Hovorme o súhlase v LGBTI+ komunite so Zarou Kromkovou

Keď sa hovorí o sexuálnom násilí a znásilnení, mnoho ľudí si prestaví heterosexuálnu cisrodovú ženu, ktorá zažíva násilie zo strany heterosexuálneho cisrodového muža. V realite sa však sexuálne násilie týka všetkých ľudí – vrátane LGBTI+ ľudí, ktorí môžu sexuálne násilie zažívať od heterosexuálnych ľudí, ale aj od iných LGBTI+ ľudí.

Podľa údajov uvedených v štúdii IVPR z roku 2017 je výskyt násilia medzi partnermi, resp. partnerkami rovnakého pohlavia podobný ako v prípade heterosexuálnych párov (týka sa obyčajne jedného zo štyroch). Podľa prieskumu organizácie Inakosť z roku 2017, až 12,3 % LGBTI+ respondentov a respondentiek zažilo sexuálne obťažovanie a až 26,3 % (272) respondentov a respondentiek z tých, ktorí zažili nepríjemnú skúsenosť v súvislosti so svojou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou, zažili aj sexuálne násilie alebo obťažovanie. 11,1 % zažilo sexuálne narážky, 9,5 % obchytkávanie a 3,7 % znásilnenie.

Ako vníma skúsenosti LGBTI+ ľudí s násilím poradkyňa a komunitná pracovníčka poradenského centra? A ako túto skúsenosť ovplyvnila pandémia? Sú ľudia v pomáhajúcich profesiách dostatočne vyškolení a pripravení poskytovať služby LGBTI+ ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym násilím, alebo sú pre nich častejšie zdrojom ďalšej traumy? A čo môžeme ako spoločnosť alebo jednotlivci a jednotlivkyne spraviť pre to, aby sme znížili mieru sexuálneho násilia páchaného voči LGBTI+ ľuďom, resp. čo urobiť pre to, aby sa LGBTI+ ľudia nebáli obrátiť na príslušné orgány, keď násilie zažijú na vlastnej koži?

Aj na tieto otázky sme hľadali odpovede so Zarou Kromkovou z komunitného a poradenského centra pre LGBT+ ľudí PRIZMA Košice. Zara sa už niekoľko rokov venuje aktivizmu za práva transrodových ľudí na Slovensku a poradenstvu pre LGBT+ ľudí na východnom Slovensku. Diskusiu viedla kampaňová koordinárka Amnesty International Slovensko, Daniela Mužíková.

.

.

.

Keď sa hovorí o sexuálnom násilí, väčšinou sa rozoberá násilie páchané na ženách, respektíve na heterosexuálnych cisrodových ženách heterosexuálnymi cisrodovými mužmi. Ale ide o „trošku“ komplexnejšiu tému. Dnes sme sa rozhodli pozrieť na sexuálne násilie, obťažovanie a ďalšie formy násilia, ktoré zažívajú LGBTI+ ľudia. Začala by som otázkou z tvojej praxe. Stretávaš sa často s ľuďmi z komunity, ktorí zažili sexuálne obťažovanie, prípadne násilie? Ak áno, tak aké formy násilia?

Ďakujem za otázku. Naše komunitné a poradenské centrum Prizma vzniklo v polovici roka 2018. My sme dlho v našom centre nepočuli od ľudí o nejakej forme násilia. Rok 2020 však priniesol obrovskú zmenu. Mnoho klientok a klientov začalo komunikovať práve o téme násilia. Boli to rôzne druhy násilia. Práve pandemická situácia spôsobila, že množstvo ľudí ostalo uzavretých vo svojich domácich prostrediach. Najmä LGBTI ľudia, ktorí vo svojom domácom prostredí nemajú podporu, nám komunikovali, že často zažívajú pocit samoty. Prišli o možnosť stretávať sa s inými LGBTI ľuďmi.

Niektorí čelili rôznym formám domáceho násilia. V roku 2020 sme sa stretli už aj so sexuálnym násilím. Bolo to prvýkrát v našom centre a museli sme na to reagovať. Museli sme na to reagovať napríklad posilnením psychologických služieb, keďže naše komunitné a poradenské centrum poskytuje bezplatné právne, sociálne a psychologické poradenstvo. Práve v psychologickom poradenstve začala téma násilia byť veľmi častou. Pred pandémiou sme sa stretávali aj so šikanou na školách.

