Výročná správa Amnesty International 2002 (týkajúca sa roku 2001)

Európa, Afrika, Ázia, Amerika, Austrália. Dvadsiateho ôsmeho mája zverejnila Amnesty International pravidelnú správu týkajúcu sa porušovaniu ľudských práv v uplynulom roku. Dokumentuje, že milióny ľudí po celom svete naďalej trpeli kvôli porušovaniu ľudských práv. Po tom, čo sa hlavným program dňa sa stala „vojna s terorizmom“, sa nejedna vláda poponáhľala vytvoriť dojem, že si musíme vybrať medzi ľudskými právami alebo bezpečnosťou. Mimoriadne šokujúci je najmä fakt, že aj vlády demokratických krajín akoby zabudli, že bezpečnosť občanov znamená aj poskytnutie ochrany pred mučením, miznutím či zabitím.

Ľudské práva jednoducho nemožno vnímať ako prekážku pre bezpečnosť, pretože sú jej podmienkou. Uplynulý rok opäť dokázal, že ak budú ľudské práva položené na oltár bezpečnosti, nikdy v bezpečí nebudeme.
Najrozšírenejším porušovaním ľudských práv bolo aj v roku 2001 mučenie a zlé zaobchádzanie, páchané štátnou políciou a väzenskými dozorcami. Jeho obeťami boli najmä príslušníci národnostných menšín alebo cudzinci. Viaceré vlády využili útoky z 11. septembra na prijatie opatrení, ktoré „v mene posilnenia národnej bezpečnosti“ viedli k nerešpektovaniu ľudských práv a k obmedzovaniu základných politických slobôd – najmä prejavu a združovania. Tieto opatrenia navyše viedli k súdom, ktoré nespĺňali štandardy pre spravodlivý súd. Žiadateľom o azyl bolo upierané právo na nezávislé posúdenie každého osobitného prípadu.
Balkán Stav ľudských práv sa výrazne zhoršil v Macedónsku. Od začiatku roka sa vystupňovalo napätie medzi macedónskymi bezpečnostnými silami a ozbrojenou skupinou etnických Albáncov – Národnou oslobodzovacou armádou. V polovici augusta vyslalo USA a EÚ do krajiny sprostredkovateľov, ktorí mali pomôcť dosiahnuť dohodu. Hlásené bolo bezohľadné zabíjanie civilistov páchané bezpečnostnými silami. Albánska Národná oslobodzovacia armáda bola obviňovaná z únosov a z krutého zaobchádzania s civilistami. Medzi marcom a augustom 2001 sa muselo presídliť viac ako140 000 ľudí, Macedónčanov i etnických Albáncov. Najviac presídlených bolo z dedín, ktoré sa dostali pod kontrolu Národnej oslobodzovacej armády.
Do Bosny a Hercegoviny sa stále nemohli vrátiť desaťtisíce utečencov, pretože situácia v krajine pre nich nebola bezpečná. Tí, ktorí sa vrátili boli diskriminovaní pri hľadaní zamestnania, získavaní vzdelania, či sociálnej starostlivosti. Pokračovali súdne procesy v rámci Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu. Domáce súdy v Bosne a Hercegovine a v Kosove vyšetrili a potrestali len zopár páchateľov vojnových zločinov a iných porušení ľudských práv. Procesy napredovali len pomaly, v niektorých prípadoch neboli splnené medzinárodné štandardy pre spravodlivý súd. Spoluprácu s Medzinárodným trestným tribunálom zlepšilo Chorvátsko. Do konca roka sa však nepodarilo prijať zákon o spolupráci s trestným tribunálom v Juhoslovanskej zväzovej republike. V júni dopravili srbské úrady do Haagu bývalého prezidenta Slobodana Miloševiča. Mnohí ďalší obvinení však zostávajú na slobode a dokonca aj pri moci.
Ruská federácia Čečenské a ruské ozbrojené sily veľmi vážne porušovali ľudské práva a aj medzinárodné humanitárne právo. Ruské jednotky svojvoľne, bez obvinení a súdov, zadržiavali ľudí v tajných centrách a v jamách vyhĺbených v zemi. Páchali tiež mučenie a rozšírené bolo každodenné zlé zaobchádzanie s civilistami. Hlásené boli prípady „zmiznutí“ a mimosúdne popravy. Ruská vláda neposkytovala čečenským utečencom útočisko ani podporu, pretože podľa nej nebol dôvod na utekanie z Čečenska. Čečenské sily útočili na civilistov pracujúcich na ruských miestnych úradoch. Pri vojenských útokoch nemali snahu minimalizovať obete na životoch a nezákonne zabíjali zajatých ruských vojakov. Z celej Ruskej federácie boli hlásené prípady mučenia a zlého zaobchádzania v policajnej väzbe, rovnako ako veľmi kruté, neľudské a ponižujúce podmienky vo väzniciach.
