Hovorme o znásilnení v partnerských vzťahoch s Tatianou Brnovou

Viac ako polovica ľudí na Slovensku si myslí, že ženu znásilní skôr neznámy útočník v tmavej uličke ako človek, ktorého poznala. Opak je pritom pravdou – na Slovensku väčšinu sexuálneho násilia ženy zažívajú od mužov, ktorí sú z ich komunít, okolia a veľmi často sú to ich vlastní partneri.⁠
⁠
Desaťtisíce žien na Slovensku zažívajú tzv. domáce násilie. ⁠Sexuálne násilie je súčasťou týrania, ktoré ženy zažívajú v násilných partnerských vzťahoch (často opakovane). Prispieva k tomu aj mýtus, že sex je manželská či partnerská povinnosť. Znásilnenie je však aj zbraňou násilníkov v partnerských vzťahoch – jednak je to ďalší spôsob, ako týrať a ponižovať ženu, ale môže ísť aj o prostriedok, ako jej vynúteným tehotenstvom zabrániť v rozchode. Kto týmto ženám pomáha, a dokážu sa dostať k spravodlivosti?
⁠
V ďalšom zo série rozhovorov o súhlase sme sa porozprávali s Tatianou Brnovou z OZ Žena v tiesni, ktoré poskytuje poradenstvo, sociálne služby a krízovú intervenciu ženám zažívajúcim násilie v partnerských vzťahoch. Sprevádzajú svoje klientky na dlhej ceste k spravodlivosti i v procese liečenia a osamostatnenia sa od násilných partnerov.

Čo všetko tieto služby zahŕňajú a čo vlastne ženy zažívajúce sexuálne násilie potrebujú? Ako im vie pomôcť polícia, súdy – a akú rolu by v ich prístupe k spravodlivosti zohral koncept súhlasu ako súčasť zákonov o sexuálnom násilí? S Tatianou Brnovou sme sa pozreli aj na to, či je sieť pomoci na Slovensku dostatočná, a odporučili, kam sa obrátiť a ako konať v prípade znásilnenia. ⁠Rozhovor viedla Alexandra Demetrianová, ktorá viedla kampaň Hovorme o súhlase.

Dnes budeme hovoriť o znásilnení v partnerských vzťahoch. Pani Tatiana Brnová pracuje v OZ Žena v tiesni, ktoré je odbornou poradňou pre ženy zažívajúce násilie v partnerských vzťahoch.

Taktiež prevádzkujete krízovú linku v rámci Žilinského kraja, ale aj v rámci Slovenska. Poskytujete naozaj komplexné služby a poradenstvo v sociálnej, ekonomickej, ale aj právnej a psychologickej oblasti. Sprevádzate klientky na súdoch, polícii, úradoch a počas celého procesu jednak spravodlivosti, ale aj liečenia – či už fyzického, duševného – a tiež odpútania sa od partnera.

Dnešná diskusia je nesmierne dôležitá, pretože okolo sexuálneho násilia a znásilnenia panuje kopec mýtov. Väčšina ľudí si asi predstaví, že sa to stane ženám v nejakej tmavej uličke, alebo v nejakom parku od neznámeho útočníka a že ide o ojedinelý útok. Pritom štatisticky vieme, že vlastne opak je pravdou. Väčšina žien na Slovensku zažíva sexuálne násilie od známych ľudí, im známych mužov, a pomerne vysoké percento – 38 %, ak sa nemýlim – zažíva sexuálne násilie práve v partnerských vzťahoch. Dnešná diskusia má za cieľ búrať tieto mýty a stereotypy.

Tatiana, vy sa v OZ Žena v tiesni zameriavate na konkrétne násilie v partnerských vzťahoch – tzv. domáce násilie. Nakoľko je z pohľadu vašej praxe a vašich skúseností súčasťou domáceho násilia aj sexuálne násilie a s akými prípadmi sexuálneho násilia sa v rámci toho partnerského domáceho násilia stretávate?

Pozerala som si práve k tomu naše interné štatistiky. Máme skoro 15-ročnú prax v pomoci ženám, ktoré zažívajú násilie v partnerských vzťahoch. Väčšinou zo začiatku našej práce sa sexuálne násilie ukazovalo menej. Potom sme ale zistili praxou aj dlhodobejšími skúsenosťami, že to môže byť aj tým, že ženy môžu mať určitý blok hovoriť o tomto násilí.

Preto sme v praxi pristúpili k tomu, že sme vytvorili dotazník, kde klientka môže len vyčiarknuť typ sexuálneho respektíve sexualizovaného násilia, ktoré žena zažíva. A to sa nám ukázalo ako veľmi efektívne, pretože žena, ktorá si zažila znásilnenie, nielen cudzou osobou, ale hlavne blízkou osobou, má problém o tom komunikovať nielen s blízkymi, ale aj s cudzími ľuďmi. Preto niekedy práve tá linka, alebo iný neosobný spôsob pre tú klientku je zo začiatku veľmi dôležitý a povzbudivý. Mne sa pravidelne stávalo pri klientkach, že mi neskôr rozprávali, že mali na nás vizitku a že ten kontakt niekoľko týždňov nosili pri sebe, kým vôbec nabrali odvahu komunikovať o tom násilí.

Keď hovoríme o sexualizovanom násilí v partnerských vzťahoch, väčšinou ide o psychické násilie, následne fyzické násilie, prípadne ekonomické. Čiže klientka nečelí len tomu, že ju manžel zneužíva sexuálne a že zažíva znásilnenie, ale ešte navyše zažíva aj iné formy násilia, ktoré sa potom my snažíme v rámci poradenstva sanovať. Ženy, ktoré si prechádzajú sexuálnym násilím, už na začiatku čelia určitým bariéram, obavám, či nebudú odsúdené, či to násilie nebudeme bagatelizovať, či volajú správne. Aj to je častá otázka, či volajú správne – či tým, že muž si od nej vyžaduje/vynucuje sex, či je to naozaj násilie.

