Skúste počúvať ľudí, ktorí skutočne vedia, čo sa deje

Sexuálne pracovníčky v Írsku žiadajú svoje ľudské práva

Počas uplynulých rokov sa stále častejšie verejne diskutuje o rodovej rovnosti a právach žien. Hnutie za spravodlivosť pre ľudí zažívajúcich sexuálne násilie, #MeToo, spojilo milióny ľudí na celom svete, ktorí žiadajú spoločenské zmeny a ochranu preživších. Hlas časti ľudí, predovšetkým žien, ktoré dennodenne zažívajú sexuálne násilie a ďalšie útoky na svoje ľudské práva, však počúva len málokto.

Sexuálne pracovníčky a pracovníci patria medzi najviac marginalizované a stigmatizované osoby v našej spoločnosti. Rasizmus, transfóbia, rodové stereotypy a sociálno-ekonomická nerovnosť sú príčinami vysokej miery násilia a ďalších hrubých zásahov do práv ľudí pracujúcich v sexbiznise. Systémové a spoločenské prekážky sú v kombinácii so škodlivými zákonmi a problematickou praxou de facto neodstrániteľnou bariérou v prístupe k základným ľudským právam a spravodlivosti.

V roku 2017 Írsko zreformovalo zákon o sexuálnych trestných činoch a kriminalizovalo kupovanie sexuálnych služieb. Novela mala za cieľ uľahčiť postihovanie obchodu s ľuďmi na účely sexuálneho vykorisťovania a uľahčiť sexuálnym pracovníkom a pracovníčkam nahlasovanie násilia. Realita je však značne odlišná.

V súčasnosti prebieha v Írsku revízia trestného zákona o sexuálnych trestných činoch z roku 2017 – a sexuálne pracovníčky a pracovníci chcú, aby ich tentoraz vláda počúvala. Nový výskum Amnesty International odhaľuje, ako stigmatizácia a právny rámec platný v Írsku spôsobujú sexuálnym pracovníčkam a pracovníkom ujmu.

Sexuálne pracovníčky sa vo výskume delia o svoje skúsenosti, postrehy a požiadavky. Chcú lepší svet bez nespravodlivých trestných zákonov, násilia a stigmatizácie, v ktorom budú rešpektované a dodržiavané ich ľudské práva a dôstojnosť.*

*POZNÁMKA: Amnesty chráni identitu niektorých ľudí, ktorí s nami hovorili, a to použitím pseudonymov v súlade s ich želaním.

Bezpečnosť a pohoda

Sexuálne pracovníčky a pracovníci v Írsku často zažívajú príšerné porušovanie ľudských práv. Mnohé z nich považujú za časť problému legislatívu, ktorá ich namiesto ochrany pred násilím ohrozuje, stigmatizuje a marginalizuje.

V Írsku je predaj sexuálnych služieb legálny, ale ich kupovanie je považované za trestný čin. Vanessa, ktorá predáva sexuálne služby na ulici, hovorí, že zákon ju nedokáže ochrániť, pretože sa s klientmi musí skrývať na odľahlých miestach, takže čelí väčšiemu riziku a má menej možností vyhľadať pomoc.

„Raz v noci som zašla do zapadnutej slepej uličky, aby ma Garda [írska polícia] nenašla… tam sme mali istotu, že okolo nás neprejde policajné auto. Ale zároveň mi bolo jasné, že ak sa dostanem do nejakého maléru, nemám žiadnu únikovú cestu… A to bol priamy dôsledok toho, že hliadky sa zamerali na klientov.“

Írsko výrazne zvýšilo tresty za prevádzkovanie verejných domov – definovaných ako dve alebo viac sexuálnych pracovníčok alebo pracovníkov predávajúcich sexuálne služby v spoločných priestoroch. Za prevádzkovanie verejného domu môžu pracovníčkam udeliť pokutu vo výške 5 000 eur alebo trest odňatia slobody až na 12 mesiacov. Prenájom ubytovania alebo priestorov sexuálnym pracovníčkam môže byť tiež kriminalizovaný ako „príjem z prostitúcie“.

Toto jednoducho nie je správne… Dve ženy nemôžu pracovať v jednom priestore, to je smiešne. Je to otázka bezpečnosti a vzájomnej podpory… Je hrozné, že nemôžu pracovať vo dvojici, hovorí 50-ročná Írka Ashley.

„Prosím, zmeňme tento zákon, pracujme spolu, neublížime si… Pracovať osamote je nebezpečné – veľmi nebezpečné,“ dodáva B., 31-ročná sexuálna pracovníčka z Rumunska.