Detskí vojaci Jedinou európskou krajinou, ktorá vo svojej armáde, nasadenej v ozbrojených konfliktoch, využívala detských vojakov bola Veľká Británia. V roku 2001 boli neplnoletí rozmiestnení v Macedónsku a počas vojenskej intervencie v Afganistane.
Mučenie V mnohých európskych krajinách, najmä v Albánsku, Gruzínsku, Litve, Rumunsku a Španielsku bolo zdokumentované mučenie a zlé zaobchádzanie, páchané na policajných staniciach a v zadržaní.
Alarmujúce bolo systematické mučenie v Turecku. Odohrávalo sa hlavne počas prvých dní zadržiavania obetí na policajných staniciach. Tisícky väzňov boli zadržiavaní v dlhodobej izolácii, v špeciálnych bezpečnostných väzniciach „typu F“. Takýto spôsob odpykávania si trestu je neľudským, krutým a ponižujúcim zaobchádzaním.
Rasistické útoky V krajinách celej západnej Európy, vrátane Belgicka, Fínska, Francúzska, Nemecka, Rakúska, Španielska, Švajčiarska a Talianska boli národnostné menšiny a cudzinci, vrátane žiadateľov o azyl, vystavení rasistickým útokom.
Polícia zle zaobchádzala hlavne s Rómami. Vo viacerých prípadoch sa jej nepodarilo ochrániť Rómov pred útokmi – a to najmä v Bulharsku, Českej republike, Grécku, Maďarsku, na Slovensku a v Juhoslovanskej zväzovej republike.
Neadekvátne násilie voči demonštrantom Amnesty International bola znepokojená používaním nadmernej sily bezpečnostných síl proti demonštrantom. Prípady boli hlásené zo Španielska, Švédska a Talianska. V Taliansku došlo k nadmernému použitiu sily počas rozsiahlych pouličných demonštrácií v Brescii, Janove a Neapole, kde boli aj pokojní demonštranti vystavení bezdôvodným policajným útokom. V júli 2001, počas antiglobalizačných demonštrácií v Janove zastrelila polícia jedného demonštranta. Troch protestujúcich zranila švédska polícia počas demonštrácie v Göteborgu.
Život po 11. septembri Vo Veľkej Británii bola v decembri 2001 v skrátenom konaní prijatá nová bezpečnostná legislatíva. Ministrovi zahraničia umožňuje iba na základe tajných dôkazov, bez obvinenia alebo súdu, nariadiť časovo neobmedzené administratívne zadržiavanie akéhokoľvek cudzieho štátneho príslušníka „podozrivého z medzinárodného terorizmu a ohrozovania národnej bezpečnosti“. Vzniká tak tieňový súdny systém, v ktorom neexistujú formálne záruky pred zneužitím moci.
V Bosne a Hercegovine zadržiavali jednoty SFOR najmenej tucet podozrivých z „teroristických činov“, hoci oficiálne nebolo proti nim vznesené žiadne obvinenie. Väčšina zadržaní sa odohrala v dôsledku opatrení po septembrových útokoch v USA.
V niektorých krajinách boli žiadatelia o azyl po zmanipulovaných azylových procedúrach deportovaní naspäť do krajiny pôvodu. Švédsko násilne deportovalo dvoch Egypťanov, hoci im tam hrozilo mučenie a nespravodlivý súd. Bosna a Hercegovina vyhostila do Egyptu dvoch mužov dvojitého bosniansko – egyptského občianstva, a to dokonca bez akejkoľvek vyhosťovacej procedúry. Európska únia zaviedla nové prekážky pre utečencov. Mnohí z nich boli vrátení do takzvaných bezpečných krajín mimo EÚ. Počas „vojny s terorizmom“ vzrástla tendencia vykresľovať cudzincov – a utečencov obzvlášť – ako „teroristov“.
Boj proti beztrestnosti V júni 2001 boli v prvom belgickom súdnom procese, ktorý sa konal na základe všeobecnej súdnej právomoci, odsúdení štyria Rwanďania žijúci v Belgicku. Súd ich uznal za vinných zo spáchania vojnových zločinov počas rwandskej genocídy v roku 1994. Do konca roka boli v Belgicku vďaka všeobecnej súdnej právomoci podané trestné oznámenia na minulých i súčasných predstaviteľov viac ako pätnástich štátov.
