Ozbrojené konflikty prinútili milióny detí opustiť svoje domovy a hľadať útočisko inde. Niekedy idú so svojimi rodinami, inokedy samé. Mnohé od rodiny oddelia počas cesty. Z Ruskej federácie utieklo do susedného Ingušska už viac ako 200 000 Čečencov.
Ešte väčší počet ľudí je v Čečensku vnútorne presídlených. Od obnovenia ruskej ofenzívy v septembri 1999, z ohrozených oblastí ušlo veľké množstvo ľudí.
Ruské jednotky zatýkali všade. Na kontrolných stanovištiach i pri vydávaní identifikačných kariet konvojom civilistov smerujúcich do Ingušska. Svedkovia tvrdia, že Rusi zatýkali aj desaťročné deti, ktoré podozrievali, žepatria k ozbrojeným čečenským skupinám.
Zadržaní boli posielaní do “filtračných” stredísk. Ľudia, ktorí pobyt vo “filtračnom” tábore prežili vypovedajú, že mužov, ženy aj deti tam systematicky mučia elektrickými šokmi a slzným plynom, bijú ich kladivami alebo palicami a znásilňujú ich.
Bývalí väzni z “filtračného” strediska v Černokozove vypovedali, že v januári 2000 videli niekoľkých dozorcov ako v uličke medzi celami znásilňujú štrnásťročné dievča. Dievča bolo navštíviť svoju zadržanú matku a za úplatok 5000 rubľov jej bola povolená päť minútová návšteva. Namiesto návštevy však zažila štvordňové muky. Zamknutú v cele ju dozorcovia bili a opakovane znásilňovali.
“Musa” (pseudonym) bol zadržiavaný vo filtračnom stredisku Černokozovo medzi 16. januárom a 5. februárom 2000. Viackrát ho bili a mučili. Medziiným mu zlomili chrbticu. Vypovedal, že na jeho celu priniesli šestnásťročného chlapca Alberta, ktorého dozorcovia znásilnili a zbili obuškami. Odsekli mu jedno ucho a volali ho ženským menom Maria. Musa tiež vypovedal, že na začiatku zadržania zdieľal celu so sedemnásťročným chlapcom, ktorému odpílili zuby kovovým pilníkom. Dorezali mu ústa tak, že nemohol jesť, piť, ani rozprávať
Musa odhadol, že denne prichádzalo do strediska 10-15 nových zadržaných, medzi ktorými videl aj trinásť a štrnásťročné dievčatá.
V marci 2000 očití svedkovia informovali AI o smrti štrnásťročného dievčaťa, pôvodom z Urus-Martanu. Zahynulo v Černokozove začiatkom roka. Tvrdia, že jej smrť nastala v dôsledku mučenia, zlého zaobchádzania a opakovaného znásilňovania dozorcami.
Len v samotnej Afrike konflikty prinútili 20 miliónov ľudí opustiť svoje domovy. Asi päť miliónov z nich získalo azyl v susedných krajinách, omnoho viac, asi 16 miliónov, tvoria tzv. vnútorne presídlení vo vlastnej krajine. Utečenci a vnútorne presídlení sú vydaní na milosť a nemilosť tým, na území ktorých sa práve nachádzajú. Sú ľahkým terčom pre zneužívanie.