To všetko sú bariéry, ktoré vlastne už na začiatku stoja v rámci toho poradenstva a komplexnej poradenskej pomoci ako takej, lebo sexuálne násilie je komplexný problém viacerých inštitúcií, nielen sociálnej, polície, zdravotnej atď. Tie ženy sú vystavené tomu, že musia, ak sa rozhodnú pre trestné konanie, tomu všetkému čeliť.

Preto sa my aj v práci snažíme, aby sme tie klientky odbremenili od prvotného strachu, ktorý majú na telefóne či na národnej linke alebo na iných linkách, ktoré sú zamerané na pomoc ženám zažívajúcim násilie. Tá žena je potom posilnená a je schopná ďalších krokov, ktoré napríklad nie je schopná povedať svojej rodine, svojim blízkym. Práve tá anonymita tej linky je to, kde si ujasňuje, čo vlastne s tou informáciou, ktorú od nás dostane, bude robiť ďalej.

Z toho, čo hovoríte, sa mi zdá, že vlastne sexuálne násilie so sebou prináša stigmu a že v tých partnerských vzťahoch ešte väčšiu a že niekedy ani vaše klientky si nie sú isté, či vlastne tým sexuálnym násilím prechádzajú. Stretávate sa s tým, že sex je vnímaný ako manželská alebo partnerská povinnosť? Vo vašej praxi si možno nie vždy vaše klientky uvedomujú, že sú vlastne zneužívané alebo napádané aj touto formou.

Áno, Slovensko je kvázi stereotypné a vychádzame z nejakých rodových portfólií, ktoré sú už zastaralé. Tie štatistiky nám vyšli tak, že zo začiatku skoro polovica klientok mala nejakú skúsenosť so sexualizovaným násilím. V súčasnosti nám vychádza, že skoro každá klientka, ktorá k nám prišla za posledný rok, má takúto skúsenosť. A to je naozaj veľmi traumatizujúce pre tú klientku, ale aj pre nás ako poradkyne, pracovať s touto informáciou.

Ženy mnohokrát hovoria, že to nemali komu povedať, že rodina je silne veriaca alebo je tá rodina veľmi ortodoxná v nejakej viere, niektoré nemajú príbuzných. Je to veľká ťažoba na žene samotnej, ako sa rozhodne. Ako ste vy vraveli, mnoho klientok sa nevie identifikovať s tým, že som žena ktorá zažíva násilie. Prídu s otázkami: Naozaj k vám patrím? Naozaj patrím k tejto skupine žien? Viete mi pomôcť? A aj to prebudenie v tom, že naozaj to násilie zažíva, a to potvrdenie, že áno – vedomie, že tá žena zažíva doma násilie a ten násilník ho na vás nesmie páchať, lebo je to trestný čin, je veľmi oslobodzujúce.

Mnoho klientok sa nevie identifikovať s tým, že „som žena ktorá zažíva násilie“. Prídu s otázkami: Naozaj k vám patrím? Naozaj patrím k tejto skupine žien? Viete mi pomôcť? A aj to prebudenie v tom, že naozaj to násilie zažíva, a to potvrdenie, že áno – vedomie, že tá žena zažíva doma násilie a ten násilník ho na vás nesmie páchať, lebo je to trestný čin, je veľmi oslobodzujúce.

Tatiana Brnová

Tým, že naším štandardom je, že klientku sprevádzame celým konaním, čiže nie je sama, tým ju podporujeme, aby mohla o tom násilí ďalej hovoriť. Často sa nám stáva, že o sexualizovanom násilí sa dozvedáme neskôr pri poradenskom rozhovore, pretože ženy potrebujú mať tú istotu, že tá informácia nepôjde ďalej. My mnohokrát hovoríme klientkam, že tie informácie nie sú podávané ďalej.

Dôvernosť je veľmi dôležitá a aj identifikácia s tým, že keď váš muž chce od vás sexuálny styk a vy nechcete, tak môžete povedať nie. Nie ste povinná, hlavne u žien, ktoré sú vyššej vekovej kategórie, sa nám to stávalo pravidelne – myslia si, veď som jeho manželka, ja to mám ako povinnosť. Už len tá informácia, že to tak nie je, je oslobodzujúca.

Sú to informácie, ktoré sú veľmi citlivé, to znamená, že my keď prechádzame tou edukáciou a vysvetľovaním, musíme prepracovať bezpečnostný plán. My na jednej strane chceme, aby žena bola posilnená v tom oslobodzovaní sa od násilníka, na druhej strane musíme zachovať všetky stratégie, ktoré ona má pre to prežitie v tom násilníckom vzťahu.

Mňa veľmi zaujímajú tie jednotlivé časti vašej práce. Poskytujete veľmi širokú škálu služieb, poradenstva, pomoci a asistencie. Poďme si stručne po krokoch povedať, ako tie služby v praxi vyzerajú. Keď za vami príde žena, ktorá zažíva násilie alebo sexuálne násilie v partnerskom vzťahu. Aké služby a typ podpory vtedy nasadíte? Čo tieto ženy vlastne potrebujú?

