Chceme žiť v spoločnosti, v ktorej nedochádza k znásilneniam a iným formám sexuálneho násilia. Chceme, aby to bola spoločnosť, kde každý človek plne chápe dôležitosť súhlasu pri akýchkoľvek sexuálnych aktivitách. Dosiahnuť takýto stav dokážeme iba vtedy, ak budeme hovoriť o sexe (so súhlasom). Musíme otvárať komplikované témy a ťažké konverzácie o rešpekte voči právam druhých, o telesnej autonómii aj rodovej rovnosti.
Súhlasíte?
Na začiatku kampane Hovorme o súhlase sme niekoľko takýchto rozhovorov absolvovali so zaujímavými hostkami, odborníčkami na tému sexuálneho násilia. Pôvodne sa uskutočnili formou videorozhovorov v živom prenose na Instagrame, teraz vám ich prinášame aj v písomnej podobe.
Jednou z hostiek našich rozhovorov o súhlase bola Ivana Klimentová PhD., s ktorou sme sa rozprávali o dostupnosti, možnostiach a bariérach v službách pre ženy so skúsenosťou so sexualizovaným násilím či znásilnením. Diskusiu moderoval riaditeľ Amnesty Slovensko Rado Sloboda.
Ivanu Klimentovú sme pozvali preto, lebo sa téme násilia páchaného na ženách venuje niekoľko rokov. Venovala sa jej výskumne na akademickej pôde, ale aj v praxi, pracovala v rôznych inštitúciách poskytujúcich podporné služby pre ženy zažívajúce násilie. Ivana, v jednej takej inštitúcii pracuješ aj v súčasnosti, takže začnime od začiatku. Ako si môžeme predstaviť tvoju prácu?
Momentálne pôsobím v centre sociálnych služieb, ktoré poskytuje viacero služieb vrátane poradenstva pre obete násilia. Táto poradňa, ako aj ďalšie, funguje vďaka európskym fondom. Tieto služby sú z viac ako 80 % financované cez eurofondy, štát prispieva minimum, a konkrétne na poradenstvo veľmi málo.
Ambulantné služby sú podfinancované, a preto všetko funguje tak, ako funguje. Momentálne pracujem ako sociálna poradkyňa, mám na starosti klientelu. Keď sa hocikto do poradne ohlási, či už muž, dieťa či žena, tak mám na starosti ho sprevádzať. Či ide o traumatické skúsenosti, rekonštrukciu rodinných vzťahov alebo odchod od násilníka či násilníčky, plánujeme bezpečný útek, identifikujeme, v akej je klient/ka situácii a potom plánujeme, ako túto osobu dostať do bezpečia.
Tiež pomáhame pri komunikácii s políciou alebo ostatnými cieľovými zložkami a inštitúciami, štátnymi inštitúciami, ako sociálny úrad a úrad práce či súdy. V podstate máme na starosti koordináciu všetkých disciplín, ktoré sa podieľajú na riešení situácie. Polícia musí zabezpečiť bezpečnosť, napríklad vykázanie násilníka, aby tá osoba ostala v bezpečí, aby násilie skončilo. Preto tá polícia a súdy. Často to nejakou formou pokračuje cez deti, a je to tak komplikovanejšie, to je potrebné vyriešiť. Potom prichádza na rad práca s traumou a psychická podpora.
Vedela by si priblížiť vašu kapacitu?
Táto poradňa je pre celý banskobystrický kraj, čo je najväčší kraj na Slovensku, a sme dve poradkyne. Máme ešte jednu psychologičku, ktorá pracuje aj na iných projektoch, a jedného právnika, ktorý nie je k dispozícii nonstop. Z toho vyplýva, že sa to nedá kapacitne stihnúť. Hlavne v tejto dobe, keď pribúda viac prípadov. Obávam sa, že keď sa pandémia uvoľní tak nastane obrovský nával. Dve poradkyne na celý kraj je neskutočne málo.
To je zahanbujúce, súvisí to hlavne s tými financiami?
Tým, že táto poradňa vznikla cez projekt Európskeho sociálneho fondu, bol tam priestor pre dve poradkyne, psychologičku a právnika. V rámci projektu máme poskytovať pomoc pre klientky a klientov len z okresov Krupina, Veľký Krtíš, Banská Štiavnica a Zvolen. Samozrejme, neodmietame klientelu z iných oblastí, ale nie je to udržateľné. Poradňa ako taká v rámci sociálnych služieb nie je definovaná, tým pádom sa financie bez pomoci Európy hľadajú len ťažko. Myslím si, že všetky poradne na Slovensku trpia týmto problémom.
