Každý deň sa ľudia bolestivo rozhodnú opustiť svoje domovy a krajiny pertože sa boja o svoj život. Niekoľkí si môžu dovoliť utiecť lietadlom. Väčšina však ide pešo, často bez dokladov, smerom k najbližšej hranici.
Ich strach je založený na skutočnom utrpení a skutočnej hrozbe. Utekajú pred vojnou, pred politickým prenasledovaním, boja sa väznenia, mučenia alebo popravy. Môže ísť o politických aktivistov, členov náboženských či etnických skupín, ľudí, ktorých bojujúce skupiny podozrievajú so spolupráce s nepriateľom. Všetkým im prináleží medzinárodná ochrana, bez ohľadu na to, či sú súčasťou masového exodu, alebo musia riešiť svoju osobnú situáciu. Každý má právo na osobnú bezpečnosť. Avšak vlády, ktoré by mohli žiadateľom o azyl pomôcť, stále viac a viac ignorujú svoje záväzky.
Štáty prijímajú stále väčšie a väčšie opatrenia, aby ľuďom hľadajúcim azyl zabránili vo vstupe na svoje územie. K reštriktívnym opatreniam patria napríklad nesplniteľné podmienky na získanie víza, či pokuty pre dopravné spoločnosti, ktoré prepravujú pasažierov bez platných cestovných dokladov.
Každý kto musí hľadať azyl je dôsledkom zlyhania ochrany ľudských práv.
„Prišla chvíľa, keď som už necítil žiadnu bolesť … vtedy dali zápalky medzi prsty na nohách a zapálili ich, pozorujúc či ešte reagujem.“ Tento mladý muž dezertoval z Irackej armády, aby unikol poprave. Útočisko našiel v Holandsku, vyštudoval strojárstvo a pomaly skladá kúsky svojho rozbitého života.
Ľudia neopúšťajú domovy z rozmaru. Za každým príbehom je porušenie ľudských práv. Mnohí boli svedkami ako im vojaci alebo ozbrojené skupiny zavraždili blížnych, zničili domovy a úrodu. Iní utekajú pred neľútostnými vládami.
„Ľudia sa často pýtajú, aké to bolo, ale väčšina nepočúva, keď im hovoríte, aké zlé to skutočne bolo,“ hovorí žena z Bosny.
Pred štyridsiatimi rokmi súhlasili vlády s tým, že každému, kto utečie zo svojej krajiny v strachu pred prenasledovaním, bude poskytnutá medzinárodná ochrana. Udalosti holocaustu druhej svetovej vojny primäli medzinárodné spoločenstvo, aby každý, koho život je ohrozený mal právo na azyl.
V Ženeve, v roku 1951 bola prijatá Konvencia OSN o právnom postavení utečencov.Utečenec je v nej definovaný ako ten, kto: „následkom opodstatneného strachu z prenasledovania z dôvodov rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo v dôsledku politického zmýšľania, sa nachádza mimo územia svojej štátnej príslušnosti a ak táto osoba nie je schopná, alebo ochotná – v dôsledku svojho strachu –sa zveriť pod ochranu svojej pôvodnej krajiny“.
Ženevská konvencia bola novelizovaná a doplnená Protokolom v roku 1967 a definícia utečenca bola rozšírená aj na ochranu skupín utekajúcich pred všeobecným násilím a pred prenasledovaním.
Konvencia vymedzuje utečenca ako jednotlivca a akcentuje princíp zachovania celistvosti rodiny utečenca, najmä v prípadoch, ak otec rodiny splnil podmienky na prijatie v konkrétnom štáte.
O čom svedčia tí, ktorí utekajú
Ukazovateľom úrovne dodržiavania ľudských práv je množstvo ľudí, ktorí krajinu opúšťajú. Vlády môžu popierať porušovanie ľudských práv, zamedzovať prístup k informáciám, ale ťažko zastavia zúfalých ľudí, aby neopúšťali krajinu a nerozprávali svetu svoj príbeh. Preplnené loďky, ktoré sa plavili k USA, svedčili o brutalite vlád, ktoré sa striedali na Haiti. Stály príliv ľudí z Iránu na hraničné priechody, prístavy a letiská je dôkazom ovzdušia strachu v tejto krajine. Tureckí Kurdi, žiadajúci v zahraničí o azyl, vytrvale popisujú ako sa mučenie, „zmiznutia“ a mimosúdne popravy stali súčasťou systematického zaobchádzania tureckých predstaviteľov s ich oponentami.