Začala by som úplne od začiatku. Väčšinou sa k nám do poradne klientka dostane vtedy, keď zavolá na linku. My nefungujeme zo začiatku face-to-face, centrum má úplne inú adresu, klientka sa k nám dostáva len cez telefonický kontakt. Keď k nám príde prvýkrát, máme dohodnuté miesto v meste, kde sa stretneme, a následne klientku odvádzame k nám do poradne. Tam podpisuje dohodu o utajení, čo v praxi znamená, že my sa klientke zaväzujeme, že informácie, ktoré nám poskytne, nedávame ďalej. To znamená ani súdu, ani polícii, ani lekárom, ani iným príbuzným.

Čo je tiež dôležité vedieť, lebo stáva sa, že nám volajú príbuzní klientok, o nikom cez telefón s klientkou nekomunikujeme. Prípadne, ak by taká situácia mala vzniknúť, voláme najprv klientke. Či napríklad môžeme tieto informácie poskytnúť vyšetrovateľovi alebo tam pôjdeme na výsluch spolu.

Ako prvú riešime bezpečnosť klientky. Robíme odhad nebezpečenstva, čo hrozí jej a jej rodine. Škálu násilia. Čiže zisťujeme, aké to násilie je. Práve na uľahčenie tých všetkých informácií, ktoré na prvom stretnutí klientka dostáva, máme formuláre, kde ich stačí naozaj len podčiarknuť. Nemusí o tom na začiatku rozprávať. My vyhodnotíme bezpečie klientky a potom vlastne pristupujeme k jednotlivým bodom, formám násilia, ktoré môže vzniknúť alebo vzniklo, či ohrozenia, ktoré vnímame.

Každý bezpečnostný plán sa robí s klientkou. To znamená, že ja môžem mať nápad, ale klientka mi ho hneď zruší, lebo tam vidí rizikové faktory. Každá žena, ktorá si prejde násilím, či fyzickým, psychickým či sexuálnym, má know-how na to, ako prežiť. A našou úlohou nie je meniť stratégiu, ani jej vysvetľovať pani, odíďte. Je to na dlhšie, musíme sa prispôsobiť situácii, možnostiam a neohroziť ju. Nemeníme jej charakter, jej stratégie.

Len čo zistíme, že v násilníckom vzťahu je sexuálne násilie, je to rizikový faktor. Muž zachádza okrem kontroly a moci do tej základnej bytosti človeka. Ponižuje integritu ženy na celej úrovni. Ak zistíme, že to násilie tam bolo vo forme znásilnenia, vynucovania sexu či sexuálnych praktík alebo došlo k inej forme sexuálneho násilia, vtedy ten bezpečnostný plán znova prehodnocujeme a vyhodnocujeme riziká.

Tatiana Brnová

Vychádzame z možností, aby pani mohla prežiť v násilníckom vzťahu dovtedy, kým je to pre ňu bezpečné. Lebo, ako vieme, ten odchod z násilia je to najnebezpečnejšie, čo môže nastať. Len čo zistíme, že v násilníckom vzťahu je sexuálne násilie, je to rizikový faktor. Muž zachádza okrem kontroly a moci do tej základnej bytosti človeka. Ponižuje integritu ženy na celej úrovni. Ak zistíme, že to násilie tam bolo vo forme znásilnenia, vynucovania sexu či sexuálnych praktík alebo došlo k inej forme sexuálneho násilia, vtedy ten bezpečnostný plán znova prehodnocujeme a vyhodnocujeme riziká. Hľadáme odpovede na to, čo robiť, keď dôjde k ďalšiemu násilníckemu konaniu.

Žene dávame priestor na to, aby sa tie informácie utriasli. Tie ženy do určitej miery zahlcujeme informáciami o tom, aké máme možnosti, že je u nás v bezpečí. Že máme pripravený systém, keby sa náhodou niečo udialo, ako privolať pomoc, že nikomu nebudeme nič rozprávať, ani ju nebudeme odsudzovať za to, že neodišla. To všetko sú mýty.

Naším cieľom nie je dosiahnuť nejakú zmenu, cieľom je, aby klientka prežila. Ona aj jej deti. A ako som vravela, len čo sa tam objavuje sexualizované násilie, tak musíme zbystriť pozornosť, lebo aj násilníci prechádzajú určitými fázami. To násilie má tendenciu gradovať. Hneď ako muž zistí či vycíti, že klientka ho chce opustiť alebo zvažuje rozvodové konanie, pritvrdí. Nie je cieľom, aby sme situáciu ešte zhoršili. Práve tu vytvárame stratégie, aj v rámci toho sexuálneho násilia, že žena vie, do akej miery môže ísť a čo ju viac neohrozí.

Keď je pre ňu stratégia, že privolí sexuálnemu aktu, lebo tým zabráni ďalšiemu horšiemu násiliu na sebe alebo na deťoch, alebo je tým vydieraná, tak tým vytvára stratégie, aby bola v bezpečí. A práve toto u mnohých žien vyvoláva veľký pocit viny. Alebo zlyhania. Ale vysvetľujeme im to aj tým, že to je jediná šanca ako prežiť. Násilie je spojené so smrťou a nech sa bavíme o akýchkoľvek typoch násilia, to násilie od jednej facky graduje.

Nikdy nevieme, aké ďalšie okolnosti môžu spôsobiť, že muž sa môže dostať do afektu alebo môže hrať ten afekt, prípadne si posilňovať svoju moc cez sex a nútenie k sexu. Tá absolútna kontrola muža nad ženou pre ňu niekedy znamená, že má pocit, ako keby bol ten násilník nepostihnuteľný. Práve tu nastupujú ďalšie právne kroky, ktoré môžeme podniknúť. Toto je kvázi úvod.

