Ak chceme žiť v spoločnosti, v ktorej nedochádza k obťažovaniu, znásilneniam a iným formám sexuálneho násilia, v spoločnosti, kde každý človek plne chápe dôležitosť súhlasu pri akýchkoľvek sexuálnych aktivitách, musíme o súhlase hovoriť! Otvárajme komplikované témy a ťažké konverzácie o rešpekte voči právam iných, o práve na telesnú autonómiu, o rodovej rovnosti.
S výskumníčkou z Inštitútu pre výskum práce a rodiny Veronikou Valkovičovou sme hľadali odpovede na otázky, či na Slovensku panuje kultúra znásilnenia a kde je prítomná. Vidíme ju alebo prehliadame, kde všade je rozšírená? Ako sú definované hranice súhlasu v spoločnosti, kde sú stále veľmi rozšírené rodové stereotypy, škodlivé mýty a zastaralé zákony? Ako vplýva sexuálne násilie a obťažovanie na študentky a študentov, mladých ľudí na Slovensku?
Rozhovor ste si mohli pozrieť naživo na instagrame Amnesty Slovensko 20. februára 2021, moderovala Alexandra Demetrianová.
Táto diskusia je pilotným zo série rozhovorov, ktoré budeme viesť s ľuďmi, ale aj organizáciami, ktoré sa venujú téme sexuálneho násilia alebo s ním majú osobnú skúsenosť. Spoločne budeme debatovať o dôležitosti súhlasu v sexuálnych aj partnerských vzťahoch. Veronika Valkovičová je asi najlepšia možná hostka do prvej pilotnej diskusie.
Vo svojej práci sa venuješ výskumu sexuálneho násilia aj obťažovania a tiež si editorkou zásadnej a dôležitej publikácie Bez súhlasu, kde viacero autoriek zdieľa svoje pohľady alebo aj skúsenosti s touto témou. Publikácia hovorí o kultúre znásilnenia v česko-slovenskom priestore.
Na Inštitúte pre výskum práce a rodiny sa venuješ výskumom. Nedávno ste publikovali najnovší výskum. O tom si ešte povieme. Tieto diskusie a rozhovory sú súčasťou našej kampane Hovorme o súhlase, v ktorej naším hlavným posolstvom – a o tom sa budeme dnes aj rozprávať – je, že sex bez súhlasu je znásilnenie.
Sexuálne násilie a obťažovanie ako také je veľmi rozšírený problém. Hovorí sa, že ak poznáte 10 žien, tak jedna z nich to sexuálne násilie v nejakej forme vo svojom živote zažila. V oveľa vyššej miere ženy a dievčatá majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním. To nie je vyslovene nejaký rodovo exkluzívny problém, týka sa všetkých, ale vo vyššej miere sa určite dotýka žien a dievčat. Napriek tomu sú niektoré jeho formy stále akceptované ako zábava, sranda, vtipy. Prípady sexuálneho násilia sú častokrát ospravedlňované nejakou situáciou, oblečením, prípadne sa to systematicky smeruje k obviňovaniu ľudí, ktorí to sexuálne násilie zažili alebo zažívajú. Prináša to so sebou celospoločenskú stigmu.
Aj preto je dobré otvárať tieto debaty. Keď skúmaš sexuálne násilie a obťažovanie, na aké správanie, činy sa zameriavaš, čo pozoruješ, čo sa snažíš v tom výskume identifikovať? Čo nachádzaš?
Vďaka za otázku. Budem čerpať z posledného prieskumu, ktorý sme robili na Inštitúte, čo bol celoslovenský prieskum obťažujúceho a diskriminačného správania medzi študentmi a študentkami denného štúdia na Slovensku. Už z teoretického hľadiska je pre nás niekedy veľmi ťažké oddeliť sexuálne násilie od sexuálneho obťažovania. Nielen preto, že niekedy je ťažké povedať, čo je obťažovanie, čo je sexualizované násilie a podobne, ale aj preto, že mnoho ľudí to zažíva ako kontinuitu, ako taký diapazón skúseností, ktoré majú často aj od jedného človeka.
To znamená, že tam je „build-up“. Najprv sú to menej invazívne skúsenosti a potom sa to stupňuje. Rozhodne nie je dobrá výskumnícka prax prísť a spýtať sa: „Dobrý deň, zažívate sexuálne obťažovanie?“. My sme čerpali zo skúseností aj zahraničných výskumov. Skúmanie sexuálneho obťažovania sa rozmohlo hlavne na konci 80. rokov, začiatkom 90. rokov v Spojených štátoch. Hlavne pod vplyvom feministického a ženského hnutia, ktoré pomenovávalo túto skúsenosť aj v škole aj na pracovisku.
Čerpali sme z práce americkej sociologičky Louise Fitzgerald Ph.D. Jej pohľad na sexuálne obťažovanie sa nám javil ako najkomplexnejší a najkoherentnejší zároveň. Pomenováva tri druhy sexuálneho obťažovania – tri klastre skúseností.