Komunikácia o násilí zo strany našej klientely prichádzala postupne. Častokrát LGBTI ľudia riešia úplne iné veci. Riešia vlastný coming-out, ako to majú povedať svojim rodičom, ako zdieľať túto informáciu. Častokrát násilie, ktoré je na nich páchané, nepovažujú za prioritu na riešenie. Častokrát je pre nich omnoho dôležitejšie riešiť to, aby nezranili svojich rodičov, aby ich prijalo okolie, rozmýšľajú nad rôznymi stratégiami. To ich veľmi psychicky zaťažuje.

Neprichádzajú s témou násilia ako témou, ktorá ich trápi, prichádzajú s úplne inými problémami, ale potom to medzi rečou spomenú. Ja nie som psychologička, ale stretávam sa s tou témou. Tým, že som aj komunitná pracovníčka a pred pandémiou som viedla komunitné stretnutia, tak tam sa ľudia otvárajú a aj medzi sebou zdieľajú takéto veci. Často príde k tomu, že sa komunitné stretnutie vtedy zmení na niečo ako poradňu, kde si tí ľudia navzájom radia, čo majú robiť. My veľmi odporúčame, čo sa týka poradenstva, o týchto témach hovoriť, komunikovať, a hlavne zameriavať sa na bezpečný priestor pre ľudí.

Ako spomínaš, ľudia z LGBTI+ komunity často riešia úplne iné problémy a násiliu sa venujú sekundárne. Kde je v tom systéme chyba, že ľudia zažívajúci násilie to považujú za sekundárny problém? Hlavne keď sa musia prioritne venovať záležitostiam, ktoré sú častokrát otázkou fyzického prežitia a prežitia v rámci spoločnosti. Z čoho to pramení, že tému násilia potláčajú?

Myslím si, že je za tým viacero faktorov. Ja sa venujem hlavne poradenstvu pre transrodových ľudí, tak sa budem [aj v odpovedi na túto otázku] venovať hlavne tomu. Veľmi málo sa v našej spoločnosti hovorí o inštitucionalizovanom násilí. O násilí zo strany štátu na svojich občanoch a občiankach. A práve transrodoví ľudia zažívajú to inštitucionalizované násilie úplne bežne. To, čo zažívajú, máme ako spoločnosť úplne vžité. Veľmi to súvisí s rodovými témami. Čomu sa má venovať žena, čo sa jej má páčiť, aká má byť, ako sa má správať; a čomu sa môže a má venovať muž, ako sa má správať… Ja by som povedala, že násilie je vnímané ako sekundárna téma, pretože sme ako spoločnosť naň nejak zvyknutí. Veď je (v úvodzovkách) úplne okej, že muž príde domov a dá žene facku. Máme veľmi posunuté tie hranice. Transrodoví ľudia to zažívajú ešte aj zo strany štátu. Na to, aby bola uznaná ich rodová identita, musia podstupovať rôzne veci.

Ja by som povedala, že násilie je vnímané ako sekundárna téma, pretože sme ako spoločnosť naň nejak zvyknutí. Veď je (v úvodzovkách) úplne okej, že muž príde domov a dá žene facku. Máme veľmi posunuté tie hranice. Transrodoví ľudia to zažívajú ešte aj zo strany štátu. Na to, aby bola uznaná ich rodová identita, musia podstupovať rôzne veci.

Zara Kromková

Štát im nalinkoval nejakú cestu a tú musia transrodoví ľudia prejsť. Ak to nespĺňajú, tak im je zamedzené uznanie rodovej identity. Náš každodenný život, to, čo vidíme v telke, to, aké reklamy idú, to všetko vedie k tomu normalizovaniu násilia. Zo skúsenosti by som tiež povedala, že omnoho viac dávajú do popredia potreby iných ľudí ako tie svoje.

