AMNESTY INTERNATIONAL TLAČOVÁ SPRÁVA
31. mája 2022, 02:01 CEST
Marginalizované skupiny vrátane LGBTI+ ľudí, ľudí bez domova, osôb pracujúcich v sexbiznise či ľudí užívajúcich drogy boli neprimerane zasiahnuté opatreniami zavedenými v súvislosti s pandémiou COVID-19. Nariadenia a obmedzenia vystavili ľudí zo zraniteľných skupín ďalšej diskriminácii a porušovaniu ľudských práv, uviedla dnes Amnesty International v novej správe o vplyve pandemických opatrení na celom svete.
Na základe výsledkov online prieskumu, do ktorého sa zapojilo 54 organizácií občianskej spoločnosti v 28 krajinách sveta, dokumentuje výskumná správa dôsledky príliš represívneho prístupu pri presadzovaní nariadení spojených s pandémiou. V dôsledku opatrení zavedených v záujme verejného zdravia boli ľudia pokutovaní, zatýkaní a väznení a už marginalizované skupiny čelili zvýšenej miere obťažovania a násilia zo strany štátnych bezpečnostných zložiek. Zvolené protipandemické postupy im ešte sťažili prístup k základným potrebám a službám vrátane potravín, zdravotnej starostlivosti a bývania.
Viac ako dve tretiny respondentov a respondentiek prieskumu (69 %) uviedli, že reakcie štátov na pandémiu COVID- 19 ešte zhoršili situáciu ľudí, s ktorými spolupracujú a ktorých kriminalizovali a marginalizovali už zákony a nariadenia existujúce pred pandémiou. Z nich 90 % uviedlo, že komunity, s ktorými pracujú, boli špecificky, respektíve neúmerne zasiahnuté pri presadzovaní protipandemických opatrení. Okrem iných represívnych opatrení organizácie informovali o častom pokutovaní, zatýkaní, varovaní a vydávaní policajných príkazov, aby ľudia z týchto komunít „opustili miesto“ a nezdržiavali na verejných priestranstvách. Na Slovensku bolo zdokumentovaných viacero prípadov, v ktorých boli ľudia bez domova upozornení na to, že „nedodržiavajú protipandemické opatrenia“. Zaznamenané boli dokonca prípady cynického a absurdného ukladania pokút ľuďom bez domova za „porušovanie zákazu vychádzania“.
„Aj keď sa protipandemické opatrenia v jednotlivých krajinách odlišovali, prístupy vlád k riešeniu pandémie zlyhávali v podobných bodoch. Prílišný dôraz na sankčné opatrenia za nedodržiavanie zavedených nariadení namiesto podporných opatrení, ktoré by ľuďom umožnili nariadenia dodržať, disproporčne zasiahol práve tých, ktorí už čelili systematickej diskriminácii,“ povedal Rajat Khosla, riaditeľ pre výskum Amnesty International.
Represívne policajné postupy
Prevažná väčšina (71 %) z 54 organizácií, ktoré sa zapojili do prieskumu Amnesty International, uviedla, že ľudia z komunít, s ktorými pracujú – vrátane osôb pracujúcich v sexbiznise, osôb užívajúcich drogy, LGBTI+ osôb a osôb, ktoré vyhľadali interrupčnú starostlivosť – boli potrestaní za porušenie protipandemických opatrení.
Podľa mexickej ľudskoprávnej organizácie Elementa umožnila represívna „vojna proti drogám“ mexickým policajným zložkám zamerať sa na ľudí, ktorí užívajú drogy alebo ich majú v držbe, prostredníctvom presadzovania opatrení na zastavenie šírenia ochorenia COVID-19. V alarmujúcom prípade, ktorý vyvolal rozsiahle protesty, bol v západnom štáte Jalisco zatknutý stavebný robotník, v tom čase pod vplyvom drog, údajne za to, že nemal prekryté dýchacie cesty. O niekoľko dní neskôr zomrel v policajnej väzbe. Jeho telo bolo pokryté modrinami a na nohe mal strelné poranenie.
Organizácie občianskej spoločnosti v Belize, na Filipínach, v Indonézii, Mexiku, Nigérii, Spojenom kráľovstve, Ugande a Tanzánii, ktoré sa zaoberajú ochranou práv LGBTI+ ľudí, reformou drogovej politiky, ochranou práv osôb pracujúcich v sexbiznise a problematikou ukončovania bezdomovectva, uviedli, že zaznamenali zvýšenú mieru sledovania a obťažovania príslušníkov a príslušníčok marginalizovaných skupín zo strany orgánov presadzovania práva. Ľudia z týchto skupín boli počas pandémie neúmerne často zatýkaní, pokutovaní a väznení. Takéto prípady boli zaznamenané aj na území Slovenskej republiky.
Argentínska organizácia pod vedením osôb pracujúcich v sexbiznise nahlásila prípady policajného násilia voči transrodovým sexuálnym pracovníčkam vrátane „bitia, osobných prehliadok a svojvoľného zadržiavania“, ako aj prípady, v ktorých sexuálne pracovníčky obťažovala polícia „pre porušenie karantény“, keď išli do blízkej lekárne alebo obchodu s potravinami.
