Kto býva v mojom dome? Prekážky bezpečnému návratu utečencov

Prekážky bezpečnému návratu utečencov a interne presídlených

ÚVOD

„Základ trvalého mieru v Bosne a Hercegovine nespočíva v infraštruktúre závodov a mostov a iných ekonomických potrieb, krajina ich mala pred piatimi rokmi a predsa to nezabránilo vypuknutiu vojny. Základom trvalého mieru je názorný rešpekt voči ľudským právam zo strany všetkých účastníkov konfliktu.”

Elisabeth Rehnová, zvláštny rapporteur OSN pre stav ľudských práv v bývalej Juhoslávii

Počas konfliktu, ktorý vypukol v 1992, sa z viac ako 2 miliónov obyvateľov Bosny Hercegoviny stali utečenci alebo interne presídlené osoby. Od 14. decembra 1995, keď účastníci konfliktu podpísali mierovú dohodu, Všeobecnú rámcovú dohodu v Paríži, sa z nich mohlo vrátiť iba asi 250 000, a to takmer výhradne do oblastí, kde patrili k väčšine.

Väčšina z tých, ktorí sa vrátili sú bosnianski moslimskí utečenci, ktorí sa spontánne vrátili na územia s moslimskou väčšinou vo Federácii Bosny a Hercegoviny (Federácia) a nie do svojich domovov v Republike Srbskej (RS), ktorú majú pod kontrolou bosnianski Srbi. Ďalší boli presídlení po podpsaní dohody. Viac ako 60 000 bosnianskych Srbov utieklo alebo boli nútení opustiť predmestia Sarajeva, keď ich Republika srbská odovzdala Federácii v období medzi februárom a aprílom 1996. Správy uvádzajú, že menej ako 1 000 z nich sa vrátilo do svojich domovov do polovice 1996. Ľudia, ktorí boli prinútení opustiť svoje domovy, nie sú schopní sa vrátiť. Asi polovicu z nich tvoria utečenci, ktorým je poskytovaná zvláštna ochrana v európskych hostiteľských krajinách a v iných republikách bývalej Juhoslávie; zvyšok tvoria interne presídlení. Neboli schopní sa vrátiť, pretože ich bezpečnosť nemôže byť zaručená a takmer všetkým páchateľom hrubých porušovaní ľudských práv sa zatiaľ podarilo utiecť pred spravodlivosťou.

Účastníci mierovej dohody , Republika Bosny a Hercegoviny, Federácia a RS (posledné dve sú plne zastúpené Republikou Chorvátska a Srbska), uznali právo utečencov a presídlených na návrat do svojich pôvodných domovov a zaviazali sa zabezpečiť, že sa môžu vrátiť bez nebezpečenstva obťažovania, zastrašovania, perzekúcie a diskrimi-nácie. Tieto záväzky však neboli splnené. Mierová dohoda udelila mandát vojenskej výkonnej jednotke IFOR, ktorej nástupcom sa po decembri 1996 stala menšia stabilizačná jednotka (SFOR), ktorá je pod vedením Severoatlantického paktu (NATO), Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorá poskytla pozorovateľov ľudských práv, zorganizovala a monitorovala voľby a Vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva, ktorý má za úlohu dozerať a koordinovať vykonávanie civilných aspektov mierovej dohody.

Plnenie mierovej dohody prebieha už viac ako rok a základné otázky z oblasti ľudských práv zostávajú nedotknuté. Pretrvávajúce porušovanie ľudských práv v Bosne Hercegovine zabraňuje právu na návrat domov a spôsobilo útek ďalších ľudí.

Svetové médiá sa sústredili na násilné zrážky medzi Moslimami, ktorí sa snažili navštíviť alebo sa vrátiť do svojich domovov v RS, ako napríklad v okolí dedín Dugidio, Mahala, Jušiči a iných v 1996. Úmyselné ničenie domov, do ktorých sa v RS a bosnianskych oblastiach pod kontrolou Chorvátov mali vrátiť Moslimovia a vysťahovanie Nechorvátov zo západného Mostaru tiež upútali pozornosť. Malá publicita je však venovaná obvineniam zo zlého zaobchádzania alebo iných porušovaní ľudských práv, ktoré denne prijímajú medzinárodné orgány ako OSN, Medzinárodný špeciálny oddiel polície (IPTF) a ďalšie, zahrnuté v monitorovaní ľudských práv v krajine. Správy hovoria o zadržaní bez obvinenia alebo súdu, zlom zaobchádzaní, zastrašovaní, násilí a prekážkach na zabránenie návratu ľudí do svojich domovov alebo o útekoch ďalších. V mnohých prípadoch bola polícia alebo armáda priamo zodpovedná a vo väčšine prípadov sa ukazuje, že odpustila alebo podporovala zneužívania a obetiam neposkytla primeranú ochranu.

Podľa mierovej dohody sa mala zabezpečiť sloboda pohybu, ako aj právo utečencov a presídlených na návrat do svojich domovov. Pokrok v tomto smere bol veľmi malý. Je možné cestovať cez oblasti pod kontrolou súperiacich národností alebo ich krátko navštíviť. Ak sa presídlenci snažia cestovať vo väčších skupinách alebo vykonať dlhšiu návštevu, sú častokrát vystavení nebezpečenstvu, násiliu a zatýkaniam bez vznesenia obvinenia či súdu. Naviac, mnoho utečencov a interne presídlených nemá domovy, kam by sa mohli vrátiť, pretože ich obydlia boli zničené, podmínované alebo sú niekým obsadené. Domy, ktoré opravovali, boli vandalským spôsobom zničené, spálené alebo v nich boli umiestnené výbušniny, ktoré mali zabrániť návratu ich obyvateľov. Existujú menšie úspechy, ale celkove mali mierové jednotky IFOR a medzinárodné organizácie malý úspech pri zabezpečení návratu ľudí do svojich domovov.

Uskutočnenie volieb v septembri 1996 nie je žiadnou zárukou pre bezpečný návrat utečencov a presídlených. V mierovej dohode sa zúčastnené strany zaviazali k vypísaniu „slobodných, spravodlivých a demokratických volieb” do deviatich mesiacov, v prípade, že OBSE, ktorá mala mandát na zorganizovanie volieb, potvrdí, že sú splnené podmienky.

Mimovládne organizácie, ktoré pozorovali proces volieb vážne kritizovali rozhodnutie OBSE schváliť voľby, pretože nebola zaručená sloboda pohybu, ďalej kvôli zmanipulovaniu registrov voličov a porušovaniu ľudských práv a taktiež kvôli malému prístupu opozície k médiám a iným faktorom, ktoré spochybnili platnosť volieb. Úradní činitelia RS boli zodpovední za najkrikľavejšie zneužitie volebného procesu tým, že donútili presídlených bosnianskych Srbov k registrácii vo vybraných volebných obvodoch RS a nie vo svojich rodných mestách, čím stratili humanitárnu pomoc. Tento krok bol hlavnou príčinou rozhodnutia OBSE preložiť voľby na júl 1997.

Pokrok k vytvoreniu podmienok trvalého bezpečia pri návrate utečencov a presídlených bol tiež podkopaný nedostatočným konaním zo strany medzinárodného spoločenstva, ktoré malo zabezpečiť, že podozriví vojnoví zločinci obvinení Medzinárodným súdnym tribunálom pre Juhosláviu (Tribunál), ktorí ostávajú na slobode v bývalej Juhoslávii budú zadržaní a odovzdaní spravodlivosti. Podobne 18 až 25 000 ľudí nebolo braných na zodpovednosť za vojnové snaženie, mnohí z nich sú „nezvestní” alebo „zmizli” a iba malé percento prípadov bolo objasnené. Väčšinu príbuzných týchto ľudí tvoria presídlenci alebo utečenci, ktorí majú obavy ohľadne svojej bezpečnosti v prípade, že by sa mali vrátiť.

Nedostatočný pokrok pri uplatňovaní mierovej dohody je tiež spôsobený nedostatkom spolupráce zo strany všetkých účastníkov dohody , nedostatkami v samotnej dohode, v mandáte, ktorý vytvoril pre medzinárodné organizácie a v neschopnosti medzinárodného spoločenstva zabezpečiť, že bude vykonaných mnoho aspektov mandátu vo vhodných operáciách.

Toto sú zároveň otázky, ktorým by sa mali venovať všetky zúčastnené strany mierovej dohody, aby sa mohol presne dodržať zmysel a znenie ustanovení o ľudských právach. Medzinárodné spoločenstvo tiež nesie veľkú zodpovednosť pri donútení zúčastnených strán presne sa držať svojich záväzkov ohľadne ľudských práv podľa mierovej dohody a tiež pri konaní prostredníctvom veľkého počtu vojenských mierových síl a civilných zamestnancov. Medzinárodné spoločenstvo, obzvlášť krajiny hosťujúce utečencov z bývalej Juhoslávie, by malo vyvinúť tlak na zúčastnené strany, aby vytvorili nutné podmienky pre trvalú bezpečnosť, ktoré by umožnili návrat ľudí do svojich domovov. Medzičasom by mali pokračovať v poskytovaní účinnej a trvalej ochrany utečencov. Miesto toho sa však niekoľko európskych krajín, ktoré hostia utečencov z Bosny Hercegoviny momentálne pripravuje donútiť ich k návratu.

Účinné monitorovanie situácie v Bosne Hercegovine z pohľadu ľudských práv je životne dôležité pri rozhodovaní o trvalej bezpečnosti podmienok. Jedným hľadiskom je rozšírená uvedomelosť o ľudských právach a aktívne intervencie slúžiace k ich šíreniu a ochrane. Medzinárodná komunita musí preto pracovať na zabezpečení dostatočných fondov pre národné inštitúcie ľudských práv. Je tiež životne dôležité, aby boli miestne mimovládne organizácie za ľudské práva podporené v týchto počiatočných štádiách konsolidácie ochrany ľudských práv v Bosne Hercegovine. Hlavne kvôli tomu, že v konečnom dôsledku je zodpovednosťou zúčastnených strán, aby zabránili porušovaniu ľudských práv a zaručili bezpečný návrat utečencov. V nasledujúcich rokoch bude úlohou občanov Bosny Hercegoviny zabezpečiť, že všetci navrátení budú plne integrovaní do spoločnosti.

Donútení k úteku: úmyselná politika na premiestnenie obyvateľstva 

Ozbrojený konflikt v Bosne Hercegovine charakterizovali hrubé porušovania ľudských práv keďže ozbrojené jednotky vedené príslušníkmi jednej národnostnej skupiny vyvíjali snahu na vypudenie iných národností zo spornej oblasti. Jednotky Bosniansko-Srbskej a Juhoslovanskej národnej armády (JNA) boli (na začiatku konfliktu) zodpovedné za väčšinu zločinov, ale bosniansko chorvátske jednotky, Chorvátska armáda, ktorá bojovala s nimi, a do menšej miery jednotky prevažne moslimskej Bosnianskej armády tiež páchali zločiny.

Zatiaľ čo sa vo vývoji udalostí vyskytujú regionálne a chronologické rozdiely, analýza zločinov odhaľuje úmyselné plány vraždenia, fyzického vyhnania alebo donútenia „nechcených” populácií k úteku.

Počiatočné mesiace vojny, od apríla 1992, zaznamenali vytvorenie väčšiny dnešných utečencov a presídlených. Mnohí z nich boli odvedení pod ozbrojenou hrozbou , ale väčšina utiekla, aby sa vyhla hrubým porušovaniam ľudských práv, ktoré boli páchané okolo nich. Mnohí z tých, ktorí utiekli boli donútení podpísať dokumenty, ktoré previedli ich majetok na miestnu samosprávu.

Na začiatku konfliktu bosniansko-srbské jednotky, srbské vojenské jednotky a jednotky JNA, z ktorých sa stala Bosniansko srbská armáda (VRS) bežne používali ohromujúcu vojenskú silu na potlačenie odporu a na zhromažďovanie civilného obyvateľstva. Desiatky tisícov ľudí boli zadržané v koncentračných táboroch a areáloch masových väzníc, kde bolo mučenie a svojvoľné zabíjanie na každodennom poriadku. Tisíce takýchto zadržaných sú do dnešného dňa „nezvestné”.

Mnohým, ktorí prežili zadržanie, nebol povolený návrat domov, ale boli odovzdaní pri výmene väzňov. Civilisti boli často zadržaní ako rukojemníci, ktorých vymieňali za vojnových väzňov alebo za telá mŕtvych vojakov. Mnohí z tých, ktorí neboli zadržaní, boli nútení k prekročeniu frontových línií, častokrát museli prejsť cez mínové polia a niekedy boli vojakmi zastrelení, okradnutí či napadnutí. Počas moslimsko-chorvátskeho konfliktu v 1993 a začiatkom 1994, boli Moslimovia v západnom Mostare, ktorý bol pod kontrolou bosnianskych Chorvátov, nútení prekročiť hranice do východnej časti mesta, ktorá bola pod kontrolou Moslimov. Tisíce moslimských mužov, zadržaných bosniansko – chorvátskymi jednotkami počas tejto fázy sa nemohli vrátiť domov prostredníctvom prepustenia alebo výmeny. Ozbrojené jednotky v ktorých dominovali Moslimovia z ktorých sa vytvorila Armáda Bosny Hercegoviny boli zodpovedné za násilné vyhostenia Srbov v niektorých oblastiach, hlavne v oblasti Konjic začiatkom a v polovici 1992.

Všetky strany zmobilizovali menšiny na vykonávanie nútených prác, častokrát v nebezpečných situáciách ako napríklad kopanie zákopov v blízkosti frontových línií alebo na mínových poliach. Niektorí z týchto ľudí boli v podstate zadržaní.