Prvým je rodovo motivované obťažovanie, ktoré je obsiahnuté v slovenskom antidiskriminačnom zákone. To je vytváranie znevažujúceho, zastrašujúceho prostredia. Napríklad neustálymi sexualizovanými vtipmi, príbehmi, ale aj zvýhodňovaním a znevýhodňovaním na základe pohlavia alebo rodu. To verejnosť, myslím si, na Slovensku najmenej vníma ako sexuálne obťažovanie, napriek tomu, že takéto správanie je postihovateľné antidiskriminačným zákonom.
Potom je tam neželaná sexuálna pozornosť. Myslím si, že toto verejnosť vníma najviac ako sexuálne obťažovanie. Pri nej ide o neustále a opakované žiadosti o schôdzky, aj napriek odmietnutiu. Neustála snaha o kontaktovanie sa, neželané dotyky, hladenie. Napríklad aj posielanie explicitných fotografií bez vyžiadania.
Neželaná sexuálna pozornosť je myslím to, čo verejnosť vníma najviac ako sexuálne obťažovanie. Pri nej ide o neustále a opakované žiadosti o schôdzky, aj napriek odmietnutiu. Neustála snaha o kontaktovanie sa, neželané dotyky, hladenie. Napríklad aj posielanie explicitných fotografií bez vyžiadania.
Veronika Valkovičová
Potom sa dostávame k najinvazívnejším aktom, ktoré najviac limitujú telesnú integritu a autonómiu. To je sexuálny nátlak, ktorý sa v právnickej literatúre tiež označuje ako quid pro quo, teda niečo za niečo. V týchto prípadoch ide o to, že si jedna osoba voči druhej kladie podmienky a dáva jej ultimáta. Ak spravíš toto, tak sa udeje to. Alebo ak nespravíš toto, tak sa neudeje to.
Zvyčajne má táto osoba nejakú výhodu, môže si dovoliť na túto osobu tlačiť a vytvárať nátlak. Ja by som v takýchto prípadoch povedala, z vedeckého hľadiska, že ide o tzv. sexualizované násilie. Mnoho legislatívnych trestnoprávnych rámcov vníma takýto nátlak veľmi problematicky, pretože tam nejde o vyhrážku fyzickým násilím. Na tú osobu je kladený nátlak.
My sme mali z hĺbkových rozhovorov skúsenosť, že študentky, ktoré s nami hovorili, hovorili o tom, že mali pocit, že neexistuje pre ne východisko. Sú do niečoho tlačené, nevedia, na koho sa obrátiť, majú pocit, že nemôžu nikomu dôverovať. Je to situácia, v ktorej sa musia podvoliť. V takýchto prípadoch moja kolegyňa Slávka Karkošková, neviem či je autorkou výroku, ale hovorieva na tréningoch, že súhlas neznamená absolútne nič, pokiaľ ten človek má pocit, že nemôže povedať nie.
Takéto skúsenosti sme mali aj v hĺbkových rozhovoroch so študentkami. Mali pocit, že nemôžu odmietnuť. Nevedeli, čo robiť. Aj takéto formy invazívneho správania obmedzujúce telesnú integritu sú sexualizovaným násilím. Sú to najintruzívnejšie formy sexuálneho obťažovania.
Spomenula si určitý nátlak, že pre tie ženy neexistuje nijaké východisko. Zohráva tam rolu aj nejaká hierarchia? Deje sa veľa sexualizovaného násilia a obťažovania z pozície moci?
My sme sa v rámci prieskumu sexuálneho obťažovania na vysokých školách pozerali nielen na tú skúsenosť. Pre akýkoľvek výskum sexuálneho obťažovania na vysokej škole je zásadné sa pozerať na to, čo zažívajú študenti a študentky od učiteľov, učiteliek a zamestnancov, pretože tam je ten vzťah zásadne vertikálny. Tá nerovnosť v moci.
Často počúvame, že veď študenti a študentky na vysokých školách sú dospelí ľudia. Takže sú vyučujúcim rovní. To je ale len iluzórna rovnosť. Pokiaľ ten vyučujúci robí študijné predpoklady, vytvára pravidlá štúdia a rozhoduje o tom, čo sa bude diať a nie, tak rovnosť medzi učiteľom či učiteľkou a študentom či študentkou nie je. Je to tzv. vzťah závislosti. Vo vzťahoch závislosti môže mať ten človek, ktorý zažíva sexualizované násilie alebo obťažovanie, pocit, že nemôže z tejto situácie nejakým spôsobom vyjsť von.
Práve preto môže mať tá situácia zásadný vplyv na kvalitu života. Zo študentiek, s ktorými sme hovorili v rámci hĺbkových rozhovorov, mnohé zvažovali, že opustia školu, že zanechajú štúdium. Začínali s tým, že boli namotivované a chceli sa vzdelávať. Neskôr začali mať pocit, že im niekto veľmi invazívne vstupuje do priestoru intimity a vytvára na ne sexuálny nátlak. Mali pocit z okolia, že nemajú žiadnu podporu, že sa nemajú na koho obrátiť.