Postupy prideľovania azylu
Posúdenie žiadosti o azyl môže byť rozhodnutím medzi životom a smrťou. Žiadatelia o azyl sú vystrašení a traumatizovaní. Nevedia čo je pre vypočúvajúceho úradníka dôležité. Niekedy ani nepopíšu svoje prenasledovanie, pretože sa ich nikto neunúval na to opýtať. Toto je neskôr zneužité pri zamietnutí azylu. Inokedy nie je k dispozícii tlmočník, alebo tlmočí nesprávne. Niekedy úrady nepovedia žiadateľom, prečo ich žiadosť o azyl zamietli a odoprú im právnu pomoc pri podaní odvolania.
Postupy prideľovania azylu sú správne iba ak:
* orgán vykonávajúci rozhodnutie je odborný a apolitický;
* každá žiadosť o azyl je overená kvalifikovanou osobou s odbornou znalosťou;
* ženy, ktoré žiadajú o azyl majú právo byť vypočúvané ženou;
* po celý čas procesu sú k dispozícii kvalifikovaní a nestranní tlmočníci;
* každá žiadosť o azyl je riešená individuálne (neposudzuje sa celá skupina, len preto, že žiadatelia prišli spolu)
* žiadateľovi o azyl je poskytnutý dostatok času na získanie právnej rady;
* žiadateľom o azyl, ktorí ušli bez dokladov musí byť poskytnutá podpora v neistote;
Väčšina žiadateľov o azyl môže opustiť krajinu iba bez dokladov alebo so sfalšovanými dokladmi. Konvencia OSN o utečencoch stanovuje, že ľudia unikajúci pred nebezpečenstvom nesmú byť trestaní za ilegálny vstup do krajiny.
* žiadateľ o azyl má právo zostať v krajine až do konečného výsledku posúdenia svojej žiadosti;
Vlády sa musia riadiť princípom non-refoulment – nikto nesmie byť proti svojej vôli vrátený do krajiny, v ktorej by mu hrozilo nebezpečenstvo.
Mám meno…
Žiadateľov o azyl a utečencov zväčša vnímame ako „tých druhých“. Je ľahké zabudnúť, že každý z nich je ľudskou bytosťou, so spomienkami z detstva, na rodinu, priateľov, s radostným a bolestným životným príbehom. Každý pozorne vníma čo sa okolo neho deje, má sny a hlavne: všetci dúfajú. Utekajúci tiež ako my majú mená a ich individualita nemizne ani keď vo veľkej skupine musia opustiť svoje domovy.
Imigrační úradníci sa k ľuďom žiadajúcim o azyl nesprávajú ako k obetiam, ale ako k zločincom. Udeľovanie štatútu utečenca sa neriadi medzinárodnými štandardami, ale kvótami. Politici obetovávajú utečencov rasistickému násiliu, často ho dokonca sami podnecujú, pretože potrebujú obetného baránka, aby odvrátili pozornosť od vlastných neúspechov a neschopnosti. V hostiteľských krajinách sa často rozširujú xenofóbne klamstvá a polopravdy, ktoré zahaľujú individuálne tragédie tých, ktorí hľadajú bezpečie. Verejnosť „vie“, že žiadatelia o azyl spôsobujú problémy, ale nechce vedieť, že odmietnutie žiadosti o azyl môže byť odsúdením na mučenie alebo smrť. V xenofóbnej atmosfére môžu stratiť svoj inštinktívny súcit i ľudia, ktorí by za normálnych okolností vždy radi pomohli druhým. Preto všetci musíme pamätať na to, že každý žiadajúci o azyl má svoj hrozný príbeh o násilí, strachu a úteku. Musíme sa naučiť vidieť, že každý kto uteká – muž, žena alebo dieťa – reprezentuje zlyhanie ochrany ľudských práv niekde na svete. Toto zlyhanie nebolo ich chybou.
Utečenci za mrežami
Utečenci nie sú zločinci patriaci do väzenia. Napriek tomu v mnohých krajinách žiadateľov o azyl zadržiavajú vo väzniciach, niekedy spolu s kriminálnikmi.
Vlády sa obyčajne snažia ospravedlniť zadržiavanie odôvodnením, že žiadateľ pricestoval bez náležitých dokladov. Ale väčšina ľudí môže opustiť krajinu iba bez dokladov alebo so falšovanými dokladmi. Konvencia OSN o utečencoch stanovuje, že ľudia unikajúci pred nebezpečenstvom nesmú byť trestaní za ilegálny vstup do krajiny.