Tisíce žien boli znásilnené alebo sexuálne zneužité ako súčasť schémy zneužití s cieľom vypudiť civilné populácie. Poznačenie a strach žien, ktoré prežili túto skúsenosť má za následok neochotu o nich vypovedať. Preto bolo zaznamenaných oveľa menej zneužití než sa ich v skutočnosti vyskytlo. Výskyt masových znásilnení v Bosne Hercegovine mal srdcervúci účinok na mnohé utečenky. Tieto ženy by nemali byť viazané k návratu do komunity, v ktorej ľudia zodpovední za znásilnenia neboli vydaní spravodlivosti. Neuskutočnili sa takmer žiadne zatýkania páchateľov týchto zločinov, o súdnych procesoch ani nehovoriac. Výskyt znásilnení mužov tiež nie je v plnej miere hlásený kvôli stigme, ktorá vyplýva z takéhoto zneužitia.

Veľké vlny vyobcovaní a odchodov v počiatočných mesiacoch vojny boli nasledované neustálym odlivom zvyšných menšín, hlavne zo severozápadnej Bosny, ktorá bola pod kontrolou bosnianskych Srbov. V mnohých oblastiach bol počet príslušníkov národnostných menšín zredukovaný len na zvyškové jadro dávno pred prímerím z októbra 1995.

Napriek horkým spomienkam, ktoré musí mať väčšina obetí ohľadne vyobcovania alebo úteku, je mnoho utečencov a presídlených rozhodnutých sa vrátiť. Ich najväčšou obavou je bezpečnosť a politická situácia v domácich oblastiach. Prítomnosť podozrievaných páchateľov hrubých porušovaní ľudských práv (obzvlášť tam, kde majú v rukách moc alebo sú úradnými činiteľmi) je kľúčovým faktorom, ktorý určuje, či sa ľudia chcú vrátiť alebo nie. Medzi inými okolnosťami je momentálny stav obydlia, ktoré opustili (vrátane toho, či sa majetok dá získať späť a či sa dá vlastníctvo opraviť) a politická propaganda, ktorej sú v otázke návratu vystavení. Túžba vrátiť sa, sa odrazila v podpísaní spoločného dokumentu niekoľkými rôznymi skupinami zo všetkých oblastí Bosny Hercegoviny a rôznych národností pod názvom „Koalícia za návrat” v októbri 1996. Napriek mnohým rozdielom sa zhodli na spoločnom cieli vrátiť sa do svojich domovov.

ČASŤ I: PORUŠOVANIE ĽUDSKÝCH PRÁV V BOSNE HERCEGOVINE

align=”justify” Dôkazy zhromaždené Amnesty International počas prieskumných návštev v Bosne Hercegovine v júni, októbri a novembri 1996 a správy miestnych a medzinárodných organizácií dokazujú, že v každej zložke Bosny Hercegoviny je malý rešpekt pre ľudské práva. Podľa väčšiny správ o porušovaní ľudských práv sú obeťami príslušníci menšín. Mnoho porušení sa vyskytlo, keď sa presídlení alebo utečenci snažili navštíviť alebo sa vrátiť do svojich bývalých domovov alebo oblastí. Iné porušovania mali za cieľ vypudenie príslušníkov menšín. Ľudia považovaní za politických oponentov úradných orgánov v rôznych častiach tiež trpeli porušovaním ľudských práv.

V mnohých súčasných správach o násilí voči menšinovým národnostným skupinám neboli páchatelia uniformovanými príslušníkmi polície ani vojakmi. Vyskytuje sa však časté zlyhanie zo strany polície a miestnych úradných orgánov pri predchádzaní a vyšetrovaní zneužití a tiež pri ochrane ohrozených. V niektorých prípadoch polícia alebo iné úradné zložky úmyselne podporili násilie voči príslušníkom menšín.

Naviac, nebolo vyvinuté systematické úsilie na odzbrojenie veľkého počtu demobilizovaných vojakov, ktorí stále vlastnia zbrane, napríklad pušky a ručné granáty, alebo znaky úradných činiteľov, napríklad uniformy. Mierová dohoda zakazuje nosenie zbraní, s výnimkou miestnej polície, a to s určitými obmedzeniami, IFOR/SFOR a v demilitarizovanej deliacej zóne (DZ), ktorá leží na oboch stranách hraničnej čiary internej zložky (HČIZ).

Demobilizovaní vojaci sú zodpovední za zneužitia, hlavne za pokusy o donútenie príslušníkov menšín k opusteniu svojich domovov alebo zabránenie v ich návrate.

Zadržanie bez obvinenia alebo súdu

Podľa ustanovení mierovej dohody mali byť zadržaní nevojaci prepustení a väčšina civilistov, ktorí boli zadržaní bez obvinenia alebo súdu počas konfliktu bola prepustená v 1996 podobne ako väčšina vojenských väzňov. Od podpísania dohody sa ale vyskytli nové prípady svojvoľných zatýkaní. Príslušníci menšinových skupín boli zadržaní na rôzne obdobia, počínajúc niekoľkohodinovým výsluchom na policajných staniciach a končiac niekoľkomesačným zadržaním bez obvinenia pod zámienkou vyšetrovania vojnových zločinov. V niektorých prípadoch boli zadržaní ponúknutí na výmenu a boli vlastne svojvoľne zadržaní.

Bosniansky Chorvát bol zadržaný srbskou políciou alebo vojakmi blízko Priboja 7. februára 1996. 26. februára bol zadržaný bosniansky Moslim pri prekročení HČIZ medzi mestami Čelič a Koraj, keď šiel navštíviť svoju sestru v RS. Chorvát tvrdí, že bol po svojom zadržaní donútený podpísať prázdny papier, ktorý bol neskôr uvedený ako priznanie k spáchaniu vojnových zločinov. Obidvaja muži sú stále zadržiavaní vo vojenskej väznici v Bijeljine. Nebolo voči nim vznesené žiadne obvinenie, ale podľa záznamov úradné orgány RS opakovane požiadali o vydanie bosnianskeho Srba, ktorý je zadržaný v Sarajeve kvôli vyšetrovaniu vojnových zločinov.

Štyria presídlení Srbi boli zadržaní 1. júna 1996 bosniansko-chorvátskou políciou v blízkosti HČIZ pri Glamoči. Pricestovali tam z Banja Luky, aby navštívili svoje bývalé domovy a pracoviská. Muži boli odvedení na policajnú stanicu v Glamoči, a 11 dní ich schovávali pred príslušníkmi IPTF a vojakmi IFOR, ktorí ich chceli navštíviť. Medzinárodné organizácie sa k nim dostali až po tom, čo boli premiestnení do väznice v Mostare. Bosniansko-chorvátska polícia nebola schopná poskytnúť žiadne zákonné opodstatnenie ich zatknutia. Muži boli oslobodení pri výmene väzňov mesiac po svojom zatknutí.

Sekula Mandič, Čedo Vukadin, Radenko Golijanin a Predrag Matkovič, všetci bosnianski Srbi, sú „nezvestní” od dvoch nezávislých incidentov v júli a septembri v oblasti Federácie na juh od Sarajeva. Medzinárodné organizácie požadovali informácie o vyšetrovaní týchto prípadov federálnou políciou a o mieste pobytu zadržaných. Úradní činitelia až do 16. októbra zapierali, že vedia o mieste ich pobytu, keď sa zistilo, že boli zadržaní a premiestnení do ústrednej väznice v Sarajeve. Po ich nájdení a po nátlaku zo strany medzinárodných organizácií boli nakoniec 30. októbra prepustení.

„Zmiznutí” a „nezvestní”

Od čias konfliktu je do 25 000 ľudí stále „zmiznutých” alebo „nezvestných”. Niektorí sú možno zadržaní. Dôstojný pán Tomislav Matanovič, bosniansko-chorvátsky rímskokatolický kňaz, a jeho rodičia boli zadržaní bosniansko-srbskou políciou v Prijedore v auguste 1995. Úradné orgány RS dali znamenie, že sú zatknutí tým, že ich ponúkli na výmenu, ale k nim neumožnili prístup a ani neposkytli informácie ohľadne príčiny ich zadržania.

Niekoľkí väzni, ktorých prepustenie sa očakávalo začiatkom 1996 „zmizli.” Najmenej dvoch bosnian-skosrbských vojnových väzňov, ktorí boli zadržaní bosnianskym zastupiteľstvom v Zenici videli iní väzni niekoľko dní pred svojim prepustením. Zadržanie týchto mužov však nebolo potvrdené.

Zlé zaobchádzanie

Niekoľkí zadržaní boli vo väzbe zbití policajtmi alebo vojakmi. Väčšina správ o zlom zaobchádzaní pochádza od ľudí zadržaných v RS, ale tiež existujú sťažnosti proti bosniansko-chorvátskym a moslimským úradným orgánom vo Federácii. Siedmi bosnianski Moslimovia, ktorí sa vzdali jednotkám IFOR v RS v máji 1996 boli IFORom odovzdaní polícii RS, ako to vyžaduje mierová dohoda. Bosnianski Moslimovia, známi ako „Zvornická sedmička” a ôsmy muž, ktorý bol zadržaný zvlášť, boli zbití vo väzbe v Bijeljine. Amnesty International bola znepokojená nielen bitím zo strany polície RS, ale aj zlyhaním IFORu pri požadovaní záruk, že nebude s väzňami zle zaobchádzané pred ich odovzdaním.

V jednom z najzávažnejších oznámených prípadov zlého zaobchádzania zomrel Hasan Kovačevič, bosniansky Moslim, v policajnej väzbe v Banja Luke 1. augusta 1996. Posmrtná obhliadka ukázala, že mal niekoľko zlomených rebier, pravdepodobne v dôsledku bitia. Miestna polícia spočiatku tvrdila, že Hasan Kovačevič nadobudol zranenia, keď vyskočil z okna, ale neskôr oznámili, že museli použiť obušky, aby ho umiernili, keď sa bránil zatknutiu.

Násilné vyhostenia a násilné bránenie návratom

Bosnianski Srbi, Moslimovia a Chorváti, ktorí sú príslušníkmi národnostných menšín v Bosne Hercegovine boli vystavení rôznym zneužitiam, ktoré mali za cieľ ich dohnať k odchodu zo svojich domovov a miest. Srbi a Chorváti, ktorí zostali v predmestiach Sarajeva po tom, čo tie boli odovzdané Federácii, boli vystavení zastrašovaniu bandami Srbov, ktorí ich chceli donútiť k odchodu do RS pred odovzdaním oblasti. Obťažovanie zahrňovalo podpaľovanie bytov a bitie ľudí vo vlastných domovoch. Polícia RS bola podľa záznamov buď neochotná alebo neschopná ochrániť obete. Tí, ktorí zostali v Sarajeve po odovzdaní, sú obťažovaní a bití a federálna polícia im poskytuje iba obmedzenú ochranu.

V máji a júni 1996 sa odohrala kampaň na odohnanie bosnianskych Moslimov z dedín v okolí Tesliče v RS. Kampaň začala, keď sa presídlení Moslimovia snažili navštíviť svoje domovy v oblasti a vysvitlo, že bola zinscenovaná miestnymi bosniansko-srbskými politikmi. Srbskí civilisti hádzali granáty na moslimské domy a jednotlivcom sa vyhrážali alebo ich bili. Mnoho obetí sa uchádzalo o ochranu na miestnej polícii RS, ale len málo z nich ju dostalo. Podľa medzinárodných organizácií následne stovky Moslimov opustili oblasť. Od každého sa požadovalo zaplatenie 10 DEM (16 USD) za povolenie k odchodu. Kampaň ustala, keď sa po nátlaku od medzinárodných organizácií v oblasti, vymenil policajný náčelník Tesliče a zvýšila sa prítomnosť IPTF v oblasti.

Správy o obťažovaní a zastrašovaní menšín pochádzajú z mnohých oblastí RS. V júni 1996 bolo asi 30 bosnianskych Moslimov donútených opustiť svoje domovy vo štvrti Vrbanja v Banja Luke, po sérii jednotlivých násilných zrážok medzi Moslimami a Srbmi, ktorí žili v danej oblasti, mnohí z nich boli presídlení. Vysťahovania nasledovali po návrate jedného moslimského utečenca do oblasti. Množstvo ďalších bosnianskych moslimských rodín opustilo svoje domovy a hľadali ochranu u medzinárodných organizácií. Podľa správ miestny policajný náčelník ubezpečil IPTF, že všetky rodiny budú znovu usadené vo svojich domovoch, ale do augusta bola znova usadená jediná rodina. Predstavitelia UNHCR tiež opakovane vyzvali miestne orgány, aby zabezpečili návrat bosnianskych Moslimov. V septembri, vo viere , že ich bezpečnosť nemôže byť zaistená v Banja Luke, UNHCR zorganizoval evakuáciu bosnianskych Moslimov vyhostených zo svojich domovov, z ktorých takmer všetci chceli odísť.

Bosnianska oblasť západného Mostaru, ktorá je pod kontrolou Chorvátov bola javiskom mnohých násilných vysťahovaní, z ktorých mnohé boli prevedené uniformovanými mužmi, alebo civilnou či vojenskou políciou. Medzi januárom 1996 a januárom 1997 bolo pod hrozbami a násilím vysťahovaných zo svojich domovov viac ako 70 Nechorvátov. Takmer všetci museli vyhľadať útočisko vo východnom Mostare, ktorý je pod kontrolou Moslimov a iba málo z nich bolo schopných sa vrátiť domov. Obete zahrňovali starších a postihnutých ľudí, niektorí z nich boli doslova ponechaní na ulici. Jeden z najznepokojujúcejších bol prípad Rukije Bejtovič, 71-ročnej Moslimky, ktorá bola odkázaná na vozíček. Podľa správ ju tesne pred 24. decembrom 1996 vzali zo svojho bytu. O dva dni neskôr byt obsadil bosniansko chorvátsky (HVO) vojak , ktorý poprel, že by vedel o Rukiji Bejtovič. O 13 dní neskôr bola nájdená mŕtva, zjavne bola opustená v zanedbanom dome. Pitva ukázala, že smrť zapríčinil infarkt.