Ten vzťah nerovnosti je tam naozaj zásadný a môže byť zneužitý takýmto spôsobom. My sme sa pozerali aj na skúsenosti od rovesníkov a rovesníčok. Myslím, že je to dôležité spomenúť. Mám pocit, že na Slovensku sme dospeli k presvedčeniu, že škola by mala niečo robiť, keď učiteľ, učiteľka páchajú sexuálne obťažovanie. Zriedkavo predpokladáme, že škola by mala niečo robiť, keď sa to deje v kolektíve študentov a študentiek.
Je to niečo, čo môže ovplyvňovať kvalitu života. Ovplyvňuje to fyzické, mentálne zdravie a ovplyvňuje to súdržnosť s kolektívom, motiváciu na štúdium. Mali sme v hĺbkových rozhovoroch študentku, ktorá za štúdium na jednej fakulte zažila dvakrát sexuálne obťažovanie od svojich spolužiakov a bála sa chodiť na niektoré miesta. Mala nechuť chodiť na spoločné prednášky a mala strach sa na internáte voľne pohybovať. Aj skúsenosť s obťažovaním od rovesníkov môže ovplyvniť štúdium, kvalitu života a fyzické a mentálne zdravie.
Vy ste v tom výskume zistili, že až 73 % študentov a študentiek, alebo študentiek a študentov, má skúsenosti s rodovo motivovaným obťažovaním v školách. To je pomerne vysoké číslo. V tom výskume ste sa možno dotkli aj toho, či je tam nejaká podporná sieť alebo či to majú s kým riešiť, keď nevidia východisko. V akej situácii sa potom ľudia vlastne nachádzajú?
Ľudia môžu mať rôznu reakciu na sexuálne obťažovanie, na rôzne formy sexuálneho obťažovania. Sexuálne obťažovanie je normalizované a značne rozšírené v našej spoločnosti, je legitimizované a bagatelizované. Človek môže mať pocit, že nemá zmysel sa sťažovať, nemá zmysel to riešiť, keď okolie a kolektív nevidí na tom, čo zažívam, nič zlé. Sama budem presvedčená, že asi je to v poriadku.
To prežívanie môže ísť od pocitov, že toto ma otravuje, toto je nepríjemné, zatiaľ čo niekto si z toho môže robiť srandu. Niekto môže mať pocit ohrozenia, pocit straty telesnej integrity. Musíme to vnímať tak, že pocity z tej skúsenosti môžu byť rôzne a môžu ovplyvňovať kvalitu života.
Študentov a študentiek, s ktorými sme mali možnosť robiť tento dotazník, sme sa tiež dopytovali, komu sa zdôverili so svojou skúsenosťou. Zo všetkých ľudí, ktorí mali túto skúsenosť, len 31 % sa niekomu zdôverilo. Väčšinou sa zdôverujú svojim spolužiakom a spolužiačkam, teda ľuďom, ktorí sú v tom nevyhnutnom kruhu. Zdôverujú sa svojim priateľom, priateľkám a svojej rodine. Zdôverenie sa nejakej autorite, niekomu na škole, vedeniu, od dekanov a dekaniek až po študijných poradcov je naozaj zriedkavé. Je zriedkavé, aby sa s touto skúsenosťou obracali študenti a študentky na niekoho na škole.
My sme sa explicitne nedopytovali na otázku v rámci dotazníkov, prečo sa nezdôverili niekomu na škole. Mali sme ale z hĺbkových rozhovorov sprostredkované rôzne odpovede a ja som z toho zhodnotila, aké mali presvedčenie. Čo sa opakovalo, bolo, že nevedeli, na koho sa obrátiť na škole. Ďalším presvedčením bolo, že vedenie s tým nepomôže. Že nemá zmysel sa obracať na vedenie, pretože tú situáciu nevyriešia v môj prospech.
Bola tam silná nedôvera v to, že by to vedenie mohlo vyriešiť nejakým pozitívnym spôsobom. Pri najhorších skúsenostiach tie študentky boli presvedčené, že človek, ktorý ich sexuálne obťažuje, je nenahraditeľný, je nedotknuteľný. To bolo hlavne v prípadoch, keď tí ľudia boli garanti odborov alebo vedúci študijného programu. Tam bolo presvedčenie, že nielenže im vedenie nepomôže, ale že sa im tento človek môže aj pomstiť. Tým pádom by to dopadlo vlastne pre nich zle.
Je tam celý diapazón negatívnych predstáv o tom, čo zlé sa môže stať, a tým pádom nastane automatický blok, že ja to nemôžem riešiť na škole, nie je šanca. Len v 1% prípadov v rámci prieskumu sa na škole začalo nejaké oficiálne konanie voči nejakej osobe.
Kde sú podľa teba najväčšie medzery v praxi, pokiaľ ide o nejakú podporu ľudí, ktorí zažívajú násilie? Nemusí to byť v súvislosti s týmto výskumom. Je podľa teba nevyhnutné, aby tá zmena prišla zhora? Čo môžeme spraviť my, vo svojej komunite? Keď sa o tom veľa nehovorí, ako môžeme tú zmenu začať medzi nami?