Ozbrojené konflikty
Vojna v kombinácii a represiami určitej časti obyvateľstva vytvára utečenecké krízy. Traumatizovaní ľudia pri hľadaní bezpečia zakúsia ďalšiu perzekúciu a strádania. Pašeráci, pohraničná stráž, piráti, členovia ozbrojených skupín, miestne obyvateľstvo a dokonca aj iní hľadajúci bezpečnie útekom – tí všetci sa podieľajú na okrádaní, znásilňovaní i zabíjaní utekajúcich. Ľudia v záchytných táboroch, sú mnohokrát závislí na dodávkach, ktoré distribuujú skupiny, zodpovedné za hrôzy páchané v ich pôvodnej domovine. Tábory sa často nachádzajú v krajinách, ktoré sú sami zmietané vojnou. Náhly príchod veľkého počtu utečencov môže spôsobiť vážne ekonomické a environmentálne problémy, alebo vyhrotiť existujúce politické napätie. V tejto situácii vlády obzvlášť poskytujú utečencom veľmi malú ochranu, alebo môžu vedome prispievať k atmosfére, v ktorej sa utečenci stávajú terčom útokov miestnych obyvateľov.
Terminológia
Žiadateľmi o azyl označujeme ľudí, hľadajúcich útekom zo svojej krajiny ochranu pred nebezpečenstvom.
Ak krajina, v ktorej o azyl požiadajú, uzná – v nezávislej a pre každého individuálnej procedúre – že žiadateľovi v domovskej krajine hrozí nebezpečenstvo, udelí mu štatútutečenca.
Amnesty International niekedy používa termín „utečenci“ aj keď pojednáva o ľuďoch, ktorí utiekli zo svojej krajiny, aby unikli porušovaniu ľudských práv, aj keď ešte nepožiadali o azyl.
Amnesty International nie je humanitárnou organizáciou, nedokáže utečencom poskytovať materiálnu pomoc. AI upozorňuje na situáciu v krajinách, odkiaľ utečenci pochádzajú a apeluje na politikov a vlády, aby sa pri prijímaní utečencov neriadili kvótami, ale riadne posúdili každú žiadosť o udelenie azylu.
Ženy a deti dvojnásobne znevýhodnené
Ženy a deti tvoria väčšinu utečencov na svete. Väčšina z nich opustila svoje domovy pre rovnaké dôvody ako muži, ale pri hľadaní azylu sú vystavené aj iným nebezpečenstvám. Mnohé okradli a znásilnili vojaci, príslušníci ozbrojených jednotiek alebo samotní spolu-utečenci. Rozdeľovanie jedla a vody v utečeneckých táboroch je takmer vždy v rukách mužov, ktorí často žiadajú sexuálne protislužby. Stáva sa, že ženy a dievčatá sú znásilňované domorodým obyvateľstvom, bývajúcim v blízkosti utečeneckých táborov.
V mnohých krajinách imigrační úradníci nechcú udeliť azyl ženám, ktoré sa „previnili“ voči morálnemu kódexu v ich domovských krajinách, v dôsledku čoho im v komunite či rodine hrozí mučenie či zabitie. Úradníci neprihliadajú na to, že domovská vláda neposkytla takýmto ženám žiadnu ochranu. Až v posledných rokoch je udeľovaný azyl ženám, ktoré utiekli pred obriezkou.
Prinútení ujsť vo vlastnej krajine: vysťahovaní v rámci krajiny
Milióny ľudí boli prinútení opustiť svoje domovy, ušli do iných oblastí, ale neprekročili hranice krajiny. Podľa Ženevských konvencií nie sú považovaní za utečencov a domáce pomery v krajine väčšinou nie sú naklonené pomáhať im. Skôr naopak: naďalej sú vystavení útokom štátnych úradníkov alebo ozbrojených skupín. Veľa z nich trpí chudobou a zhabaním majetku. Medzinárodná odozva na nepríjemnú situáciu ľudí vysťahovaných v rámci krajiny je v najlepšom prípade nejednotná.
A zase nás vraždia…
Niekedy sa nebezpečenstvo, ktoré vyhnalo ľudí z krajiny skončí a utečenci sa môžu bezpečne vrátiť do svojej krajiny. Niektorí tak učinia spontánne, bez medzinárodnej pomoci. Iní sa vrátia na podnet dobrovoľného návratového plánu pod dozorom OSN alebo spolupracujúcich vlád.