Potom klientkam pripravujeme plán. Vychádzame z toho, či žena chce ostať v tom násilníckom vzťahu, lebo niekedy nie je jednoduché odísť. Či riešime odchod, či budeme riešiť rozvod. Prispôsobujeme sa situácii a potrebám ženy, ktoré sú pre ňu momentálne najdôležitejšie.

S klientkou nemôžeme pracovať terapeuticky, ale to hovoríme o horizonte 3 – 5 rokov, kým neprejdú všetky súdne spory, ak by do nich šla. Základné je, ak žije v manželstve, prejsť rozvodovým konaním, získať deti do opatery, neskôr je to BSM (bezpodielové vlastníctvo manželov), prípadne trestné oznámenie. Robíme to, čo ju najskôr ochráni. V súčasnosti máme v legislatíve možnosť vykázania. To znamená, že muž odchádza z domu, žena je v bezpečí a môžu nastupovať ďalšie kroky. Nie je to nástroj, ktorý využívame až tak často, mohlo by to byť častejšie.

Znásilnenie či vynucovanie sexu zanecháva veľmi veľké následky na psychike ženy. Štatistiky ukazujú, že v 30 – 50 % prípadov žena zažíva  po znásilnení posttraumatickú stresovú poruchu. Až 30 % žien zažíva po takomto akte depresívne stavy. Myslím si, že vo veľmi vysokom percente prípadov sa dokonca mení osobnosť ženy ako taká. V tomto bode môžeme poskytnúť terapeutickú pomoc.

Tatiana Brnová

Keby som to všetko preskočila, ku koncu vlastne hovoríme o traume. Znásilnenie či vynucovanie sexu zanecháva veľmi veľké následky na psychike ženy. Štatistiky ukazujú, že v 30 – 50 % prípadov žena zažíva po znásilnení posttraumatickú stresovú poruchu. Až 30 % žien zažíva po takomto akte depresívne stavy. Myslím si, že vo veľmi vysokom percente prípadov sa dokonca mení osobnosť ženy ako taká. V tomto bode môžeme poskytnúť terapeutickú pomoc.

Výhoda viacerých poradní vrátane našej je, že poskytujeme komplexný servis. Keď u nás žena nahlási násilie, že potrebuje pomoc, tak my ju vieme previesť celou niekoľkoročnou škálou s jednou terapeutkou a ostatným podporným tímom, až do fázy uzdravovania. Riešením tej traumy ako takej. Následky na budúci život a v záujme budúceho kvalitného partnerského života budú iné. Práve teraz máme obdobie, že sa nám ozývajú klientky po 8 rokoch, po 2 rokoch, po 6 rokoch, práve s tým, že nastal čas riešenia tej traumy, kde to sexuálne násilie bolo veľmi silné. Mnohokrát je tam silná disociácia, že žena sa úplne odpúta od tej situácie, v ktorej bola, a musíme s tým pracovať. Riešenie traumy je aj o tom, aby tie emócie, ktoré sú s tým spojené, ako úzkosť, strach či obava, boli poliečené.

Veľmi ma zaujalo, ako ste spomenuli, že aj to neodchádzanie môže byť stratégia prežitia. Zaujímalo by ma, ako sa pozeráte na trestnoprávny proces od momentu, keď žena príde na políciu. Pokiaľ človek nepríde za vami do OZ Žena v tiesni, tak tam chýba nejaká sprevádzajúca osoba. Povedali ste, že to uzavretie trvá niekoľko rokov a dovtedy žena nemôže začať proces terapie. Znie to tak, že sa to aj kvôli byrokracii v justícii naťahuje. Ako to vnímate, keď sprevádzate svoje klientky na políciu? Máte pocit, že sú tam nejaké základné práva žien porušované a dochádza k ďalšej traumatizácii v kontakte s políciou?

Trestné konania sú doslova bolestné. Je to tortúra, ktorú žena podstupuje. My hovoríme, že každá žena, ktorá sa v súčasnosti rozhodne pre trestné oznámenie kvôli sexuálnemu zneužívaniu, znásilneniu alebo týraniu blízkej a zverenej osoby, je hrdinka.

Ten proces je taký ťažký nielen pre klientku, ale aj pre nás, sprevádzajúci personál, keď tie úkony sú mnohokrát veľmi viktimizujúce. Už len zber dôkazov. Nechcem povedať, že ženy, ktoré zažijú znásilnenie cudzou osobou, sú zvýhodňované, to nie. Ale je veľmi ťažké nahlásiť muža, ktorý ženu znásilnil, keď vie, že večer pôjde k nemu, lebo bývajú spolu. Nie je tu istota, že keď ide o znásilnenie, že muža vykážu z bytu. To zaobstaranie bezpečia je veľmi komplikované. Preto si na to dávame určitý čas, nech si žena premyslí, čo chce alebo nechce. Mnohokrát sa stretávam s tým, že mi ženy povedia, že keby vedeli, do čoho idú, tak to nenahlásia.

Trestné konania sú doslova bolestné. Je to tortúra, ktorú žena podstupuje. My hovoríme, že každá žena, ktorá sa v súčasnosti rozhodne pre trestné oznámenie kvôli sexuálnemu zneužívaniu, znásilneniu alebo týraniu blízkej a zverenej osoby, je hrdinka.

Tatiana Brnová

Tým ale nechcem od toho nikoho odradiť, nahlásiť to treba, lebo to je jediná možnosť, ako násilníka zastaviť. Alebo jedna z mála možností, ako ho zastaviť. Je to pre ne naozaj veľmi ťažké. Na Slovensku nie je povinnosťou, aby pri vypočúvaní ženy, ktorá nahlási sexualizované násilie, bola prítomná žena. V zákone máme formulku, že keď sa to nedá inak zabezpečiť, môže tam byť muž. Mne osobne aj našej právničke sa stalo, že boli na výsluchu 7 – 11 hodín.