V Sudáne, kde pretrváva konflikt medzi vládnymi ozbrojenými jednotkami, provládnymi milíciami a ozbrojenými opozičnými skupinami, je asi 4,5 milióna vnútorne presídlených ľudí. Krajina je rozdrobená na niekoľko území, ktoré sú kontrolované tou či onou ozbrojenou skupinou. N.J. je jedenásťročné dievča, ktoré žije so svojou rodinou v tábore pre vnútorne presídlených na okraji Chartúmu, hlavného mesta Sudánu. V máji 1999 ju zadržali policajti. Omylom ju pokladali za túlavé dieťa. Vzali ju na policajnú stanicu Soba v Chartúme. Tam ju jeden z policajtov násilím vyzliekol. Vyhrážal sa jej, že ju zbije, ak bude klásť odpor. Potom ju pred zrakmi ďalších troch policajtov znásilnil. Neskôr bola N.J. prevezená do nemocnice, kde lekári skonštatovali očividné známky znásilnenia. Obvinení boli všetci policajti: jeden zo znásilnenia a ostatní traja zo spolupáchateľstva. Vyšetrovatelia však odložili súdny proces s tým, že N.J. má byť podrobená ďalšiemu lekárskemu vyšetreniu. Až ono má definitívne potvrdiť, že išlo o znásilnenie. Invazívne vyšetrenie by však po takej dobe nič nedokázalo. Bolo by príliš zraňujúce a bolestivé pre dievčatko, ktoré i bez toho je extrémne traumatizované. Uprostred roka 2000 sudánska polícia dokázateľne napádala N.J. a jej právnikov. Vyšetrovanie prípadu sa očividne preťahuje
Mučenie ako vojnová zbraň
Vojenské a polovojenské skupiny používajú mučenie ako taktiku. Zastrašujú civilné obyvateľstvo v oblastiach, v ktorých sa obávajú podpory opozičných síl. Obzvlášť zraniteľné sú deti. Ozbrojenci sa na ne zameriavajú, pretože reprezentujú budúcnosť spoločenstva.
Znásilňovanie a sexuálne zneužívanie žien a detí políciou a ozbrojenými jednotkami sa v indických oblastiach postihnutých vojnovými konfliktmi stalo bežným prostriedkom terorizovania civilistov.
23. mája 1997 podnikli vojaci 16. rajputského regimentu v štáte Assám v Indii útok na dedinu v Kamprupskom okrese Assám. Ich úmyslom bolo obkľúčiť ozbrojené opozičné sily, ktoré sa údajne v dedine nachádzali. Zatiaľ čo prehľadávali domy, prinútili dedinčanov, aby sa zhromaždili na poli. Niekoľkí vojaci znásilnili sedemnásťročnú Santhali Bodo a pätnásťročnú Rangeelu Basumatari priamo pred očami ich susedov.
Na druhý deň sa vojaci do dediny vrátili. Zamierili do domu muža menom Dayarama Rava a znásilnili jeho dcéry, šestnásťročnú Runumi Basumatari a sedemnásťročnú Thingigi Basumatari. Potom vojaci na niekoľko dní uzavreli oblasť, takže dedinčania nemohli prípad ohlásiť na polícii. Dievčatá sa nedostali k lekárovi. Keď sa neskôr sťažovali na tamulpurskej policajnej stanici, ich výpovede boli ignorované. AI apelovala na indickú vládu kvôli nedostatočnému vyšetrovaniu tohto prípadu, nedostala však žiadnu odpoveď.
V júli 1998 v Manipure, sa piati chlapci vracali z rybačky. Zastavil ich vojak 17. rajputského streleckého regimentu. Už predtým pristavil iných troch chlapcov, zaháňajúcich dobytok. Vojak prikázal chlapcom, aby sa postavili obďaleč, dali hlavu medzi kolená a ani sa nepohli. Sedemročnému Boboyovi, deväťročnému Joychandrovi a desaťročnému Jokumarovi prikázal ísť sním do kríkov , kde ich pol hodiny nútil k orálnemu sexu. Ostatných chlapcov potom zbil. Traja z nich boli Joychandrovi bratia. Rodičia podali trestné oznámenie, sprevádzané rozsiahlou kampaňou miestnych žien a mládežníckych organizácií. Požadovali skoré vyšetrenie prípadu. Bolo započaté vyšetrovanie. Čoskoro mnohých postihnutých armáda prinútila stiahnuť žaloby. Vojenský súd v auguste 1998 zamietol obvinenie zo sexuálneho zneužívania. Tlačová správa indickej vlády uvádzala, že vojak len “ľahko udrel troch chlapcov vetvičkou.” Videonahrávky výpovedí týchto chlapcov, v ktorých opisujú incident, videl nestranný psychológ vo Veľkej Británii. Skonštatoval, že na chlapcoch badať známky zneužitia.
Niekedy sú mladí ľudia, hlavne chlapci, odvlečení len kvôli podozreniu, že spolupracujú, alebo sympatizujú s ozbrojenými skupinami.
V Alžírsku sa od roku 1992 tisíce zadržaných osôb, vrátane detí, sťažuje na zlé zaobchádzanie a mučenie vo väzbe. AI však nepozná ani jeden prípad, ktorý by bol úplne vyšetrený a zodpovedné osoby boli predvedené pred súd.