Myslím si, že môžeš stráviť veľké množstvo času vo výskume aj v aktivizme v tejto téme a stále budeš prekvapená rôznymi reakciami na túto tému. Ja som vždy prekvapená, keď sa stretávam s nedôverou k tej prevalencii. Ľudia sú niekedy nedôverčiví, či je sexuálne obťažovanie také rozšírené.
Minulý rok nás na Slovensku veľa naučil. Médiá uchopili túto tému. Hlavne Denník SME. Napríklad skúsenosť Zuzany Kovačič Hanzelovej a ako sa snažila skontaktovať komunitu žien a mužov, ktorí zažili sexuálne obťažovanie. To množstvo správ, ktoré dostala, ma presviedča o tom, že keď ľuďom vytvoríš dostatočne vhodné podmienky na to, aby sa ti zdôverili, keď budú mať istotu, že ich vypočuješ, že ich nebudeš ďalej viktimizovať, že neprenesieš vinu na nich a zabezpečíš im anonymitu, tak oni prídu.
Minulý rok nás na Slovensku veľa naučil. Médiá uchopili túto tému. Hlavne Denník SME. Napríklad skúsenosť Zuzany Kovačič Hanzelovej a ako sa snažila skontaktovať komunitu žien a mužov, ktorí zažili sexuálne obťažovanie. To množstvo správ, ktoré dostala, ma presviedča o tom, že keď ľuďom vytvoríš dostatočne vhodné podmienky na to, aby sa ti zdôverili, keď budú mať istotu, že ich vypočuješ, že ich nebudeš ďalej viktimizovať, že neprenesieš vinu na nich a zabezpečíš im anonymitu, tak oni prídu.
Veronika Valkovičová
Oni prídu v desiatkach, stovkách, tisícoch, pretože sexuálne obťažovanie je naozaj rozšírené a ľudia, ktorí ho zažili, majú potrebu o tom komunikovať, chcú o tej svojej skúsenosti povedať a je dôležité, aby im tento priestor bol poskytnutý. Ona im ho poskytla a pozri, v akých číslach za ňou prišli.
Vždy, keď dostávam otázku, že ako je možné, že to je také rozšírené a prečo nevieme o tom viac, prečo sa neobracajú na autority a podobne, tak vždy kladiem otázku naspäť. Môžeme úprimne povedať, že sme vo svojich rodinách, vo svojich komunitách, vo svojich školách, vo svojich zamestnaniach, vo svojom štáte urobili všetko preto, aby sme týmto ľuďom poskytli bezpečné a podporné prostredie, aby o tom hovorili? Nemôžeme.
Môžeš sa na to pozerať z inštitucionálnej úrovne, že čo naše organizácie robia, aby sa takéto niečo nedialo. Akým spôsobom podporujú preživších a preživšie, aby hovorili o násilí a obťažovaní? Môžeme sa obrátiť aj sami k sebe. Akým spôsobom komunikujeme? Akým spôsobom reagujeme na ľudí, ktorí sa nám chcú s takýmto niečím zdôveriť? Ako si povedala, veriť im.
Ono sa to veľmi ľahko povie, veriť im. Dokážeme všetci a všetky komunikovať empaticky a empaticky načúvať tomuto človeku? To je veľmi náročné, pretože keď za tebou niekto príde so skúsenosťou s násilím, tak môžeš zažívať sekundárnu traumu. Nemôžeme čakať, že len tak prijme informáciu, že sa dialo násilie v tvojom okolí. Nie je to len tak stráviteľná informácia.
Ty akoby žiadaš od človeka, aby niesol tvoju traumu s tebou. A to je veľmi náročné. Neobhajujem ľudí, ktorí reagujú veľmi negatívne a obviňujúco. Len sa snažím vysvetliť, že aj pre tých druhých ľudí môže byť veľmi stresujúce s touto informáciou narábať. Individuálna odpoveď a snaha podporiť toho človeka je veľmi dôležitá.
Stretávam sa aj so situáciami, že sa okolie snaží, vníma, že sa ti stali hrozné veci, nebolo to fér, bolo to veľmi zlé, ale potom tlačia tú osobu, aby to riešila, aby to nahlásila na polícii, a to tiež nie je dobrý prístup.
V rámci pomáhajúcich profesií sa odporúča človeka vypočuť, podporiť, dať mu všetky nástroje, všetky informácie. Ale berieme tú osobu ako expertku na svoju situáciu. Ona musí vedieť, čo sa jej oplatí robiť, čo chce robiť, čo nechce robiť. Treba vnímať a načúvať potrebám človeka.
Namiesto toho, že povieme, že pôjdem s tebou na políciu, idem s tebou teraz hneď na políciu, povieme: som tu pre teba. Nech sa rozhodneš urobiť čokoľvek, podporím ťa. Ak by si chcela ísť na políciu, pôjdem s tebou. Ak nie, potrebuješ niečo iné – aj s tým ti pomôžem.