Ľudia pracujúci v tejto sfére veľmi rýchlo vyhoria, nie sú podporovaní a ten systém financovania ich dorazí, majú zmluvy na rok, dva, ak majú šťastie, tak tri, to už je veľa – a potom sa začína od nuly, aby to malo nejaký štandard. Práca s tým systémom je ešte náročnejšia ako práca s klientami.
Ivana Klimentová
Zákon o sociálnych službách, ktorý spomína práve poradenstvo alebo služby, tieto druhy poradenstva neuvádza. Sme teda nútené a nútení hľadať zdroje z iných oblastí, ako napríklad z terénnej sociálnej práce a podobne. Dá sa to vykryť čiastočne, ale nepokryje to právnikov, ani nájom či psychologickú pomoc, a to nehovoríme o transporte ku klientkam a klientom. Nie je to teda systematicky doriešené, ani personálne, ani kapacitne. Koncom mája končí projekt, na ktorý sme s kolegyňou nastúpili, a je pravdepodobné, že budem musieť skončiť, kým nevznikne nová projektová výzva, a to chvíľu potrvá. A tu prichádza do hry ďalší problém, ľudia pracujúci v tejto sfére veľmi rýchlo vyhoria, nie sú podporovaní a ten systém financovania ich dorazí, majú zmluvy na rok, dva, ak majú šťastie, tak tri, to už je veľa – a potom sa začína od nuly, aby to malo nejaký štandard. Práca s tým systémom je ešte náročnejšia ako práca s klientami.
Kde vidíš korene problému, že takáto nevyhnutná súčasť podporných služieb je nedostatočne systematicky podporovaná?
Myslím si, že o téme násilia sa začalo viac rozprávať až po revolúcii, dovtedy akoby tu nebola. Celkovo sa začalo hovoriť o násilí až pred dvadsiatimi rokmi, zvýšila sa činnosť aktivistov. Dávali to viac do pozornosti, že v spoločnosti sa deje veľa rodovo podmieneného násilia, a začali tú diskusiu a spoločenské zmeny. Tiež sa to snažili ukotviť do legislatívy. Odvtedy sa pomaličky posúvame. Stretla som sa s tým, že násilie sa neberie vážne, vníma sa ako bežná súčasť rodinného života.
Takisto som sa ocitla v konverzáciách s poslancami, čo tvrdili, že v kresťanských rodinách sa násilie nedeje. To nie je možné. Odmietame prijať, čo sa práve deje. Každá tretia žena na Slovensku zažíva alebo zažila násilie a po pandémii bude to číslo podľa mňa ešte horšie. Máme nástroje, ale financie sa hľadajú len veľmi ťažko.
Čo by bolo ešte dobré spomenúť, keď hovoríme o problémoch s dostupnosťou podpory?
Určite to, že v Bratislave je viac dostupných poradní ako v iných mestách. Máme tam napríklad Bránu do života, Dúhu a rôzne aliancie. Bratislava ponúka viac možností aj tým, že je to hlavné mesto, a zároveň diskusia o tejto téme je tam inde, rodovo vyváženejšia. Keď sa pozrieme na dôvody, prečo sa v tejto téme na Slovensku posúvame tak pomaly, hlavným problémom sú silné rodové stereotypy, ktoré nás tlačia naspäť. Na prípady z tejto oblasti sa nenazerá ako na systematickú rodovú diskrimináciu, ale ako na zlyhanie jednotlivcov.
Keď sa pozrieme na dôvody, prečo sa v tejto téme na Slovensku posúvame tak pomaly, hlavným problémom sú silné rodové stereotypy, ktoré nás tlačia naspäť. Na prípady z tejto oblasti sa nenazerá ako na systematickú rodovú diskrimináciu, ale ako na zlyhanie jednotlivcov.