Počas 1996 sa vyskytla séria incidentov, v ktorých boli skupinám presídlených, ktorí sa snažili navštíviť svoje domovy, postavené prekážky, alebo boli napadnuté políciou alebo civilistami, ktorým v ich počínaní nezabránila miestna polícia.

Násilné zrážky, vrátane porušovaní ľudských práv, sa vyskytli v okolí viacerých moslimských dedín v druhej polovici 1996 v Šapne, oblasti Federácie, ktorá leží na západ od Zvornika v RS. Moslimovia sa snažili znova usadiť v niekoľkých dedinách v Republike Srbskej, ale v demilitarizovanej zóne, ktorá leží na každej strane HČIZ. Napätie bolo vysoké v oblasti okolo týchto dedín a bolo sýtené správami, že niektorí vracajúci sa Moslimovia boli ozbrojení. Jednotky IFOR potvrdili, že niektorí vracajúci sa muži mali zbrane. Orgány RS tvrdili, že orgány Federácie podporovali Moslimov v návrate do dedín s vojenským cieľom založiť oporný bod na území RS.

Bosniansko-srbská polícia podľa správ páchala porušovanie ľudských práv počas prepuknutí nenávisti v týchto dedinách. 29. augusta bosniansko- srbská polícia v Mahale strieľala do vzduchu a potom zbila množstvo Moslimov predtým, než zasiahli IFOR a IPTF. Po tomto boli príslušníci polície zatknutí a predtým, než boli odvedení, ich dav kameňoval.

PREKÁŽKY PRI UPLATŇOVANÍ PRÁVA NA NÁVRAT DOMOV

Príloha 7 mierovej zmluvy zahrňuje jasnú zmienku o právach utečencov a presídlených na návrat do svojich domovov a definuje ich skorý návrat ako kľúčovú úlohu:

„Strany zabezpečia, že utečencom a presídleným je povolený návrat v bezpečí, bez hrozby obťažovania, zastrašovania alebo diskriminácie, obzvlášť na základe etnického pôvodu, náboženského vyznania alebo politického presvedčenia.”

Obrovské prekážky a hrozby stoja v ceste utečencov a interne presídlených, ktorí sa chcú vrátiť. Budúci navrátilci môžu byť vystavení nebezpečenstvu násilia alebo zastrašovania, buď zo strany bezpečnostných zložiek, alebo civilistov v situácii, keď je polícia buď neochotná alebo neschopná poskytnúť primeranú ochranu. Veľké mínové polia a úmyselné kladenie mín v domoch znamenajú fyzickú hrozbu. Vo väčšine oblastí nie sú primerané prístrešky na ubytovanie navrátilcov a na ochránenie pred drsnými zimami. Aj v prípade, že neexistuje fyzická hrozba, problémy s udelením ubytovania, ktoré je k dispozícii, hlavne pri riešení otázok vlastníctva alebo obytného práva, stoja v ceste tým, ktorí sa chcú vrátiť.

Všeobecnou politikou orgánov pod vedením Moslimov vo Federácii je vyvíjať nátlak na návrat presídlených Moslimov do svojich domovských oblastí. Bosnianske orgány pod vedením Chorvátov častokrát odporujú návratu presídlených Moslimov, ale dôsledne nepresadzujú návrat presídlených Chorvátov do RS alebo do oblastí RS pod kontrolou Moslimov. V RS úradní činitelia nepresadzovali návrat presídlených bosnianskych Srbov. Otvorene sa postavili proti návratu Nesrbov a páchali porušovania ľudských práv a iné činy na ich odradenie od návratu. Výroky, ako výrok prezidentky RS Biljany Plavšičovej, majú jasný odkaz pre budúcich navrátilcov a zároveň sa dotýkajú skutočného problému s ubytovaním, ktoré vplýva na obyvateľov obidvoch zložiek:

„Nie je naším záväzkom myslieť na bosnianskych a chorvátskych presídlených ľudí vo Federácii. Najprv musíme vyriešiť problém s umiestnením našich vlastných srbských presídlených osôb. Boli donútení opustiť svoje vlastníctvo vo Federácii, ktoré im patrilo po stáročia. To znamená, že v blízkej budúcnosti nevidím žiadnu nádej na návrat menšín do RS. V tomto zmysle je Dayton väčšou teóriu než čokoľvek iné.”

Kríza bývania

Nedostatok možností na ubytovanie predstavuje obrovský problém. Podľa UNHCR bolo počas konfliktu poškodených alebo zničených viac ako 60 percent bytového fondu. Veľká časť poškodení bola úmyselná a bola namierená k vyhnaniu menšinových populácií.

Podľa správ úmyselné poškodzovanie obydlí pokračuje. V októbri a novembri 1996 bosnianski Srbi začali úmyselne poškodzovať a ničiť domy v niekoľkých častiach RS, ktoré opravovali Moslimovia, lebo sa tam chystali na návštevu, v takej miere, ktorá sa neobjavila od konca konfliktu. UNHCR bol obzvlášť znepokojený zistením, že 96% domov, zničených 24. októbra v okolí oblasti Prijedora v RS, patrilo Moslimom, ktorí podali žiadosť o návštevu svojich domovov a ktorých mená OSN poskytla úradným činiteľom. Bosnianski Chorváti tiež zničili alebo poškodili domy, aby odradili Moslimov od návratu do Čapljiny, Stolacu a iných oblastí a v menšej miere bosnianski Moslimovia poškodili alebo zničili chorvátske domy v Bugojne.

Medzinárodné a miestne úsilie na opravu bytového fondu a infraštruktúry kladie nesmierne nároky na finančné zdroje, ktoré sú len sčasti splnené záväzkami fondov. Málo obývateľných priestorov zostáva nepoužitých a jednoducho neexistuje dostatok obytných priestorov pre návraty vo veľkom, v blízkej budúcnosti. Úradníci UNHCR, ktorí pracujú v oblasti Tuzly vyhlásili, že akýkoľvek podstatný príliv vracajúcich sa utečencov alebo presídlených osôb bude vyžadovať znovu otvorenie spoločných stredísk v oblasti na zabezpečenie prístrešku.

Ďalší nátlak na sprístupnenie ubytovania prichádza od demobilizovaných vojakov, ktorí pociťujú právo na majetok výmenou za svoje obete, zo strany vojakov v službe , príslušníkov ozbrojených jednotiek a iných, ktorí si zabezpečujú ubytovanie násilným vysťahovaním alebo obťažovaním. Správy tiež hovoria o prípadoch, keď presídlené osoby, ktoré sa snažia získať ubytovanie, obťažujú príslušníkov menšín. Tí, ktorí zotrvali často hľadia na vracajúcich sa utečencov bez súcitu, obzvlášť v Sarajeve, kde sa pozerajú na utečencov ako na osoby, ktoré sa vyhli vojnovým ťažkostiam a údajne boli schopné si v zahraničí zarobiť značné sumy peňazí.

Presídlenci, ktorých z dočasného ubytovania vyhostia vracajúci sa utečenci, s veľkou pravdepodobnosťou preberú ubytovanie príslušníkov menšín v oblasti. Pretože členovia menšín získali najmenej pochopenia zo strany úradných činiteľov a najmenej fyzickej ochrany od polície, sú najväčšmi vystavení riziku vyobcovania v prípade návratu utečencov alebo presídlených.

Mierová zmluva zaviedla Výbor pre presídlené osoby a utečencov, známy ako Majetkový výbor, ktorý má posúdiť nároky ľudí, ktorí stratili svoje domy a rozhodnúť v majetkových sporoch. Výbor však má obmedzenú kapacitu na spracovanie stoviek tisícov potenciálnych nárokov a nemá žiadnu moc presadiť vykonanie rozhodnutí.

Majetkový výbor bol uvedený do činnosti v marci 1996 a začal prijímať žiadosti v novembri 1996, s cieľom spočiatku spracovať 3 000 žiadostí mesačne v priebehu prvých troch mesiacov. Hoci boli utečenci a presídlené osoby určení ako prvotní žiadatelia, najprv budú spracované žiadosti presídlených osôb v rámci Bosny Hercegoviny a iba neskôr žiadosti utečencov. Výbor rozhodol, že navrátenie majetku v momentálnom stave bude jeho najdôležitejšou prioritou a uznáva, že odškodnenie miesto navráteného majetku bude reálne, ak medzinárodné spoločenstvo a štáty, ktoré sponzorujú mierovú dohodu zabezpečia primerané zdroje na rekonštrukciu.

Znamená to, že mnohé tisíce ľudí, ktorých domovy boli úmyselne zničené v dôsledku ich národnosti, náboženstva, etnicity alebo politických názorov, budú musieť čakať na vytvorenie zdrojov predtým, než uplatnia svoje právo na odškodnenie. Pre mnohých to znamená bezdomovstvo, pretože bez odškodnenia nie sú schopní obnoviť svoje domy.

Je zrejmé, že v blízkej budúcnosti Majetková komisia nebude schopná výrazne vplývať na bytové problémy potenciálnych navrátilcov. Stredná a dlhodobá účinnosť výboru závisí na primeraných zdrojoch a na plnej spolupráci všetkých zúčastnených strán mierovej dohody. Zatiaľ je o tom málo dôkazov.

Pokusné projekty

Zatiaľ čo prebiehali rokovania o mierovej zmluve v Daytone, USA, bosniansky a chorvátsky prezident podpísali dohodu o návrate dohodnutého počtu presídlených osôb do štyroch miest vo Federácii, Travnik, Jajce, Bugojno a Stolac. Vybraní ľudia boli Moslimovia a Chorváti, ktorí boli presídle-ní počas vojny medzi Moslimami a Chorvátmi v rokoch 1993 a 1994. Plánovaný návrat 100 chorvátskych rodín do Travnika a 200 moslimských rodín do Jajce bol ukončený v júni a septembri 1996 a cieľový počet bol prekročený, vrátilo sa 200 a 202 rodín.

Pokusný projekt bol menej úspešný v Bogojne. Počas 1996 sa vyskytli správy o obťažovaní, ktoré malo za cieľ vypudiť Chorvátov a odradiť návraty. Medzi koncom júna a druhou polovicou augusta ombudsmani Federácie potvrdili prinajmenšom osem prípadov, keď boli v chorvátskych domoch, automobiloch alebo kostoloch umiestnené výbušniny a dva prípady podpaľačstva. Niekoľko Chorvátov bolo zbitých a niekoľkým sa vyhrážali zabitím. Väčšinu páchateľov tvorili civilisti neznámej identity, ale podľa správ polícia nepostupovala spoločne na ochranu bosniansko-chorvátskej menšiny a bola obvinená ombudsmani Federácie z podporovania násilia svojou pasivitou. 200 chorvátskych rodín sa malo vrátiť do Bugojna. Do polovice januára 1997 sa ich vrátilo 148.

Najhoršia je situácia v Stolaci. Do decembra 1996 sa tam neusadila jediná moslimská rodina. Po určitú dobu mohli Moslimovia cestovať do mesta autobusom, ktorý poskytol UNHCR a mohli prevádzať opravy na svojich domoch, ale chorvátske úrady postavili do cesty projektu početné prekážky, vrátane toho, že povolili umiestnenie výbušnín do niektorých domov a odmietli poskytnúť vhodné záruky na bezpečnosť navrátilcov. Projekt bol niekoľkokrát prerušený.

Riziko súdneho stíhania 

Ďalšou prekážkou v návrate utečencov a presídlených je možnosť stíhania kvôli falošným obvineniam z údajných vojnových zločinov alebo dezertérstvo z armády.

Zúčastnené strany mierovej dohody sa zaviazali zaviesť legislatívu, ktorá by zabezpečila, že každému vracajúcemu sa utečencovi alebo presídlenej osobe obvinenej z priestupku bude udelená amnestia, pod podmienkou, že zločin nebol vážnym porušením medzinárodného humanitárneho práva alebo bežným zločinom, ktorý sa nevzťahoval na konflikt. Zmluva tiež ustanovila: „V žiadnom prípade nebudú vznesené obvinenia kvôli politickým alebo iným neprimeraným dôvodom alebo na zmarenie nároku na amnestiu.” V niekoľkých prípadoch však boli vznesené obvinenia zo spáchania vojnových zločinov bez dostatočných dôkazov proti dotyčným jednotlivcom. Prepustenie niektorých z nich vo výmenách väzňov potvrdzuje domnienku, že ich zadržanie bolo svojvoľné a buď malo za cieľ odradiť menšiny od uplatnenia práva na slobodu pohybu alebo malo zabezpečiť prepustenie iných zadržaných rukojemníkov.

Úradní činitelia Federácie, Republiky Bosny a Hercegoviny a Republiky Srbskej zaviedli legislatívu, ktorá umožňuje amnestiu za určité priestupky. Rozsah a účinnosť tejto legislatívy je však obmedzená, najvýraznejšie v RS, kde Zákon o amnestii zvlášť vylučuje zločiny „Odmietnutia povolania a vyhnutie sa vojenskej službe” a „Dobrovoľné opustenie a dezertérstvo z armádnych jednotiek.” Ľudia, ktorí utiekli alebo zostávajú v zahraničí, aby utiekli pred vojenskou službou alebo sa jej vyhli, môžu byť obvinení na základe týchto priestupkov. V januári 1997 neexistovalo žiadne ustanovenie ohľadne odporcov vojenskej služby v zákonoch RS.

Zákon o amnestii vo Federácii je platný iba pre činy vykonané pred 14. decembrom 1995, deň keď bola podpísaná mierová zmluva , ale vojnový stav v Republike Bosny a Hercegoviny bol úradne odvolaný až 22. decembra 1995. Po prímerí z októbra 1995 niektorí vojaci podľa správ dezertovali z Armády Bosny a Hercegoviny a môžu byť obvinení kvôli neprítomnosti medzi 14. a 22. decembrom.