Napriek tomuto pokroku v boji proti beztrestnosti, odmietlo Taliansko uplatniť medzinárodný zatykač, vydaný na Rwanďana žijúceho v Taliansku, podozrivého zo spáchania genocídy a zločinov proti ľudskosti. V tejto súvislosti treba spomenúť, že Amnesty International veľmi oceňuje ratifikáciu Rímskeho štatútu, ktorý zakladá stály Medzinárodný trestný súd, viac ako 60 krajinami. Rímsky štatút s právomocou súdiť páchateľov najzávažnejších trestných činov – zločinov proti ľudskosti, genocídy a vojnových zločinov – vstúpi do platnosti 1.júla 2002.
Porušovanie ľudských práv v číslach Potvrdené alebo údajné mimosúdne popravy boli vykonané v najmenej piatich európskych krajinách. Ľudia „zmizli“ alebo boli naďalej „zmiznutí“ z minulých rokov v štyroch krajinách. Prípady mučenia a zlého zaobchádzania zo strany štátnych bezpečnostných síl boli hlásené z 34 krajín. Potvrdení alebo údajní väzni svedomia boli zadržiavaní v 11 krajinách. Svojvoľne zadržiavaní a väznení bez obvinenia alebo súdu boli ľudia v šiestich krajinách Európy. V šiestich krajinách boli vynesené rozsudky trestu smrti, popravy boli vykonané najmenej v štyroch krajinách. V deviatich krajinách spáchali ozbrojené opozičné skupiny vážne porušenia ľudských práv, ako svojvoľné zabíjanie civilistov, mučenie a branie rukojemníkov.

AFRIKA Na celom kontinente občianske boje naďalej vytvárali situácie vedúce k vážnym porušovaniam ľudských práv. V Angole, Burundi, Stredoafrickej republike (SAR), Čade, Demokratickej republike Kongo (DRK), Guinei, Libérii, Sierra Leone, Somálskou, Sudáne či Ugande trpeli kvôli porušovaniu ľudských práv tisíce neozbrojených civilistov – nezákonné zadržanie a väznenie, únos, mučenie, zlé zaobchádzanie, znásilnenie, vražda, „zmiznutie osôb“ – zo strany oboch: vládnych síl aj ozbrojených opozičných skupín.

Burundi boli stovky neozbrojených civilistov zavraždené vládnymi vojakmi a ozbrojenými opozičnými skupinami a státisíce ľudí boli vnútorne presídlené.

Sudáne v porušovaní ľudských práv naďalej hrali významnú úlohu ropné spoločnosti. Pri ochrane svojich ropných polí používali hrubú silu. Vládnym lietadlám, ktoré zámerne a bez rozlišovania bombardovali civilistov vo vojnových zónach na juhu krajiny, poskytovali spoločnosti letecké palivá.
Odhaduje sa, že v Sudáne bolo do konca roka vnútorne presídlených asi 4,5 milióna ľudí a asi 500 000 utieklo do zahraničia. Tisícky utečencov zo Sierra Leone a Libérie, tak ako aj vnútorne presídlených Guinejčanov a Libérianov boli opakovane napádaných a obťažovaných alebo zadržiavaných obomi: vládnymi silami aj ozbrojenými skupinami v hraničnej oblasti medzi týmito tromi krajinami.

Situácia v oblasti ľudských práv v Zimbabwe sa výrazne zhoršila, ako vládnuca strana ZANU-PF a jej podporovatelia používali politicky motivované násilie, zadržiavanie a väznenie, mučenie, únosy a zabíjanie na potláčane oponentov v období pred prezidentskými voľbami v marci 2002. Nezávislosť súdnictva a tlače ako aj nestrannosť polície a väzenského systému boli podkopané novými zákonmi a akciami zo strany vlády.

Burkina Faso a Kamerune boli desiatky ľudí podľa správ nezákonne popravených alebo zostávajú nezvestnými pre bezpečnostné sily bojujúce proti banditstvu a stúpajúcej kriminalite.

Počas roka, strážne skupiny v Nigérii boli zodpovedné za nezákonné zadržiavanie, násilné činy, mučenie a zabíjanie. Vojaci zabili stovky ľudí v odvetných útokoch a počas zásahov v etnickom boji v Lagose a v častiach centrálneho a severného regiónu. Vyšetrovanie a potrestanie týchto porušení bolo buď žiadne alebo mizivé. Mnoho obetí nepodalo oznámenie zo strachu z prenasledovania.

Stovky ľudí zostávajú zadržiavaných z politických dôvodov v krajinách ako Angola, Burundi, SAR, Pobrežie Slonoviny, Rovníková Guinea, Eritrea, Etiópia, Gambia, Guinea, Guinea Bissau, Keňa, Rvanda, Svazijsko, Sudán a Zimbabwe. Niektorí z nich sú možní väzni svedomia.