Znepokojujúci je vzrastajúci trend naliehať na utečencov, aby sa vrátili domov čo najskôr, pričom ich návrat je často predčasný a hlavne bezpečný.
Dostať druhú životnú šancu
Ak utečencom dovolíme preorganizovať svoj život, môžu obohatiť spoločnosť okolo seba. Ak dostanú šancu svojím novým domovským krajinám prinášajú nový kultúrny rozmer, schopnosti a skúsenosti.
Čo môžete urobiť Vy?
Pomôžte rozširovať myšlienku, že každý žiadateľ o azyl je jedinečný a utiekol pred porušovaním ľudských práv alebo pred všeobecným násilím. Zaujímajte sa o situáciu v krajinách, odkiaľ pochádzajú utečenci a informujte o nej aj ostatných. Oponujte rasistickým politikom, ktorí zneužívajú kampaň proti utečencom na získavanie hlasov. Nepleťme si žiadateľov o azyl s ekonomickými migrantami.
Štatistické údaje o utečencoch a žiadateľoch o azyl na Slovensku k 31.12. 2000 (podľa informácií UNHCR)
Počet žiadateľov o azyl na Slovensku v rokoch 1992 – 2000………….5 124
počet cudzincov, ktorým bol udelený štatút utečenca v rokoch 1992 – 2000………….498 (v 41 prípadoch už bolo udelené štátne občianstvo)
počet žiadateľov o azyl v roku 2000……………..1 556
počet cudzincov, ktorým bol udelený štatút utečenca v roku 2000………………….10
Hlavné krajiny pôvodu žiadateľov o azyl prichádzajúcich na Slovensko v roku 2000:
Afganistan (624), India (380), Pakistan (161), Irak (115), Sri Lanka (87), Bangladéš (46), Kosovo (38), Irán, Tanzánia, Maroko, Nepál, Barma
Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, UNHCR (Office of the UN High Commissioner for Refugees), bol vytvorený OSN na ochranu záujmov utečencov, začal fungovať od 1. 1. 1951. Jeho hlavnými funkciami sú: poskytovať medzinárodnú ochranu utečencom, hľadať trvalé riešenia ich problémov, poskytovať im materiálnu pomoc. Ochrana zahŕňa vylúčenie násilného návratu do krajiny, v ktorej utečenec môže byť prenasledovaný. Pomáha pri návrate domov a integrácii.
UNHCR, Zatupiteľský úrad na Slovensku: Štúrova 6, 811 02 Bratislava, tel.: 02/52927876, [email protected]
V roku 2000 bolo v 25 európskych krajinách podaných 452 tisíc žiadostí o azyl. Najvyšší počet žiadostí o azyl prijala Veľká Británia (97 900), Nemecko (78 800), Holandsko (43 900). Krajiny pôvodu produkujúce najvyššie počty utečencov zostávajú nezmenené oproti roku 1999. Sú to Juhoslovanaská zväzová republika, Irak a Afganistan.
Na Slovensku sa azylová legislatíva riadi Zákonom o utečencoch č. 309/2000 Z.z., (ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 283/95 Z.z.).
Povedali školáci:
„Je na politikoch, aby sa vysporiadali s utečencami.“
„V našom okolí nebývajú, ani s nami nechodia do školy utečenci. Takže nie je to náš problém.“
„Utečenci sú takí ľudia ako mi. Mohlo by sa stať, že aj ja by som sa stal utečencom. Takže je dôležité zaoberať sa utečencami a pomáhať im.“
„Všetci by sme mali byť ústretoví k novoprichádzajúcim. Nie iba k utečencom. Môže sa ti stať, že budeš novým v škole. Nechcel by si byť nevítaným.“
„Einstein bol tiež utečencom. Utečenci tiež prinášajú mnohé do krajiny.“
„Noviny často zle informujú o utečencoch. Je dôležité zisťovať pravdu.“
?Mali by sme sa snažiť pomáhať ľuďom, ktorí sú v ťažkostiach, alebo majú horší osud ako my.“
„Aj naša krajina predala zbrane do krajiny kde je vojna. Zbrane často zapríčiňujú, že ľudia musia utekať.“
„Nie je to mojou vinou, že sú vojny. Prečo by ma mali zaujímať utečenci.“