Odporcovia vojenskej služby, ktorí dezertovali alebo opustili krajinu, aby sa vyhli vojenskej službe sa môžu vyhnúť stíhaniu vo Federácii podľa zákona o amnestii, alebo môžu byť odvedení, alebo mobilizovaní pri návrate do krajiny. Nový Zákon o obrane, ktorý bol schválený v 1996 poskytuje náhradnú službu pre odporcov vojenskej služby vo Federácii. Náhradná služba však nemá čisto civilný, ale aj trestajúci charakter, je dvojnásobne dlhšia ako normálna vojenská služba. Naviac, odporcovia vojenskej služby musia požiadať o náhradnú vojenskú službu 90 dní predtým, než sa stanú povinnými vojenskej služby, čo by vylučovalo väčšinu utečencov a presídlených osôb braneckého veku v súčasnosti.

Presný počet mužov, ktorí sa snažili vyhnúť vojenskej službe nie je k dispozícii. Približný rozmer sa však dá získať zo záznamov, podľa ktorých bolo 1 000 mužov odsúdených do výšky 5 rokov väzenia vojenským súdom v Banja Luke, medzi januárom a augustom 1993. Bosniansko- srbská armáda mala podľa správ vážne problémy s dezertérstvom počas posledných mesiacov konfliktu, keď boli v severozápadnej Bosne nasadené paramilície Tigrovi (Tigrovia) zo Srbska, na fyzické potrestanie a navrátenie dezertérov na front.

Sloboda pohybu

Sloboda pohybu bola vyzdvihnutá ako jedna z hlavných cieľov mierovej dohody , ale rok po jej podpísaní sa zo stoviek tisícov ľudí, ktorí boli násilne vyobcovaní z oblastí, v ktorých žili pred podpísaním dohody a tisícov, ktorí boli vyobcovaní od odpísania, sa bol schopný do svojich domovov vrátiť iba malý zlomok. Tam, kde existuje zlepšenie, odráža sa v možnosti cestovať, alebo vykonávať krátke návštevy v domovských oblastiach.

Tisíce prekročení HČIZ boli zaznamenané v posledných mesiacoch, ale väčšinou sa vzťahujú na tranzitné trasy cez RS do Chorvátska na severe a skratku cez oblasť známu ako „nákova” na západe. Pravidelné autobusové linky, ktoré spájajú jednotlivé zložky napríklad medzi Banja Lukou a Zenicou a medzi federálnymi a RS oblasťami Sarajeva, zaviedol UNHCR s veľkými ťažkosťami.

Tieto linky umožnili malému počtu presídlených ľudí navštíviť svoje bývalé domovy. Presídlené osoby tiež prekročili HČIZ autom, ale málo z nich sa odvážilo cestovať na veľké vzdialenosti s poznávacími značkami inej zložky a preto uprednostnili zahraničnú evidenciu alebo žiadne značky. Väčšina návštev bola krátka a iba bezvýznamný počet ľudí sa vrátil natrvalo.

v13. októbra 1996 sa skupina asi 250 presídlených bosnianskych Srbov snažila navštíviť svoje rodné mesto Drvar v bosnianskom kantóne Tomislavgrad, ktorý je pod kontrolou Chorvátov. Návšteva nebola zorganizovaná ani sprostredkovaná UNHCR. Drvarské úrady zamietli povolenie 30 krát, načo sa skupina rozhodla konať bez úradného povolenia (ktoré podľa mierovej dohody nie je povinné). Po prekročení HČIZ bol autobusový konvoj zastavený miestnym náčelníkom polície, ktorý vyhlásil, že nie je schopný zaistiť bezpečnosť skupiny. Konvoj pokračoval, ale vstup do Drvaru zablokoval nepriateľský dav. Po piatich hodinách skupina vzdala chystanú návštevu a vrátila sa do RS.

Podobné problémy sa vyskytli v mnohých častiach Federácie odkiaľ utiekli bosnianski Moslimovia a Srbi počas moslimsko-chorvátskeho konfliktu z rokov 1993 a 1994.

Skupinové návštevy boli úspešne zorganizované UNHCR, IFOR/SFOR, miestnymi úradmi, ktoré hostili presídlencov alebo na žiadosť samotných presídlených osôb. Takéto návštevy však boli do veľkej miery spolitizované úradnými činiteľmi oboch zložiek a častokrát väčšmi pripomínali demonštráciu než návštevu cintorínov a domovov. Častokrát podnietili protidemonštráciu, zorganizovanú úradmi navštívenej oblasti. Zdá sa, že presídlené osoby aj obyvatelia navštívených oblastí sú zmanipulovaní. Na jednej strane sa zdá, že si úradné zložky v oblastiach pod kontrolou Moslimov chcú vynútiť návrat presídlených osôb a zvýrazniť svoju vyhlásenú politiku na udržanie viaczložkového zjednoteného štátu. Na druhej strane bosniansko srbské úrady, ktoré sú proti viaczložkovému štátu a hľadia na RS ako územie, ktoré má byť zaľudnené výlučne Srbmi, sa snažia postaviť proti návratom do RS a návratom presídlených Srbov do oblastí vo Federácii.

Spravodlivosť a pravda

Masové porušovanie ľudských práv, ktoré sa vyskytovalo v Bosne Hercegovine za posledné štyri roky ponechalo nedotknutých iba málo rodín. Jednou z najdôležitejších okolností pre obete a ich príbuzných pri vyrovnávaní sa s udalosťami je zaviesť pravdu a zabezpečiť, že osoby zodpovedné za zneužitia budú odstránené z postavenia úradných činiteľov a budú odovzdané spravodlivosti.

Mnoho utečencov a presídlených osôb by sa malo vrátiť do oblastí, kde sú páchatelia zločinov stále na slobode a v niektorých prípadoch v mocenskom postavení. Mnoho utečencov a presídlených, obzvlášť bosnianskych Moslimov, tvrdí, že by nikdy neboli pripravení vrátiť sa do oblastí pod kontrolou RS. Iní sú však ochotní sa vrátiť v prípade, že sú osoby podozrivé z genocídy, iných zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov, odstránené z moci a odovzdané spravodlivosti. Vysvitlo to z rozhovorov Amnesty International s mnohými utečencami a presídlenými. Jeden starší muž z oblasti Vlasenice, interviewovaný v Tuzle v júni 1996, bol najprv donútený utiecť do Srebrenice v 1992 a potom odtiaľ do Tuzly v júli 1995, keď padla Srebrenica. 9 členov jeho rodiny bolo zavraždených, vrátane manželky a dvoch synov. Nemyslí na nič iné, len na návrat domov. Na otázku, v čom bude spočívať nevyhnutné bezpečie k návratu, odpovedal, že to bude závisieť na tom, kto je pri moci.

Účastníci mierovej dohody vyvinuli malé úsilie na identifikáciu zločincov z vlastných radov a ich odovzdanie spravodlivosti. Naopak, aktívne zozbierali svedectvá a prešetrili dôkazy v prípade, že sú obete z vlastných radov. Predovšetkým úradní činitelia RS a bosniansko-chorvátski a ich podporovatelia, vlády Chorvátska a Federálnej republiky Juhoslávia (FRJ), nespolupracovali plne s tribunálom.

K dnešnému dňu bolo 74 osôb obvinených z genocídy, iných zločinov proti ľudskosti, hrubých porušení Ženevských konvencií a iných vážnych porušení humanitárneho práva spáchaných v Bosne Hercegovine, z nich 66 je stále na slobode. Medzi mnohými obvineniami, vrátane tých proti Radovanovi Karadžičovi, bývalému civilnému bosniansko-srbskému vodcovi, Ratkovi Mladičovi, bývalému vojenskému veliteľovi a Dariovi Kordičovi, bývalému bosniansko-chorvátskemu vodcovi, sa na listine nachádza genocída. Je významné, že IFOR/SFOR nevykonal žiadne dohodnuté kroky na zadržanie ktorejkoľvek osoby obžalovanej tribunálom, napriek záväzkom medzinárodného humanitárneho práva. Úsilie predstaviteľov medzinárodného spoločenstva v Bosne Hercegovine na zaistenie odchodu Radovana Karadžiča z verejného úradu, ako to vyžaduje mierová dohoda, bolo sprvu nerozhodné a stalo sa predmetom manipulácie bosniansko-srbského vedenia.

Pokiaľ nebudú osoby podozrivé zo spáchania alebo nariadenia hrubých porušení ľudských práv odovzdané spravodlivosti v súlade s medzinárodnými normami spravodlivého súdu, bude ich prítomnosť naďalej odstrašovať utečencov a presídlených od návratu.

ČASŤ II: OCHRANA UTEČENCOV V HOSTITEĽSKÝCH KRAJINÁCH

Konflikt v Bosne Hercegovine a miera zneužití, ktoré vzrástli z konfliktu prinútil viac ako dva milióny ľudí k úteku zo svojich domovov a k hľadaniu ochrany v zahraničí alebo v iných častiach krajiny. Mnoho porušení ľudských práv a zneužití, ktoré boli charakteristické pre konflikt pokračujú do dnešného dňa a maria nádeje utečencov a presídlených na návrat domov. Demonštrujú tiež, že napriek mierovej dohode, pre mnohých utečencov nie je návrat do Bosny Hercegoviny bezpečný.

Dejiny dočasnej ochrany

V roku 1992, keď masový exodus utečencov a presídlených dosiahol svoj vrchol, hostiteľské krajiny, väčšinou európske, ponúkli utečencom z bývalej Juhoslávie rôzne formy ochrany. Málo krajín povolilo žiadať o azyl v zmysle Konvencie OSN o utečencoch, doplnenej príslušným protokolom z roku 1967. Miesto toho väčšina krajín poskytla rôzne formy dočasného ochranného štatútu. V niektorých krajinách s bosnianskymi utečencami narábali ako s imigrantmi a udelili im štatút podľa národných imigračných zákonov, s úmyslom neskôr ich vrátiť do Bosny Hercegoviny. Iné krajiny poskytli rôznemu počtu utečencov povolenie zostať na základe humanitárnych dôvodov.

Vo väčšine prípadov boli ľudia na úteku predmetom všeobecného rozhodnutia hostiteľských krajín, podľa ktorého mali nárok iba na dočasnú ochranu a bolo rozhodnuté, že nie je potrebné rozhodovať o jednotlivých prípadoch. Dočasná ochrana mala trvať tak dlho, kým konflikt znemožňoval návrat utečencov, alebo kým sa neprijali iné opatrenie na trvalé presídlenie utečencov. Amnesty International má obavy, že opatrenia na dočasnú ochranu by nemali byť hostiteľskými krajinami využité na vyhýbanie sa záväzkom voči žiadateľom o azyl alebo na podkopanie práv utečencov na účinnú a trvalú ochranu.

UNHCR vo svojej Podrobnej reakcii na humanitárnu krízu v bývalej Juhoslávii, vydanej 21. januára 1993, stanovila, že : „… veľa osôb, ktoré získajú dočasnú ochranu môže tiež kvalifikovať ako utečencov podľa Konvencie z roku 1951 ” a tiež, že:

„schválenie opatrení na pozastavenie azylových procedúr UNHCR tam, kde je to nutné počas obdobia dočasnej ochrany, samozrejme nevylučuje sprístupnenie azylových procedúr osobám, ktorým je pridelená dočasná ochrana.”

Väčšina utečencov získala ochranu na základe dočasnej potreby. Teraz, keď hostiteľské štáty plánujú ich navrátenie, vyskytuje sa množstvo obáv o štandardoch, ktoré majú zabezpečiť, že žiadny utečenec nie je násilne navrátený do situácie , kde môže byť naďalej vystavený vážnemu porušovaniu ľudských práv.

Bosnianski utečenci, ktorí dostali dočasnú ochranu v hostiteľských krajinách po úteku pred porušovaním ľudských práv, majú právo nebyť navrátení do Bosny Hercegoviny dovtedy, kým nemajú prístup k spravodlivej a uspokojivej azylovej procedúre, ktorá rozhodne či sú naďalej vystavení porušovaniu ľudských práv. Vyplýva to priamo zo základného princípu non-refoulement, ktorý je stanovený v článku 33 Konvencie OSN o utečencoch. Je to norma medzinárodného všeobecného práva a nesmie sa od nej ustúpiť. Naviac je väčšina štátov účastníkom Konvencie OSN o utečencoch, ale mnohé z nich odmietajú plne uznať a rešpektovať práva bosnianskych utečencov na základe toho, že nakoľko im bola poskytnutá dočasná ochrana, nemajú právo na ochranu podľa Konvencie OSN o utečencoch.

Trvalá ochrana: čo to je a kto o nej rozhoduje?

Európske a iné hostiteľské krajiny by nemali vracať utečencov do Bosny Hercegoviny ukončením dočasnej ochrany pokiaľ je preukázateľné, že návrat nie je bezpečný. Pretrvávajúce zločiny proti príslušníkom menšín v Bosne Hercegovine ukazujú, že ak by boli utečenci navrátení do menšinových oblastí, boli by vystavení nebezpečenstvu vážneho porušovania ľudských práv.

Pretrvávajúce porušovanie ľudských práv menšinových populácií v oboch zložkách a zlyhanie medzinárodného spoločenstva pri vytvorení účinných medzinárodných alebo miestnych systémov ochrany, znamená, že ak by hostiteľské štáty navrátili veľký počet utečencov do väčšinových oblastí, existovalo by riziko, že menšinové populácie by v týchto oblastiach trpeli ďalším porušovaním ľudských práv a presídlením. Existuje tiež riziko porušovania ľudských práv vracajúcich sa príslušníkov väčšiny zo strany miestnych populácií presídlencov kvôli majetkovým záležitostiam a ako „trest” za pociťované vyhnutie sa vojenskej službe počas konfliktu. Konečne, návraty vo veľkom by mohli mať vážny destabilizačný účinok na krajinu, ktorá by mohla vystaviť presídlencov aj navrátilcov osobnému nebezpečenstvu popri vytvorení všeobecnejšieho rizika ďalších konfliktov medzi zúčastnenými stranami. Utečenci vracajúci sa do väčšinových oblastí a nie do svojich pôvodných domovov, keďže existuje malá šanca, že by sa niekedy vrátili do svojich pôvodných domovov, porušia záruky Prílohy 7 mierovej dohody a posilnia rozdelenie krajiny a tým sa znásobia potiaže pri dlhodobých návratoch do menšinových oblastí.

