Autorkami textu sú Mgr. Dominika Jašeková, Mgr. Alexandra Kuracina Havlíčková
Tento text nereprezentuje názory a postoje Amnesty International.
,,Na ulici som stále bola v strehu a strese, často som sa bála, najmä keď sa blížil večer a nevedeli sme, kde budeme spať. Myslela som na to, že keď budem mať bývanie, tak sa už nebudem musieť strachovať, že mi niekto na ulici ublíži. Nebude mi zima; často sme sa aj s priateľom triasli od zimy, mali sme zimnice. Budem sa môcť normálne umyť, okúpať v teplej vode, v súkromí, budem mať čisté veci. Byť na ulici je to najhoršie, čo môže byť, často som sa bála, že mi niekto ublíži, že ma môže niekto napadnúť.“
– Ema, klientka programu Bývanie pre každého
Bezdomovstvo zažívajú milióny ľudí na celom svete a ich počet každým dňom stúpa. Žien ako je Ema máme aj my na Slovensku tisíce. Ženy zažívajúce bezdomovstvo pritom často tvoria skrytú populáciu, a to z viacerých dôvodov. Podľa štúdie od Bretherton a Pleace (2018) sa ženy zažívajúce bezdomovstvo vyhýbajú nocľahárňam či iným formám núdzového bývania pre ľudí prespávajúcich na ulici, a to z dôvodu, že tieto služby sú bežne navrhnuté a poskytované tak, aby vyhovovali potrebám mužov. Ženy bez domova tiež často skrývajú svoj rod či spoliehajú sa na neformálne opatrenia, ako je prespávanie u príbuzných alebo známych, v nebezpečnom či neistom bývaní. Pre niektoré naše klientky pracujúce v sexbiznise a zároveň zažívajúce bezdomovstvo je jednou zo stratégií prespávanie u svojich zákazníkov. Miesto ich nocľahu sa tak mení zo dňa na deň, je veľmi neisté. V dňoch, keď nemajú zákazníka, ktorý by ich na noc prichýlil, ostávajú na ulici.
Naratívy a stereotypy ovplyvňujú naše vnímanie bezdomovstva
Ako spoločnosť sme tiež ovplyvňovaní naratívmi o tom, čo bezdomovstvo vlastne je. Politickí predstavitelia, médiá, filmy a pod. vykresľujú osobu bez domova zvyčajne ako muža, ktorý prespáva na ulici, kam sa dostal „vlastnou vinou“, teda nevhodnými životnými voľbami. To odvádza pozornosť od systémových a politických zlyhaní, akými sú napríklad nedostatočná ponuka cenovo dostupného bývania, nedostatok služieb duševného zdravia či masová socio-ekonomická marginalizácia chudoby v spoločnosti. Podľa Gowan (2009) sú to systémové dôvody bezdomovstva.
,,Bezpečné bývanie mi prinieslo zlepšenie rodinných vzťahov a vlastnú svadbu, zlepšenie zdravotného stavu a stabilizovanie psychického stavu. Prinieslo mi duševný pokoj, návrat do normálneho života, bez stresu, zhonu, strachovania sa, čo bude zajtra a či náhodou neprídem o bývanie na ubytovni, z čoho som mala celé roky strach. Očakávam ešte, že si nájdem prácu na trvalý pracovný pomer.“
– Simona, klientka programu Bývanie pre každého
Ženy žijúce bez domova majú iné potreby a dôvody ako muži
Ženy majú nielen rozdielne potreby, ale aj iné dôvody bezdomovstva v porovnaní s mužmi. Bezdomovstvo žien vychádza zo vzájomne prepojených faktorov, ako sú rodová skúsenosť s chudobou, diskriminácia na trhu s bývaním, skúsenosť s rodovo podmieneným násilím, nedostatok primeraných a cenovo dostupných alternatív bývania pri úteku pred násilím či nedostatok podporných služieb pre ženy a skúsenosti s hanbou a stigmou (Bretherton, Mayock, 2021).
Bezpečné a stabilné bývanie mi môže ukázať, o čom je život. Nebudem mať pocit menejcennosti, to, čo človek potrebuje, budem mať – od záchoda, kúpeľne, svojho priestoru až po to, že nebudem musieť dochádzať cez pol mesta, aby som sa osprchovala, nemusím bojovať o svoju posteľ v nocľahárni, môžem otvoriť svoju skriňu a obliecť si to, čo si ten deň vyberiem, budem mať svoj kľud, svoj priestor, ktorý by mal mať každý jeden človek. Nemusím sa báť, že mi niekto ukradne doklady alebo sa zobudím a nebudem mať svoje topánky. To, čo si doma niekde odložím, nájdem tam, kde som to položila.
