Pri výročí začiatku rozsiahlej ruskej invázie sa Lera Burlakova, koordinátorka pre médiá a kampane v Amnesty International Ukrajina, zamýšľa nad tým, ako sa počas vojny žije, pracuje a vychováva dieťa. Zamýšľa sa aj nad tým, prečo prácu v oblasti ľudských práv nemožno presunúť do bezpečnejších krajín.
Ruská vojenská intervencia na Ukrajine sa začala dávno pred rozsiahlou inváziou vo februári 2022. V roku 2014 som ako novinárka dala výpoveď z práce, ktorú som milovala, a vstúpila som do ukrajinskej armády.
Urobila som to z pocitu viny. Počas Euromajdanu sa do ľudí v uliciach Kyjeva strieľalo. Niektorí ešte nemali ani 18 rokov. Postavili sa za slobodu. Celý život som si zakladala na obrane slobody, no zrazu mi slová nestačili. Tínedžeri zomierali a ja som žila ďalej. Vstup do armády bol jediný spôsob, ako som dokázala s tou vinou žiť. Bol to jediný spôsob, ako som sa dokázala pozrieť do zrkadla.
Na fronte som slúžila tri roky. Odišla som s trvalými následkami. Vojnu z východu som si priniesla domov. Keď som hovorila o tom, že si viem predstaviť bomby padajúce na centrum Kyjeva, moja psychoterapeutka spomenula úzkosť alebo posttraumatickú stresovú poruchu. Pre mňa to nebolo ani jedno. Bola to predpoveď.
Život však vo vtedy pokojných mestách pokračoval ďalej. Aj ten môj pokračoval. Narodil sa mi syn.
Cítili sme, že sa invázia blíži
Začiatkom roka 2022 už mnohí Ukrajinci cítili, že sa invázia blíži, no nechceli tomu veriť. Niekoľko týždňov pred začiatkom rozsiahlej invázie som bola na pracovnej ceste vo Frankfurte a večer som mala letieť späť do Kyjeva. Lufthansa let zrušila. Posádky už nemali zostať cez noc na Ukrajine. Moje dieťa bolo v Kyjeve.
Vedela som, ako vyzerá vojna: žiadne spojenie, ruiny, oheň. Už som to videla. Vo vojne som stratila snúbenca. Pamätám si, ako som mu držala studenú ruku, ako som na fronte nosila jeho krvou nasiaknutú bundu a spávala som v nej.
Smrť nebola abstraktná. Mala mená.
Bála som sa, že kyjevské letisko sa cez noc zmení na ďalšie donecké – jeden deň lietadlá lietajú, na druhý už nie. Jeden deň tam ešte pulzuje život, na druhý sa pod troskami náhle zastaví. Ranný let napokon povolili. Vrátila som sa domov, rýchlo som sa zbalila, posadila dieťa do auta a ešte v ten deň sme odišli z Ukrajiny – niekoľko týždňov pred začiatkom invázie. Dvadsiateho štvrtého februára som bola v zahraničí. Ráno mi rodičia volali, aby sa rozlúčili. Našťastie prežili. Nebála som sa bombardovania, Rusov som videla zblízka. Videla som, ako sa správajú k civilistom a vojnovým zajatcom. Vedela som, čo znamená okupácia. Buča pre mňa nebola šok. Preto som sa ešte v tom istom roku vrátila.
Prežitie znamenalo kompromisy
Vrátila som sa so štvorročným synom. Keď prvýkrát počul sirénu leteckého poplachu, plakal. Povedala som mu: siréna tu nie je na to, aby ťa vystrašila. Je tu, aby ťa varovala, aby si si dával pozor. Toto nastavenie nám zostalo. Ako všetci, aj my sme sa naučili prispôsobiť veciam, ktorým by sa nikto nikdy nemal prispôsobiť.
V prvých mesiacoch – a často aj dnes – prežitie znamenalo kompromisy. V našom dome nemáme kryt, najbližší je stanica metra. Ak päťkrát denne a často aj v noci bežíte do krytu s dieťaťom a psami, prestanete fungovať. Deti sa prestanú učiť. Dospelí prestanú pracovať. Niekedy je nebezpečnejšie utekať – balistické rakety letia rýchlejšie, než stihnete dôjsť do bezpečia. Tak počítate. Rozhodujete sa, kedy sirénu ignorovať. Rozhodujete sa, kedy zostať.