Je diametrálny rozdiel v empatickom počúvaní a neemaptickom počúvaní. To je návrh, ako komunikovať s týmto človekom. Napísali sme s kolegom Andrejom Kurucom príručku, ktorá je dostupná aj na Toto je rovnosť. Je to príručka pre vysoké školy. Tam píšeme takéto odporúčania pre zamestnancov a zamestnankyne. Hlavne na univerzite, na vysokých školách, ktorí prichádzajú do kontaktu so študentmi a študentkami, ktorí sa im môžu zdôverovať s takouto skúsenosťou.
Napísali sme tam značné množstvo odporúčaní, ako k tejto téme pristupovať, akým spôsobom s nimi komunikovať. Ako základnú prípravu navrhujem si prečítať tieto odporúčania. Tiež je vždy prítomná Národná linka pre ženy zažívajúce násilie – 0800 212 212. Aj na tejto linke sú vyškolené pracovníčky, ktoré vypočujú, pomôžu, poradia.
Možno nás sledujú ľudia, ktorí majú takúto skúsenosť a ešte sa nikomu nezdôverili, alebo nevedia, čo majú robiť. Spomenula si, Národnú linku, to je veľmi dôležité. Aké sú možné ďalšie rady? Aké sú dôležité veci, keď sa stretávaš so sexuálnym násilím, alebo ťa niekto sexuálne obťažuje? Sú nejaké základné kroky, ktoré by si mala/mal zvážiť alebo podniknúť, aby si bola/bol v bezpečí?
Najdôležitejšie je neniesť to bremeno sama. Nájsť niekoho, s kým sa o tom môžem porozprávať. Už sme spomenuli Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie – je určite možné zavolať na túto linku, ale ak chcete hovoriť s niekým blízkym, zdá sa vám to prirodzenejšie, určite odporúčame nájsť blízkeho a zdôveriť sa tejto osobe.
Treba ale dávať pozor. Je dôležité, aby to bola osoba, ktorej dôverujete. Že bude reagovať protektívne, že bude reagovať podporne. Ak máte obavy, že tento človek by to mohol niesť veľmi zle alebo nejakým spôsobom vám ublížiť, tak určite nie. Môžete skúsiť kontaktovať aj občianske združenia, sú napríklad mimovládna organizácia Fenestra alebo Aliancia žien Slovenska. Aj ony majú telefonické linky.
Existuje teda niekoľko liniek, na ktoré môžete zavolať, ak máte pocit, že vo svojom okolí nemáte takúto podporu. Ja som sa nedávno informovala a zistila som, že na Instagrame existuje množstvo feministických účtov, kde sa ženy aj muži často zdôverujú so svojimi skúsenosťami.
Tam nemôžete ale čakať, že ten človek, ktorý vedie ten účet, vždy bude mať čas a riešiť to. Instagramové účty nie sú miesta poskytovania služieb. Existujú služby na telefonickej úrovni, ktoré dokážu pomôcť. Takže určite niekoho vyhľadať a porozprávať sa s niekým o svojej skúsenosti – tým by som začala.
Naším dlhodobým cieľom v rámci kampani Hovorme o súhlase je podporiť zmenu vnímania súhlasu. Spoločensky, ale aj zaviesť súhlas ako deliacu čiaru medzi znásilnením a sexom. Nie je to výlučne násilie, hrozba násilím alebo neschopnosť brániť sa, ale je to teda absencia súhlasu. A sex bez súhlasu je znásilnenie.
Dôraz by mal byť na to, či tá osoba povedala áno. Či s tým veľmi jasne, dobrovoľne súhlasila. Toto sa týka celej škály sexuálnych alebo vzájomných medziľudských vzťahov. Ako to vnímaš? Narážaš pri výskume na to, že si ľudia sú vedomí, že majú právo na súhlas? Nakoľko naše povedomie stále ovplyvňujú rodové stereotypy a iné škodlivé mýty?
My sme sa nedopytovali vyslovene na súhlas. pýtali sme sa na právne povedomie. Právne povedomie medzi mladými ľuďmi o tom, že sexuálne obťažovanie je zakázané zákonom a že je súdne postihovateľné. Väčšina z nich toto povedomie má. Hovorila si o súhlase. Pre mňa osobne má súhlas ako koncept dva rozmery. Tým prvým rozmerom je psychologický a druhý je sociálno-ekonomický.
Psychologický rozmer súhlasu je o tom, že sú rôzne psychologické aspekty, ktoré môžu brániť človeku, aby sa nesprával kontra-intuitívne. Veľmi často človek pri sexuálnom nátlaku môže zamrznúť, môže reagovať psychologicky kontra-intuitívne, môže sa disociovať, mentálne sa odpojiť z tej situácie. Na sexuálny nátlak naše telá a hlavy reagujú rôzne a to musíme zohľadniť.
To je niečo, čo musia zohľadňovať naši sudcovia, sudkyne, súdni znalci, všetci. Poznanie, akým spôsobom môže psychológia ovplyvniť skúsenosť so sexuálnym nátlakom, máme už niekoľko rokov. Pre mňa je veľmi dôležitý socio-ekonomický aspekt. Aj v rámci výskumu sexuálneho obťažovania na vysokých školách.