Mária, klientka v programe Bývanie pre každého
,,Pred bývaním som naposledy bola u lekára ako dieťa, prípadne vo výkone, keď ma tam poslali. Zdravotný stav ma predtým nezaujímal, bolo mi to ľahostajné. Na ulici som riešila, ako prežiť zo dňa na deň. Nemala som lekárov, bola som dlžníčka, takže by ma aj tak nezobrali. Som hrdá na to, že som začala chodiť k lekárom a riešim si svoj zdravotný stav. Som hrdá na to, že sa mi podarilo oddlžiť a nevytvárať si ďalšie dlhy.“
– Ema, klientka v programe Bývanie pre každého
Občianske združenie Odyseus realizovalo v roku 2021 prieskum o bývaní na vzorke 282 klientov a klientok. Keď sa pozrieme na dáta z pohľadu rodu, čísla nám potvrdzujú zahraničné výskumy. Aj my sme evidovali väčší počet mužov prespávajúcich na ulici či v nocľahárni. Aj medzi našimi klientmi a klientkami s vlastným bývaním bolo viac mužov než žien. Dáta zo sčítania obyvateľov, domov a bytov od Štatického úradu SR (2021) tiež ukazujú, že skupinu ľudí bez domova tvorí 60,7 % mužov a 39,3 % žien. Do úvahy však nebrali ľudí prespávajcich na ulici, ale ľudí s trvalým pobytom registrovaným na obec či ľudí prespávajúcich v dočasnom ubytovaní. Z našej skúsenosti vieme, že na Slovensku je väčšina zariadení (s výnimkou zariadení núdzového ubytovania pre ženy) určená pre mužov a máme akútny nedostatok možností dočasného ubytovania určeného výhradne pre ženy.
Výskumy potvrdzujú vzťah medzi bezdomovstvom žien a skúsenosťou s domácim násilím
Výskumy, ktoré skúmajú bezdomovstvo žien v Európe a jeho príčiny sú neúplné, no predstavujú silný, konzistentný dôkaz o vzájomne sa posilňujúcom vzťahu medzi bezdomovstvom žien a skúsenosťou s domácim násilím. Tiež je prítomné zvýšené riziko zažívania násilia v skupine žien zažívajúcich bezdomovstvo, najmä v tzv. skrytej populácii žien bez domova, ktoré žijú u známych a príbuzných. Takisto sa ukázalo spojenie medzi opakovaným bezdomovstvom a domácim násilím (Bretherton, Mayock, 2021).
Bývanie mi prinieslo to, že som sa postavila na nohy, môžem si riešiť zdravotné problémy… ktovie, ako by to dopadlo vonku.
Ema, klientka programu Bývanie pre každého
Naše klientky, ktoré dlhodobo žijú vo vzťahoch, v ktorých zažívajú psychické a fyzické násilie, sa po odchode z takéhoto vzťahu veľmi často ocitajú na ulici. Možnosť krízového ubytovania pre ženy zažívajúce násilie je obmedzená až nulová pre ženy užívajúce drogy či pracujúce v sexbiznise. Krízové bývanie je tak reálne dostupné len pre určité sociálne skupiny. Akoby možnosť odchodu z násilného vzťahu bola založená na zásluhovosti. Postoj spoločnosti k niektorým skupinám obyvateľstva akoby hovoril, že určití ľudia si nezaslúžia odísť z násilného vzťahu. A ak odísť naozaj chcú, tak im ostáva jediná možnosť – ulica.
Bezdomovstvu žien sa dá predchádzať a aj ho aktívne ukončovať
V prvom rade potrebujeme viac bezpečných a cenovo dostupných možností bývania, ktoré zodpovedajú potrebám žien a ich rodín. Dôležitá je aj spolupráca viacerých subjektov – od štátnych inštitúcií až po mimovládne organizácie naprieč celým spektrom –, ktoré by adresne riešili príčiny bezdomovstva žien. Rôzne podporné služby od sociálnych až po tie zdravotné by mali byť prístupné každému bez rozdielu a na to je potrebné odstrániť stigmatizáciu na základe (voľby) životného štýlu či povolania alebo rasovej príslušnosti.
„Bývanie mi prinieslo to, že som sa postavila na nohy, môžem si riešiť zdravotné problémy… ktovie, ako by to dopadlo vonku. Cítim sa lepšie, cítim sa bezpečne. Som nastavená na substitučnej liečbe a nepotrebujem užívať pouličné drogy. Zbavila som sa stresu a každodenného strachu, som v teple a bezpečí. Nemusím sa každý deň báť o to, kam pôjdem večer; vždy, keď idem von, viem, že sa mám kam vrátiť.“
– Ema, klientka programu Bývanie pre každého
.
.
.
Autorky pracujú v občianskom združení Odyseus, ktoré funguje od roku 1997 a venuje sa najmä poskytovaniu sociálnych služieb ľuďom užívajúcim drogy a/alebo pracujúcim v sexbiznise či ľuďom bez domova v Bratislave. Združenie využíva najmä prístup harm reduction (znižovanie rizík), ktorý je založený na ľudských právach. Okrem toho sa združenie venuje i advokačnej, vedecko-výskumnej, monitorovacej či vzdelávacej činnosti. Jeho najnovší program Bývanie pre každého ukončuje bezdomovstvo poskytnutím bývania v bytoch so sociálnou podporou pre ľudí bez domova, ktorí užívajú drogy či pracujú v sexbiznise.