Problémy väzňov a zadržiavaných sa skladajú z neľudských podmienok, extrémneho preplnenia, úbohej hygieny a nedostatku lekárskych služieb a starostlivosti. Amnesty International dostala správy o hrozných podmienkach v DRK, Nigérii a Togu. Napriek medzinárodnému trendu zrušiť trest smrti , tento bol vykonaný v Guinei, Somálsku a Sudáne . Stovky ľudí bolo odsúdených na smrť v Burundi, SAR, DRK, Etiópii, Guinei, Keni, Mauretánii, Nigérii, Rvande, Somálsku, Sudáne a Zambii. V Nigérii trest smrti a surové, neľudské a degradujúce tresty boli nariadené v zmysle novej legislatúry nedávno zavedenej v niekoľkých severných štátoch a založenej na Šaria.

Zlyhanie v postavení pred spravodlivosť tých, ktorí porušujú ľudské práva zostáva kľúčovým faktorom v zachytení porušovaní ľudských práv v regióne. Do konca 2001, tu stále chýbali fondy pre Špeciálny súd pre Sierra Leone vytvorený Bezpečnostnou radou OSN v auguste 2000, aby súdil zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a iné porušenia medzinárodných ľudskoprávnych zákonov.

Avšak, kurz sa začal meniť, i keď pomaly, keď stále viac krajín uznalo potrebu postaviť pred spravodlivosť tých, ktorí boli označení ako porušovatelia ľudských práv. Pod silným národným a medzinárodným tlakom vláda Kamerunu podnikla kroky vyšetriť niektoré vraždy bezpečnostnými silami. V Burkina Faso bol člen bezpečnostých síl obvinený z mimosúdnej popravy štyroch ľudí, vrátane popredného investigatívneho žurnalistu. Belgický súd úspešne odsúdil dvoch Rvanďanov obvinených z účasti a podporovania genocídy v 1994 a tým posilnil princípy všeobecného súdnictva zločinov proti ľudskosti.

PORUŠENIA ĽUDSKÝCH PRÁV V AFRIKE DETAILNE POPÍSANÉ VO VÝROČNEJ SPRÁVE AMNESTY INTERNATIONAL ZA ROK 2002.

MIMOSÚDNE POPRAVY
Potvrdené alebo možné mimosúdne popravy boli vykonané aspoň v 18 krajinách.
ZMIZNUTIA OSÔB
Osoby zmizli alebo ostali „zmiznuté“ z predchádzajúcich rokov vo 8 krajinách.
MUČENIE A ZLÉ ZAOBCHÁDZANIE
Obete mučenia a zlého zaobchádzania bezpečnostnými silami, políciou a inými štátnimi orgánmi boli zaznamenané v 23 krajinách.
VÄZNI SVEDOMIA
Potvrdení alebo možní väzni svedomia boli zadržiavaní v 15 krajinách.
ZADRŽIAVANIE BEZ OBVINENIA ALEBO SÚDU
Ľudia boli svojvoľne zadržaní a uväznení bez obvinenia alebo súdu v 20 krajinách.
TREST SMRTI
Ľudia boli odsúdení na smrť v 12 krajinách a trest sa vykonal aspoň v 3.
PORUŠENIE ĽUDSKÝCH PRÁV OZBROJENÝMI OPOZIČNÝMI SKUPINAMI
Ozbrojené opozičné skupiny spáchali vážne zločiny proti ľudským právam, ako zámerné a svojvoľné zabíjanie civilistov, mučenie a branie rukojemníkov v 11 krajinách.
AMERIKA Hlavné témy Správy Amnesty International pre rok 2002 Pokrýva udalosti od januára do decembra 2001
I keď sme počas roka mohli byť svedkami aj pozitívneho vývoja – hlavne čo sa týka boja proti beztrestnosti a používaniu trestu smrti – medzinárodná klíma vytvorená „bojom proti terorizmu“, vyhláseným prezidentom Bushom po útokoch 11. septembra v USA, priniesla vážnu hrozbu napredovaniu v oblasti ľudských práv v celom regióne.
Útoky 11. septembra boli nasledované intenzívnym backlash proti Moslimom a ľuďom pochádzajúcim zo stredného východu v USA. Zatýkalo sa tiež v krajinách vrátane Paraguaja a Dominikánskej republiky.