Ivana Klimentová
Tie poradne existujú, bol aj návrh, nech sa do zoznamu zradia medzinárodné centrá. Vzhľadom na situáciu sa to však stále odsúva. Ale napríklad Košice, Bratislava a Prešov majú dobrú podpornú sieť. Aj Žilina, tam je Náruč, to je tiež dobrá podporná sieť. Nie je tých organizácií veľa. Minimálne v každom meste alebo okrese by mala byť jedna, ale takto viem vymenovať možno šesť až osem služieb, ktoré pracujú na Slovensku.
Máme dostatok odborníkov a odborníčok v tejto sfére? Bolo by ich dosť veľa na pokrytie potrieb aspoň na úrovni okresov?
Máme vysoké školy, kde sa vyučuje sociálna práca a psychológia. Kompetenčne sa ten študent či študentka pripraví, ale nevidela som špecializáciu na prácu s osobami, čo zažili násilie. A to je špecifické. Poskytujeme aj psychologické poradenstvo a ďalšie služby, ale vždy je tam v pozadí to násilie, a na to je nevyhnutná odbornosť. Napríklad, prečo tí ľudia z násilného vzťahu neodídu, aj keď si prejdú veľkým výbuchom, a podobne. Toto nevie ani veľa ľudí z profesie a musia naozaj prejsť tým komplexným školením a scitlivovacím tréningom, ak to tak môžem nazvať.
Napríklad polícia odráža tie rodové stereotypy, keď žiada, čo má obeť robiť dokonale ako z učebnice, kým ostatné správanie či prejavy nie sú podľa nich v poriadku. To nehovorím o súdnych znalcoch, tam je to veľmi podobné – majú nejaký šanón s predpísaným symptómami, ale človek reaguje individuálne a on vie najlepšie, čo má robiť. Tieto vedomosti na škole nezískate.
Európske projekty majú iniciatívu robiť tieto tréningy, ale po ich absolvovaní si vyškolení ľudia musia nájsť iné zameranie alebo odísť zo zamerania a témy, keď sa chcú uživiť. Či by sa teda našli takýto ľudia, to je dobrá otázka. Sú tu ľudia, čo by to chceli robiť, ale treba ich ešte vyzbrojiť kompetenciami, aby boli schopní zvládnuť také situácie. Či už bez sekundárnej traumatizácie, alebo traumatizácie obetí, s ktorými pracujú. V tomto vidím veľkú dieru.
Ani na vysokých školách sa nerozpráva korektne. Ja vidím feminizmus ako nástroj na to, aby sa zaobchádzalo bez diskriminácie s každým klientom alebo klientkou. V tomto sme iba v začiatkoch. Ani keď človek vyjde zo školy, nemusí byť priamo pripravený na prácu s obeťami násilia.
Existujú aj ďalšie bariéry, ktoré by bolo dobré zdôrazniť?
My na Slovensku nemáme špecifickú službu, ktorá by pracovala s osobami, ktoré zažili sexuálne násilie. Existujúce poradne sa venujú rodovo podmienenému domácemu násiliu, čo je jedna strecha týchto problémov. Pre osoby, ktoré zažijú sexuálne násilie alebo znásilnenie, tieto služby chýbajú. Sprevádzanie v týchto segmentoch je trochu iné, viac sa zameriava aj na podporu ostatných zložiek vrátane zdravotnej či vyšetrovacej. To tu chýba, takto sieťovo sa prepojiť.
Napríklad, ak dôjde k znásilneniu, čo ďalej… Je tu ťažké nájsť možnosti pomoci. Máme národnú linku pre ženy, čo zažívajú násilie, ktorá vie poskytnúť prvú pomoc a vie ich nasmerovať na ostatné pomáhajúce profesie. Ale vzhľadom na existujúce kapacity sa môže stať, že tá pomoc nepríde včas. V týchto sférach však pomoc musí byť okamžitá, rýchla, dostupná a profesionálna. Sme asi jediná krajina v EÚ, čo nemá špecifickú službu pre osoby, ktoré zažili sexuálne násilie.
Ďalší krok je vytvorenie a podpora takýchto služieb pre veľké množstvo ľudí. Nebavíme sa o pár percentách, ktoré to nahlásia polícii, ale o všetkých ľuďoch zažívajúcich sexuálne násilie, ktorých je naozaj veľmi veľa. To je ďalšia vec, začať vôbec túto tému otvárať, lebo o téme sexuálneho násilia sa na Slovensku hovorí len málo.