Prosím, zmeňme tento zákon, pracujme spolu, neublížime si… Pracovať osamote je nebezpečné – veľmi nebezpečné.

B., 31 rokov

„Bola som úplne paranoidná, že ma prichytia – samozrejme si nemôžem dovoliť platiť pokuty alebo niečo podobné. Táto politika ma úplne izolovala…“ vysvetľuje Poppy, 24-ročná írska študentka.

Adeline je aktivistka za práva transrodových a intersexuálnych ľudí, ktorá si práve robí doktorát. Adeline a jej manželku, ktorá je tiež sexuálnou pracovníčkou, kvôli týmto zákonom vysťahovali z bytu v Dubline, kde žili a pracovali.

„Gardaí [írski policajti] nikdy nepracujú sami, ale sexuálne pracovníčky nemôžu pracovať spolu?“ pýta sa Adeline a dopĺňa: „Skutočne sme prišli o všetko… Na vylepšenie toho priestoru sme minuli všetko, čo sme mali, a bol naozaj krásny. Vrazili sme do toho každý cent, ako úplné hlupane, a teraz nám nezostalo nič. Chvíľu po vysťahovaní sme seriózne uvažovali o plánovanej samovražde – tak vážne, ako už dlho nie.“

Strach z trestného stíhania a hlboký nedostatok dôvery v políciu ovplyvňujú schopnosť sexuálnych pracovníčok a pracovníkov nahlasovať trestné činy, ktoré zažívajú.

„Keby som dnes žila vo svojom byte, boli by sme tam dve alebo tri a niečo by sa mi stalo, asi by som nevyhľadala pomoc Gardy, pretože by mi o týždeň na to urobili raziu,“ hovorí 35-ročná írska študentka Trish.

Nia, 26-ročná Írka zmiešaného pôvodu, hovorí, že dôležitú úlohu v probléme zohráva aj rasizmus: V Írsku sa na mňa pozerajú ako na cudzinku, hoci ňou nie som. To zo mňa robí pravdepodobnejší cieľ trestného stíhania.

A., sexuálna pracovníčka, ktorá nepochádza z Írska, pracuje sama. Počas práce už zažila tri násilné útoky vrátane orálneho znásilnenia, ale obrátiť sa na políciu pre ňu neprichádza do úvahy: „Chcem získať írske občianstvo a akýkoľvek záznam v registri trestov by mi v tom uškodil. Ak pracujem v jednom priestore s inou kolegyňou, vystavuje ma to vyššiemu riziku. Ja osobne sa radšej vystavím riziku s klientom ako s policajtom… Nechcem ísť do väzenia, tam by som sa zabila.“

Život bez stigiem a predsudkov

Sexuálne pracovníčky neúnavne bojujú proti všadeprítomnej stigme, ktorá zhoršuje rodovo podmienené násilie a bráni im v prístupe k pomoci a službám, na ktoré majú právo.

„Málokto vie, čo robím… Keby ľudia vedeli, že tu žije sexuálna pracovníčka, hádzali by po mne kamene, len aby ma vyhnali,“ hovorí Ashley.

„Je to stigma a ľudia sa na nás pozerajú ako na odpad,“ dodáva M.R.T.R., 40-ročná Írka so skúsenosťami s užívaním drog a bezdomovectvom.

Vanessa opisuje, ako široká verejnosť vníma sexuálnych pracovníkov a pracovníčky na ulici: „Myslím, že názory sa pohybujú od veľmi negatívnych – viete, také to ‚ste šmejdi, špina a kriminálnici‘ – až po akýsi ‚láskavý pohľad‘ na pouličných pracovníkov a pracovníčky, ktorý vychádza zo žalostnej a patetickej predstavy o našich životoch, doslova z neho kvapká súcit.“

Znásilnenie vo všeobecnosti ohlási polícii iba málokto a sexuálne násilie neúmerne zasahuje práve ženy a dievčatá. Sexuálne pracovníčky však čelia pri nahlasovaní rodovo podmieneného násilia a znásilnenia prekážkam navyše. Jedným z problémov je rozšírený mýtus, že sexuálne pracovníčky súhlasia so sexom za každých okolností. Súhlas so sexom zároveň neznamená súhlas s násilím.

„Myslím si, že veľa ľudí si myslí, že ak poskytujete sexuálne služby, nemôžu vás znásilniť. Každá osoba môže zažiť znásilnenie, aj sexuálne pracovníčky,“ hovorí Neka, 27-ročná sexuálna pracovníčka z Veľkej Británie.

