Ženy sú obeťami bojov v Čečensku – sú znásilňované, svojvoľne zatýkané a mimosúdne popravované. Ženy a deti tvoria väčšinu populácie, žijúcej v hrozných, nehygienických a nebezpečných podmienkach v utečeneckých táboroch. Ruská federácia zlyháva v ochrane žien pred domácim násilím a obchodom so ženami. Ženy vo väzení sú znásilňované a mučené. O tomto stave informovala Amnesty Intenational aj účastníkov 26. zasadania Výboru OSN na elimináciu diskriminácie žien.
V noci 26. marca 2000 veliteľ tankového pluku, plukovník Jurij Budanov uniesol osemnásťročnú Khedu Kunagevovú z dediny Tangi-Chu. Odviezol ju údajne kvôli vypočúvaniu. Počas neho ju vo svojom stane uškrtil. Ruský armádny lekár uviedol, že predtým než Kheda zomrela, znásilnili ju viacerí muži. Kancelária generálneho prokurátora zahájila vyšetrovanie a 30. marca 2000 zatkla plukovníka Budanova. Budanov na svoju obhajobu vyhlásil, že pri výsluchu chcel priviesť Khedu k priznaniu, že bola záškodníčkou. Zaškrtil ju v stave náhleho šialenstva. Budanova obžalovali z vraždy a zneužitia právomoci verejného činiteľa. V novembri 2001 psychiater potvrdil teóriu o náhlom záchvate šialenstva. Súdny proces proti plukovníkovi pokračuje.
Ženy v ozbrojenom konflikte v Čečensku
Obe strany porušujú ľudské práva, ale za väčšinu násilia sú zodpovedné ruské jednotky. Ženy sú obzvlášť ľahkým terčom pre mučenie, zlé zaobchádzanie, svojvoľné zadržiavanie, znásilňovanie. Tieto praktiky sa objavovali už v minulosti. Zintenzívnili od októbra 1999 do mája 2000 a v poslednom čase sa stali rutinnou praxou.
Čečenci zlyhávajú najmä pri ochrane civilného obyvateľstva, keď útočia na ruské pozície. Obe strany útočia na civilné obyvateľstvo, či už v úmyselných útokoch, alebo útokoch nerozlišujúcich medzi civilnými a vojenskými cieľmi. Čečenci tiež zabíjajú pracovníkov miestnej ruskej administratívy.
Väznenie
Ruskí vojaci naďalej pokračujú v zadržiavaní ľudí na kontrolných stanovištiach, na čečenskom území, ktoré majú pod kontrolou. Výnimkou nie sú ani utečenecké konvoje z Čečenska do Ingušska. Podľa ruskej legislatívy musia mať všetky osoby v krajine registračné doklady a povolenie k pobytu, ich absencia je dobrou zámienkou pre uväznenie. Zákon sa uplatňuje napriek tomu, že sa proti nemu vyslovil Ústavný súd.
Ruské jednotky zatýkajú iba na základe podozrenia, že osoba patrí k ozbrojenej čečenskej skupine. Príbuzenský vzťah s čečenským bojovníkom je tiež dobrý dôvod pre zatknutie. Od rodiny zatknutého sú ako protihodnota za prepustenie vymáhané úplatky, vo forme peňazí alebo zbraní. Neprepustených rukojemníkov Rusi posielajú do zajateckých táborov, v ktorých sú často jedinými príbytkami do zeme vyhĺbené jamy. Právo na prístup k rodine, právnikovi či hocikomu z okolitého sveta znie ako rozprávková fantázia. Tí, ktorí takýto tábor prežili, vypovedali o mučení, ktoré je bežnou rutinou, o znásilneniach, bití kladivom, elektrických šokoch a slznom plyne.
Začiatkom roku 2000, zomrela v zadržiavacom tábore Černokozov následkom mučenia štrnásťročná Irina (meno AI kvôli bezpečnosti rodiny zmenila). Väzenská stráž opakovane Irinu znásilnila. Ruské jednotky ju zadržali na kontrolnom stanovišti, keď cestovala autobusom.
Ruské jednotky znásilňujú tehotné čečenské ženy
V novembri 2001 zozbierala AI dôkazy o praktikách znásilňovania čečenských žien v ruskom zadržaní.
Osemnásteho októbra 2001 prišli ruské jednotky do dediny Kurčeloj. Chceli zatknúť manžela pani Zainap (meno AI zmenila). Nenašli ho, a tak zadržali pani Zainap, ktorá bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. Neskôr dve svedkyne, zadržiavané spolu so Zainap vypovedali, že ju viacerí ruskí vojaci opakovane znásilňovali, v dôsledku čoho potratila. Zainap prepustili v polovici novembra, keď ju rodina vykúpila desiatimi guľometmi. Jej manžel, riadiaci sa silným tabu čečenskej spoločnosti voči znásilneným ženám, ju však odmietol prijať do svojho domu. Svedkovia ho citovali: “Po nich ju už nechcem. Je nečistá.”