Amnesty International verí, že dočasná ochrana utečencov by nemala byť zastavená, kým sa nepotvrdí, že sa podmienky v krajine pôvodu značne a trvalo zlepšili do takej miery, že už nehrozí nebezpečenstvo vážnych porušovaní ľudských práv navrátilcov. Tento názor je podporený analógiou s normami na prerušenie v Konvencii OSN o utečencoch a v záveroch Výkonného výboru UNHCR (EXCOM).

EXCOM dospel k záveru, že utečenecký štatút môže vypršať iba ak

„… je zmena okolností v krajine takého zásadného a trvalého rázu, že utečenci z danej krajiny už nepotrebujú medzinárodnú ochranu a nemôžu naďalej odmietať využitie ochrany zo strany vlastnej krajiny, s podmienkou, že sa uzná, že presvedčivé dôvody môžu, v prípade niektorých jednotlivcov, podporiť predĺženie utečeneckého štatútu.”

EXCOM ďalej rozvíja frázu „zmena okolností v krajine takého zásadného a trvalého rázu” tak, že ohodnotenie „okolností ukončenia” zo strany relevantných orgánov prisudzujúcich štatút musí zahrňovať ohodnotenie

„…základného rázu zmien v krajine národnosti alebo pôvodu, vrátane všeobecného stavu ľudských práv, ako aj konkrétnych príčin na obavu z perzekúcie, aby sa zabezpečilo objektívnym a overiteľným spôsobom, že situácia, ktorá zdôvodňovala priznanie štatútu utečenca prestala existovať…”

EXCOM v závere podotýka, že nevyhnutným faktorom tohto hodnotenia je „zásadný, stabilný a trvalý charakter zmien.”

Stav ľudských práv na väčšine územia Bosny Hercegoviny rok po podpísaní mierovej zmluvy neukazuje zásadné, stabilné a trvalé zmeny.

Ak berieme do úvahy rozhodnutie nemeckej vlády repatriovať utečencov od 1. októbra 1996 a vyhlásenia iných hostiteľských štátov, že dočasná ochrana bosnianskych utečencov skončí v rôznych obdobiach počas roku 1997, a naviac presadzovanie „trvalých riešení” UNHCRom, ktoré spočívajú v návratoch počas dvojročného „konsolidačného obdobia,” ktoré bude pokračovať do odchodu SFOR v 1998, je pravdepodobné, že rok 1997 sa stane svedkom návratu desiatok tisícov utečencov do Bosny Hercegoviny napriek skutočnosti, že podmienky v krajine nie sú trvalo bezpečné. Regionálny prístup k „trvalým riešeniam” navrhnutý UNHCR zahrňuje, spočiatku dobrovoľné, premiestnenie utečencov do nových zemepisných polôh v Bosne Hercegovine, napriek skutočnosti, že takéto premiestnenie by porušilo Prílohu 7 mierovej dohody a mohlo by znamenať, že utečenci by sa už možno nikdy nemohli vrátiť do svojich domovov. Toto stanovisko UNHCR predstavuje značné zoslabenie svojho stanoviska o ochrane utečencov spred menej ako roka, keď predostrel normy ohľadne nevyhnutných podmienok k návratu.

UNHCR vyhlásil, že utečenci od ktorých sa dá rozumne očakávať návrat do svojich pôvodných domovov, „pod podmienkou, že hostiteľský štát posúdi individuálne okolnosti, ktoré môžu brániť bezpečnému návratu,” zahrňujú:
 bosnianskych Moslimov, ktorí pochádzajú z oblastí Federácie, ktoré sú momentálne pod bosnianskou administratívou;
 bosnianskych Chorvátov, ktorí pochádzajú z oblastí Federácie momentálne pod chorvátskou administratívou;
 bosnianskych Srbov, ktorí pochádzajú z RS (s výnimkou tých, ktorí sa vyhli povolávaniu a dezertérov, dovtedy kým ich prípady nie sú riešené primeranou amnestiou)

a tiež, že do marca 1997 majú byť všetky návraty prísne dobrovoľného charakteru. UNHCR zdôraznil, že aj medzi tromi kategóriami utečencov, o ktorých sa nazdáva, že sa môžu vrátiť do Bosny Hercegoviny, „môžu byť jednotlivci, ktorí majú dobre podloženú obavu z perzekúcie v situácii, ktorá momentálne pretrváva v Bosne Hercegovine na základe Konvencie z roku 1951“, alebo majú akútne „humanitárne potreby.” Takýmto jednotlivcom musí byť umožnený „prístup k existujúcim odvolacím procedúram na overenie individuálnych okolností, ktoré môžu brániť bezpečnému návratu.”

UNHCR vyhlásil, že po marci 1997, aj keby v ideálnom prípade mali byť pokračujúce návraty dobrovoľné, návrat osôb, ktoré spadajú do troch uvedených kategórií, „nemusí byť nutne dobrovoľný” v prípade, že existuje postup, v ktorom sa overia individuálne okolnosti, ktoré môžu brániť bezpečnému návratu.

Podľa UNHCR medzi utečencami, ktorí sa nemôžu vrátiť do Bosny Hercegoviny a naďalej potrebujú medzinárodnú ochranu „zatiaľ” sa nachádzajú:
 Ľudia, pochádzajúci z oblastí, kde by po návrate neboli vo väčšine, kým politické a bezpečnostné prekážky návratu nebudú odstránené. UNHCR sa naviac nazdáva, že títo ľudia by nemali byť nútení k návratu do oblastí, z ktorých nepochádzajú.
 Dvojice, žijúce v zmiešanom manželstve, obzvlášť ak by bola po návrate hlava rodiny v menšinovom postavení, hoci iné individuálne okolnosti môžu vyvolať domnienku, že zmiešané dvojice alebo ľudia zmiešaného pôvodu by nemali byť nútení k návratu.
 Zvláštne humanitárne prípady s presvedčivými dôvodmi vychádzajúcimi z predošlej perzekúcie podľa analógie s článkom 1C Konvencie OSN o utečencoch. Táto kategória by zahrňovala
 bývalé zadržané osoby a obete extrémneho násilia a traumy .

Pretrvávajúca medzinárodná ochrana by mala byť tiež výnimočne zaručená občanom republík bývalej Federatívnej socialistickej republiky Juhoslávia, ktorých národnostný štatút zostáva nevyriešený.

UNHCR zdôraznil, že akékoľvek návraty uvedených kategórií by mali byť výhradne dobrovoľného charakteru.

Amnesty International sa domnieva, že každá osoba, ktorá vyjadrí želanie nevrátiť sa kvôli obave z vážneho porušovania svojich ľudských práv alebo zneužití, by mala mať prístup k spravodlivej a uspokojivej individuálnej azylovej procedúre v hostiteľskom štáte. Táto procedúra by mala tiež identifikovať zvláštne kategórie osôb, od ktorých sa nedá rozumne očakávať návrat, kde existujú presvedčivé dôvody, napríklad bývalé zadržané osoby, obete extrémneho násilia a traumy a obzvláštna pozornosť by sa mala venovať obetiam znásilnenia.

Prešetrenie a monitorovanie stavu ľudských práv

Účinné monitorovanie stavu ľudských práv v Bosne Hercegovine je životne dôležité pre rozhodnutie, či sú podmienky v Bosne Hercegovine trvalo bezpečné na povolenie návratu. Zaznamenávanie a monitorovanie porušovaní ľudských práv UNHCR a medzinárodnými orgánmi je však naďalej neprimerané. Aby sa mohlo rozhodnúť, či sú podmienky trvalo bezpečné, je nevyhnutné, aby misia OBSE v Bosne Hercegovine v spolupráci s UNHCR a inými medzinárodnými organizáciami, plne prešetrila stav ľudských práv, ktorý je relevantný pre utečencov a presídlené osoby a vydávala časté vyčerpávajúce správy.

Misia OBSE má za úlohu monitorovanie stavu ľudských práv v Bosne Hercegovine, zatiaľ čo Vysoký predstaviteľ nesie celkovú zodpovednosť za plnenie civilných aspektov mierovej dohody. Hoci sú niektoré informácie zo správ misie OBSE zahrnuté v denných správach Úradu vysokého predstaviteľa, misia OBSE nevydala podrobné správy ohľadne porušovania ľudských práv a informácie, ktoré misia vydáva o svojej činnosti na ochranu a presadzovanie ľudských práv, nie sú ani primerané ani vyčerpávajúce. Pozorovatelia OBSE boli zatiaľ hatení vo výkone svojich životne dôležitých funkcií nedostatkom zamestnancov a od polovice 1996 neboli sústredení na prešetrenie a monitorovanie ľudských práv, pretože sa mali sústrediť na národné voľby v septembri 1996. Pozorovatelia OBSE by teraz mali zabezpečiť, že sa zhromaždia informácie, ktoré by tvorili základ správ o ľudských právach. Tieto správy by mali byť pravidelne poskytované presídleným osobám a utečencom, aby si mohol budúci navrátilec sám ohodnotiť vývoj stavu ľudských práv.

Od marca 1996 UNHCR vydal niekoľko Informačných správ o repatriácii (RIR), z ktorých každá pokryla jednu samosprávu Bosny Hercegoviny. Hoci tieto správy zahrňujú správne faktické informácie pre praktické potreby obyvateľov Bosny, nie sú ale mienené ako hodnotenia stavu ľudských práv. Tento fakt je zdôraznený v úvode ku správam:

„Všeobecná RIR nie je správou o ľudských právach… nemalo by sa spoliehať na túto správu pri hodnotení opodstatnenia azylových žiadostí a určení, či má jednotlivec oprávnenú obavu z perzekúcie.”

Je nevyhnutné, aby Vysoký predstaviteľ, v úzkej spolupráci s UNHCR, OBSE a inými medzinárodnými orgánmi, zabezpečil, že medzinárodné organizácie, ktoré sú zahrnuté v monitorovaní ľudských práv, plne prešetria stav ľudských práv v Bosne Hercegovine a vydajú časté, vyčerpávajúce a vhodné správy o danom predmete, aby malo medzinárodné spoločenstvo informácie nevyhnutné k rozhodovaniu o tom, či sú v krajine vytvorené podmienky trvalej bezpečnosti. Monitorovacie orgány by tiež mali monitorovať dodržiavanie ustanovení Prílohy 7 mierovej dohody, ktorá zaručuje právo na návrat a Prílohy 6, ktorá zaručuje slobodu pohybu.

Ak tieto organizácie, kvôli obmedzeným mandátom alebo politickým vzťahom, nie sú schopné zhromaždiť a zverejniť tieto informácie, je potom absolútne nevyhnutné, aby sa zaviedol nezávislý a nestranný mechanizmus na zhromažďovanie a rozširovanie hodnotení stavu ľudských práv.

AZYLOVÉ KRAJINY: TLAK NA NAVRÁTENIE UTEČENCOV DOMOV

Utečenci z bývalej Juhoslávie sa nachádzajú na celom svete, ale väčšina tých, ktorí utiekli z Bosny Hercegoviny, získali dočasnú ochranu v európskych krajinách. Od podpísania mierovej zmluvy sa niekoľko týchto krajín snažilo ukončiť dočasnú ochranu a navrátiť utečencov do Bosny Hercegoviny, napriek pretrvávajúcim porušovaniam ľudských práv.

Nemecko

Nemecko preukázalo štedrosť tým, že ponúklo ochranu bosnianskym utečencom v dobe, keď ju mnohé partnerské krajiny v Európe odmietli. Zároveň je však prvou európskou krajinou, ktorá sa rozhodla spustiť program násilnej repatriácie. Bosnianskym utečencom bola pôvodne zaručená dočasná ochrana výnosmi federálnej vlády v dohovore so spolkovými štátmi Nemecka (Länder) na základe článku 54 Výnosu o cudzincoch. Tieto zahrňovali zákaz deportácie do Bosny Hercegoviny.

Z 320 000 bosnianskych utečencov, ktorí utiekli do Nemecka, asi 15 000 získalo formálnu dočasnú ochranu. Väčšina bosnianskych utečencov má v Nemecku štatút ilegálneho imigranta, ale ich pobyt bol „tolerovaný” („Duldung”) kvôli situácii v Bosne Hercegovine.

Asi 32 000 bosnianskych utečencov zažiadalo o azyl v Nemecku. Od polovice 1993 Federálny úrad pre žiadosti o azyl zastavil všetky žiadosti po tom, čo ich bolo spracovaných iba 2 000. V auguste 1996 Federálny administratívny súd v Berlíne rozhodol, že bosnianskym utečencom môže byť priznaný štatút utečenca v Nemecku, ak v dobe svojho úteku nemohli získať ochranu nikde na území, ktoré tvoria dnešné dve zložky Bosny Hercegoviny. Je to nezvyčajný rozsudok, ak vezmeme do úvahy, že v čase úteku väčšiny utečencov, nebol tvar dvoch zložiek rozhodnutý a situácia v Bosne Hercegovine bola tak nestála, že žiadna oblasť krajiny nebola bezpečná. Naviac, jedinou cestou otvorenou pre mnohých utečencov bol útek cez Chorvátsko.

Po tomto rozhodnutí, v septembri 1996, začal Federálny úrad pre žiadosti o azyl znovu prerokúvať žiadosti o azyl. Je pravdepodobné, že väčšina žiadostí bude zamietnutá na základe rozhodnutia Federálneho administratívneho súdu.