To je neskutočne dlhý čas, keď máte hovoriť o takej veci. Najprv to hovoríte polícii, potom príde vyšetrovateľ, potom príde iný vyšetrovateľ… Je to strašnej dlhý čas, po psychickej i fyzickej stránke. Stalo sa nám, že klientka po takomto ťažkom zážitku povedala, že už toho má dosť po nejakých 7 hodinách a že by chcela, aby ju vypočúvala žena.

Máme pravidelné skúsenosti, že ak vyšetrovateľ zavolá priamo klientke a ona nám o tom povie, má pocit, že nás tým obťažuje. Aj s týmito emóciami pracujeme.

Ak sa klientka rozhodne nahlásiť takýto trestný čin, vždy ideme s ňou. Doba vypočúvania je totiž neskutočne dlhá. A to je len ten prvý zápis trestného oznámenia. Potom je ešte výsluch atď. Ak my plánujeme s klientkou riešiť trestné oznámenie, od začiatku je s ňou právnička a na žiaden úkon nechodí klientka sama.

Ak klientka ide sama, je väčšinou viktimizovaná. Stalo sa mi, keď sme boli pri výsluchu, že sa vyšetrovateľ pýtal, či tomu ona sama nejako nepomohla alebo či si naozaj povedala, že nechce, lebo je to jej manžel. To sú veci, ktoré tú ženu zraňujú. Nie je jednoduché hovoriť o tom cudzej osobe, mužovi, a vyjsť odtiaľ ako psychicky zdatná a posilnená. My máme skôr negatívne skúsenosti ako pozitívne. Preto sme veľmi vďačné za každú osvietenú vyšetrovateľku či vyšetrovateľa, ktorí v týchto procesoch v práci pristupujú zodpovedne a hlavne súcitne. Obviňovanie tej ženy a spochybňovanie, či nebola spoluúčastná na trestnom čine, je pri rozvodových konaniach bohužiaľ dosť časté.

Spomenuli ste spochybňovanie zo strany polície, keď príde žena nahlásiť znásilnenie v partnerských vzťahoch. Či náhodou nedala súhlas. Spýtala by som sa na rovinu tej právnej definície. V súčasnosti je u nás znásilnenie definované vlastne násilím, použitím násilia, hrozbou násilia alebo neschopnosťou brániť sa. Vo vyšetrovaní sa pýtame žien, či hovorili nie. Keď sa ich pýtame či hovorili áno, tak sa nerozlišuje dobrovoľnosť súhlasu.

Najmä v tých partnerských vzťahoch prichádza k situáciám, keď je to áno vynútené z pozície moci, sily, vydieraním. Je tam tá stratégia prežitia, aby nedošlo k horšiemu. Ako si myslíte, že by to vo vašej praxi vyzeralo, keby sme mali definíciu znásilnenia, ktorá by bola podmienená dobrovoľným, nevynúteným, nijak zmanipulovaným súhlasom? Myslíte si, že by to v praxi pomohlo, alebo napriek tomu by ste sa stretávali s rodovými stereotypmi a škodlivými mýtmi?

Ja si myslím že by to pomohlo. Ono už to upresnenie trestného činu by rástlo smerom niekde ďalej, lebo by sme mali viac možností pomoci. V súčasnosti, keď je zákon striktne daný, je znásilnenie jedným z trestných činov, ktorý sa veľmi ťažko dokazuje. Keď štatistiky hovoria, že iba 3 – 10 % žien ohlási znásilnenie, to tiež o niečom svedčí. Bola som pri niekoľkých súdnych konaniach, kde tá klientka bola doslova zlynčovaná sprava i zľava. Ten inštitút podľa paragrafu 274/2017 Pomoc obetiam trestných činov tu je len krátko, a predtým málo žien malo na právnika, ani my ako poradne sme nemali na právnika.

Väčšinou, ak išlo o ekonomické násilie alebo násilník bol finančne zdatnejší ako žena, mal na lepšieho právnika, tie práva ženy boli naozaj v tomto prípade veľmi pošliapané a k tej spravodlivosti nedošlo. Tá situácia sa trošičku mení. Ja pevne verím, že sa bude meniť ešte ďalej. Jedno z tých svetiel, ktoré vidím v budúcnosti, je aj to, že súhlas bude kodifikovaný v zákone, aby sme aj my mali viac možností tej žene pomôcť a lepšie uchopiť ten problém, ktorý tam je z právneho hľadiska. Aby osoba, ktorá pácha toto násilie, bola za to násilie aj potrestaná. Kľudne aj vyššou sadzbou. Je to veľmi závažný trestný čin a spôsobuje ďaleko väčšie následky ako iné takéto činy.

Situácia sa trošičku mení. Ja pevne verím, že sa bude meniť ešte ďalej. Jedno z tých svetiel, ktoré vidím v budúcnosti, je aj to, že súhlas bude kodifikovaný v zákone, aby sme aj my mali viac možností tej žene pomôcť a lepšie uchopiť ten problém, ktorý tam je z právneho hľadiska. Aby osoba, ktorá pácha toto násilie, bola za to násilie aj potrestaná. Kľudne aj vyššou sadzbou. Je to veľmi závažný trestný čin a spôsobuje ďaleko väčšie následky ako iné takéto činy.

