Z nedávno zverejnenej Národnej analytickej správy Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2021 vyplýva, že až vyše 37-tisíc ľudí na Slovensku žije v chatrčiach. Väčšina z týchto obydlí pritom nemá prístup k vodovodu, nie je vybavená kúpeľňou a splachovacím záchodom. Výsledky sčítania potvrdzujú, že slovenské úrady dlhodobo zlyhávajú v zabezpečení dôstojného života pre svoje obyvateľstvo.
Problém je však oveľa širší. Podľa typológie bezdomovectva ETHOS, ktorú vypracovala Európska federácia národných organizácií pracujúcich s bezdomovectvom (FEANTSA) medzi ľudí bez domova patria aj ľudia, ktorí žijú v neštandardných obydliach. Typológia ETHOS sa od svojho zverejnenia stala východiskom pre výskum a prax v oblasti pomoci ľuďom bez domova, ako aj pri tvorbe politík vo väčšine krajín Európskej únie.
Podľa výsledkov sčítania obyvateľstva z roku 2021 bolo celkovo sčítaných 14 710 nekonvenčných obydlí a v 13 709 z nich deklarovalo súčasný pobyt až 94 844 ľudí. Najvyšší podiel nekonvenčných obydlí podľa správy tvoria chatrče, ktorých je 34,8 %. Ďalšie typy sčítaných nekonvenčných obydlí sú napríklad rekreačné domy, neskolaudované domy, mobilné obydlia a nezistený typ nekonvenčných obydlí (takto započítané obydlia môžu zahŕňať obydlia všetkých ostatných spomenutých typov). Podľa spomínanej typológie bezdomovectva ETHOS patria všetky menované typy obydlí do kategórie nevyhovujúceho bývania a ich obyvateľstvo žije v bezdomovectve.
Európsky parlament považuje tisíce ľudí žijúcich v chatrčiach za hanbu Slovenska
V júli 2022 navštívil predseda Výboru pre regionálny rozvoj Európskeho parlamentu, Younous Omarjee, neformálne rómske sídlo v Petrovciach nad Laborcom. Vyjadril sa, že „je hanbou Slovenska a Európy, že niektorí Rómovia žijú v podmienkach ako v stredoveku.“ Najviac obyvateľov a obyvateliek chatrčí pritom v rámci sčítania uvádzalo slovenskú (60,9 %) a rómsku (25,1 %) národnosť. Podľa odporúčaní Výboru OSN na odstránenie rasovej diskriminácie Slovensko musí prijať opatrenia na zabezpečenie prístupu k primeranému bývaniu, na zlepšenie životných podmienok Rómov a Rómok, ako aj na ukončenie rezidenčnej segregácie. Slovensko však doteraz nepodniklo žiadne konzistentnejšie kroky smerom k zlepšeniu životných podmienok tisícov Rómov a Rómok žijúcich v nevyhovujúcom bývaní, ako ani významnejšiu snahu o ukončovanie bezdomovectva na Slovensku.
Hovorkyňa Štatistického úradu SR pre Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2021 vo vyhlásení uviedla, že najväčšiu časť obyvateľstva žijúceho v chatrčiach tvoria deti, pre ktoré je život bez domova ešte ohrozujúcejší. O živote detí v nevyhovujúcom bývaní píše aj Alena Vachnová z košickej Nadácie DEDO vo svojom texte Tamarina generácia – Aj na Slovensku žijú deti, ktoré sa narodili do bezdomovectva:
„Tamara je dvojročné dievčatko, ktoré nikdy nebývalo v byte alebo dome. So svojimi mladými rodičmi žije v prístrešku vybudovanom z odpadových dosiek, prikrytom kusom plechu slúžiacim ako strecha, bez podlahy a okien. Spolu s ďalšími asi štyridsiatimi rodinami žijú v jednom z desiatky osídlení, ktoré vznikli v priemyselných zónach či na okraji Košíc. Tamara je jedno z detí, ktoré sú druhou generáciou vyrastajúcou v bezdomovectve. Znamená to, že už ich rodičia vyrastali v bezdomovectve a Tamarina generácia sa doň ‚len‘ narodila.“
Deti vyrastajúce v chatrčiach majú minimálne šance na zdravý život
„Tamara, ktorú si budeme pamätať ako usmiate dieťa, má minimálne šance na zdravý život. Vyrastať v bezdomovectve znamená mať chatrné zdravie, zhoršený prístup k vzdelaniu a žiť život v toxickom strese. Pravdepodobne to povedie k sťaženým životným podmienkam a predčasnej smrti spôsobenej akútnymi či chronickými chorobami, a to ešte pred dosiahnutím päťdesiatky. Ako rómske dievča a žena bude pravdepodobne čeliť viacnásobnej diskriminácii a vylúčeniu z bývania, vzdelávania, zamestnania či zdravotnej starostlivosti. Ak sa nič nezmení, ľudské práva, s ktorými sa Tamara narodila, nebudú naplnené. Ak sa nič nezmení, tak skutočnosť, že ľudské práva jednej celej generácie detí bez domova, Tamarinej generácie, zostávajú nenaplnené, bude aj naďalej nepovšimnutá,“ píše Alena Vachnová.
Situácia, keď sú desaťtisíce ľudí nútené žiť v bezdomovectve, je systémovým problémom a zlyhaním štátnej správy pri zabezpečovaní dôstojného života v primeraných podmienkach pre svoje obyvateľstvo. Zároveň táto situácia reflektuje hlboký a desaťročia pretrvávajúci systémový rasizmus v našej spoločnosti, ktorý sa odráža v politikách a praxi slovenských úradov. Túto situáciu považujeme za do očí bijúcu nespravodlivosť a hanbu, ktorú nesmieme tolerovať.