Sedemnásťročný Hassan Cherif a jeho osemnásťročný brat Hakim boli zatknutí 2. augusta 1996. Sedemnásť dní boli zadržiavaní na samotke na komisariáte v Bab Ezzouar, v Alžíri. Podozrievali ich zo spojenectva s ozbrojenými skupinami. Obaja tvrdia, že ich mučili elektrickými šokmi a spôsobom zvaným chiffon franc. handra). Dolu krkom im naliali veľa špinavej vody zmiešanej s chemikáliami. Ústa im zapchali kúskom handry. Takmer sazadusili vlastnými zvratkami. Z mučenia dostali opuch žalúdka. Hassanovi úderom pažbou pušky zlomili nos. Jeho bratovi zlomila polícia nohu. Vyhrážala sa im aj znásilnením. Žiadosť ich právnika o lekárske vyšetrenie nebola vypočutá od septembra 1996 do apríla 1997. Alžírska vláda tvrdí, že vyšetrenie uskutočnené v októbri 1996 nenašlo nijaké stopy po mučení ani zlom zaobchádzaní. AI sa nepodarilo získať kópiu tejto lekárskej správy.
Na Srí Lanke je mučenie páchané na oboch stranách konfliktu – vládnymi skupinami i ozbrojenou skupinou Liberálnych tigrov Tamilčana Eelama (LTTE), bojujúcej za samostatný štát. Na severe a východe krajiny. Vyskytlo sa niekoľko prípadov mučenia tamilských detí, ktoré podozrievali, že sú členmi LTTE.
Pätnásťročné tamilské dievča Vallipuram Suganthi zadržali dvanásti policajti 10. júla 1997. Na policajnej stanici Wellawate ju bili a vyhrážali sa jej znásilnením, ak nepodpíše priznanie, že spolupracovala s LTTE. Napokon ho podpísala. Neskôr ju previezli do Vyšetrovacieho strediska, kde ju dozorcovia bili drevenou palicou po hlave. Vyhrážali sa jej, že ju zabijú. Napokon ju prepustili. Podstúpila lekárske vyšetrenie v rehabilitačnom stredisku v Kolambe.
Sinnarasa Anthonymala je dievča z Jaffny. V júli 1995 bola zatknutá námorníctvom. Vtedy mala pätnásť rokov. Po prepustení v januári 1999 povedala AI, že počas väznenia na námornej základni Kankesanthurai ju držali nahú a takto ju trikrát denne brali na výsluch. Vyvesili ju hore nohami, bili ju a pálili cigaretami. Dávali jej elektrické šoky a mučili ju rozžeravenými kovovými tyčami. O mesiac ju previezli na inú základňu v Kolambe, kde ju mučením nútili, aby podpísala sedem vyhlásení. Lekárska prehliadka v októbri 1997 na jej tele preukázala 46 rán. Lekár potvrdil, že jazvy pochádzajú zo zranení, ktoré nadobudla vo väzbe v roku 1995. Štyri mesiace po prepustení bola Sinnarasa Anthonymala znovu zatknutá, tentokrát pre “nelegálnu prítomnosť v zakázanej zóne.” V súčasnosti je v ženskej väznici vo Welikade. Jej prípad sa prešetruje.
Deti sa stávajú terčom útokov častokrát len preto, že sú zraniteľné. Ich mučenie môže byť použité ako trest pre rodičov, alebo blízke osoby, ktoré nie sú vo väzbe. Mučenie detí, môže prinútiť príbuzných a ich spolubojovníkov vzdať sa.
V niektorých prípadoch sú páchateľmi mučenia polovojenské skupiny, ktoré sú prepojené na vládne jednotky. Sedemnásťročné kolumbijské dievča Elena Morales Souto bolo 20. júla 1997 vyvlečené z domu ozbrojenými vojakmi, ktorí sa vyhlasovali za polovojenskú skupinu z Abrega a Ocana. Neďaleko domu ju bili a vyhrážali sa, že ju podrežú, ak neprezradí, kde sa ukrýva jej manžel a otec. Ostatných členov rodiny, vrátane deviatich detí, ozbrojenci mučili priamo v dome Tri dni po incidente dievča spoznalo jedného z útočníkov, keď ho videlo vo vojenských barakoch santanderskej jednotky.