Tatiana Brnová

Znalecké posudky bývajú v rámci trestného konania pre klientky často veľmi poškodzujúce. Otázky, ktoré vyšetrovatelia kladú, sú dosť viktimizačné, keďže už zo začiatku predikujú, že tá žena môže klamať alebo si vymýšľať. Pravidelne sa v tých posudkoch skúma vierohodnosť výpovede, sklony ku klamstvu, a potom aj, ako vníma skutočnosť, či je prítomná trauma, atď.

Na Slovensku nemáme špecializované súdy, kde by ten sudca bol erudovaný na túto oblasť a mal informácie o procesoch traumy. Ako funguje, prečo to funguje tak, ako to funguje… Spojenia ako „hysteriózne sklony“ alebo „fantazijné predstavy“ sú poškodzujúce a nevychádzajú z danej situácie, ktorú tá klientka po znásilnení alebo inom sexualizovanom násilí zažila. Je to úplne prirodzená zmena osobnosti, vnímania, ale aj únik do fantázie alebo až hystérie. Je to súčasťou procesu spracovávania traumy a neliečenej traumy.

Pri súdnom vyšetrovaní hovoríme o rokoch. Nehovoríme o nejakej krátkej dobe. Tá najkratšia je 1 rok. Potom hovoríme o súde ako o odvolávaní, čiže 3 – 5 rokov je úplne reálny čas, keď tá žena môže riešiť akútnu traumu. Musíme počkať, aby mohla prejsť tým liečením a spracovaním nie ojedinelého aktu, ale dlhodobého niekoľkoročného sexuálneho zneužívania a znásilňovania.

Znie to tak, že by určite pomohlo, aby sa tie prípady riešili s prioritou a urgenciou oproti bežnej byrokracii. Myslíte si, že sú či už polícia, znalci, prokuratúra alebo súdy nejak trénovaní na prácu s traumou? Sú si vedomí, že sa dopytujú človeka, ktorý má nejaký posttraumatický syndróm alebo práve prežil traumatizujúci zážitok? Že to, čo bude odpovedať, je do istej miery možno ovplyvnené tou traumou?

Ja sama som školila policajtov a rôzne orgány činné v trestnom konaní, ale my nezabezpečíme plošné vzdelávanie. My sme aj pripomienkovali na ministerstve, že je nutné, aby polícia už v základnom výcviku mala tieto informácie. Hlavne keď pracuje s osobami, ktoré zažívajú násilie, či ktoré si prešli znásilnením. Sú tam určité špecifiká, ktoré by mali už vedieť úplne od toho prvého policajného školenia. Vzdelávanie funguje, ale existuje vo veľmi malinkej miere na to, koľko máme policajtov, a v súčasnosti je asi ťažké vyškoliť všetkých.

Nemáme špecializované tímy, čo je tiež chyba, a fluktuácia je aj na polícii dosť veľká. Žena má viac než šťastie, keď stretne osobu, ktorá má tieto informácie, nie je to pravidlo. Je to škoda. Ako pri policajtoch, tak aj pri vyšetrovateľoch, prokurátoroch, prokurátorkách, sudkyniach a sudcoch, niektorí tie informácie majú a pristupujú k tomuto problému veľmi zodpovedne, majú jasne stanovené priority a východiská, ale nie je to štandard.

Chýba tu vzdelávanie polície, kontinuálne, nie len čiastočné. Chýba aj vzdelávanie sudcov a súdnych znalcov i znalkýň v téme, kde by potom nemalo dôjsť k viktimizácii. Momentálne sa to na Slovensku rieši po kúskoch, ale to plošné vzdelávanie veľmi chýba.

Určite treba povzbudiť všetkých aktívnych policajtov a policajtky, ktoré sa v téme vzdelávajú a robia naozaj skvelú prácu, aby to šírili ďalej a pokračovali v dobrej praxi. Čo by ste poradili ženám, ktoré zažijú znásilnenie alebo nejakú inú formu sexualizovaného násilia mimo partnerských vzťahov? Sú niekde poskytované informácie, ako postupovať, alebo ich musia vyhľadávať? Ako si v tej situácii pomôcť?

Aj tu máme veľké rezervy ako krajina; väčšinou sa žena môže nakontaktovať na špecializované poradne, ktoré pomáhajú ženám zažívajúcim násilie. Poradne pre čisto sexualizované násilie na Slovensku nie sú. Je to veľká škoda. Pomôže, keď si žena tie základné informácie doslova vygúgli, ani na polícii, gynekologickom vyšetrení alebo v nemocnici nedostane do rúk leták.

Nie je jej automaticky pridelený žiadny človek, ktorý by ju vedel sprevádzať týmto konaním alebo nasmerovať. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sa žena o seba postarala, práve po tom, ako zažije znásilnenie alebo iný sexuálny akt, ktorý je jej nepríjemný, v partnerskom vzťahu alebo cudzou osobou. Len čo je v bezpečí, treba zabezpečiť dôkazy, ísť k lekárovi. Ak sa rozhodne pre toto trestné oznámenie, nech má nejaký dôkaz v rukách. Ideálne je najprv vyhľadať poradňu, ktorá jej poradí, aké majú byť tie kroky.

Väčšina špecializovaných poradní má vytvorené programy, ako pomáhať ženám, ktoré si prešli znásilnením, v akútnej fáze alebo neskoršími adaptačnými fázami. V prvom rade sa treba ale zdôveriť. Nedržať to v sebe, o to je to traumatizujúcejšie, ak to nemáte komu povedať. Napríklad zavolať na národnú linku pre ženy, na lokálne linky, podobné ako máme my, či nám, aby v tom žena neostala sama. Tam sú už ľudia na to školení, ktorí v tejto oblasti pomáhajú, ako urobiť ten základný krízový plán.