V USA viac než 1200 ľudí – hlavne inej štátnej príslušnosti ako USA – bolo zatknutých počas vyšetrovania útokov. Zatýkanie bolo extrémne tajné a boli podané správy o neohlásenom zatýkaní a zlom zaobchádzaní. Obavy o dodržiavanie ľudských práv, spôsobené legislatúrou na odstránenie terorizmu prijatou kongresom, sa skladali z vytvorenia na prezidentov vojenský rozkaz špeciálnych vojenských komisií pre súdenie neobčanov USA podozrivých z terorizmu. Tieto súdy by vytvorili druhotriedny justičný systém pre cudzích štátnych príslušníkov, keďže by sa rýchlo vysmiali niektorým zo základných garancií rozšírených v právnom systéme USA.
V decembri aj Kanada prijala novú antiteroristickú legislatúru napriek obavám, že by mohla narušiť právo na spravodlivý súdny proces. Nová imigračná a utečenecká legislatúra prijatá v novembri by mohla vyústiť do stavu, v ktorom by ľudia boli vracaní do krajín, kde by mohli byť vystavení porušovaniu ľudských práv.
Zatiaľ, kríza ľudských práv v Kolumbii naďalej stúpala po špirále a sú obavy, že klíma po 11. septembri ešte prispeje k jej zhoršeniu. Obe strany: armáda so svojimi paravojenskými prívržencami a ozbrojené opozičné skupiny pokračovali v páchaní vážných priestupkov a zločinov na ľudských právach a obeťami boli hlavne civilné osoby. Štatistiky pre tento rok sú mrazivé: viac než 300 ľudí zmizlo, viac než 4000 ľudí bolo zabitých mimo boja – väčšinou paravojakmi krytými armádou – veľké množstvo ľudí bolo premiestnených a viac ako 1700 ľudí bolo unesených, hlavne partizánskymi skupinami.
Ako po minulé roky, mučenie a zlé zaobchádzanie bezpečnostnými silami a vo väzeniach bolo znovu zaznamenané v aspoň 20 krajinách, vrátane Argentíny, Belize, Bolívie, Dominikánskej republiky, Ekvádoru, Guayany, Jamajky, Paraguaja, Peru, USA a Venezuely. V krajinách ako Brazília a Mexiko je mučenie používané na získanie priznania de facto ako náhrada za moderné vyšetrovacie techniky.
Nezákonné zabíjanie zo strany agentov na posilnenie zákona – často ako výsledok neprimeranej sily – bolo zaznamenané v niekoľkých krajinách, vrátane Belize, Bolívie, Dominikánskej republiky, Ekvádoru, El Salvadoru, Guayany, Mexika, USA a Venezuely. V Brazílii sa objavujú oddiely smrti a pracujú v dohovore s bezpečnostnými silami, a asi 481 zabití políciou bolo hlásených len v štáte Sao Paulo. Na Jamajke bolo zabitých najmenej 152 ľudí bezpečnostnými silami, vrátane siedmich mladých mužov zabitých v dome v Braetone za okolností silne pripomínajúcich mimosúdnu popravu. V Argentíne boli hlásené desiatky zabití políciou za pochybných okolností a viac ako 30 ľudí bolo zabitých počas demonštrácií na konci roka, uprostred správ o neprimeranom použití sily.
„Zmiznutia osôb“ boli naďalej rozšírené v Kolumbii. Prípady boli tiež hlásené v Mexiku a Venezuele a v ďalších aspoň ôsmich krajinách prežívali rodiny a priatelia utrpenie nevediac, čo sa stalo ich zmiznutým blízkym.
„Väzni svedomia“ boli stále zadržiavaní v Argentíne, Kube a Mexiku, tak ako aj v Peru, kde približne 200 ľudí neprávom usvedčených z terorizmu je ešte stále vo väzbe. V 2001 boli prepustení dvaja mexickí väzni svedomia, environmentálni aktivisti Rodolfo Montiel a Teodoro Cabrera. Ale tieto prepustenia sa minuli spravodlivosti, keďže ich nevina nebola uznaná a nebolo zahájené vyšetrovanie ich tvrdenia, že boli mučení.
Ochrana ľudských práv sa znovu raz ukázala ako životu nebezpečná činnosť, vďaka tomu, že aktivisti a bojovníci za ľudské práva boli terčom obťažovania, zastrašovania, útokov – niekedy fatálnych – v krajinách vrátane Kolumbie, Ekvádoru, Dominikánskej republiky, Haiti, Hondurasu, Jamajky a Nikaragui. V Mexiku bola vo svojej kancelárii v októbri zavraždená právnička za ľudské práva Digna Ochoa y Plácido. V Kolumbii bolo zavraždených viac ako 100 odborárov – hlavne paravojakmi krytými armádou – a 10 novinárov bolo terčom fatálnych útokov vďaka svojmu povolaniu. Novinári tiež boli zastrašovaní a obťažovaní v Guatemale, Mexiku, a Haiti, kde bol najmenej jeden zavraždený. Politickí oponenti vlády sa stali terčom v krajinách vrátane Kuby a Haiti.