„Tolerovanie” bosnianskych utečencov ilegálneho štatútu malo skončiť 31. marca 1996, ale bolo predĺžené do 30. septembra 1996 kvôli pretrvávajúcemu porušovaniu ľudských práv v Bosne Hercegovine. Na konferencii 19. septembra ministri vnútra federálnej vlády a Länder rozhodli, že „tolerovanie” skončí 1. októbra. Niektoré Länder začali násilnú repatriáciu 1. októbra, iné sa nechystali začať pred 1. aprílom 1997. Konferencia rozhodla, že prvá fáza akýchkoľvek repatriačných programov by mala zahrňovať iba utečencov, ktorých domovské oblasti v Bosne Hercegovine boli zhodnotené ako bezpečné a odvolala sa na zoznam 22 oblastí, na ktoré by sa mala zamerať rekonštrukcia, ktorý UNHCR zostavil v júni 1996. UNHCR však nespravil a ani nemienil, aby sa žiadne vyhlásenie o bezpečnosti týchto oblastí, použilo na takéto účely. Pred konferenciou UNHCR vyzval nemecké orgány, aby neukončili dočasnú ochranu a po vyhlásení, že tak učinia, UNHCR vyhlásil: „… podmienky v Bosne momentálne neumožňujú násilné navrátenia.”

Prvú kategóriu, ktorú má Nemecko repatriovať tvoria slobodní dospelí a bezdetné rodiny; druhú kategóriu rodiny s deťmi, osoby trpiace chorobami z traumy, ktoré sú v Nemecku liečené, ľudia nad 65 rokov a svedkovia Tribunálu. Druhá kategória nebude navrátená do leta 1997.

Mnohí bosnianski utečenci dostali príkazy na opustenie Nemecka, vrátane utečencov z iných oblastí než tých 22 na zozname UNHCR. Niektorí utečenci sa proti príkazu odvolali, ale mnohí sú násilne repatriovaní. Na formalizáciu rozhodnutia navrátiť bosnianskych utečencov, podpísali Nemecko a Bosna Hercegovina 20. novembra 1996 Dohodu o repatriácii. UNHCR nebol účastníkom dohody, napriek tomu, že Dohody o repatriácii majú obvykle tripartitný charakter, s účasťou UNHCR. Podľa nemeckého ministra vnútra bude do 30. júna 1997 repatriovaných 70 až 90 000 utečencov. V októbri 1996 začala nemecká polícia násilné navrátenie malého počtu bosnianskych utečencov. Mnohí, z počiatočne navrátených, spáchali zločiny v Nemecku, aj keď to boli relatívne malé priestupky. Niektorí navrátení v novembri a decembri boli Moslimovia z RS, vrátane bývalých obyvateľov táborov na zadržanie, u ktorých je zjavné, že nemajú možnosť na návrat do svojich domovov. Navrátení prišli do Sarajeva s malým množstvom peňazí či sociálnou pomocou a niektorí nemali v Bosne Hercegovine žiadnych príbuzných.

Nemecké úrady rušia dočasnú ochranu bez odvolania sa na medzinárodné normy na ochranu utečencov. Navrátením utečencov proti vlastnej vôli do Bosny Hercegoviny sa Nemecko vystavuje riziku porušenia zásadného princípu non-refoulement, ktorý zakazuje navrátenie osôb do krajiny, kde im hrozí vážne porušovanie ľudských práv. Neexistencia primeranej deľby o náklady medzi hostiteľskými štátmi a európskymi partnermi nie je ospravedlnením za predčasné ukončenie ochrany utečencov.

Rakúsko

V Rakúsku je asi 80 000 bosnianskych utečencov, z ktorých má podľa rakúskeho ministra vnútra asi 55 000 pracovné povolenie a povolenie k prechodnému pobytu. Asi 16 000 utečencov je závislých na federálnej pomoci a tiež majú právo na povolenie k prechodnému pobytu. V januári 1996 vyhlásil minister vnútra, že nebude vyvinutý žiadny nátlak na návrat bosnianskych utečencov, pretože by to mohlo narušiť konsolidáciu mierovej dohody.

Bosnianskym utečencom bola udelená ochrana podľa Výnosu o pobyte z roku 1993 a výnosmi, ktoré boli vydávané prerušovane počas konfliktu v Bosne Hercegovine. Posledný výnos, vydaný 28. júna 1996 predlžuje dočasnú ochranu do 31. augusta 1997 pre nasledujúce kategórie bosnianskych utečencov:
 obyvatelia Bosny, prinútení k úteku kvôli ozbrojenému konfliktu, ktorí prekročili hranice Rakúska pred 1. júlom 1993;
 bosnianski utečenci, ktorí vyhľadali ochranu v Rakúsku medzi 1. júlom 1993 a 15. decembrom 1995, ktorí sa nepreukázali rakúskym hraničným orgánom kvôli „rozumným dôvodom”, ale sa „bez meškania” preukázali rakúskym úradom po svojom vstupe;
 bosnianski utečenci, ktorí prekročili hranice Rakúska medzi 15. decembrom 1995 a 28. júnom 1996 a preukázali sa hraničným orgánom a tie im povolili vstup;
 bosnianski utečenci, ktorí vyhľadali ochranu v Rakúsku po 28. júni 1996 môžu požiadať o dočasnú ochranu po tom, čo sa preukázali na hranici a hraničné orgány im povolili vstup po udelení povolenia ministrom vnútra.
Tento výnos rozlišuje medzi utečencami, ktorí utiekli v rôznych obdobiach. Štedrá politika poskytovania dočasnej ochrany bosnianskym utečencom sa vzťahovala na väčšinu utečencov, ktorí utiekli pred 1. júlom 1993, ale bosnianski utečenci, ktorí prišli do Rakúska po tomto dátume záviseli od rôznych interpretácií „rozumných dôvodov” a „bez meškania” rôznymi rakúskymi orgánmi, faktory, ktoré nie sú relevantné pre refoulement. Niektorí z tých, čo prišli po júli 1993 nedostali ani povolenie k prechodnému pobytu, podľa Výnosu o pobyte, ani im nebol priznaný azyl podľa rakúskeho azylového zákona. Naviac, utečenci, ktorí prišli po 15. decembri majú zaručenú dočasnú ochranu, iba ak prices-tovali do Rakúska s platnými cestovnými dokladmi, s vízom a s povolením hraničných orgánov. Väčšina utečencov nemohla splniť všetky tieto požiadavky.

Dánsko

Dočasná ochrana bola v Dánsku zabezpečená poskytnutím povolenia k prechodnému pobytu utečencom z bývalej Juhoslávie, vrátane bosnianskych utečencov, podľa Výnosu o Juhoslávii, ktorý bol schválený 28. novembra 1992. Legislatíva mala zabezpečiť ochranu pre utečencov, ktorí utiekli do Dánska, kým sa neskončí konflikt v bývalej Juhoslávii a môžu sa vrátiť domov.

Výnos o Juhoslávii sa vzťahoval na všetkých, ktorí utiekli z Bosny a hľadali ochranu v Dánsku a tých, ktorých UNHCR identifikoval ako osoby vyžadujúce zvláštnu ochranu. Obom kategóriám bolo pridelené šesťmesačné povolenie k prechodnému pobytu, ktoré môže byť periodicky predlžované, až kým nebude návrat bezpečný. Výnos o Juhoslávii umožnil dánskym úradom oddialiť posúdenie žiadostí o azyl o maximálne dva roky, čo aj urobili.

30. júna 1993 dánske úrady zaviedli vízovú povinnosť pre bosnianskych utečencov, s odôvodnením, že väčšina utečencov prišla do Dánska cez tretiu krajinu a mali teda vyhľadať ochranu v nej. Bola tiež ustanovená zahraničná misia v Záhrebe, ktorá vybraným utečencom vystavovala povolenia k vstupu.

Odložené prerokúvanie azylových žiadostí začalo 1. novembra 1994, dovtedy získalo dočasné povolenie na pobyt v Dánsku asi 19 000 utečencov. Do 5. júla bolo viac ako 17 000 z nich uznaných utečencami, asi 4 500 podľa ustanovení Konvencie OSN o utečencoch a zvyšok na základe dánskeho konceptu de facto utečenca.

18. januára 1995 dánsky parlament hlasoval o doplnení Výnosu o cudzincoch z roku 1983 na udelenie povolenia k pobytu obyvateľom Bosny, ktorí žili v Dánsku po dobu dvoch rokov, podľa ustanovení Výnosu o Juhoslávii, ak nebolo vyhovené ich žiadosti o azyl. Povolenie môže byť odobraté po dobu troch rokov, v prípade, že ochrana prestane byť nutná. Výnimky k tomuto výnosu zahrňujú utečencov ovplyvnených „vládou prvej krajiny” a páchateľov trestných činov.

Dánsko zaviedlo štedrý finančný balík opatrení pre utečencov, či už boli alebo neboli plne uznaní utečencami, ktorí sa chcú dobrovoľne vrátiť do Bosny a Hercegoviny a po dobu 6 mesiacov im bude povolený návrat do Dánska, v prípade, že sa tak rozhodnú.

Dánske úrady zväčša narábali s bosnianskymi utečencami štedro. V reakcii na rozhodnutie nemeckých úradných činiteľov ukončiť dočasnú ochranu, vyhlásili dánski úradní činitelia, že nemajú v úmysle nesledovať ich príklad, pretože navrátenie utečencov v súčasnosti „… by odporovalo krehkému mieru, ktorý sa vyvíja” v krajine, kde „ podmienky zatiaľ nie sú bezpečné.”

Nórsko

Asi 20 000 utečencov z bývalej Juhoslávie utieklo do Nórska, z nich asi 12 000 tvorili bosnianski utečenci. Bosnianskym utečencom bola kolektívne priznaná dočasná ochrana v Nórsku od októbra 1992 podľa článku 8 Výnosu o imigrácii. Pomoc bola poskytnutá vo forme 12-mesačného povolenia k pobytu, ktoré bude pravidelne predlžované až kým nebude návrat do Bosny Hercegoviny bezpečný.

V polovici 1993 Nórsko prijalo najväčší počet utečencov kedykoľvek registrovaných v krajine, hlavne bosnianskych utečencov, ktorým bolo zavedením vízovej povinnosti znemožnené žiadať o azyl v Dánsku alebo vo Švédsku. V októbri 1993 Nórsko zaviedlo vízovú povinnosť pre bosnianskych utečencov a počet žiadateľov o azyl sa výrazne znížil.

8. novembra 1996 nórsky minister spravodlivosti vyhlásil, že 12 000 bosnianskych utečencov má byť udelené humanitárne povolenie k pobytu v Nórsku, ovláda rozhodla, že žiadny bosniansky utečenec nebude prinútený opustiť Nórsko proti svojej vôli.”

Slovinsko 

Dočasná ochrana pre bosnianskych utečencov bola v Slovinsku zaručená v 1992. Následne nebolo bosnianskym utečencom oficiálne povolené vstúpiť do Slovinska, aj keď mnohí utečenci prichádzali naďalej a bola im udelená dočasná ochrana. Dočasná ochrana bola udelená len výnimočne a to na základe obmedzení. Prvým utečencom z Bosny Hercegoviny bola poskytnutá dočasná ochrana iba na humanitárnom základe. V rokoch 1994 a 1995 však bola dočasná ochrana zaručená viacerým utečencom, predovšetkým tým, ktorí utiekli zo Srebrenice v júli 1995. V Slovinsku je asi 10 000 bosnianskych utečencov.

Utečenci, ktorí chcú v Slovinsku žiadať o štatút utečenca majú na to iba tri dni. Toto obmedzujúce opatrenie vlastne tým, ktorí utekajú pred porušovaním ľudských práv odopiera právo na žiadanie o štatút utečenca v zmysle Konvencie o utečencoch. Pravidlo o troch dňoch môže z procedúry priznania utečeneckého štatútu vylúčiť utečencov z bývalej Juhoslávie, vrátane obyvateľov Bosny, ktorí prišli do Slovinska v 1992, ktorí možno nepožiadali o štatút utečenca v priebehu požadovaných troch dní.

Slovinská vláda plánovala začať s ukončením ochrany 1. júna 1996. Po verejnom pohoršení bola ale ochrana predĺžená do konca augusta 1996 pre utečencov z Federácie a do konca 1996 pre tých z RS. V polovici augusta slovinská vláda predĺžila ochranu pre všetkých bosnianskych utečencov do konca 1996. Nie je jasné, či bude dočasná ochrana predĺžená aj v roku 1997.

Návrh na dočasnú ochranu, predložený slovinskému parlamentu v 1996, bol stiahnutý po výmene vlády, môže byť zahrnutý v návrhu o azyle v roku 1997. Ak sa návrh na dočasnú ochranu stane zákonom vo svojej súčasnej podobe, bude utečencom odmietnutá pomoc a budú možno ohrození refoulementom.

Švédsko

V 1993 bolo väčšine bosnianskych utečencov pridelené trvalé povolenie k pobytu vo Švédsku z humanitárnych dôvodov. Zo 125 000 utečencov z bývalej Juhoslávie bola asi 62 000 poskytnutá trvalá ochrana vo Švédsku z humanitárnych alebo rodinných dôvodov. Málo z nich získalo politický azyl, hoci mnohí ešte očakávajú výsledok ohľadne svojich žiadostí o azyl.

Švédsko zaviedlo vízovú povinnosť pre bosnianskych utečencov v júli 1993 a v 1994 bola zavedená dočasná ochrana bosnianskych utečencov. V máji 1995 zaručila vláda šesťmesačnú dočasnú ochranu asi 5 000 bosnianskym utečencom s chorvátskymi pasmi. Táto dočasná ochrana skončila v novembri 1995 a azylové žiadosti týchto utečencov sú momentálne posudzované švédskymi úradmi. Ani jeden z týchto utečencov nebol násilne navrátený do Bosny Hercegoviny alebo Chorvátska, ale neexistuje žiadna záruka, že v budúcnosti nebudú násilne navrátení. Navrátenie bosnianskych utečencov do Chorvátska môže porušiť ich právo na návrat do svojich domovov podľa Prílohy 7 mierovej dohody a môže viesť k ďalšiemu porušovaniu ľudských práv. Chorvátsko ubytovalo viac ako 14 000 bosnianskych utečencov v domoch v oblastiach Chorvátska, ktoré bývali pod ochranou OSN. Väčšina z týchto domov pravdepodobne patrí vyhnaným chorvátskym Srbom, ktorým tak bude zabránené vrátiť sa domov.