To sú informácie, za ktoré sa žena nemusí hanbiť, lebo za ne nemôže. Naopak, tá osoba, ktorá to spáchala, je tá, ktorá má byť za to potrestaná. Samozrejme, nie každý dokáže ísť s kožou na trh, nie je to ľahké. Preto je dôležité postarať sa o seba s pomocou známych, priateľov, rodiny. Hovoriť o tom. Tomu, komu dôverujeme alebo anonymne, ak je to lepšie. Keď tá rodina má správny prístup a pomôže vytvoriť podmienky, ktoré ju vedia ochrániť aj fyzicky, nie len mentálne, pred tým násilníkom, tak je to dobrý začiatok.

Ako pomôcť z pozície človeka, ktorý je svedkom alebo svedkyňou násilia, prípadne vie o niekom, kto zažíva násilie?

Ideálne je, ak je tam možnosť kontaktovať sa s danou osobou a veľmi jemne povedať, že vnímate takéto signály, že sa niečo takéto deje, a nájsť kontakt na najbližšiu poradňu. Národná linka funguje nonstop, to je úžasná vec, takže tam sa ženy môžu obrátiť hocikedy, v hociktorú hodinu, a následne sú klientky predistribuované adresne, bližšie. Na tento prvý kontakt je to ideálne. Nenútiť ženu, aby s tým niečo robila, lebo aj nečinnosť je stratégia prežitia. Už to, že tá žena vie, že je v jej okolí niekto, kto by jej pomohol a vedel by jej pomôcť, je pre ňu posilňujúce.

Môže sa stať, že sa hanbí alebo že sa tvári, že to nepotrebuje. Stáva sa nám pravidelne, že klientky si ten kontakt ukryjú, držia a keď je ten správny čas, keď sú pripravené tú situáciu riešiť, napríklad, keď deti odrastú alebo sú práve deti ohrozené, tak ten kontakt využijú.

Asi je dobre v takej situácii aj nechať tej žene priestor a nekonať na vlastnú päsť, častokrát to môže spôsobiť viac škody ako úžitku.

Áno, áno, presne tak. Klientka sa má rozhodnúť, kedy ten kontakt použije ale je dôležité, aby ten kontakt mala. Stáva sa, že internet, telefónne čísla, hovory či telefón jej môže kontrolovať muž, tak mať ten kontakt niekde po ruke. My sme teraz robili vizitky, ktoré máme urobené ako platobnú kartu. Aby ten kontakt bol dostupný na malinkom papieriku. Ten kontakt dávať tak, aby ho dostala klientka do ruky, aby to nemala v schránke, kde schránku môže vybrať násilník. Nechať jej priestor na to, aby sa sama rozhodla, kedy je správny čas tú situáciu riešiť. Keby to bolo tak, že niekto zavolá políciu, keď počujete krik, búchanie a neviete, čo sa tam deje, tak polícia to násilie vie nachvíľu zastaviť. Žena môže povedať, že sa nič nedialo, lebo má obavu, že to násilie môže pokračovať. Ten zásah zvonku to môže zmierniť, lebo už vedia, že tam je odniekiaľ nejaká kontrola. To je tiež určitá forma pomoci.

Ideálne je, keď tá žena je sama a dáte jej ten kontakt; ona sama rozhodne ako ďalej. A má aj právo sa pre riešenie nerozhodnúť.

Čiže treba postupovať starostlivo a opatrne, uvedomiť si, že ženy, ktoré žijú v násilnom partnerskom vzťahu, sú neustále v strehu a väčšina ich života je zrejme kontrolovaná ich partnermi. Kde by ste odporučili dohľadať dáta, koľko žien má skúsenosť so sexuálnym násilím?

Ja by som asi odporučila WAVE. Je to [európska] organizácia, ktorá hovorí o rôznych typoch násilia. Zhodnocuje situáciu, ktorá je v danej krajine, vrátane štatistík o sexuálnom násilí. Následne české a slovenské zdroje. Na porovnanie by som išla na stránky zahraničných organizácií, ktoré pomáhajú. Sú tam veľké rozdiely medzi jednotlivými krajinami. Kto a ako pomáha svojim ženám. To je fajn téma, porovnanie služby, ktorú žena dostane v Španielsku, Poľsku či na Slovensku. Ešte sú informácie aj z tieňových správ, ktoré robí aj Slovenská republika spolu s ostatnými organizáciami a vytvárajú správy, kde sa zhodnocuje, ako sa pristupuje k téme sexuálneho násilia.

Rodovo podmienené násilie je veľmi úzko spojené s reprodukčnými právami a s prístupom k interrupcii. Vieme, že keď sa okliešťuje prístup k interrupcii, tak tá skupina žien, ktorá tým bude najviac ohrozená, sú práve ženy, ktoré zažívajú dlhodobé násilie v partnerských vzťahoch. Akú máte vy skúsenosť z praxe? Riešite toto so svojimi klientkami? Na aké bariéry narážate práve pri klientkach, ktoré potrebujú vyhľadať interrupciu, pretože násilie je súčasťou ich každodenného života?

Násilie a znásilnenie má mnohokrát za následok, že žena ostane tehotná. Mnohokrát ženy, ktoré prechádzajú dlhodobým násilím, hovoria, že tento syn alebo dcéra sa mi narodili zo znásilnenia a majú k nim iný vzťah ako k ostatným deťom. Tu môžeme vnímať situáciu v dvoch smeroch.