Predstavme si tradičnú rodinu, ktorú chcú všetci tak ohromne chrániť. Otec a mama majú dieťa, ktoré má 16 rokov a je to gej. Večer idú správy a tam vidia politikov a političky, ktorí hovoria o LGBTI ľuďoch ako o nejakej téme, ako o niečom, čo sem niekto priniesol, a vyjadrujú sa o tejto skupine ľudí ako o niečom verejnom. Politici a političky si podľa mňa neuvedomujú, ako ich vyjadrenia zasahujú do psychickej pohody LGBTI ľudí. Čiže ten 16-ročný gej toto počuje v správach. Potom zažije šikanu v škole, tak ju ani nenahlási, pretože si myslí, že je niekto, kto si nezaslúži ochranu.

Poviem príklad. Keď som chodila na základnú školu, šikanovali ma a nehovorila som o týchto veciach. Práve preto, že som si myslela, že si to zaslúžim, keď som taká iná. Že som niekto, kto si nezaslúži ochranu. Toto je presne to, ako to vnímam zo skúsenosti – osobnej, ale aj z pracovnej, z poradenstva.

Toto je hrôzostrašným svedectvom toho, ako veľmi dokáže dehumanizovanie niektorej skupiny ľudí uškodiť. Nielen ich právam v legislatívnom zmysle, ale aj v tom, ako tie práva prežívajú. Stalo sa ti, že sa ti klient alebo klientka zverili s tým, že išlo o inštitucionalizované násilie? Napríklad, že sa im udial akt násilia, obťažovania alebo šikany a išli s tým na políciu a zažili zlý prístup? Prípadne ďalšie utláčanie? Alebo ich rešpektujú a snažia sa im pomôcť? Aká je tvoja skúsenosť?

Nemám skúsenosť, že by napríklad transrodoví ľudia nahlasovali násilie, ktoré je na nich páchané. Moja skúsenosť z poradenstva hovorí o tom, že ľudia týmto zložkám nedôverujú. Pozrime sa, ako je chránená na Slovensku cisrodová žena, ktorá zažíva domáce násilie od svojho partnera. No takmer nijako. Ak niekto vidí, že na Slovensku ženy nie sú chránené pred násilím, a patrí napríklad do transrodovej komunity, tak proste sa na tú políciu neobráti. Ja naozaj nemám skúsenosť, že by nejaká naša klientka alebo klient s nami riešili, že sa obrátili na políciu alebo na iné zložky štátu.

Pozrime sa, ako je chránená na Slovensku cisrodová žena, ktorá zažíva domáceho násilie od svojho partnera. No takmer nijako. Ak niekto vidí, že na Slovensku ženy nie sú chránené pred násilím, a patrí napríklad do transrodovej komunity, tak proste sa na tú políciu neobráti. Ja naozaj nemám skúsenosť, že by nejaká naša klientka alebo klient s nami riešili, že sa obrátili na políciu alebo na iné zložky štátu.

Zara Kromková

Tým nechcem povedať, že by im nevedeli pomôcť. Keď som prechádzala tranzíciou, na internete sa mi bežne vyhrážali ľudia, že ma zabijú, že dostanem kopačku s výskokom, že nie som hodná žitia, že by ma mali niekde zavrieť. A keď som bola na polícii a chcela som s tými vyhrážkami niečo robiť, mala som naozaj dobrú skúsenosť. Tí policajti na policajnej stanici boli veľmi milí, veľmi ústretoví. Vysvetlila som im situáciu a oni mi chceli pomôcť, ale nevedeli, čo majú robiť. To bol rok 2014. Možno sa tá situácia už zlepšila.

Na Slovensku platí antidiskriminačný zákon. Ja si myslím, že najmä LGBTI ľudia nemajú dôveru k týmto zložkám. Napríklad k polícii. Raz, keď som išla vlakom do Prizmy, som na železničnej stanici zažila situáciu, v ktorej boli transrodové ženy účastné konfliktu s podguráženým mužom. Ten muž ich aktívne napádal, pľul na ne, pokrikoval na ne vulgárne slová, vyhrážal sa im násilím. A keď prišla policajná hliadka, vykázala tie transrodové ženy zo stanice. Boli to rómske transrodové ženy. Ja som v tej chvíli nevedela, čo robiť. To bola situácia, v ktorej sa ukázalo, že ženy, ktoré sú transrodové a sú Rómky, boli štátnym orgánom posunuté na okraj a bolo im prejavené, že ony nie sú hodné ochrany. Že ony si môžu za to, že im niekto vulgárne nadáva a vyhráža sa im bitkou. Toto bol príklad fatálneho zlyhania zo strany polície.