“Zmiznutia” Čečencov (ide o osoby, ktoré zdanlivo zmizli za nevysvetliteľných okolností, ale odôvodnene možno predpokladať, že sa tak stalo na podnet štátneho aparátu)
“Zmiznutia” civilného obyvateľstva sú bežné. Objavujú sa hlavne po útokoch ruských vojakov na čečenské dediny alebo potom, ako sú ich ľudia, z najrôznejších príčin, zadržaní. Častými obeťami sú ženy a dievčatá, podozrievané so vzťahov s čečenskými bojovníkmi. Telá týchto obetí sa našli v masových hroboch, mnohé z nich niesli známky mučenia či násilnej smrti.
Nevyšetrovanie
Vyšetrovanie a potrestanie vinníkov z radov štátnej ruskej armády je neadekvátne a neefektívne. Prokuratúry sú jedinými inštitúciami, ktoré majú právo vyšetrovať zločiny ozbrojených ruských síl v Čečensku. Vyšetrovaných je iba málo prípadov a ešte menej z nich je usvedčených. Oficiálne štatistiky z roku 2001 uvádzajú, že z celkového počtu 93 vyšetrovaných prípadov bolo uzavretých 38 a iba 15 ľudí bolo usvedčených. Podľa zvláštneho spravodajcu o násilí páchaného na ženách bol v súvislosti so sexuálnym násilím uväznený a súdený iba jeden páchateľ.
Vnútorne presídlení Čečenci
Ženy a deti tvoria väčšinu zo 160 000 osôb, ktorí boli presídlení v dôsledku konfliktu. Tretiu zimu prežívajú v ťažkých podmienkach, v stanoch, alebo na bývalých prasačích či slepačích chovných staniciach v Ingušsku. Ruská vláda sa im opakovane vyhráža násilnou deportáciou naspäť do Čečenska a zastavením humanitárnej pomoci.
Čečenské ženy v ruských väzniciach
Zara Isaeva išla do Moskvy na lekárske vyšetrenie. Štrnásteho septembra 1999 ju v dome jej brata zatkla ruská polícia. Spolu s priateľom ich odviezla na policajnú stanicu v Zhulebine. Neskôr sem priviezli aj jej brata. Polícia chcela Zaru vyhlásiť za tuláčku, vyhrážala sa jej znásilnením a prevezením do ženskej väznice. Policajnej prehliadke sa musela podrobiť nahá. Nasledujúci deň ju prepustili. Neskôr sa dozvedela, že policajti bili jej brata aj priateľa a nútili ich podpísať priznanie o držaní drog. Vyhrážali sa im, že ak odmietnu podpísať, bude jednoduché zinscenovať, že Zaru znásilnili zločinci zadržiavaní na policajnej stanici.
Ženy v Ruskej federácii
Väznice
AI neustále dostáva správy o hrozných podmienkach vo väzniciach v celom Rusku. V apríli 2001 ich ruský komisár pre ľudské práva opísal ako neuveriteľne otrasné miesta a predsúdne zadržiavanie označil za pa- renisko epidémií. Väznice sú preplnené. Niektorí sudcovia situáciu ešte zhoršujú, pretože vedú procesy podľa pravidiel z hlbokej minulosti. Komisár citoval prípad muža, ktorý bol odsúdený na štyri roky väzenia za krádež dvoch kureniec.
Tisícky ľudí čakajú na proces v preplnených celách. Podľa oficiálnej štatistiky každoročne prejde väznicami takmer päť miliónov ľudí, z nich viac ako 10 000 ročne zomiera a viac ako 100 000 má tuberkulózu.
V roku 2001 bolo v tridsiatichpiatich väzenských kolóniach približne 40 000 žien a dievčat. V celej Ruskej federácii existujú iba tri väzenské kolónie pre mladistvé trestankyne, čo mnohým ďaleko bývajúcim rodinám znemožňuje kontakt so zadržiavanými a tiež vylučuje, aby im akokoľvek materiálne pomáhali. Matky s deťmi do troch rokov sú zadržiavané zvlášť. Ďalších 20 000 žien je v zariadeniach predsúdneho zadržania, ktoré sú iba tri. Kapacita väzníc je prekračovaná o 150 percent, v Moskve a Petrohrade o 300 percent. Vo väzniciach sú zlé hygienické podmienky. HIV-pozitívne ženy a ženy drogovo závislé sa nedostanú k žiadnej lekárskej starostlivosti.
Násilie v rodinách
V dôsledku ekonomickej situácie žijú ruské rodiny dlhodobo pod hranicou chudoby. Stúpa konzumácia alkoholu. Je to jeden z dôvodov enormného vzrastu domáceho násilia voči ženám. Štát neklasifikuje domáce násilie ako trestný čin a policajti odmietajú v takýchto prípadoch zasahovať. AI sa zasadzuje proti domácemu násiliu, aj keď je páchané súkromnými osobami, ak štát zlyháva pri ochrane obyvateľstva. AI nalieha, aby ruská vláda urobila na ochranu žien potrebné kroky a charakterizovala domáce násilie ako trestný čin.
Obchod so ženami
Ruská vláda už v minulosti priznala, že sú ženy predávané, často pod zámienkou dobre plateného zamestnania. AI sa obáva, že mnohé z nich sú obeťami zadržiavania proti vlastnej vôli, mučenia, zlého zaobchádzania a nezákonného zabíjania.
preklad Sylvia Farkašovská