USA boli jedinou krajinou regiónu, kde sa vykonali rozsudky smrti, vrátane prvých dvoch federálnych výkonov od 1963. 66 popravených ľudí zahŕňa niekoľkých s mentálnym postihom a väzňa, ktorí mal menej ako 18 v čase zločinu. Medzinárodný súd zistil, že USA porušili medzinárodné nariadenia tým, že upreli nemeckým občanom Karlovi a Walterovi LaGrand – popraveným v 1999 – právo komunikovať s ich konzulátom. Tresty smrti sa naďalej prijímali vo všetkých krajinách regiónu, ale zastavenie výkonov trestu smrti na Kube ukázalo, že ide o neformálne moratórium.
I keď minulé a súčasné porušenia ľudských práv sú stále nepreskúmané, nejaký pokrok bol zaznamenaný v boji proti beztrestnosti. V marci v Argentíne sudca vyšetrujúci „zmiznutia“ troch ľudí v 1978, vyhlásil dve amnestie za protiústavné a neplatné. V júli a júni, argentínsky federálny sudca vyžiadal zatknutie niekoľkých vojenských dôstojníkov z Argentíny, Bolívie, Čile, Paraguaja a Uruguaja pre ich účasť na Operácii Kondor – plán s rozsahom v celom regióne charakterizovaný systematickými „miznutiami osôb“.
V historickom procese v Brazílii bol bývalý vysoký dôstojník vojenskej polície usvedčený z obvinení týkajúcich sa masakru 111 obyvateľov väzenia Carandiru v Sao Paulo v 1992. V štáte Amazonka, bolo 13 mužov – niekoľkí z nich boli súdení v neprítomnosti – usvedčených z nariadenia a vykonania útoku na asi 100 Ticunských Indiánov, v ktorom prišlo o život 14 ľudí, z toho 6 detí.
V Guatemale, kým doma a v zahraničí pokračovalo úsilie o postavenie pred spravodlivosť tých, čo sa v minulosti dopustili obrovských zločinov proti ľudským právam, traja dôstojníci ozbrojených síl boli odsúdení na 30 rokov väzenia za vraždu Biskupa Joseho Gerardiho v 1998. Avšak, spravodlivosť stála život aspoň deviatich svedkov, desiatky ďalších svedkov, právnikov, sudcov a prokurátorov účastných na proceses bolo zastrašovaných, obťažovaných a mnohí boli donútení utiecť z krajiny.
V Peru bola vytvorená Komisia na objasnenie porušení ľudských práv spáchaných medzi 1980 a 2000. Bývalý veliteľ peruviánskych bezpečnostných služieb Vladimiro Montesinos, obvinený zo zločinov proti ľudským právam, bol v júni zatknutý vo Venezuele.
V Čile bolo na bývalého prezidenta Augusta Pinochet uvalené domáce väzenie na základe obvinení z únosu a/alebo vraždy spáchaných na 75 ľuďoch počas vojenskej operácie Karavána smrti v 1973. Neskôr bolo domáce väzenie zrušené, pretože obvinenia boli znížené na zastieranie zločinov a nie ich spáchanie. Súd v Santiagu dočasne stíhanie pozastavil zo zdravotných dôvodov, ale prípad je stále nedoriešený sledujúc postup právnikov obžaloby.
PORUŠENIA ĽUDSKÝCH PRÁV V AMERIKE DETAILNE POPÍSANÉ VO VÝROČNEJ SPRÁVE AMNESTY INTERNATIONAL ZA ROK 2002. MIMOSÚDNE POPRAVY
Potvrdené alebo možné mimosúdne popravy boli vykonané v 12 krajinách regiónu v 2001.
ZMIZNUTIA OSÔB
Osoby „zmizli“ v apoň 3 krajinách a ostali „zmiznuté“ z predchádzajúcich rokov v ďalších aspoň 8 krajinách.
MUČENIE A ZLÉ ZAOBCHÁDZANIE
Obete mučenia a zlého zaobchádzania bezpečnostnými silami, políciou a inými štátnimi orgánmi boli zaznamenané v 20 krajinách.
VÄZNI SVEDOMIA
Potvrdení alebo možní väzni svedomia boli zadržiavaní v 3 krajinách.