Ivana Klimentová
Napríklad v Česku plánujú vytvoriť centrá, kam príde osoba, ktorá zažila takéto násilie, a pod jednou strechou tam budú všetky odborníčky a odborníci, ktorí s ňou prejdú systém pomoci a podpory. Bude tam lekárka, ktorá odoberie vzorky a podobne, všetko bude na jedinom mieste. Týmto prístupom sa predchádza retraumatizácii, to je veľký krok dopredu.
Na Slovensku nám chýba takýto špecifický prístup práve k tejto skupine. Zachraňujeme poradne, ktoré sú financované z európskych projektov a riešia veľa problémov rodovo podmieneného násilia. Ďalší krok je vytvorenie a podpora takýchto služieb pre veľké množstvo ľudí. Nebavíme sa o pár percentách, ktoré to nahlásia polícii, ale o všetkých ľuďoch zažívajúcich sexuálne násilie, ktorých je naozaj veľmi veľa. To je ďalšia vec, začať vôbec túto tému otvárať, lebo o téme sexuálneho násilia sa na Slovensku hovorí len málo.
Ako vidíš možnosti individuálnej podpory od bežného obyvateľstva, či už sa problematika týka priamo ich alebo ich blízkych? Aké sú možnosti bežného človeka, ak by sa chcel zapojiť a pomôcť?
Organizácia, v ktorej teraz pôsobím, v Krupine, má veľmi dobré podporné siete, napríklad darcov a darkyne 2 % z daní, ktorými sa snažíme dohnať finančný sklz organizácie. Keď sa bavíme o podpore týchto tém, tak v rámci individuálneho potenciálu, nediskriminačne sa rozprávať. Či už je to odborne, verejne alebo súkromne. Tým, že je tá téma tabuizovaná, základ je otvoriť ju a vytvoriť aktívnu podporu. Napríklad v súvislosti s tým súhlasom. Je to bežná vec a týka sa to každého a každej z nás. Nesúhlasiť s násilím v našom okolí a komunitách. Hovoriť o tom, že ľudské práva sa týkajú každého a každej z nás a že ten súhlas je potrebný. Rozprúdiť tú diskusiu, a nie cez ideológie.
Musíme o tom rozprávať, nediskriminovať a ukázať podporu a solidaritu s každým, kto si zažil alebo práve prežíva podobnú situáciu. Veľa tých organizácií funguje na dobrovoľníckej báze. V tejto práci aj inde pôsobím taktiež ako dobrovoľníčka, aby som vykryla personálnu kapacitu, ktorá tu chýba. Cítim, ako aktívna podpora môže skutočne pomôcť. Takisto sú tu dôležití muži, aby sa aj oni postavili a nahlas odsúdili násilie a znásilnenie. Aby súhlas prijímali ako samozrejmosť vo svojich vzťahoch, či už sexuálnych, alebo iných.
Stačí v tejto sfére vzdelávanie o súhlase, alebo máme aj iné možnosti, aby sa súhlas stal všeobecne akceptovaným princípom?
Vzdelávanie je jeden kľúč, a tiež výchova v rodine. Dotknem sa zase tých rodových stereotypov a nastavenia rodiny ako takej. Ako funguje, respektíve nefunguje nukleárna rodina. Rodiny sú tak zasiahnuté týmito problémami, že túto funkciu nespĺňajú. Práve to nastavenie rodiny, podpora, výchova a vplyvy spôsobujú nerovnomerné rozdelenie síl. Otvorená komunikácia, prijatie v prostredí a rešpektovanie inakosti spolu so vzdelávaním vie priniesť spoločenské prijatie.
Nukleárna rodina ako taká je podľa mňa výmysel. Snaha zafixovať rodinu do jediného modelu jednoducho v momentálnom nastavení nefunguje. Či už hovoríme v kontexte spojenia s komunitou alebo spoločnosťou ako takou, rodinu ako bunku nevieme úplne izolovať.
Ivana Klimentová
My sa snažíme pracovať na rekonštrukcii vzťahov. Snažíme sa pracovať s tým, čo máme práve k dispozícii, a to ide len cez vzájomné prijatie jedného druhým. V práci s rodinou vidím potenciál aj v diskusii. Nukleárna rodina ako taká je podľa mňa výmysel. Snaha zafixovať rodinu do jediného modelu jednoducho v momentálnom nastavení nefunguje. Či už hovoríme v kontexte spojenia s komunitou alebo spoločnosťou ako takou, rodinu ako bunku nevieme úplne izolovať.