Miesto pri stole

Mnohé sexuálne pracovníčky, s ktorými sa Amnesty International rozprávala, vidia hlavný problém prebiehajúcej revízie zákona v doterajšej nedostatočnej konzultácií so sexuálnymi pracovníčkami.

„Čo keby sme aspoň raz skúsili počúvať ľudí, ktorí skutočne vedia, čo sa deje, ktorí vedia, o čom hovoria?“ pýta sa 22-ročná Kristina, študentka a sexuálna pracovníčka z Dublinu. Jej frustráciu dobre pozná mnoho osôb pracujúcich v sexbiznise. Príliš často sledujú, ako sa zákony a politiky, ktoré priamo ovplyvňujú životy sexuálnych pracovníčok, menia a prijímajú bez konzultácie s nimi samotnými.

Čo keby sme aspoň raz skúsili počúvať ľudí, ktorí skutočne vedia, čo sa deje, ktorí vedia, o čom hovoria?

Kristina, 22 rokov

Hrozby, ktorým sexuálni pracovníci a pracovníčky čelia, nepochádzajú len od klientov alebo jednotlivcov v spoločnosti. Príčinou mnohých násilností je samotný systém, v ktorom žijeme. Ako zdôrazňuje nová správa Amnesty International, zákony určené na ochranu ľudí poskytujúcich sexuálne služby v skutočnosti naopak ešte zhoršujú riziká, ktorým čelia. Rasizmus, transfóbia, rodové stereotypy a sociálno-ekonomická nerovnosť sú príčinami vysokej miery násilia a ďalších hrubých zásahov do práv ľudí pracujúcich v sexbiznise.

Štát by mal do procesu tvorby opatrení v takej komplexnej téme rozhodne prizývať ľudí, ktorých sa najviac dotýkajú.

Ignorovať skúsenosti sexuálnych pracovníčok s násilím pri tvorbe a revízii zákonov a politík, ktoré sa ich priamo týkajú, znamená vystaviť ich ďalším rizikám a nebezpečenstvu. Jedným z príkladov je skúsenosť Aoife, 29-ročnej sexuálnej pracovníčky, ktorú znásilnil klient: „Najprv som bola nahnevaná na človeka, ktorý mi to spravil. Moja druhá reakcia bola, že som sa nahnevala na Gardu a naozaj som sa hnevala na vládu, politiku a štát. V tejto situácii som sa ocitla kvôli ich zákonom.“

Rešpektovanie individuálnych rozhodnutí sexuálnych pracovníkov

Nikto by nemal byť nútený poskytovať sexuálne služby a každá osoba by mala mať možnosť túto prácu opustiť. Ľudia, ktorí sa rozhodnú živiť predajom sexuálnych služieb, však majú právo na bezpečnosť, dôstojnosť a ochranu ich ľudských práv.

Dôvody vykonávania sexuálnej práce sú často zložité a kombinujú sa v nich viaceré aspekty. Sexuálne pracovníčky nám hovoria, že ťažké životné okolnosti nevylučujú ich individuálnu schopnosť rozhodovať o vlastnom živote.

„Je to prierezová téma, v ktorej sa prelínajú otázky rodovej identity, migrácie a všetkých možných vecí súvisiacich s chudobou, bezdomovectvom, rodičovstvom, rodičmi samoživiteľmi… myslím, že ten zoznam je nekonečný. Keď sa niekto pozrie na situáciu, v ktorej sa nachádza, a povie si: ‚Ok, potrebujem robiť tento druh práce…. nemám prístup k legálnemu príjmu…‘ alebo ‚som migrantka‘ či ‚som transrodová osoba, ktorá sa snaží získať prístup k zdravotnej starostlivosti a potrebujem zarobiť určitú sumu peňazí‘… ľudia v týchto situáciách robia určité rozhodnutia,“ vysvetľuje Aoife, ktorá je transrodová a nebinárna osoba.

Je to prierezová téma, v ktorej sa prelínajú otázky rodovej identity, migrácie a všetkých možných vecí súvisiacich s chudobou, bezdomovectvom, rodičovstvom, rodičmi samoživiteľmi… myslím, že ten zoznam je nekonečný.