Nie vždy majú ľudia mocenské, ekonomické a sociálne dispozície, aby povedali nie. To je príklad sexuálneho nátlaku učiteľov, učiteliek na študentov a študentky. Oni v tom prostredí s tými svojimi dispozíciami sa cítia, že sú zahnaní do kúta, že nemôžu povedať nie. Tým pádom nechávajú, nech ten sexuálny nátlak pokračuje.
Nie vždy majú ľudia mocenské, ekonomické a sociálne dispozície, aby povedali nie. To je príklad sexuálneho nátlaku učiteľov, učiteliek na študentov a študentky. Oni v tom prostredí s tými svojimi dispozíciami sa cítia, že sú zahnaní do kúta, že nemôžu povedať nie. Tým pádom nechávajú, nech ten sexuálny nátlak pokračuje.
Veronika Valkovičová
Stretla som sa aj s tým, že je to vnímané tak, že študenti a študentky sú dospelí ľudia, čo znamená, že keby sa im dialo niečo zlé, tak máme antidiskriminačný zákon. Nech idú na súd. Ale neviem, či si všetci a všetky uvedomujeme, aká je táto veta absurdná. Nech 20-ročný človek, ktorý zažíva od autority garanta programu sexuálny nátlak na vysokej škole, ide s tým na súd. To je veľmi málo pravdepodobné.
Tí ľudia sú svojimi dispozíciami – sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi – zahnaní do toho, aby tú situáciu znášali. Často je to na vysokých školách vnímané ako kultúrna záležitosť. Týmto si treba prejsť, pretrpieť to, takto to tu je. Na mnohých vysokých školách je to otvorené tajomstvo, že sa takéto niečo deje, že tento človek niečo pácha.
To znamená, že aj v tej škole je vytvorená kultúra, že týmto si musíš prejsť: v druháku máte s ním predmet, zvládneš to a bude to v pohode. Je to úplne absurdné, aby sme sa na to pozerali tak, že sú to dospelí ľudia, ktorí majú práva, tak nech ich používajú. Nie je to také jednoduché. Absolútne. Preto si myslím, že koncept súhlasu je veľmi dôležitý a je veľmi dôležité ho vnímať aj v takýchto situáciách.
Nie je to len o tom, že zamestnankyňa je závislá na svojom šéfovi, či dostane mzdu alebo nie. Je to aj o tom, že mnohí mladí ľudia majú pocit, že takto to je a ja to musím prežiť a nejako bude. To neznamená, že tá trauma a dôsledky na mentálnom a fyzickom zdraví sú menšie, keď je to normalizované.
Niekedy je skúsenosť s násilím prítomná a celé okolie to berie, že veď nič sa nestalo. Následky na fyzické a mentálne zdravie môžu tak byť ešte väčšie, pretože to jednoducho tomu človeku nedáva zmysel. Ako je možné, že som zažila niečo takéto a nikto nevidí, čo sa mi deje?
Myslíš si, že na Slovensku je dosť ľudí v pomocných profesiách? Disponujú dostatočnými kapacitami a informáciami, aby dokázali pomôcť väčšine ľudí, ktorí sa stretli alebo stretávajú so sexuálnym a rodovo podmieneným násilím?
Neviem, či by som sa odvážila na toto odpovedať. Myslím si, že tam je veľmi veľa problémov v rámci zaškolenia v pomáhajúcich profesiách. Veľmi veľa faktorov. Od nedostatku peňazí, nedostatku politickej vôle alokovať peniaze, až po rozšírené stereotypy, ktoré hodinovým školením nerozbijete. Nie je šanca.
V niektorých profesiách, u polície napríklad, je veľká fluktuácia. Vyškolíte ľudí a za dva roky sú na tých pozíciách úplne iní ľudia, lebo títo poodchádzali do iných profesií. Namiesto hodnotenia, či je situácia dobrá, alebo zlá, by som povedala, že sa stretávam s veľmi malou dôverou, že človek niekoho nájde, kto by mu pomohol.
Často sa stretávam so svojpomocnými iniciatívami, že poďme si pozdieľať kontakty na terapeutov, terapeutky, lebo štátom poskytovaná pomoc je limitovaná. To je pravda. Je limitovaná. Mohla by byť lepšia. Ale to nie je preto, že by sme mali nedostatok expertov a expertiek. Je to aj v politickej vôli a v snahe alokovať na to peniaze. Je tam veľmi veľa faktorov, ktoré to ovplyvňujú.
Čo ak niekto zažil sexuálne násilie a obťažovanie v minulosti viackrát, ale bojí sa to niekomu povedať, lebo to bolo roky dozadu? Je to zbytočné?
Ak to vnímame tak, že zbytočné je to preto, lebo toho človeka už nikto nemôže trestne stíhať, tak tomu rozumiem. Ak je tam motivácia, že chcela by som, aby toho človeka tresne stíhali a už je to premlčané alebo nemám dostatok dôkazov, tak tomu rozumiem. Tam, myslím si, aj okolie by malo rešpektovať túto osobu a vnímať jej potreby.
