Text je súčasťou série Amnesty International Perspectives, ktorá zahŕňa rozmanité texty od expertiek, aktivistov a ďalších ľudí, ktorí sa angažujú pri obrane ľudských práv.
Odborníci a odborníčky z Afriky a jej globálnych diaspór sa koncom minulého roka zišli v Berlíne, aby vyzvali európske vlády, aby sa zaoberali svojou koloniálnou minulosťou a jej pretrvávajúcimi dôsledkami.
Právnička v oblasti ľudských práv Melissa Hendrickse, novinár Gary Younge a akademička Pumla Dineo Gqola hovoria o dlhodobom dedičstve kolonializmu, o tom, ako ich ovplyvnilo a o význame reparácií.
Melissa Hendrickse
Melissa je výskumnou pracovníčkou a poradkyňou Amnesty International v oblasti rasovej spravodlivosti a medzinárodného trestného práva.
Narodila som sa v Kapskom meste na začiatku deväťdesiatych rokov, uprostred rokovaní o ukončení apartheidu. Bolo to búrlivé obdobie v histórii Južnej Afriky. Po zavraždení Chrisa Haniho, významnej osobnosti juhoafrického boja za slobodu, sa zdalo, že politická transformácia balansuje na pokraji kolapsu. Rokovania však pokračovali a keď som mala dva roky, v Juhoafrickej republike sa konali prvé demokratické voľby.
Vyrastať ako osoba inej než bielej farby pleti v Južnej Afrike bolo v porovnaní so skúsenosťami mojich rodičov jednoduchšie. Bol tu pocit nádeje a optimizmu. Dedičstvo apartheidu však len tak nezmizlo. Krajina zostala segregovaná a nerovnosť spôsobená stáročiami kolonializmu, vyvlastňovania a vykorisťovania pretrvávala. Vyrastala som v oblasti s prevažne bielym obyvateľstvom. Väčšina mojich spolužiakov boli belosi a bolo ťažké orientovať sa vo vlastnej identite v priestoroch, ktoré boli odtrhnuté od histórie krajiny a skúseností väčšiny Juhoafričanov.
Začala som študovať právo, inšpirovaná tým, akú významnú rolu môže zohrávať právo v boji proti rasovej nespravodlivosti. Po magisterskom štúdiu som sa uchádzala o prácu v Amnesty International, kde teraz pracujem ako výskumná pracovníčka a poradkyňa v oblasti rasovej spravodlivosti a medzinárodného trestného práva. Skôr než prostredníctvom aktivizmu v tradičnom zmysle vidím svoj prínos najmä v oblasti práva a právnej analýzy. Práca na prelomovej správe Amnesty, ktorá dospela k záveru, že Izrael pácha genocídu na palestínskom obyvateľstve, bola pre mňa cťou. Paralely medzi apartheidom v Južnej Afrike a rasovým útlakom Palestínčanov a Palestínčaniek vo mne hlboko rezonujú. Ako raz povedal Nelson Mandela: „Naša sloboda nie je úplná bez slobody Palestínčanov.“
V rámci pracovnej skupiny pre rasovú spravodlivosť sa zaoberám otázkou reparácií za otroctvo a kolonializmus. Nedávno som vypracovala návrh politiky Amnesty v tejto oblasti. Európsky kolonializmus a otroctvo vytvorili svet, v ktorom dnes žijeme. Je to citeľné všade okolo nás, od hraníc, ktoré nás rozdeľujú, až po jazyky, ktorými hovoríme, a systémy vzdelávania, v rámci ktorých sa vzdelávame. Neuveriteľné bohatstvo, ktoré európske štáty získali vďaka otroctvu a kolonializmu, viedlo k hrubej nerovnosti, ktorá naďalej poznamenáva svetový poriadok.
Bez vyrovnania sa s týmto dedičstvom a bez pretvorenia represívnych systémov vybudovaných kolonializmom dnes nemožno dosiahnuť zmysluplnú rasovú spravodlivosť. Európske štáty sa síce začínajú ospravedlňovať, ale stále sa bránia prijať konkrétne opatrenia a ponúknuť reparácie. Práve preto práca Amnesty v oblasti reparácií prichádza v dôležitom historickom momente. Dúfame, že pripojením sa k celosvetovému hnutiu za reparácie môže Amnesty prispieť k vytvoreniu tlaku na európske štáty, aby na rastúce výzvy na reparačnú spravodlivosť reagovali viac než len frázami.
Gary Younge
Gary je oceňovaný novinár, akademik a podcaster pôsobiaci v Spojenom kráľovstve.
Vyrastal som v meste Stevenage (v Spojenom kráľovstve) v sedemdesiatych rokoch, keď sa moja rodina presťahovala z Barbadosu. Bolo tam veľmi málo černochov a černošiek.