ZADRŽIAVANIE BEZ OBVINENIA ALEBO SÚDU
Ľudia boli svojvoľne zadržaní a uväznení bez obvinenia alebo súdu v 6 krajinách.
PORUŠENIE ĽUDSKÝCH PRÁV OZBROJENÝMI OPOZIČNÝMI SKUPINAMI
Ozbrojené opozičné skupiny spáchali vážne zločiny proti ľudským právam, ako zámerné a svojvoľné zabíjanie civilistov, mučenie a branie rukojemníkov v 2 krajinách.
Ľudia boli odsúdení na smrť vo 8 krajinách a 66 výkonov trestu smrti sa odohralo v jedinej krajine.
ÁZIA Hlavné témy Správy Amnesty International pre rok 2002 Pokrýva udalosti od januára do decembra 2001
Porušovanie ľudských práv sa zvýšilo v mnokých krajinách ázijského tichomoria, hlavne v kontexte ozbrojených konfliktov. Útoky 11.septembra a potreba zvýšenej bezpečnosti sa využívali na ospravedlnenie ustanovenia a/alebo navrhnutia tvrdej bezpečnostnej legislatúry vo viacerých krajinách vrátane Singapúru, Pakistanu, Indie a Malajzie.
V Afganistane počas roka trpeli obyčajní ľudia ako výsledok konfliktov a akumulovaného efektu rokov sucha.
Kým bol Taliban pri moci, náboženské a etnické menšiny boli terčom masového zabíjania a axekúcií, a boli vykonávané amputácie. Pohyb, zamestnanie a vzdelávanie žien boli prísne obmedzené. Spojený front (Severná aliancia) boli tiež zodpovední za porušovanie ľudských práv.
Neznámy počet civilných osôb bolo zavraždených alebo boli ich domy alebo majetok zničené počas bombardovania vedeného USA zahájeného v októbri. USA a spojenci pravdepodobne porušili vojnové pravidlá. V jednom incidente 29. decembra podal jeden z hovorcov OSN správu, že príbuzní identifikovali 52 tiel, medzi ktorými bolo 25 detí, po tom ako USA bombardovalo dedinu blízko východného mesta Gardez. Denné správy o zabitých civilných občanoch prenikali z Afganistanu, Amnesty International požiadala vládu USA o počet zabitých, ale žiadne informácie nedostala.
Zaobchádzanie so zajatými väzňami alebo tými, ktorí sa vzdali v Afganistane vzbudilo vážne obavy. Boli správy, že Spojený front hromadne popravoval zajatých bojovníkov al-Qaida, ktorí boli zranení alebo sa vzdali. Amnesty International požiadala o vyšetrenie povstania v pevnosti Qala-i-Jhangi, kde niektorí väzni boli nájdení mŕtvi s rukami zviazanými za chrbtom. Veliteľ väzenia Shibargan v decembri prezradil, že 43 väzni zomreli na zranenia alebo zadusením počas transportu v nákladných kontajneroch.
Po 11. septembri všetky susedné krajiny zavreli hranice pre utečencov a programy medzinárodnej pomoci boli výrazne redukované. Viac ľudí ostalo internally displaced.
Ako svet sústredil pozornosť na knoflikt v Afganistane, iné konflikty dostali ešte menej pozornosti ako zvyčajne. Civilné osoby sa ocitli v konflikte v Nepále, Sri Lanke, Indii, Filipínach a v Myanmare.
Ľudová vojna, vyhlásená Komunistickou stranou Nepálu (Maoisti) v 1996, vstúpila do novej, ešte krvavejšej fázy po tom, ako zlyhali mierové rokovania a bol vyhlásený stav núdze v novembri. Civilné osoby boli unášané, mučené a zámerne zabíjané oboma stranami konfliktu.
Vláda zrušila právo na slobodu prejavu tým, že zadržala desiatky novinárov, aktivistov za ľudské práva a právnikov. Zatiaľ maoisti držali kontrolu nad veľkou časťou krajiny s paralelnými „ľudovými vládami“, s vlastným daňovým systémom a „ľudovými súdmi“.
Medzinárodnej pozornosti neušlo dianie v konflikte v Kašmíre v Indii, ako sa indická a pakistanská vláda sústredili na dôsledné budovanie vojenských síl. Ale malá pozornosť sa venovala faktu, že tu bolo zabitých 100 civilných osôb každý mesiac.
Naťahovaný konflikt na Sri Lanke medzi Oslobodzujúcimi tigrami Tamila Eelama (LTTE) a vládou sa zhoršil v máji. Bol tu značný nárast v prípadoch znásilňovania vojakmi, armádnym a lodným personálom a mučenia boli naďalej hlásené každý deň. LTTE brali rukojemníkov a rozšírilo sa aj ich verbovanie detských vojakov.