My ale nemáme skúsenosť, že by niekto ohlasoval akýkoľvek druh násilia. Naša klientela, ktorá sa stretáva s nejakým druhom násilia, o tom začala komunikovať až v čase, keď k nám plne dôveruje. Nie je to tak, že keďže sme centrum pre LGBTI ľudí, tak nám tí ľudia hneď dôverujú. Otvárajú sa až neskôr, keď si overia, že sú naozaj bezpodmienečne prijatí a prijaté. O mnohých veciach, ktoré sa dejú na Slovensku LGBTI ľuďom, sa podľa mňa ani nedozvieme.

Nemáme ani žiadne štatistiky. Keby som sa pozrela na štatistiky Prizmy, tak to, čo ľudia riešili najviac, bol coming-out. Ako ho urobiť, kedy ho urobiť, ako ho urobiť v práci, ako ho urobiť doma. Ja by som týmto chcela povzbudiť aj rodičov LGBTI ľudí, že ak sa im ich dieťa zverí, tak do nich vkladá obrovskú dôveru. A často sa na to pripravuje nie dni a týždne, ale celé roky, nech je to naozaj veľmi premyslené. Potom ako druhé v poradí bolo sieťovanie s inými LGBTI ľuďmi. A pri transrodovej klientele bola top témou zdravotná starostlivosť spojená s tranzíciou, pretože na východnom Slovensku je tá zdravotná starostlivosť nie že poddimenzovaná, ale na východnom Slovensku ani neexistuje.

To sú ťažké veci, ale podľa mňa je dôležité, že otváraš tieto témy v širšom kontexte. Na tému sexuálneho násilia a obťažovania sa nedá dívať bez toho, aby sme riešili aj rodové stereotypy a stigmu, ktorú na LGBTI+ ľudí implikujú iní ľudia a spoločnosť. Hovoríš teda, že tá skúsenosť s nahlasovaním prakticky neexistuje, teda minimálne z hľadiska Prizmy, čo veľa vypovedá. Ty si túto tému sexuálneho násilia riešila aj v rámci knihy Bez súhlasu, ktorej si spoluautorkou. Mohla by si nám povedať o tej svojej kapitole viac? Prečo si sa vôbec rozhodla ju napísať a prečo si tam hovorila o témach, o ktorých si hovorila?

Chcela by som sa poďakovať Veronike Valkovičovej, ktorá ma oslovila na spoluprácu formou toho textu. Dlho som premýšľala, či do toho ísť a či som dosť kompetentná hovoriť o tom, že násilie na transrodových ľuďoch sa na Slovensku deje. Žiaľ, máme o ňom veľmi málo dát a mohla som vychádzať iba zo svojej poradenskej praxe. Rozhodla som sa prispieť do tej knihy práve preto, lebo si myslím, že nastal čas, aby sme hovorili o tom, čo zažívajú transrodoví ľudia na Slovensku. Mala som ambíciu popísať tú skúsenosť.

Veľmi mi v tom Veronika Valkovičová pomáhala a rozhodla som sa to urobiť preto, lebo som sa stretávala s tým, čo zažívajú napríklad transrodové ženy. Transrodové ženy sú v spoločnosti častokrát vnímané ako ani nie menejcenné, ale povedala by som, že až také odpadlíčky spoločnosti. Že my, transrodové ženy, nie sme hodné rešpektu. Ja som nadobudla v jednom momente pocit, že na Slovensku rebríček vyzerá asi tak, že na vrchu je biely cisrodový heterosexuálny muž, v najlepšom prípade katolík. Potom nasledujú biele cisrodové heterosexuálne ženy, tiež najlepšie katolíčky. A až potom sú všetky ostatné skupiny. Transrodové ženy sú úplne naspodku.