Kto by mal zabezpečovať centrá pomoci? A kde by mali byť tie služby pod jednou strechou, aby to bolo čo najefektívnejšie?
Tretí sektor už otvoril túto tému a naozaj má čo ponúknuť. Je lídrom tejto témy, takže by som to nechala v tom sektore. Nech poskytuje služby v nejakom kvalitatívnom štandarde, nech je tu na poskytovanie poradenstva a inej pomoci tejto cieľovej skupine. Práve cez vymedzený rozpočet zo štátneho rozpočtu, či už cez ministerstvo, alebo priamo z VÚC. Ja mám skúsenosť, že oni majú väčší limit v rozpočte.
Systémovo musí nastať zmena financovania a zákona o sociálnych službách alebo zákona o rodine. Tieto služby, napríklad poradne, by mali byť financované podľa zákona, časť napríklad podľa zákona o sociálnych službách, časť podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane. To financovanie musí zahrnúť rozpočtové položky, nie teda len platy a mzdy, ale aj vzdelávanie pracovníkov, prevádzkové náklady. Alternatívou je vytvoriť nový zákon pre financovanie služieb pre túto špecifickú cieľovú skupinu.
Každopádne, na to, aby sa udržala kvalita a rozšírila podpora týchto služieb, je potrebná systémová zmena. Nech sa dá spoločnosti jasne najavo, že to ideme riešiť a ideme pomáhať osobám, ktoré zažili sexuálne násilie.
Ak niekto hľadá podporu, aké sú odporúčané kroky? Kde sa dá podpora nájsť?
Určite by som odporučila národnú linku pre ženy zažívajúce násilie (0800 212 212), kam môže zavolať každý, kto hľadá pomoc a rady. Tam volajúcu špecifickejšie nasmerujú na konkrétne služby, ktoré potrebuje, či už to sú ubytovacie zariadenia, alebo ambulantné služby. Ak nemáte chuť alebo možnosť telefonovať, funguje aj e-mail ([email protected]). Tiež je tu sieť podporných služieb, dala by som do povedomia aj stránku https://www.zastavmenasilie.gov.sk, kde je adresár sociálnych služieb podpory. Tam si môžete podľa vášho mesta vyklikať, čo sa vo vašom okolí nachádza a kde môžete vyhľadať podporu.
Konkrétnejšie sa oplatí informovať v danej službe. Máme sieť psychoterapeutov, odporučila by som možno IPčko, ktoré sa nejak snaží viesť túto tému. Tiež majú odborníkov a odborníčky, ten systém v rámci možností funguje veľmi dobre – až nadľudsky. Rada by som vás povzbudila, aby ste to skúsili, tá podpora je dostupná a prijateľná pre všetkých. Verím, že všade, kam zavoláte, dostanete potrebnú pomoc.
Dnes sme teda rozoberali dostupnosť podporných centier. Ako ste počuli, tá situácia nie je najideálnejšia, ale možnosti tu predsa len sú. My dúfame, že aj v rámci našej kampane Hovorme o súhlase sa nám podarí presadiť i legislatívnej zmeny v definícii znásilnenia. Veríme, že by to v téme ochrany ľudí zažívajúcich sexuálne násilie prinieslo viac pozitívnych zmien, napríklad aj podpory.
Ak vás táto téma zaujíma, budeme radi a rady, keď nás budete sledovať aj na sociálnych sieťach, kde vás pravidelne informujeme a pozývame na podobné rozhovory, ale aj na iné aktivistické akcie. Ak sa vám tento rozhovor páči, prosíme vás o jeho zdieľanie, pretože chceme, aby sa informácie o týchto podporných službách šírili aj ďalej. Ďakujeme!
.
.
.
Tento rozhovor je súčasťou série diskusií „Hovorme o súhlase“, ktorú vám prinášame aj vďaka podpore Active Citizens Fund – Slovakia. Záznam originálneho rozhovoru, ktorý sme naživo vysielali v utorok 30. marca 2021 na Instagrame LIVE, si môžete pozrieť aj na YouTube. Viac informácií o kampani Hovorme o súhlase a ďalšie rozhovory o téme sexuálneho násilia nájdete na stránke https://www.amnesty.sk/suhlas/ alebo na našich sociálnych sieťach.