Výskumy aj prax nám hovoria, že ak osoba zažíva posttraumatickú stresovú poruchu alebo sa s tou situáciou stále vyrovnáva, nikdy nie je neskoro vyhľadať pomoc. Nikdy nie je neskoro vyhľadať pomocnú terapeutku, terapeuta, ktorý tomuto človeku pomôže s tou post-traumou.
Na toto určite nikdy nie je neskoro. Z praxe vieme, že aj po rokoch to môže pomôcť pohnúť sa v osobných vzťahoch, sexuálnych vzťahoch. Dosiahnuť nejaký level psychickej pohody. Záleží na tom, čo ten človek potrebuje. Primárne sú potreby tej osoby. Ona je expertka na to, čo potrebuje v tejto situácii. Jej okolie v najlepšom prípade jej má pomôcť dosiahnuť tú pohodu v tých oblastiach, v ktorých ju sama hľadá.
Čiže ani odstup mnohých rokov nie je argument proti nejakému riešeniu. Či už riešeniu seba, nejakej terapie, prípadne legálnu dohru. Zavážia tie roky nejakým legálnym spôsobom ?
Kolegyňa Slávka, ktorá je sociálna pracovníčka a má terapeutický výcvik, nám hovorila o prípade, keď žena zažila sexuálne násilie a po rokoch sa rozhodla podať trestné oznámenie. Všetky dôkazy a všetky výpovede tam boli. Súd rozhodol, že skutok sa stal, ale keďže bol už po rokoch premlčaný, tak tam k trestu voči tej osobe nedošlo.
Ale terapeutické už len pre tú ženu bolo to, že autorita, súd, vyhlásil, že naozaj sa to udialo. Veľmi to tej osobe pomohlo. V takýchto prípadoch to môže pomôcť. V tých pomáhajúcich profesiách platí pravidlo, že tých klientov a klientky pripravujú na všetko. Nesľubujú im, že toto sa určite vyrieši vo váš prospech, keď to podáte na súd. Pozerajú sa na to realisticky a realisticky s nimi aj komunikujú.
Keď to dáte na súd, toto a toto sa môže stať. S týmto určite počítajte. My vám pomôžeme, prenesieme vás tým procesom, ale môžete počítať aj s tým, že to nebude vyriešené vo váš prospech. Hlavne tam, kde je nedostatok dôkazov alebo podobne.
Bolo pri tvorbe správy pre autorky či autorov výskumu niečo extra prekvapujúce alebo absolútne nečakané?
Tá prevalencia určite pre mňa nebola prekvapujúca. My sme tento výskum modelovali na českom výskume na českých vysokých školách spred 10 rokov. Tie výsledky sú veľmi podobné. Takže tam prekvapenia nie sú. My sme sa dopytovali študentov a študentiek na ich scitlivenie. Tam bolo pre mňa veľa prekvapení.
Hlavne právne povedomie bolo značné. Dopytovali sme sa, či si študenti a študentky myslia, že medzi vyučujúcimi a študentmi by mali byť romantické alebo sexuálne vzťahy. Vyše 60 % povedalo, že by nemali mať romantické vzťahy a vyše 70 % povedalo, že by nemali mať sexuálne vzťahy. To bolo pre mňa veľmi zaujímavé.
Dve tretiny z nich povedali, že keď niekto zažil sexuálne násilie, má právo sa aj po rokoch dožadovať spravodlivosti. Moja kolegyňa tiež poznamenala, že potom je tam tá jedna tretina. Tým, keď sa niekto po rokoch zdôverí, tak môže prísť sekundárna viktimizácia. Tieto názory mladých ľudí na vysokých školách sa mi zdali optimistické. Tiež nemajú žiadne ilúzie a ideály. Nepredpokladajú, že keď sa bude sexuálne obťažovanie ignorovať, tak prestane. Takže tam som videla pozitívne výsledky. Aj keď mohlo by to byť vždy aj lepšie.
Aké ťažké to môže byť pre osobu, ktorá zažila sexuálne obťažovanie alebo znásilnenie a čelí násilníkovi pri konfrontovaní na súde?
Dobrá prax je, aby títo ľudia boli čo najmenej konfrontovaní. Nie je dobrý spôsob konfrontovať agresora s jeho obeťou pri rôznych formách násilia – intímneho, partnerského násilia, domáceho násilia, sexuálneho násilia. Pri procese vypovedania človek, ktorý zažil násilie, ktorého chráni status právnej obete, má byť čo najviac chránený a čo najviac sanovaný.
Pri dobrej praxi pri týchto ľuďoch minimalizujeme konfrontáciu. Dá sa ich vypočúvať a zaisťovať dôkazy aj bez nej. O tom by vedela kolegyňa Barbora Burajová z Inštitútu rozprávať určite viac.
Sexuálne násilie alebo aj obťažovanie je rozhodne rodovo podmienené. Už sme hovorili, že sa vo veľkej miere týka žien a dievčat. Týkajú sa ich aj iné veľmi závažné problémy – fyzické, domáce násilie, potom samozrejme reprodukčné a sexuálne práva a prístup k zdravotnej starostlivosti bez obmedzení.