Transrodové ženy sú v spoločnosti častokrát vnímané ako ani nie menejcenné, ale povedala by som, že až také odpadlíčky spoločnosti. Že my, transrodové ženy, nie sme hodné rešpektu. Ja som nadobudla v jednom momente pocit, že na Slovensku rebríček vyzerá asi tak, že na vrchu je biely cisrodový heterosexuálny muž, v najlepšom prípade katolík. Potom nasledujú biele cisrodové heterosexuálne ženy, tiež najlepšie katolíčky. A až potom sú všetky ostatné skupiny. Transrodové ženy sú úplne naspodku.

Zara Kromková

Poznám skúsenosť množstva transrodových žien, preto som sa rozhodla využiť to privilégium. Môžem sa stretávať s transrodovými ľuďmi a môj život je tak bohatý a veľa ma učí. Každá klientka, každý klient ma učí. A ja som chcela, aby tento hlas a tieto príbehy neostali nevypočuté. To ma viedlo k tomu, aby som prispela do tej knihy. Stretla som sa s transrodovou ženou, ktorá už bola vo vyššom veku a riešila rozvod. Dostávala vyhrážky zo strany súdu, že ak nebude súhlasiť s návrhom, tak niekto zverejní informáciu, že je transrodová. To by jej mohlo spôsobiť obrovské problémy.

Máme klientku, ktorá je transrodová a ktorá je pre mňa ukážkou sily a nezlomnosti. Neustále si hľadá prácu. Len kvôli tomu, že je transrodová, si ju nevie nájsť. Zažívame situácie, keď už nevieme, čo môžeme robiť, pretože ako centrum narážame na systémové veci, ktoré my nevieme zmeniť. Ona sa chce zamestnať a už niekoľko rokov sa zamestnať nevie. Priamo na pohovore zažila výsmech zo strany človeka, ktorý ho viedol.

To sú také príbehy, že niekedy chcem vyjsť na balkón a vykričať sa na túto krajinu a na niektorých týchto ľudí. A potom si poviem, že keby som nemala dôveru v ľudí, ktorí žijú na Slovensku, tak tu nie som. Ja tú dôveru stále mám a stále chcem veriť, že táto spoločnosť má na viac. Že táto spoločnosť má na to, aby videla problémy, s ktorými sa potýkajú práve transrodoví ľudia. Preto som do tej knihy prispela, a bolo to naozaj ťažké písanie. A chcela by som sa ešte raz poďakovať Veronike Valkovičovej, lebo ona mi veľmi, veľmi pomohla.

Ďakujem ti veľmi pekne za odpoveď. Ako vravíš, sú to strašne ťažké témy. Veľa sme tu dnes hovorili o inštitucionalizovanom násilí a problémoch, ktoré LGBTI+, a špeciálne transrodoví ľudia, môžu mať v priamej súvoslosti so systémom. Čo môžeme spraviť, ako ľudia, jednotlivci a jednotlivkyne, pre to, aby sme znížili mieru obťažovania a násilia voči LGBTI+ ľuďom? Ako by sme im pomohli prekonať tieto situácie, keď sa s nimi stretnú? Čo môžeme každý a každá z nás spraviť, aby to bolo lepšie? Aby sme sa naozaj všetci a všetky cítili v tejto krajine prijatí a schopní rozprávať o problémoch, keď ich stretneme.

Ja sa obávam, že nemám nijaký recept. Myslím si, že transrodoví ľudia nepotrebujú žiadny špeciálny prístup. Transrodoví a LGBTI ľudia podľa mňa potrebujú len rešpekt. To je to najmenej, a zároveň najviac, čo môžeme ako spoločnosť urobiť. Ak poznáte nejakého transrodového človeka, môže mu veľmi pomôcť, ak sa mu ponúknete na spoločný nákup preferovaného oblečenia. Množstvo transrodových ľudí má problém s tým, že si myslia, že by si nemali kupovať, alebo že si nemôžu kúpiť, veci, ktoré by chceli. Veľmi im pomôže, ak sa ponúknete, že s nimi pôjdete. To môže byť veľká pomoc.