Prvý je, že žena je znásilnená, ostane tehotná a to dieťa nechce. Keď je v partnerskom vzťahu, kde ekonomická situácia pri odchode zaváži, tak znásilnenie s následkom tehotenstva je niečo, čo by ju mohlo pripútať, aby ostala v tom násilníckom vzťahu – a, bohužiaľ, to my v praxi vidíme veľmi často. Je to jedna z techník násilníkov, ako ženu kontrolovať. Naozaj málo žien odchádza, keď sú tehotné.

Mnohokrát po znásilnení žena musí spracovať niekoľko tráum, nielen jednu. Že bola znásilnená, následne že čaká dieťa, že to dieťa nemá ako vychovať, nemá financie, je ohrozená, nechcela už ďalšie dieťa. Generačný presun traumy je, keď dieťa nie je chcené už v ranom vývojovom štádiu. Tak tie deti sú neskôr konfrontované s tým, že ty si vznikol zo znásilnenia. Mávajú ťažké depresie, poruchy správania, mnohokrát ich bráni tá matka a necitlivo to povie tomu dieťaťu práve ten otec, že ako to bolo. To dieťa akoby si tú traumu nieslo so sebou ďalej. To nie je o tom, že by ho nemala rada, ale je to naozaj trauma na traumu. Mnohokrát hovorili, som taká rada, že ho mám, ale ten počiatočný impulz bol naozaj veľmi ťažký. Nielen jedna osoba, ale následne dve sú ťažko traumatizované tou situáciou.

Mnohokrát po znásilnení žena musí spracovať niekoľko tráum, nielen jednu. Že bola znásilnená, následne že čaká dieťa, že to dieťa nemá ako vychovať, nemá financie, je ohrozená, nechcela už ďalšie dieťa. Generačný presun traumy je, keď dieťa nie je chcené už v rannom vývojovom štádiu. Tak tie deti sú neskôr konfrontované s tým, že ty si vznikol zo znásilnenia. Mávajú ťažké depresie, poruchy správania, mnohokrát ich bráni tá matka a necitlivo to povie tomu dieťaťu práve ten otec, že ako to bolo. To dieťa akoby si tú traumu nieslo so sebou ďalej. To nie je o tom, že by ho nemala rada, ale je to naozaj trauma na traumu. Mnohokrát hovorili, som taká rada, že ho mám, ale ten počiatočný impulz bol naozaj veľmi ťažký. Nielen jedna osoba, ale následne dve sú ťažko traumatizované tou situáciou.

Tatiana Brnová

Objavuje sa to u nás v práci pomerne často. Potom je tu druhá alternatíva, že žena chce ísť na interrupciu. Povie si, že už nevládze vynosiť ďalšie dieťa, nemá kapacitu na to, aby toto ďalej znášala. Je to nielen žena, ktorá je po znásilnení, ale aj žena, ktorá sa rozhodne pre interrupciu. Nie je to jednoduché rozhodovanie, o to je to ťažšie. Tu sa mnoho žien stretáva s viktimizovaním a obviňovaním zo strany personálu v nemocnici a na gynekológii.

Keď hovoríme o rôznych inštitúciách, ktoré chcú zachrániť život za každú cenu, tak je tu ďalší tlak pri rozhodovaní. V týchto fázach, keď tam s ňou nie je blízka osoba, tak sa tá trauma ešte viac prehlbuje. Nie je tu žiadny podporný systém.

Väčšinou k nám prídu až po svojom rozhodnutí. Málo žien príde predtým, že v tom potrebuje poradiť. Buď prídu už po interrupcii alebo s tým, že už majú tie deti väčšie. V každom prípade tu chýba psychologická pomoc. Je to naozaj legitímne rozhodnutie. Nie je to rozhodnutie, že niekoho kvázi zabije, ak by som to tak mala povedať. Je to o tom, že žena sa môže rozhodnúť. Našťastie momentálne sa na Slovensku ešte dá rozhodnúť, že to dieťa nevynosí, pretože ju to ďalej traumatizuje. Máme skúsenosť, že deti, ktoré sa takto narodia, bývajú neskôr traumatizované.

Stretávate sa s tým, že sa žena pre tú interrupciu rozhodne a rieši, že si ju nemôže dovoliť? Musí za ňu platiť?

Určite. V zahraničí to napríklad funguje tak, že v niektorých krajinách násilník platí takýto zákrok, keď sa tak žena rozhodne. Na Slovensku si ho žena musí zaplatiť sama. Aj ekonomická stránka je dôležitá pri tom rozhodovaní, či na to má. Stalo sa nám, že sa na to zbierala rodina, aby žena mohla podstúpiť zákrok, alebo na to tie financie nemali. Jeden z tých manévrov a techník násilníka je, že žena je odstrihnutá od finančných zdrojov, nemá možnosť voľby. Nemôže sa sama za seba rozhodnúť. Je nútená vynosiť dieťa, či chce, alebo nechce.

Iba by som doplnila, že toto je jeden z mnohých dôvodov, prečo by interrupcia ako súčasť starostlivosti o reprodukčné a sexuálne zdravie mala byť hradená z verejného zdravotného poistenia rovnako ako antikoncepcia a kopec ďalších vecí, ktoré ženy v rámci rodovej diskriminácie nemajú hradené. Ja by som sa len chcela veľmi pekne poďakovať, že ste si našli čas a že ste s nami zdieľali svoje až hrôzostrašné, ale dôležité skúsenosti z praxe, keďže v rámci občianskeho združenia Žena v tiesni poskytujete celý súbor služieb a pomoci ženám, ktoré zažívajú násilie. Takže, ešte raz, vďaka!

Ja ďakujem za pozvanie aj že ste sa tejto témy chytili, lebo je dôležité, aby ženy vedeli, že sú tu možnosti pomoci.