V sedemdesiatych rokoch ste sa stretli s množstvom príležitostného rasizmu zo všetkých strán, od učiteľov aj ľudí, ktorí žili vo vašom susedstve. Tí istí ľudia, ktorí sa správali rasisticky, sa vedeli správať aj susedsky. Ich správanie nebolo konzistentné. Vyrastal som v presvedčení, že nie som Brit a ani som ním nechcel byť. V zime mi ľudia hovorili: „Stavím sa, že tam, odkiaľ pochádzaš, nie je takto.“ Panoval predpoklad, že ak ste černoch, nie ste Brit.
Práve tieto protiklady čiastočne inšpirovali môj aktivizmus. Aktivizmus pre mňa znamenal byť slobodným človekom. Ak ste chceli svoju slobodu, museli ste za ňu bojovať a bojovať aj za slobodu iných. Pre mňa neexistoval iný spôsob, ako žiť na tomto svete. Moja rodina bola veľmi politická – moja mama, moji bratia. A mňa už v mladom veku nesmierne zaujal koncept slobody a to, čo znamená byť slobodný.
História kolonializmu a otroctva ma vždy zaujímala. Vyrastali sme v krajinách Európy, ktoré svoje dejiny zvláštnym spôsobom osekali. Existuje aforizmus vysvetľujúci postkoloniálne prisťahovalectvo, ktorý hovorí: „Sme tu, pretože vy ste boli tam. Ak ste nevedeli, že ste boli tam, ako môžete vedieť, prečo som ja tu?“
Nie je možné pochopiť, kde sme ako krajina alebo kde som ja ako človek, alebo prečo je naša rasová politika taká, aká je, ak sa nezaoberáme kolonializmom. Nič z toho nedáva zmysel. A ešte to zďaleka nie je uzavreté. Stále sa s tým vyrovnávame.
Británia sa identifikuje ako nerasizovaná demokracia len krátko. Tieto európske krajiny môžu do istej miery nedôveryhodne popierať to, kde boli a čo urobili. Tvária sa ako osvietené liberálne demokracie a každý im to žerie. Ak sa však pozriete za oponu, nájdete tam všetku tú krv, ktorá sa tam rozlieva, spolu s príležitostnými spätnými údermi, ako napríklad keď Británia vrátila Čagoské ostrovy.
Reparácie sú aj naďalej dôležité, pretože dôsledky otroctva a kolonializmu sú stále zreteľné. Vidíme ho v obchodných vzťahoch, migračných modeloch, chudobe a iných nerovnostiach na globálnej aj národnej úrovni. Princíp reparácií už existuje. Videli sme to po prvej svetovej vojne, po druhej svetovej vojne, po holokauste a neskôr. Otázka teda znie, prečo by sme mali ľudí afrického pôvodu, ktorých zotročili, a potomkov kolonizovaných z tohto príbehu vynechať?
Pumla Dineo Gqola
Pumla je juhoafrická akademička, uznávaná spisovateľka a feministka.
Vyrastala som v Juhoafrickej republike v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, keď apartheid upevňoval svoju moc. Bolo to zložité a ťažké.
Bolo to však obdobie rôznorodého aktivizmu. Vyrastala som obklopená černošskými akademikmi a akademičkami a vedela som, že sama chcem byť akademičkou. Politika mojej rodiny bola ľavicovo orientovaná a môj otec učil na historickej černošskej univerzite. Boli to základy toho, kým som sa neskôr stala.
Teraz som profesorka, feministická spisovateľka a vyštudovaná postkolonialistka. O kolonializme často uvažujeme ako o niečom, čo sa skončilo, ale ešte stále zažívame jeho dlhodobé následky. Žijeme vo svete formovanom koloniálnou logikou. Systémy, ktoré organizujú náš svet, pochádzajú práve z jej moci. Napríklad to, odkiaľ a kam ľudia migrujú, presne kopíruje dejiny vytvorené počas koloniálnej moci. Krajiny s nízkymi príjmami sú pritom s najväčšou pravdepodobnosťou bývalými kolóniami. Takže hoci formálne kolonializmus skončil, mnohé predstavy o tom, ako je usporiadaná zemeguľa a kto, ako, prečo a kedy sa môže kam pohybovať, úspešne kopírujú toto rozdelenie. A práve preto je také ťažké ho odstrániť.
Nedávno som sa spolu s viacerými odborníkmi a odborníčkami na rasovú spravodlivosť zúčastnila na podujatí Dekoloniale Berlin. Tieto podujatia sú dôležité z viacerých dôvodov. Poskytujú príležitosť prekročiť rámec diplomatického pôsobenia. Rozhovor o dlhu, ľudských právach a reparáciách, a to aj na úrovni umenia a kultúry, teda rozhovor o kolonializme, pritom poukazuje na všetky aspekty toho, že EÚ je mocenským blokom.
Do budúcnosti chcem vidieť výrazný posun v rokovaniach štátov v rámci EÚ aj mimo nej. A nech už to bude vyzerať akokoľvek, musí to prekročiť rámec diplomacie. Rozhovory o reparáciách musia byť seriózne a musia sa vymaniť spod sféry povrchnosti.