Transrodoví ľudia naozaj nepotrebujú žiadny špeciálny prístup. Rešpektovať preferovaný rod, rešpektovať preferované meno. To vás nestojí naozaj nič. Nič nás to nestojí a tomu transrodovému človeku preukážeme ľudský rešpekt. Ak poznáte niekoho možno tridsať rokov pod nejakým menom a ten človek prechádza tranzíciou a povie, že oddnes používa nové meno a tento rod, tak ak sa pomýlite, stačí sa krátko ospravedlniť a používať správny rod a správne meno.

Ja sa obávam, že nemám nijaký recept. Myslím si, že transrodoví ľudia nepotrebujú žiadny špeciálny prístup. Transrodoví a LGBTI ľudia podľa mňa potrebujú len rešpekt. To je to najmenej, a zároveň najviac, čo môžeme ako spoločnosť urobiť.

Transrodoví ľudia naozaj nepotrebujú žiadny špeciálny prístup. Rešpektovať preferovaný rod, rešpektovať preferované meno. To vás nestojí naozaj nič. Nič nás to nestojí a tomu transrodovému človeku preukážeme ľudský rešpekt. Ak poznáte niekoho možno tridsať rokov pod nejakým menom a ten človek prechádza tranzíciou a povie, že oddnes používa nové meno a tento rod, tak ak sa pomýlite, stačí sa krátko ospravedlniť a používať správny rod a správne meno.

Zara Kromková

To nie je o žiadnom špeciálnom prístupe. To nie je o žiadnych „nadprávach“. Ľudské práva sú univerzálne a prináležia nám od dňa, keď sa narodíme. To nie je niečo, čo nám niekto dá, že nech sa páči, zaslúžiš si to. Nie, tie ľudské práva patria každej a každému, bez ohľadu na to, kto sme, koho milujeme a akí sme. To je to najzákladnejšie, čo treba pochopiť. Tak ako sa správame k ľuďom, ktorí nepatria k LGBTI komunite a rozprávame sa s nimi s elementárnou úctou a rešpektom, tak presne tak sa treba správať k LGBTI ľuďom.

Tiež je veľmi dôležité počúvať tých ľudí. Často nepočúvame LGBTI ľudí, čo chcú – a to najmä v prípade transrodových ľudí. Ako spoločnosť máme tendenciu neveriť. Častokrát sa stáva, že ľudia hovoria mladým transrodovým ľuďom, že sú ešte príliš mladí na to, aby vedeli, kým sú. Naopak, ak majú transrodoví ľudia napríklad tridsať rokov, tak počúvajú: prečo si to neriešil/neriešila skôr, prečo to riešiš až teraz? Kedy to majú tí transrodoví ľudia potom riešiť? Ja navrhujem taký test, ktorý ma naučila Romina Kolárik.

Predstavme si situáciu, že za vami príde dieťa, ktoré má penis, a povie vám: „Ja som veľký chlapec.“ Čo urobíme ako spoločnosť? Pochválime ho, povieme: „Áno, si veľký chlapec.“ a tešíme sa s dieťaťom. Ak by za vami prišlo to isté dieťa a povedalo vám: „Ja som dievča, som veľké dievča,“ tak čo mu ako spoločnosť odpovieme? No, veľmi často by sme mu odpovedali: „Ešte si malý na to, aby si vedel, kto si.“ Počúvajme svoje deti, počúvajme mladých ľudí a pýtajme sa, čo potrebujú.

Na toto zabúdame. Na toto zabúdajú politici a političky, na toto často zabúdajú pedagógovia a pedagogičky, na toto častokrát zabúdajú aj rodičia. Takisto však poznám množstvo rodičov, ktorí ukazujú to prijatie, vedia prijať svoje dieťa ako LGBTI. Či už sa identifikuje ako lesba, gej alebo transrodový človek či bisexuál. Poznám aj množstvo krásnych príbehov, ktoré si tiež zaslúžia byť viditeľné a vypočuté.

Ďakujem. Jedna diváčka nám píše, že sa bojí kvôli obťažovaniu chodiť po tme sama. Keď bola v ohrození, mohla zavolať na linku pre týrané ženy a sprevádzali ju cez mobil. To je príklad toho, že to nie je problém iba v prípade transrodových žien, respektíve LGBTI+ ľudí.