Štyri roky po začiatku vojny je život na Ukrajine prežitím prekrytým tvrdohlavou normálnosťou. Táto zima bola najťažšia. Od polovice januára nemáme v dome kúrenie. Teploty klesli brutálne nízko. Presťahovali sme sa do jednej izby. Spomenula som si na Donbas – zničené budovy, okná zakryté dekami, spánok v čiapke – a využila som všetko, čo som sa naučila. V režime prežitia sa človeku scvrkne život. Horizont sa zmenší na jedno ročné obdobie. Žijeme do jari.
Z Kyjeva nemôžete evakuovať tri milióny ľudí
Ľudia sa pýtajú, prečo neodídeme. Z Kyjeva nemôžete evakuovať tri milióny ľudí. A čo je dôležitejšie: Rusko chce paniku. Rusko chce, aby sme odišli. Práve preto neodchádzame.
Môj partner je v armáde. Takmer ho nevidím – za posledný rok možno dva týždne. Vo vojne som už stratila človeka, ktorého som milovala, a strach ma niekedy tak zviera, že sotva lapám dych. Najviac bolí ukradnutý čas. Toto je jediný život, ktorý máme, a meriame ho krátkymi stretnutiami a neistými návratmi.
Môj syn je šťastné a zvedavé dieťa. Miluje wafle, Lego a Star Wars. Verí, že dobro nakoniec zvíťazí nad zlom. Snažíme sa podľa tejto viery žiť, aj keď sme unavení.
Väčšinu nocí prebieha letecký útok. Spíme na matraci na chodbe – bez okien. Pred priamym zásahom vás nezachráni nič, ale steny vás ochránia pred rozbitým sklom. Typický deň sa začína kontrolou, či platí letecký poplach. Ak áno, škola sa začína hodinu po jeho skončení. Školy fungujú len tam, kde majú kryty. Deti sa v prípade potreby učia pod zemou.
Nie je kúrenie, často nie je elektrina, niekedy nie je voda
Väčšinou pracujem z domu alebo v teréne. S tímom spolupracujeme so zahraničnými aj ukrajinskými médiami, organizujeme výstavy na zvýšenie povedomia, rozprávame príbehy a zhromažďujeme veľké množstvo svedectiev a stovky osobných príbehov.
Nie je kúrenie, často nie je elektrina, niekedy nie je voda. Kaviarne však zostávajú otvorené vďaka benzínu a hučiacim generátorom. Notebook si môžete nabiť takmer kdekoľvek. Pekáreň oproti každé ráno otvorí s teplými škoricovými rolkami. Ľudia si neustále pomáhajú. Solidarita tu nie je slogan. Je to infraštruktúra.
Pracovať takto je ťažké. No práve preto tu musíme byť. Prácu v oblasti ľudských práv nemožno presunúť do bezpečnejších krajín. Vyžaduje si skúsenosť s rovnakými podmienkami, v akých žijú ľudia, ktorých svedectvá zaznamenávate. Rozhovory s ľuďmi, ktorí stratili všetko, pôsobia ako zvláštna forma domova – naše skúsenosti sa prekrývajú. Rozumieme si bez dlhých vysvetlení. Objímeme sa.
Aj rodičia, ktorí prišli o deti pri ruských leteckých útokoch, stále verejne vystupujú. Hovoria o obľúbenom ovocí svojho dieťaťa, o jeho obľúbenom slove – nie preto, že je to jednoduché, ale preto, že chcú zabrániť ďalšej smrti.
Naše nádeje sú jednoduché
Pracujem s rodinami vojnových zajatcov. Jedna žena, nevyliečiteľne chorá na rakovinu, čakala viac ako tri roky na manžela, ktorý bol zadržiavaný bez kontaktu s vonkajším svetom. Keď ho napokon vymenili, zverejnila fotografiu, na ktorej sa bozkávajú.
Popis znel: „Vyhrali sme.“ Takto chápem víťazstvo: zostať sebou aj v najtvrdších podmienkach. Nedovoliť nikomu zmeniť to, kým sme, čo milujeme a kde žijeme.
Neplánujeme ďaleko dopredu. Naše nádeje sú jednoduché – prežiť túto zimu, udržať ľudí, ktorých milujeme, pri živote a dočkať sa spravodlivosti, aj keby to malo trvať dlho.
Pre nás je Amnesty International bránou do sveta. Je to spôsob, ako hovoriť o tom, čo prežívame, aj keď sa globálna pozornosť presunie inde. Nie sme pominuteľný príbeh. Sme ľudia. Máme práva.