O týchto témach sa teraz veľa hovorí. Tá diskusia neustále prebieha. Tiež sa viac skúma. Potom sa pozrieme na realitu na Slovensku, ako práva žien ťahajú za kratší koniec. Čo myslíš, Veronika, dokedy budeme bojovať za základné práva a slobody žien, akoby to bolo niečo výnimočné, niečo navyše? Čo sa týka aj tejto témy.
Zasmiala som sa, keď si rozprávala o Slovensku, a to je jedna z kontra-intuitívnych reakcií na traumu. Smiať sa. Má to viac rozmerov. Keď hovoríš o právach a o slobode, tak politologické vedomie vo mne premýšľa o štáte. Štát a štátne inštitúcie sú tie, ktoré nám zabezpečujú nejaké formy občianstva a nejaké práva a nejaké slobody.
Pokiaľ hovoríme o reakcii štátu na reprodukčné práva, na skúsenosti a zážitky s rodovo motivovaným, rodovo podmieneným násilím a podobne, tak si myslím, že odpoveď je veľmi jednoduchá. Mali sme niekoľko rokov vládu, ktorá tieto témy vnímala spôsobom, že ich bagatelizovala. Boli naozaj marginalizované.
Videli sme to pri alokácii financií. Napriek tomu, že sa tvárila navonok v rámci medzinárodných združení a organizácií, že všetko dodržiavame, všetkému sa tešíme, tak vo vnútri štátu to nadšenie od politických elít voči týmto témam bolo minimálne. Tým pádom aj minimálny záujem alokovať nejaké financie.
Šlo to, keď boli financie zo zahraničia. Tiež sa nám podarilo vyčerpať všetky aktivistické občianske združenia, ktoré sa týmto témam venovali. Došli za posledné roky na kraj svojich síl. Teraz máme vládu, ktorá je absolútne negatívne nastavená voči týmto témam.
Politické elity, ktoré ignorujú tieto témy, vytvárajú otvorenú hostilitu voči reprodukčným právam a voči riešeniu problémov, ktoré sa týkajú rodu, rasy a podobne. Pokiaľ si budeme voliť politické elity s takýmto nastavením, nemôžeme čakať, že naše politické inštitúcie sa budú progresívne meniť. Že bude dostatok služieb. Tieto rozhodnutia plynú od nich. Je to aj o tom, kto nám vládne a aké rozhodnutia robí.
Politické elity, ktoré ignorujú tieto témy, vytvárajú otvorenú hostilitu voči reprodukčným právam a voči riešeniu problémov, ktoré sa týkajú rodu, rasy a podobne. Pokiaľ si budeme voliť politické elity s takýmto nastavením, nemôžeme čakať, že naše politické inštitúcie sa budú progresívne meniť. Že bude dostatok služieb. Tieto rozhodnutia plynú od nich. Je to aj o tom, kto nám vládne a aké rozhodnutia robí.
Veronika Valkovičová
V našich komunitách, v našich rodinách je prítomnosť rodových stereotypov. Tie naďalej prispievajú k pretrvávaniu násilia. Myslím si, že najlepšia cesta je cez naše organizácie. Cez naše školy, cez naše zamestnania, cez naše kostoly, cez naše športové kluby. To sú organizácie, ktoré majú povinnosť nás preventívne chrániť, pokiaľ hovoríme o sexuálnom obťažovaní. Aj z titulu antidiskriminačného zákona. Ak chcem niečo spraviť, tak ako výkrik do tmy môžeme začať reformovať svoje organizácie. To, akým spôsobom organizácie v rámci týchto združení riešia diskrimináciu, obťažovanie a iné formy neférového zaobchádzania.
Nabáda to začať od seba. Vo svojich bublinách, vo svojich komunitách. Keď vidíme, že sa deje niečo tohto rázu, či už sexuálne obťažovanie alebo sexuálne násilie, tak byť v podpornej, opornej úlohe a zasadzovať sa proti takýmto prejavom. Veronika, ďakujem ti veľmi pekne za rozhovor, za tvoj čas.
Ja ďakujem veľmi pekne všetkým a sledujte nás, prosím, na Toto je rovnosť.
.
.
.
Tento rozhovor je súčasťou série diskusií Hovorme o súhlase, ktorú vám prinášame aj vďaka podpore Active Citizens Fund – Slovakia. Originálny záznam rozhovoru, ktorý sme naživo vysielali v sobotu 13. marca 2021 na Instagrame LIVE, si môžete pozrieť aj našom YouTube. Viac informácií o kampani Hovorme o súhlase a ďalšie rozhovory o téme sexuálneho násilia nájdete na stránke https://www.amnesty.sk/suhlas/ alebo na našich sociálnych sieťach.
Chcete o téme súhlasu a (prevencie) sexuálneho násilia a obťažovania zistiť viac? Sledujte náš Facebook a Instagram alebo si kliknite na stránku https://www.amnesty.sk/suhlas/ a získajte informácie, ktoré vás zaujímajú.