Máme tu príklad spred pár dní, keď sa v Británii objavilo telo zavraždenej ženy, ktorá išla domov v noci. A pravidelne sa pri debatách o podobných prípadoch točíme okolo toho, ako polícia alebo iné úrady vzdelávajú ženy, ako sa majú správať, aby predišli nejakému násiliu. Namiesto toho, aby sme útočníkov vyzývali, aby na ľudí neútočili. Máš pocit, že v tomto smere sú napríklad transrodové ženy ešte vo väčšom ohrození ako cisrodové ženy? Keď sa bavíme o týchto bežných situáciách, ako ísť večer z práce domov, alebo jednoducho kráčať po ulici.

Ja si myslím, že sú rovnako ohrozené. Nerada by som to nejak porovnávala, ale skúsenosti transrodových žien sú v mnohom rovnaké ako majú cisrodové ženy. Aj na transrodové ženy popiskujú a vulgárne pokrikujú cudzí ľudia. Transrodové ženy sú častokrát v spoločnosti viditeľnejšie, tým, že ich telo spoločnosť považuje za mužské, a zároveň ich rodový prejav je ženský. Stretávam sa s tým, že transrodová žena, ktorá iba stojí na zastávke a čaká na električku, zažíva, že si o nej šepkajú, nenávistne sa na ňu dívajú, vulgárne komentujú, čo má oblečené, ako vyzerá, kto vlastne je.

Okrem toho, čo zažívajú cisrodové ženy, zažívajú transrodové ženy navyše ešte to, že ich identitu verejne spochybňujú cudzí ľudia. Mnoho transrodových žien sa tiež bojí chodiť potme domov sama. Keď som pracovala ešte „v korporáte“, tiež som mala niekedy obavu ísť sama večer domov. Potom som si povedala, že ak sa budem báť, tak sa nechávam obmedzovať. Nebolo mi to však dvakrát jedno.

Aj dnes sú miesta, kadiaľ by som sama nešla. V hlave si vytváram rôzne mapy, ako sa mám dostať na miesto, keď už je večer, ak idem sama a nejdem s partnerom. A sú uličky, kam by som sa bála ísť sama. Transrodové ženy zažívajú zväčša to isté, čo cisrodové ženy. A je to hrozné. Je to obmedzujúce. Rôzne štátne inštitúcie nám chcú povedať, ako máme vyzerať, ako máme byť oblečené. Ak sme oblečené inak ako si niekto predstavuje, tak si podľa niektorých samy môžeme za to, ak sa nám niečo stane.

Toto je neprípustné. Nesmie to takto fungovať. Všetky ženy, nech sú akékoľvek, majú právo rozhodovať o sebe, majú právo rozhodovať o tom, čo si oblečú, ako budú vyzerať.

Ďakujem. Podľa mňa to bola výborná bodka za rozhovorom, ak nemáš niečo, čo by si ešte doplnila za tým všetkým. Nech sa na to dívame akokoľvek, či už sa dívame na sexuálne násilie a obťažovanie nasmerované voči cisrodovým ženám, transrodovým ženám, LGBTI+ ľuďom alebo ľuďom všeobecne, vždy je to len o tom, či sú tí ľudia rešpektovaní. Či sa na nich niekto pozerá ako na ľudí a vníma ich práva a potreby, alebo ich považuje za menejcenné. Tým sa podľa mňa opäť dostávame na začiatok problému. Rešpektujme sa navzájom a rešpektujme ľudské práva. Nemusíme si potom vyberať uličky, ani sa rozhodovať, či je v poriadku mať výrazný make-up.

Hlavne by nás naši poslanci a poslankyne konečne mohli prestať zaťažovať návrhmi zákonov, ktoré nikomu nepomáhajú a mnohým ubližujú.

.

.

.

Tento rozhovor je súčasťou série diskusií „Hovorme o súhlase“, ktorú vám prinášame aj vďaka podpore Active Citizens Fund – Slovakia. Originálny záznam rozhovoru, ktorý sme naživo vysielali 18. marca 2021 na Instagrame LIVE, si môžete pozrieť aj našom YouTube. Viac informácií o kampani Hovorme o súhlase a ďalšie rozhovory o téme sexuálneho násilia nájdete na stránke https://www.amnesty.sk/suhlas/ alebo na našich sociálnych sieťach.