírodných zdrojov, ako sú nerasty na výrobu hardvéru a voda na chladenie, ako aj energie. Medzi vplyvy na ľudské práva patrilo poškodzovanie životného prostredia v okolí dátových centier a oslabovanie pracovných práv. V reakcii na to v krajinách ako Brazília, Írsko, Mexiko a USA prudko vzrástol miestny aktivizmus zameraný na boj proti nekontrolovanej výstavbe dátových centier. Pracovníci a pracovníčky v technologickom sektore – od centrál spoločností v Silicon Valley až po strediská pre outsourcovanú moderáciu obsahu, označovanie dát a inú podpornú prácu v Afrike a inde – sa čoraz viac organizovali, aby bojovali za bezpečnejšie pracovné podmienky a etické regulácie.
Regulácia umelej inteligencie zostáva nedostatočná. Nové nástroje riadenia vydané v roku 2025, ako napríklad usmernenia pre riadenie umelej inteligencie v Indii, boli nezáväzné alebo veľmi všeobecné. EÚ podnikla kroky na zjednodušenie svojej regulácie v oblasti technológií a zodpovednosti podnikov. Prezentovalo sa to ako súčasť širšieho úsilia o zníženie „byrokracie“ a zvýšenie „konkurencieschopnosti“. Tieto kroky však smerujú k oslabeniu existujúcich legislatívnych záruk, ako je zákon EÚ o umelej inteligencii, ktorý má zabezpečiť, aby systémy umelej inteligencie používané v EÚ boli bezpečné, transparentné, nediskriminačné a rešpektovali základné práva. Mohli by tiež ovplyvniť mnohé ďalšie regulačné záruky EÚ.
Vlády naďalej investovali do projektov digitálnej verejnej infraštruktúry. V roku 2025 Spojené kráľovstvo oznámilo nový systém digitálnej identifikácie, zatiaľ čo EÚ vyvíja digitálnu peňaženku. Nadväzuje to na viacročný trend, v rámci ktorého vlády zavádzajú veľké systémy digitálnej identifikácie, ako je napríklad Aadhaar v Indii. Tieto systémy sprevádzali alebo položili základy pre využívanie umelej inteligencie v oblasti sociálneho zabezpečenia, čo viedlo k prehlbovaniu nerovností. Integrácia systémov umelej inteligencie do oblastí, ako sú policajná činnosť, kontrola migrácie a armáda, rozšírila porušovanie ľudských práv, najmä v prípade rasovo diskriminovaných komunít.
Vlády by mali prijať záväzné, vynútiteľné právne predpisy na reguláciu systémov umelej inteligencie, ktoré budú založené na ľudských právach. To zahŕňa aj zákaz vývoja a používania systémov umelej inteligencie, ktoré nie sú v súlade s medzinárodným právom v oblasti ľudských práv.
Sociálne siete a porušovanie ľudských práv
Verejnosť si čoraz viac uvedomuje prepojenie medzi negatívnymi vplyvmi sociálnych sietí a inými spoločenskými problémami. Amnesty International k tomu prispela analýzou automatizovaného odporúčacieho systému platformy X (bývalý Twitter). Ako príklad použila rasistické nepokoje vo Veľkej Británii v roku 2024, ktoré nasledovali po útoku v anglickom Southporte, pri ktorom zahynuli tri malé deti.16 Nepravdivé tvrdenia, že páchateľ útoku bol moslimský prisťahovalec alebo žiadateľ o azyl, získali na internete značnú pozornosť. Keď sa sieť X stala centrom rasistickej, islamofóbnej a xenofóbnej rétoriky, vypuklo násilie vo fyzickom priestore. Násilníci sa zamerali na mešity, utečenecké útulky a ázijské, černošské a moslimské komunity. Medzitým spoločnosti X a Meta, ktorá prevádzkuje Facebook a Instagram, výrazne znížili počet zamestnancov zodpovedných za udržiavanie dôveryhodnosti a bezpečného prostredia na svojich platformách. Obmedzili tiež programy na overovanie faktov.
Mnohé štáty zvažovali, ako najlepšie chrániť deti na internete. Austrália v roku 2025 vydala nový zákon, ktorý zakazuje deťom mladším ako 16 rokov používať sociálne siete. Malajzia oznámila plány na podobný plošný zákaz. Hoci tieto opatrenia preukázali odhodlanie riešiť problém, ktorý predstavujú škodlivé platformy, obmedzili zároveň právo mladých ľudí na sebavyjadrenie a prístup k informáciám. Neriešili pritom základný problém, teda to, že platformy sociálnych sietí vystavujú riziku všetkých svojich používateľov. Okrem zneužívania osobných údajov sociálne siete sústavne tlačia na používateľky a používateľov, aby im venovali pozornosť a prispievali vlastným zapájaním sa. Amnesty International v roku 2025 poukázala na to, ako ľahko sa môžu deti a mladí ľudia, ktorí prejavujú záujem o duševné zdravie, ocitnúť vo víre, ktorý ich vťahuje do „králičej nory“ depresívneho a samovražedného obsahu na TikToku.17
Viac organizácií, aktivistov a aktivistiek sa postavilo proti veľkým spoločnostiam, ktoré prevádzkujú platformy sociálnych sietí. V Keni sa dostal pred súd prípad žaloby proti spoločnosti Meta, ktorý vyvolal významné právne otázky týkajúce sa algoritmických postupov Facebooku. V roku 2025 sa v tomto prípade podarilo dosiahnuť významné predbežné víťazstvo, keď kenský Najvyšší súd napriek námietkam spoločnosti Meta potvrdil svoju právomoc rozhodovať o porušeniach ústavných práv. Žalobu podali dvaja Etiópčania a kenský Katiba Institute, tvrdiac, že Facebook šíril nebezpečný obsah počas ozbrojeného konfliktu v Etiópii v rokoch 2020 – 2022. Prípad podporila aj Amnesty International.18 Rozsudok predstavuje dôležitý krok k zabezpečeniu prístupu k spravodlivosti pre marginalizované komunity bez ohľadu na ich geografickú polohu. Spochybňuje prevládajúcu predstavu, že krajiny mimo USA a Európy existujú iba ako trhy na vyťažovanie zisku.
Spoločnosti, ktoré prevádzkujú sociálne siete, by mali prehodnotiť svoje obchodné modely, aby zabránili porušovaniu ľudských práv a riešili dôsledky, keď k nemu dôjde. Štáty by mali zaviesť prísnejšiu reguláciu na ochranu všetkých ľudí, ktorí používajú sociálne siete, a dôrazne presadzovať existujúce predpisy.