Stigma a bariéry v prístupe k sociálnej ochrane, zdravotnej starostlivosti a primeranému bývaniu
Hoci mnohé vlády prijali aj určité opatrenia sociálnej ochrany, vo všeobecnosti štáty nezohľadnili sociálnu a ekonomickú realitu, v ktorej boli opatrenia implementované, a len zriedka poskytli komplexnú podporu pre najohrozenejšie komunity.
Medzi neúmerne zasiahnutými boli ľudia vykonávajúci neformálnu prácu alebo pracujúci v neistých zamestnaniach. V Nepále mnohí príslušníci a príslušníčky dalitskej menšiny, ktorí a ktoré žijú pod hranicou chudoby a sú odkázaní na denné mzdy, čelili hladu a extrémnemu zadlženiu v dôsledku problémov spôsobených pandémiou.
Protipandemické opatrenia negatívne ovplyvnili aj poskytovanie základnej zdravotnej starostlivosti. Zatiaľ čo sa pozornosť zdravotníckych systémov úzko zamerala na boj s ochorením COVID-19, zároveň došlo k výraznému obmedzeniu alebo úplnému zastaveniu komunitných služieb a osvetových projektov zameraných na podporu marginalizovaných osôb a komunít. Kanadská vláda zrušila lekárske kliniky poskytujúce zdravotnú starostlivosť ľuďom pracujúcim v sexbiznise. Podobné znepokojenie vyvolali správy o rozsiahlom zatváraní komunitných zdravotníckych kliník v krajinách východnej Afriky.
V niektorých krajinách bola pandémia COVID-19 zneužitá na ďalšie obmedzovanie prístupu k základným zdravotníckym službám, ako sú služby spojené so znižovaním rizík (harm reduction) a interrupčné služby. V Indii organizácia Hidden Pockets Collective, ktorá obhajuje sexuálne a reprodukčné práva, uviedla, že vláda spočiatku neuznala interrupciu ako základnú zdravotnú starostlivosť. V dôsledku toho poskytovatelia a poskytovateľky interrupčných služieb ženám oznamovali, že interrupcie „nepredstavujú základnú lekársku starostlivosť“ a počas pandémie by k nim nemalo dochádzať. Stigma súvisiaca s interrupciami okrem toho spôsobila, že ženy sa neodvažovali povedať policajným hliadkam dohliadajúcim na dodržiavanie lockdownu, kvôli akej lekárskej starostlivosti opúšťajú svoje domovy.
Viaceré štáty – vrátane Slovenska, Kolumbie, Poľska a USA – pokračovali vo vytváraní zbytočných prekážok v prístupe k interrupčnej starostlivosti. Z medializovaných informácií, ako aj z informácií od odborných mimovládnych organizácií vyplýva, že na Slovensku lekári a lekárky v niektorých zdravotníckych zariadeniach odmietali počas trvania reštriktívnych opatrení v rámci pandémie COVID-19 vykonávať umelé prerušenie tehotenstva.
Rasistické karantény
Ľudia žijúci v chudobe a nestabilnom bývaní čelili obrovským výzvam pri dodržiavaní hygienických a spoločenských opatrení zavedených v rámci boja s pandémiou COVID-19. Na to, aby ich dodržiavali, im chýbala potrebná materiálna a iná podpora, v dôsledku čoho práve tieto marginalizované komunity neúmerne zasiahol policajný dohľad nad dodržiavaním opatrení, respektíve trestanie ich porušovania. Amnesty International zdokumentovala niekoľko prípadov, v ktorých boli neformálne osady a utečenecké tábory pod prísnym dohľadom a príslušníci orgánov presadzovania práva v nich použili proti obyvateľom a obyvateľkám nezákonnú silu.
V niektorých krajinách úrady zaviedli diskriminačné cielené povinné karantény na celé oblasti, kde žijú špecifické marginalizované komunity. Na Slovensku, v Bulharsku, na Cypre, vo Francúzsku, Grécku, Maďarsku a Srbsku to napríklad zahŕňalo neformálne rómske sídla, dediny a určité mestské štvrte, ako aj utečenecké tábory, a to aj napriek nedostatku dôkazov o tom, že by tieto komunity ohrozovali verejné zdravie.
Na problematickosť hromadných karantén nariadených na Slovensku pre celé neformálne rómske sídla alebo oblasti, v ktorých žijú marginalizované rómske komunity, upozorňovala aj Verejná ochrankyňa práv. Po preskúmaní prípadov uzatvorenia osád v Žehre, Krompachoch a Bystranoch kancelária VOP skonštatovala, že došlo k porušeniu základných ľudských práv obyvateľov a obyvateliek týchto oblastí.
„Vlády sa nemali spoliehať na represívne opatrenia, ktorými prenášali celú zodpovednosť a vinu na plecia jednotlivcom, ktorí už beztak čelili systematickej diskriminácii. Namiesto toho sa mali zamerať na ochranu ľudských práv všetkých ľudí a zabezpečiť aj pre marginalizované komunity prístup k všeobecnej zdravotnej starostlivosti a základným podporným službám. Vlády si musia vziať ponaučenie a vziať túto zásadnú skúsenosť do úvahy pri formovaní nových pravidiel na zlepšenie prevencie a pandemickej pripravenosti pod záštitou WHO. Ľudské práva musia byť v centre úsilia úradov pri riešení núdzových situácií v oblasti ohrozenia verejného zdravia – nie je to len jedna z možností, ale ich absolútna povinnosť,” zdôraznil Rajat Khosla.