Amnesty nám dáva platformu, podporu, inštitucionálnu váhu a dôveru, ktorú nesie jej meno. Umožňuje našim svedectvám prekročiť hranice, osloviť rozhodujúcich aktérov, novinárov aj ľudí, ktorí by o nich inak nikdy nepočuli.
Amnesty nám dáva nádej, že skôr či neskôr bude utrpenie nevinných ľudí, ktorí zahynuli v tejto útočnej vojne, naplnené spravodlivosťou. Dúfam však, že to bude skôr. Všetci to chceme zažiť.
V reakcii na štvrté výročie začiatku ruskej rozsiahlej invázie na Ukrajinu uviedla riaditeľka Amnesty International pre globálny výskum, advokáciu, politiky a kampane Erika Guevara-Rosas:
„Ľudia na Ukrajine už ďalší rok čelia rozsiahlej agresii – bol dosiaľ najničivejší z hľadiska humanitárnych dôsledkov a najsmrteľnejší z hľadiska počtu civilných obetí od roku 2022. Ruský prezident Vladimír Putin a ďalší vysokopostavení predstavitelia obžalovaní Medzinárodným trestným súdom pritom naďalej unikajú medzinárodnej spravodlivosti.
Napriek pokračujúcej agresii je medzinárodné odhodlanie postaviť sa proti zločinom Ruska podľa medzinárodného práva a podporiť ich obete v posledných mesiacoch čoraz slabšie, najmä od začiatku prezidentstva Donalda Trumpa.
Záväzky v oblasti spravodlivosti a ľudských práv sú oslabené, keď sa mocní aktéri cítia povzbudení ignorovať medzinárodné právo a ďalej podkopávať medzinárodný poriadok založený na pravidlách.
Vidíme to v rétorike, ktorá zľahčuje zodpovednosť Ruska za závažné porušenia práva, aj v návrhoch naznačujúcich, že beztrestnosť za agresiu a ďalšie zločiny je prijateľnou cenou za ukončenie bojov. Vidíme to aj v nezodpovedných a nekontrolovaných útokoch na Medzinárodný trestný súd a v nedávnom obmedzovaní pomoci ukrajinským utečencom, pričom niektoré štáty naznačujú, že časti krajiny sú už bezpečné na návrat.
Nespravodlivosť musíme riešiť, nie ju normalizovať. Beztrestnosť musíme spochybňovať, nie ju zakotvovať do mierových návrhov.
Ukrajinskí civilisti naďalej čelia každodenným nerozlišujúcim útokom. Kritická infraštruktúra nevyhnutná na prežitie je systematicky ničená, čím sú ohrozené milióny životov. Ruské sily pokračujú v mučení vojnových zajatcov, terorizujú a deportujú civilistov na okupovaných územiach, nútia učiteľov k práci pod nátlakom, ovplyvňujú deti a odopierajú im ich identitu. Popri tom Moskva v rámci ‚mierových rokovaní‘ požaduje kontrolu nad ďalším ukrajinským územím.
Svet nesmie zabudnúť, že odkedy Rusko pred 12 rokmi okupovalo a nezákonne anektovalo Krym, prinieslo ľuďom na Ukrajine devastáciu a obrovské utrpenie – na okupovaných územiach aj mimo nich. Milióny ľudí boli vysídlené, nespočetné rodiny prišli o domov a vyhaslo príliš veľa životov.
Ruská agresia – zločin podľa medzinárodného práva – preverila nielen odvahu a odolnosť Ukrajiniek a Ukrajincov, ale aj odhodlanie medzinárodného spoločenstva chrániť ľudské práva a zabezpečiť spravodlivosť.
Akýkoľvek tlak na Ukrajinu, aby ustúpila v otázke zodpovednosti za zločiny súvisiace s vojnou alebo prijala územné či iné požiadavky Ruska, je rovnako morálne neprijateľný, ako je nezákonný. Zločiny podľa medzinárodného práva nesmú zostať nepotrestané a nesmú byť premlčané.
Toto je kľúčový moment pre celé ľudstvo. Odhodlanie medzinárodného spoločenstva nesmie ochabnúť. Je nevyhnutné, aby sa ľudia na Ukrajine dočkali nestranného vyšetrovania, spravodlivého potrestania zločinov a odškodnenia za ničivé dôsledky tejto vojny, ktoré krajina, jej obyvatelia a obyvateľky, jej územie aj jej budúcnosť znášajú už dvanásť rokov – a ktoré naďalej pretrvávajú.“