V máji 1996 švédska imigračná rada postúpila niekoľko typických azylových prípadov vláde, aby tá vyniesla rozhodnutie ohľadne postupu pri žiadostiach od konkrétnych skupín utečencov, napríklad jednotlivcov v zmiešaných manželstvách. Rada sa odvolala na medzinárodne koordinované návraty, ale naznačila, že utečencom by malo byť jasné, že sa musia vrátiť a vláda by mala vyniesť rozhodnutie o ich navrátení. Švédska vláda poskytla štedrú ochranu bosnianskym utečencom, ale rozhodnutie vlády zo 16. februára 1996 a výroky švédskej imigračnej rady sú znepokojivé.

Švajčiarsko

Asi 25 000 utečencom bola pridelená ochrana vo Švajčiarsku, z nich 4 500 podľa Konvencie OSN o utečencoch, hlavne v rokoch 1991 a 1992.

V 1993 bola dekrétom poskytnutá kolektívna ochrana utečencom z Bosny Hercegoviny, ktorá môže byť periodicky predlžovaná. V apríli 1996 švajčiarske orgány rozhodli ukončiť dočasnú ochranu utečencov od 31. augusta 1996. V júni 1996, po čerstvom prehodnotení situácie v Bosne Hercegovine a po početných intervenciách zo strany utečencov, však bolo rozhodnutie zmenené. Slobodní ľudia a bezdetné manželské páry (asi 8 000 osôb) budú pod dočasnou ochranou do 30. apríla 1997 a rodiny (asi 13 000 osôb) do 31. augusta 1997. Tieto termíny budú prehodnotené v marci 1997 po ďalšom prehodnotení situácie v Bosne Hercegovine.

Dezertérov a osôb, ktoré sa vyhli povolávaniu, je vo Švajčiarsku asi 1 000, tí nepodľahnú tomuto rozhodnutiu a bude im povolené zostať pokiaľ nebudú schválené uspokojivé zákony o amnestii.

Iné republiky bývalej Juhoslávie

V iných republikách bývalej Juhoslávie sa ešte stále nachádza odhadovaných 525 000 bosnianskych utečencov, väčšinou bosnianskych Srbov. Títo utečenci majú právo na rovnakú ochranu ako v iných hostiteľských krajinách. Chorvátsko, Federálna republika Juhoslávia (Srbsko a Čierna Hora) a bývalá juhoslovanská republika Macedónsko sú signatármi Konvencie OSN o utečencoch a sú viazané jej ustanoveniami, vrátane zásadného princípu non-refoulement, ako uvádza článok 33 (1) Konvencie OSN o utečencoch.

FRJ prijala veľa utečencov. Konflikt medzi Chorvátskom a vtedajšou Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávia (SFRJ) prinútil mnohých Srbov k úteku z Chorvátska v 1991 a 1992. Nasledoval ich veľký počet bosnianskych Srbov v 1992. Príliv utečencov do FRJ vyvrcholil v masovom exode v lete 1995, keď približne 200 000 Srbov utieklo z oblasti Krajiny, keď ju znova prevzala chorvátska armáda. Do konca roku bolo vo FRJ viac než 560 000 utečencov, väčšinu z nich tvorili Srbi z Chorvátska a Bosny Hercegoviny.

Úrady FRJ násilne navrátili utečencov z iných republík bývalej Juhoslávie. V júni 1995 bolo asi 4 000 srbských mužov utečencov braneckého veku násilne navrátených zo Srbska do oblastí Bosny Hercegoviny a Chorvátska pod srbskou kontrolou, kde ich povolali do srbského armádneho zboru. V auguste 1995 bol srbskou políciou zatknutý ešte väčší počet mužov utečencov, ktorí utiekli z oblasti Krajiny po tom, čo tá padla do rúk chorvátskej armády. Mnohí z nich uviazli v strediskách pre utečencov. Tých, ktorí boli navrátení do oblastí Bosny Hercegoviny, ovládaných Srbmi, odviedli do srbských ozbrojených síl. S brancami-utečencami sa podľa správ zaobchádzalo brutálne, pretože „zradili záujmy Srbska.”

Tisíce Chorvátov a Maďarov utiekli zo Srbska, keď boli ohrození srbskými extrémistami, paramilíciami a inými utečencami, alebo keď im zničili majetok. Medzi utekajúcimi boli aj jednotlivci a rodiny zmiešaného pôvodu, na ktorých sa v ich komunitách hľadelo s podozrením, pretože ich mohli ľahko začleniť do vojnou vyvolaných národ-nostných a prívrženeckých skupín. Tisíce mladých mužov utiekli, aby sa vyhli vojenskej službe; viac ako polovica brancov v SFRJ v 1991 sa podľa správ vyhla odvodu, mnohí z nich boli Srbi a obyvatelia Čiernej Hory. Veľké počty etnických Albáncov, hlavne mladých mužov, tiež utiekli z krajiny, aby sa vyhli odvodu do ozbrojených síl.

Keď sa konflikt prehĺbil a rozšíril do Bosny a Hercegoviny, stav ľudských práv etnických menšín v Srbsku a Čiernej Hore, hlavne etnických Albáncov v Kosove a slovanských Moslimov zo Sandžaku sa zhoršil. Zatiaľ, čo sa situácia v Sandžaku zlepšila, v Kosove je neustále vážna.

Tí, ktorí utiekli z iných oblastí než z Bosny Hercegoviny, dostali v hostiteľských krajinách ochranu podobnú tej, ktorú poskytovali utečencom z Bosny Hercegoviny, hoci v niektorých štátoch bola táto ochrana odvolaná.

V októbri 1996 Nemecko a FRJ podpísali bilaterálnu dohodu, ktorá navrhuje návrat utečencov z FRJ počas dvoj až trojročného obdobia, počínajúc decembrom 1996. V Nemecku je momentálne asi 135 000 utečencov z FRJ, väčšinu z nich tvoria etnickí Albánci z Kosova. Vyskytli sa prípady zlého zaobchádzania s utečencami z Kosova po návrate do FRJ, aj v prípade, že nemecké úrady obdržali záruky od svojich partnerov vo FRJ, že po návrate im nehrozí obťažovanie. Amir Drugzani, etnický Albánec zo Slatiny v Kosove, sa podľa správ rozhodol dobrovoľne vrátiť do Kosova 15. septembra 1996 po tom, čo mu bola zamietnutá žiadosť o azyl v Nemecku. Podľa vlastnej výpovede ho na letisku v Belehrade na niekoľko hodín zadržali príslušníci polície, ktorí ho bili a vyhrážali sa mu „zlikvido-vaním.” Následne nasadol do lietadla do Prištiny, kde ho na letisku zadržala polícia na niekoľko hodín a vypočúvali ho o ohľadnom vojenskom výcviku, ktorého sa mal zúčastniť. Vyhlásil, že s piatimi etnickými Albáncami, ktorí cestovali spolu s ním, jednali podobným spôsobom.

Mierová dohoda sa nevzťahuje na FRJ, s výnimkou jej spojenia s RS. Príloha 7, ktorá zaručuje právo na návrat sa preto nevzťahuje na územie FRJ. Ak vyprší dočasná ochrana bosnianskych utečencov, nemala by byť automaticky zrušená pre utečencov z FRJ, pokiaľ nezávislí pozorovatelia stavu ľudských práv nezhodnotia situáciu vo FRJ ako trvale bezpečnú. Každý jednotlivec, ktorý vyjadrí želanie nevrátiť sa do FRJ kvôli obavám z vážneho porušovania ľudských práv a zneužití, by napriek ohodnoteniu trvalej bezpečnosti mal mať prístup k spravodlivej a uspokojivej azylovej procedúre v hostiteľskej krajine.

Chorvátsko

Mnoho (nesrbských) chorvátskych utečencov, ktorí utiekli pred konfliktom v bývalej Juhoslávii, bolo navrátených do Chorvátska. Menej ako 12 000 chorvátskych Srbov-utečencov sa buď vrátilo alebo dostali povolenie od chorvátskych úradov na návrat do krajiny, napriek správam, že mnoho ďalších si podalo žiadosti. Mnohí z tých, ktorí sa vrátili do Chorvátska nemôžu žiť vo svojich vlastných domovoch. Chorvátske orgány spravili málo aby umožnili ich návrat, namiesto toho zaviedli administratívne prekážky a zlyhali pri zodpovedaní obáv ohľadne fyzickej bezpečnosti chorvátskych Srbov, ktorí zostávajú v daných oblastiach. Zlyhali tiež pri ochrane chorvátskych Srbov v Krajine pred opakovaným obťažovaním, ktoré zahrňuje umiestnenie výbušnín v domoch, ktoré boli opravované pre návratu ich vlastníkov.

V RS je asi 30 000 chorvátsko-srbských utečencov, mnohí z nich obývajú domy moslimských alebo chorvátskych utečencov a presídlencov. Naviac, chorvátske orgány použili bývalé príbytky chorvátskych Srbov na presídlenie, evidentne na trvalom alebo takmer trvalom základe, asi 14 000 bosniansko chorvátskych utečencov z RS. Situáciu ďalej komplikuje prítomnosť asi 140 000 presídlených Chorvátov, z ktorých 80 000 pochádza z východnej Slavónie, poslednej časti Chorvátska, ktorá je pod kontrolou Srbov, momentálne pod prechodnou administratívou OSN. V prípade, že domy presídlených Chorvá-tov sú obsadené presídlenými chorvátskymi Srbmi alebo bosnianskymi Srbmi-utečencami, je malá pravdepodobnosť, že ich opustia pokiaľ nie je zabezpečný ich vlastný návrat alebo trvalé usadenie. Ďalšou prekážkou je prítomnosť menšieho počtu Chorvátov, ktorí sa vysťahovali zo Srbska, v mnohých prípadoch evidentne natrvalo, napríklad z oblasti Kosova. Úrady ich znovu usadili v domovoch chorvátsko-srbských utečencov a presídlených osôb v bývalých oblastiach pod kontrolou OSN. Chorvátsko udelilo bez obmedzení občianstvo väčšine bosnianskych Chorvátov a niektoré azylové krajiny vrátili ľudí do Chorvátska na základe toho, že mali dvojité občianstvo.

>Fyzické obsadenie domov, ktoré opustili utečenci v Chorvátsku a v Bosne Hercegovine a slabý precedent, ktorý zaviedli chorvátske orgány v prípade chorvátsko-srbských utečencov, jasne dokazuje, že schopnosť utečencov vrátiť sa domov, závisí na tom, či orgány v Chorvátsku aj v Bosne Hercegovine vytvoria podmienky trvalého bezpečia.

Nátlak na UNHCR

Od podpísania mierovej dohody sa zdá, že niektoré hostiteľské štáty by boli radi keby UNHCR naznačil, že návrat bosnianskych utečencov do Bosny Hercegoviny je bezpečný, čím by vytvoril základ na ukončenie dočasnej ochrany. UNHCR predstavil druhý plán na repatriáciu utečencov, ktorý zahrňuje návod na repatriáciu určitých skupín utečencov do Bosny Hercegoviny.

Podľa Prílohy 7 mierovej dohody zostavil UNHCR plán na repatriáciu v januári 1996, ktorý stanovil ukončenie dočasnej ochrany v prípade, že sú splnené tri podmienky. Týmito podmienkami sú:
 splnenie vojenských ustanovení mierovej dohody;
 vyhlásenie amnestie, ako sa predpokladá v Prílohe 7;
 ustanovenie a fungovanie mechanizmov na ochranu ľudských práv.

Splnenie týchto troch podmienok nemôže samo o sebe dokázať, že podmienky v Bosne Hercegovine sú trvalo bezpečné a že vracajúci sa utečenci ne-budú vystavení porušovaniu ľudských práv, ale poskytuje normu na bezpečný a dôstojný návrat. UNHCR nedávno stanovil, že sa dá očakávať návrat utečencov do väčšinových oblastí Bosny Hercegoviny napriek skutočnosti, že účastníci mierovej dohody nesplnili požiadavku mierovej dohody na ustanovenie a fungovanie mechanizmov na ochranu ľudských práv. Plán na repatriáciu z roku 1996 jasne uviedol, že ukončenie dočasnej ochrany musí mať koordinovaný multilaterálny prístup. Určité európske vlády sa však domnievajú, že skupiny utečencov môžu byť navrátené do väčšinových oblastí v Bosne Hercegovine a že premiestnenie môže byť riešením. „Plán trvalých riešení pre Bosnu Hercegovinu” pracovnej skupiny Humanitárne otázky z decembra 1996 poskytuje štátom dostupné podklady pri rozhodovaní o tom, od koho sa môže „rozumne očakávať návrat”, o tých, ktorých „návrat nemusí byť nutne dobrovoľný”, tých, ktorí „zatiaľ” potrebujú pretrvávajúcu ochranu, tých, ktorí môžu byť navrátení len na prísne „dobrovoľnom” základe a tých, pre ktorých sa musia presadiť iné formy trvalého riešenia. Amnesty International má naďalej obavy, aby sa od utečencov nepožadoval návrat domov alebo premiestnenie, kým nie sú podmienky v krajine preukázateľne bezpečné na povolenie týchto návratov.

DOPORUČENIA

Keď sa začal odliv utečencov z bývalej Juhoslávie v 1991, boli utečenci schopní získať určitú formu ochrany v niektorej, väčšinou európskej krajine, buď ako utečenci podľa Konvencie OSN o utečencoch alebo prostred-níctvom programov na dočasnú ochranu.