Aoife, 29 rokov

Vanessa, ktorá má skúsenosti s užívaním drog a bezdomovectvom, hovorí: „Jednoducho som si nemohla dovoliť oblečenie. A nemohla som si zaobstarať ani to najnutnejšie. A prirodzene som si pomyslela, že sa opäť vrátim k tomu, čo poznám. Viete, aj po rokoch údajnej práce v službách, jediná práca, za ktorú som v živote dostala zaplatené, je práca v sexbiznise… Návrat k práci na ulici bol tak trochu ako návrat domov. Chcem byť súčasťou spoločnosti, ale cítim sa z nej vytláčaná.“

Diskriminácia na trhu práce

Adeline, transrodová a intersexuálna osoba, hovorí, že transrodové osoby čelia pri hľadaní si práce systémovej diskriminácii. Moralistické názory a stanoviská o zákaze sexuálnej práce podľa nich nezohľadňujú ich skutočnú situáciu.

„Ľudia zo strednej triedy si hovoria: ‚Neviem si predstaviť, že by som bola sexuálnou pracovníčkou alebo pracovníkom‘. V istých situáciách si to však musíte vedieť predstaviť, pretože to musíte robiť, aby ste prežili. Tieto zákony sú v podstate snahou potrestať chudobných ľudí za nedostatok predstavivosti ľudí zo strednej triedyRobím sexuálnu prácu, lebo musím prežiť a nikto ma nechce zamestnať.“

Prekážky v prístupe na pracovný trh popisuje aj Kiko, ktorá má sklerózu multiplex: „Nielenže ľudia so zdravotným znevýhodnením majú sex, ale niektorí z nás aj predávajú sexuálne služby, pretože tradičné zamestnanie je pre nás často nedostupné.“

Sexuálne pracovníčky a pracovníci považujú za jeden z dôvodov, pre ktorý sa niektorí ľudia v Írsku rozhodnú poskytovať sexuálne služby, rastúce ťažkosti so získaním a udržaním si dôstojného bývania. B., ktorá je matkou samoživiteľkou a má malé dieťa, získala dávku v nezamestnanosti počas pandémie COVID-19. Napriek tomu je podľa nej bez príspevku na bývanie nemožné platiť mesačný nájom za byt vo výške približne 1 000 eur.

Pre ľudí ako je Bianca, 34-ročná Brazílčanka, bola sexuálna práca jednou z mála možností, ako si zabezpečiť stabilný príjem: „Popri tom, ako som študovala angličtinu na vysokej škole, som sa venovala sexuálnej práci. Od deviatej do piatej som bola v škole a od šiestej do pol dvanástej som poskytovala sexuálne služby.“

K podobným rozhodnutiam neraz vedie aj pandémia COVID-19. Rana, 33-ročný Brazílčan, hovorí, že kvôli pandémii prišiel o prácu. „Pracoval som v sklade a v tom čase som nemal žiadnu prácu. Moji priatelia pracujú ako sexuálni pracovníci a povedali mi, že je tu táto možnosť. Nemal som žiadny príjem a bolo pre mňa veľmi ťažké platiť účty a všetko ostatné, preto som s tým začal.“

Podpora ľudských práv sexuálnych pracovníčok a pracovníkov

Sexuálne pracovníčky a pracovníci majú právo na bezpečie, život bez násilia – vrátane násilia sexuálneho – a rovnaký prístup k dostupnému bývaniu, zdravotnej starostlivosti a spravodlivosti ako všetci ostatní ľudia.

„Nejde o to, aby sexuálne pracovníčky a pracovníci dostali niečo extra. Myslím, že pointa je v tom, že toto nie je záležitosť sexuálnych pracovníčok a pracovníkov. Je to otázka útlaku… Skutočná komunita je inkluzívna a podporuje všetky svoje členky a členov,“ zdôrazňuje Five, migrantka a sexuálna pracovníčka.

Je čas vyjadriť solidaritu s rastúcim hnutím za práva sexuálnych pracovníčok a pracovníkov v Írsku aj všade inde.

Musíme zabezpečiť, aby ľudia poskytujúci sexuálne služby neboli vystavení násiliu, nútenej práci alebo obchodovaniu s ľuďmi. Musíme žiadať, aby štáty zrušili zákony, ktoré kriminalizujú sexuálnu prácu a ubližujú sexuálnym pracovníčkam a pracovníkom. Musíme žiadať ochranu a dodržiavanie ľudských práv pre všetkých.

Je načase skoncovať s rodovo podmieneným násilím, so systémovými nerovnosťami, chudobou a diskrimináciou, ktoré sexuálne pracovníčky a pracovníkov, ako aj mnohých iných ľudí, odsúvajú na okraj spoločnosti.

Pridajte sa k nášmu boju za spravodlivejšiu spoločnosť.

Topics