Separatistický konflikt v indonézskych provinciách Aceh a Papua sa zhoršil v 2001 a stovky civilistov zmizli, boli nezákonne zabití alebo mučení. Domy a životné prostriedky boli zničené v oboch provinciách ako spôsob hromadného trestu za útoky ozbrojených separatistov na políciu a armádu. Politické boje v skutočnosti paralyzovali vládu na veľkú časť roku, kládli prekážky procesu ľudskoprávnej reformy a snahe konflikt vyriešiť. Zákony, ktoré sa používali v predchádzajúcich rokoch na umlčanie nesúhlasu, boli znovu použité na obžalovanie aktivistov za nezávislosť a iných aktivistov, ktorí boli uväznení za mierové vyjadrenie svojho názoru.
Vážne porušovanie ľudských práv v Číne v 2001 narástlo. Tvrdá kampaň proti kriminalite viedla k masívnej eskalácii v popravovaní – aspoň 2468. Popravy sa vykonávali za nenásilné zločiny ako úplatkárstvo, kupliarstvo, sprenevera, daňové úniky, predaj škodlivých potravín a drogové zločiny. Veľa popráv sa uskutočnilo po masových súdnych procesoch pred širokým davom. 20. apríla bolo popravených viac ako 200 ľudí po masových súdnych procesoch v celej Číne.
Útlak duchovných a náboženských skupín, odporcov a aktivistov za ľudské práva pokračoval zatýkaním, mučením a väznením. Asi 200 praktizantov Falun Gong údajne zomrelo vo väzbe ako výsledok mučenia, množstvo mníšiek a mníchov ostáva vo väzbe v Tibete. Čínska vláda využila „vojnu proti terorizmu“ na ospravedlnenie tlaku na etnických „separatistov“ Uighuru, prehlasujúc, že boli napojení na medzinárodný terorizmus. Mnoho údajných separatistov bolo zadržaných a niektorí boli popravení.
Stovky, možno tisíce, žiadateľov o azyl utekajúcich pred hladomorom v Severnej Kórei bolo násilne repatriovaných, aby ich tam čakal neistý osud.
V auguste začala austrálska vláda posielať vojnové lode na zadržanie viac ako 1800 ľudí na člnoch, ktorým bola zamietnutá možnosť žiadať o azyl na austrálskej pevnine. Asi 600 možných žiadateľov o azyl bolo vrátených námorníctvom a niekoľko stoviek bolo obrátených na vzdialené ostrovy v Indickom a Tichom oceáne, čo sa stalo známe ako „Tichomorské riešenie“. Najmenej 356 ďalších, vrátane 70 detí, sa utopilo potom, ako sa ich tečúci čln potopil na ceste z Indonézie do Austrálie. Ahmedovi al-Zalime, utečencovi žijúcemu v Austrálii, ktorého tri dcéri sa utopili pri tomto incidente, nebolo umožnené navštíviť svoju zachránenú manželku v Indonézii, pretože austrálske dočasné víza pre utečencov neumožňujú návrat do krajiny po ceste do zahraničia.
PORUŠENIA ĽUDSKÝCH PRÁV V ÁZIJSKOM TICHOMORÍ DETAILNE POPÍSANÉ VO VÝROČNEJ SPRÁVE AMNESTY INTERNATIONAL ZA ROK 2002. MIMOSÚDNE POPRAVY
Potvrdené alebo možné mimosúdne popravy boli vykonané aspoň v 9 krajinách.
ZMIZNUTIA OSÔB
Osoby zmizli alebo ostali „zmiznuté“ z predchádzajúcich rokov v 6 krajinách.
MUČENIE A ZLÉ ZAOBCHÁDZANIE
Obete mučenia a zlého zaobchádzania bezpečnostnými silami, políciou a inými štátnimi orgánmi boli zaznamenané v 19 krajinách.
VÄZNI SVEDOMIA
Potvrdení alebo možní väzni svedomia boli zadržiavaní v 15 krajinách.
ZADRŽIAVANIE BEZ OBVINENIA ALEBO SÚDU
Ľudia boli svojvoľne zadržaní a uväznení bez obvinenia alebo súdu v 15 krajinách.
TREST SMRTI
Ľudia boli odsúdení na smrť v 15 krajinách a trest sa vykonal aspoň v 12.
PORUŠENIE ĽUDSKÝCH PRÁV OZBROJENÝMI OPOZIČNÝMI SKUPINAMI
Ozbrojené opozičné skupiny spáchali vážne zločiny proti ľudským právam, ako zámerné a svojvoľné zabíjanie civilistov