Hostiteľské krajiny v súčasnosti vyvíjajú programy na návrat utečencov do Bosny Hercegoviny. Aj keď situácia zatiaľ nie je bezpečná pre návrat utečen-cov bez rizika, niektoré hostiteľské krajiny by, zdá sa, boli rady keby mohli presadiť svoje programy na návrat. Amnesty International má obavy ohľadne bezpečnosti utečencov, v prípade, že sú navrátení do Bosny Hercegoviny. Nedávny „Plán trvalých riešení pre Bosnu Hercegovinu” nazna-čuje, že je pre niektorých utečencov bezpečné sa vrátiť alebo sa presídliť. S ohľadom na pretrváva-júce nebezpečenstvo pre tých, ktorí sú donútení sa predčasne vrátiť alebo presídliť do Bosny Hercegoviny, predkladá Amnesty International tieto doporučenia.

1.

Amnesty International vyzýva medzinárodné spoločenstvo a účastnícke štáty mierovej dohody, aby splnili „15-bodový program” ľudských práv pri operáciách na udržanie mieru (viď Prílohu 1).

2.

Účastnícke štáty dohody by mali zaviesť opatrenia na zastavenie systematického porušo-vania ľudských práv, ktoré sa v Bosne – Hercegovine neustále vyskytujú a medzinárodné spoločen-stvo by malo na ne vyvinúť nátlak, aby tak učinili.

3.

Medzinárodné spoločenstvo by malo vyvinúť okamžité kroky ohľadne otázok spravodli-vosti a pravdy v súvislosti s porušovaním ľudských práv, ktoré sa vyskytlo v Bosne Hercegovine. Jednotlivci, obvinení z vojnových zločinov alebo iných zločinov podľa medzinárodného práva na základe dostatočných dôvodov, by mali byť súdení podľa medzinárodných noriem spravodlivého súdu. Nepravdivé obvinenia z vojnových zločinov by nikdy nemali byť použité na zadržanie jednotlivca s cieľom odradiť príslušníkov menšín a politických oponentov od návratu alebo od ďalšieho pobytu.

4.

Vysoký predstaviteľ a Medzinárodný špeciálny oddiel polície by mal v spolupráci so Špeciálnym oddielom pre ľudské práva zabezpečiť účinné prešetrenie a monitorovanie ľudských práv a mal by vydávať časté a vyčerpávajúce správy, ktoré by umožnili utečencom a presídleným informovane sa rozhodnúť o bezpečnosti návratu domov.

5.

Medzinárodné spoločenstvo by malo trvať na tom, aby účastnícke štáty mierovej dohody ukončili odporovanie voči návratu utečencov a interne presídlených a prestali od návratov odradzovať.

6.

Účastnícke štáty mierovej dohody by mali plne presadiť záruky Prílohy 7, aby utečenci a pre-sídlení mohli plne využiť svoje právo na návrat.

7.

Navrátenie utečencov do Bosny Hercego-viny by sa nemalo uskutočniť pokiaľ nie je nezá-visle a nestranne potvrdené, že po svojom návrate nebudú vystavení vážnemu porušovaniu ľudských práv.

8.

Účastnícke štáty mierovej dohody by mali zaručiť účinnú ochranu osôb, ktoré sa chcú vrátiť a mali by nezávislým, skúseným a nestranným pozorovateľom ľudských práv umožniť prístup k obom zložkám.

9.

Mandát UNHCR a jeho operácie v oblasti by mali byť stabilne znovu zavedené a ochrana by mala byť jeho primárnou úlohou v hostiteľských krajinách aj v krajinách pôvodu.

10.

Programy na dočasnú ochranu by nemali byť využité na odmietnutie prístupu žiadateľov a azyl k prešetreniu ich žiadostí o ochranu podľa Konvencie OSN o utečencoch. Všetkým osobám, ktoré sa nechcú dobrovoľne vrátiť by malo byť umožnené posúdenie ich žiadostí o azyl v spravo-dlivej a uspokojivej procedúre, aby sa rozhodlo, či sú v prípade návratu vystavení vážnemu porušo-vaniu ľudských práv.

11.

Hostiteľské krajiny by mali venovať zvláštnu pozornosť ohodnoteniu bezpečnosti v prípade návratu osôb, ktoré pochádzajú z oblastí, kde sú v menšine a osôb, ktoré žijú alebo pochá-dzajú zo zmiešaných manželstiev, pokiaľ nie sú zavedené účinné mechanizmy na ochranu ľuds-kých práv. Zvláštna pozornosť by sa tiež mala venovať obavám o bezpečnosť zo strany osôb, ktoré sa vyhli odvodu, dezertérov a odporcov vojenskej služby.

PRÍLOHA 1

15-BODOVÝ PROGRAM AMNESTY INTERNATIONAL NA PRESADENIE ĽUDSKÝCH PRÁV V MEDZINÁRODNÝCH OPERÁCIÁCH NA OBNOVENIE MIERU

1. Politická úloha medzinárodného spoločenstva.

OSN a jej členské štáty by mali venovať včasnú, trvalú a dôslednú pozornosť otázkam ľudských práv pri zostavovaní a presadzovaní mierových dohôd a mali by naplánovať program pre ľudské práva na obdobie po urovnaní. Medzinárodné spoločenstvo musí byť pripravené verejne odsúdiť porušovanie ľudských práv počas procesu urovnania a po ňom a zabezpečiť, že doporučenia na reformy inštitúcií sú plne a okamžite presadené. Opatrenia na ochranu ľudských práv by mali byť kontrolované, posilnené podľa okolností a na závere operácie zhodnotené.

2. Žiadni medzinárodní „nemí svedkovia”.

Všetci medzinárodní pracovníci v oblasti, vrátane osôb zahrnutých vo vojenských, civilných a humanitárnych operáciách, by mali podávať správy o porušovaní ľudských práv, ktorých sú svedkami a o vážnych obvineniach, ktoré u nich vznesú, prostredníctvom priamych a primeraných kanálov. OSN by mala vyvinúť primerané kroky, vrátane preventívnych opatrení, pri riešení porušovaní o ktorých boli podané správy.

3. Ľudské práva zahrnuté v mierových do-hodách.

Mierové dohody by mali obsahovať podrobný a vyčerpávajúci zoznam medzinárod-ných zákonov a noriem o ľudských právach, ktoré by mali byť zaručené v prechodnej fáze a v období po urovnaní. Mali by ustanoviť špecifické a účinné kontrolné mechanizmy. Mierové dohody majú podmieňovať ratifikáciu zmlúv o ľudských právach, ktorých daná krajina zatiaľ nie je účastníckym štátom a dodržanie medzinárodných systémov na ochranu ľudských práv.

4. Účinné a nezávislé overovanie ľudských práv.

Špecializovaná medzinárodná zložka na monitorovanie ľudských práv civilného obyvateľstva by mala byť súčasťou všetkých operácií na obnovenie mieru. Tieto zložky by mali mať primerané zdroje a zamestnancov so znalosťou problematiky ľudských práv. Ich mandát by mal zahrňovať overovanie ľudských práv, zakladanie inštitúcií ľudských práv, legislatívnu reformu, vzdelávanie a výchovu v oblasti ľudských práv. Pozorovatelia by mali byť vzdelaní v oblasti medzinárodných noriem a mali by pracovať podľa nich a v zhode s nimi. Ľudskoprávne zložky by mali byť zreteľne a štrukturálne nezávislé od politických okolností operácie a pretrvávajúcich rokovaní ohľadne dohody, mechanizmy na vynesenie rozhodnutí by mali byť zostavené tak, aby ich účastníci konfliktu nemohli využiť na zabránenie vyšetrovaniu. Účinné mechanizmy ľudských práv, ako poradcovia a nezávislí sudcovia, by mali byť zahrnuté v menej vyčerpávajúcich mierových dohodách a mali by mať kontrolnú úlohu napríklad pri otázkach prepustenia väzňov a záruk práva na slobodu slova a zhromažďovania.

5. Zabezpečiť mier právom.

Mierové dohody by mali zabezpečiť nezávislé prešetrenie zneužití v minulosti, procesy s cieľom zaviesť pravdu a opatrenia, ktoré zabezpečia, že páchatelia porušení ľudských práv sú vydaní spravodlivosti. Individuálna zodpovednosť za porušovanie ľudských práv, súčasných i minulých, musí byť jasná, amnestie pred usvedčením páchateľov by nemali byť súčasťou mierových dohôd.

6. Monitorovanie ľudských práv na mieste.

Pozorovatelia ľudských práv by mali mať mandát na vyšetrovanie a overovanie dodržiavania záväz-kov v oblasti ľudských práv a na vykonanie náprav-ných opatrení v prípade porušení. Mali by mať široký prístup ku všetkým zložkám spoločnosti a odpovedajúcim inštitúciám, musí byť zabezpečená plná ochrana ľudí, ktorí sú s nimi v kontakte. Opatrenia na budovanie mieru, napríklad reformy inštitúcií a legislatívy, vzdelávania a výchovy, musia byť doplnkové a nesmú nikdy nahradiť overovaciu úlohu.

7. Časté a verejné podávanie správ.

Aby sa zabezpečila účinnosť, bezpečnosť a vierohodnosť medzinárodných zamestnancov v oblasti ľudských práv, musia sa podávať časté a vyčerpávajúce verejné správy o ich činnosti a nálezoch, ktoré by mali byť rozširované na národnej aj medzinárodnej úrovni.

8. Medzinárodní pozorovatelia civilnej polície.

Pozorovatelia civilnej polície by mali monitorovať, cvičiť a dohliadať na národné policajné a bezpeč-nostné jednotky a overovať plnenie medzinárod-ných ľudských práv a noriem trestného práva z ich strany. Pozorovatelia polície by mali plne spolu-pracovať s ľudskoprávnymi zložkami alebo mecha-nizmami a sami by mali mať v každom prípade vzdelanie v oblasti ľudských práv, noriem trestného práva a plný rešpekt pre ne. O ich činnosti by mali byť podávané verejné správy.

9. Dlhodobé opatrenia na ochranu ľudských práv.

Ľudskoprávne zložky operácií na budovanie mieru by mali pomáhať pri zavedení stálych, nezávislých a účinných národných inštitúcií pre dlhodobú ochranu ľudských práv a znovuzave-denie právneho poriadku, vrátane nezávislého súdnictva a spravodlivého trestnoprávneho systému. Iné mechanizmy, napríklad ombudsmani alebo národné komisie, môžu byť pobádané k presadzovaniu rešpektu pre ľudské práva. Takéto mechanizmy musia byť nestranné, nezávislé a kompetentné, s nutnými právomocami a zdrojmi, aby boli efektívne. Musia sa držať medzinárodných ustanovení a nikdy nesmú byť náhradou za spravodlivý a nezávislý právny systém. Zatiaľ, čo sa vytvárajú národné inštitúcie, je treba myslieť aj na ustanovenie predbežného spojenia s relevantnými medzinárodnými tribunálmi.

10. Výuka ľudských práv a pomocné poradenské programy.

Verejné vzdelávanie a výchova v oblasti noriem ľudských práv a procedúr na sťažnosti musí byť poskytnuté všetkým zložkám, predovšetkým, súdnictvu, právnikom a osobám úradného donútenia. Mali by byť tiež poskytnuté iné programy technickej pomoci, vrátane zostavenia legislatívy v súlade s medzi-národnými normami a podpory pre národné mimovládne organizácie pre ľudské práva. Tieto programy by ale nemali byť náhradou za overova-nie ľudských práv špeciálnou monitorovacou zložkou.

11. Ochrana utečencov, interne presídlených a navrátilcov. Programy na repatriáciu utečencov by mali zahrňovať účinné monitorovanie a ochranu tak dlho, kým je to nevyhnutné. Medzinárodné utečenecké právo a normy ochrany musia byť vždy dodržané , vrátane princípu non-refoulement, práva na žiadanie o azyl a repatriáciu iba na dobrovoľnom základe s medzinárodným dohľadom.

12. Dimenzia pohlavia.

Mali by byť zavedené opatrenia, ktoré zaručia posúdenie a rešpekt pre zvláštne potreby žien v situácii ozbrojeného konfliktu. Zamestnanci mierových misií by mali dostať informácie o kultúrnych tradíciách danej oblasti a vždy by mali rešpektovať prirodzené práva žien a ich dôstojnosť. Ľudskoprávne zložky by mali zahrňovať expertov z oblasti násilia voči ženám, vrátane znásilnení a sexuálneho zneužitia.

13. Dodržiavanie noriem ľudských práv a medzinárodného humanitárneho práva zo strany mierových síl.

OSN by mala formálne prehlásiť dodržiavanie medzinárodného huma-nitárneho práva, noriem ľudských práv a trestného práva, aj v prípade zadržania väzňov a použitia sily. OSN by mala zabezpečiť, že všetky sily, ktoré sa zúčastňujú medzinárodných mierových operá-cií, sú plne oboznámené s týmito normami a chápu svoju povinnosť konať podľa nich. Na medzinárodnej úrovni by mali existovať špecifické mechanizmy na monitorovanie, vyšetrenie a podávanie správ o akomkoľvek porušení medziná-rodných noriem zo strany mierových síl a tiež by sa malo zabezpečiť, že osoby, zodpovedné za vážne porušenia, sú odovzdané spravodlivosti podľa medzinárodných noriem.

14. Stíhanie za vojnové zločiny a útoky na príslušníkov mierových síl. Vyšetrenie a stíhanie porušovaní humanitárnych a ľudských práv alebo útokov na príslušníkov mierových síl, by malo byť vykonané dotyčnými národnými inštitúciami alebo medzinárodným súdnictvom. Každý medzinárodný mechanizmus musí zodpovedať medzinárodným normám spravodlivého súdu a malo by sa podporiť vybudovanie stálych inštitúcií na stíhanie medziná-rodných zločinov.

15. Pretrvávajúce presadzovanie a ochrana ľudských práv v období po urovnaní.Účinné medzinárodné monitorovanie ľudských práv a pomoc by mala trvať, až kým nie je jasné, že daná vláda úspešne presadzuje záruky ľudských práv. Orgány OSN pre ľudské práva by mali zohrávať účinnejšiu a vyčerpávajúcejšiu úlohu v období po urovnaní.