Solidarita je dôležitá súčasť boja proti rodovo podmienenému násiliu. Ak chceme byť úspešní a úspešné v prevencii, musíme počúvať ženy, ktoré sexuálne násilie zažili. Musíme im veriť a podporiť ich v zápase za spravodlivosť, ak sa preň rozhodnú. V ďalšej live diskusii o súhlase sme sa preto rozprávali s Katarínou Danovou, jednou z autoriek zbierky Bez súhlasu. Katarína odvážne píše a hovorí o svojej vlastnej skúsenosti so sexuálnym násilím a zneužívaním a ďalej sa angažuje v boji proti „kultúre znásilnenia“. V diskusii Hovorme o zneužívaní priblíži, čo prežívajú ženy a dievčatá, keď sa stanú terčom sexuálneho násilia.
Súhlas je nevyhnutný nielen v sexuálnych vzťahoch, v zákone, ale aj v službách, ktoré sú poskytované ženám a dievčatám po znásilnení alebo zneužívaní. Znásilnenie je brutálny a traumatizujúci zásah do práv človeka, a ženy a dievčatá navyše čelia stigme či rodovej diskriminácii. Aký prístup majú k spravodlivosti na Slovensku? Sú im poskytované adekvátne služby? Aká je to skúsenosť – nahlásiť znásilnenie, podstúpiť proces vyšetrovania a stíhania páchateľa? A ako by súhlas v zákone dopomohol k spravodlivosti ľuďom zažívajúcim sexuálne násilie?
Aj na tieto otázky sme hľadali odpovede s Katarínou Danovou v sobotu 13. marca 2021 na Instagrame LIVE.
Príjemný podvečer všetkým. Dnes sa budeme rozprávať prežívaní sexuálneho násilia a budú to informácie z prvej ruky, keďže ty, Katka, si veľmi odvážne zverejnila svoju vlastnú skúsenosť a naďalej sa v téme prevencie sexuálneho násilia angažuješ. Tiež si spoluautorkou knihy Bez súhlasu, kde ste s viacerými autorkami písali o kultúre znásilnenia.
Na úvod by som chcela povedať, že toto sú ťažké, ale dôležité konverzácie, ktoré potrebujeme viesť, aby sme dosiahli úspechy v prevencii a aby sme zlepšovali systém spravodlivosti a služieb. V prvom rade musíme prejaviť solidaritu ľuďom, špecificky ženám a dievčatám, ktoré sexuálne násilie buď zažili, alebo zažívajú. Katka, o sexuálnom násilí alebo zneužívaní vždy počujeme, alebo sa o ňom hovorí v našej spoločnosti a médiách, cez nejaké policajné štatistiky, prípadne cez závery z výskumov, ale tých priamych svedectiev nie je tak veľa, nie sú také bežné.
Znásilnenie je brutálny zásah do práv človeka, je to extrémne traumatizujúci zážitok, ktorý si nikto nedokáže predstaviť, kým ho nezažije. Navyše, ženy a dievčatá zažívajú stigmu, sprevádzajú ich rodové stereotypy a škodlivé mýty. Mňa by zaujímalo, čím si prechádza človek, alebo teda mladá žena, ktorá zažila alebo zažíva sexuálne násilie alebo zneužívanie. Ako prežíva všetko, čo sa stane, celú traumu a uvedomovanie si toho, čo prežila? Aká je tvoja skúsenosť?
Veľmi dlho po tom, ako sa človeku niečo také stane, sa môže diať, že ten človek si vôbec neuvedomuje, že to, čo zažil, bolo násilie. To bol napríklad aj môj prípad. Ja som veľmi dlho verila, že to bolo konsenzuálne a všetko bolo okej. Až časom, keď to človek spracúva, si možno uvedomí, že asi nebolo všetko s kostolným poriadkom.
V mojom prípade to naozaj bolo veľa rokov po tom, keďže mne sa to dialo, keď som bola dieťa a predsa len som nevedela nič. Musela som sa čosi naučiť o svete, o vzťahoch, o sexe a o konsente, aby som si uvedomila, že to, čo sa mi dialo, bolo zneužívanie. To uvedomovanie samotné je postupné. Aspoň pre mňa to tak bolo. Najskôr človek len o tom premýšľa, že iba niečo tam nebolo okej. Postupne, ako človek rastie, zreje, premýšľa a učí sa, až vtedy mu dôjde, že to, čo sa mu stalo, bolo násilie. Ja som si to uvedomila, keď som mala asi 23, čiže takmer 10 rokov po tom.
Vraví sa, že je tam nejaká miera obviňovania sa. Vraj v prípadoch ako tvoj to príde oveľa neskôr. Prežívala si aj ty niečo také? Trvalo ti desať rokov, kým si si uvedomila, že veci sa mali tak, ako sa vlastne mali…
Hej. Ten sprievodný pocit spoluviny tam určite je. Aj u mňa bol veľmi dlho. Po uvedomení si, že išlo o zneužívanie, u mňa prevládal pocit, že som nepovedala NIE a povedala som ÁNO, bola som tam predsa dobrovoľne. Takže za toto som stále prežívala pocit spoluviny alebo spoluúčasti. Aj preto som na začiatku neverila, že by páchateľ mohol byť nejako potrestaný. Vždy som si hovorila, že sa ma určite budú pýtať, prečo som nepovedala NIE a vyplynie, že som tam bola dobrovoľne. Toto možno zabraňuje rozhodnutiu niečo s tým následne robiť.
Tu veľkú rolu zohráva súhlas. Najmä v prípade mladistvých a detí, ale nielen… niekedy tomu predchádza istý nátlak alebo manipulácia… O tomto bol napríklad ten film V síti, ktorý sa síce týka kybergroomingu, ale stále tam ide o ten grooming. To znamená, že ak z pozície moci, hierarchie alebo veku niekto iniciuje sexuálne aktivity s mladistvou osobou, tak to tam práve zohráva úlohu. Takže ty si mala pocit, že keď si dala súhlas, tak sa nestal trestný čin. I keď tam išlo špecificky o tú pozíciu moci páchateľa.
Áno, navyše som mala 13 rokov, takže som konsent ani legálne nemohla dať. Ten detský mozog predsa len funguje úplne inak. Tam sa o konsente nedá vôbec baviť. Spomínala si aj tú pozíciu moci, to je druhá vec. To potom nemusí ísť len o mladistvých, ale aj dospelých – keď je tam nejaký nátlak od človeka, ktorý na to ide z pozície moci, tiež sa nedá hovoriť o konsente, lebo súhlas pod nátlakom nie je súhlas.
Keď si sa rozhodla tento svoj prípad riešiť a aj ho zverejniť, ako toto celé prebiehalo? Ako reagovalo tvoje okolie? Či už v momente, keď si začala svoj prípad riešiť cez políciu, alebo keď si sa s ním niekomu zdôverila, alebo v momente, keď si svoju skúsenosť zverejnila. Otázka je aj to, aká dôležitá je tá reakcia okolia pre ženu, ktorá sexuálne násilie zažila, prípadne ešte v detstve, a rozhodla sa nielen sa zdôveriť, ale to i zverejniť a riešiť to v systéme spravodlivosti.
V tomto som mala úžasné šťastie na ľudí okolo seba. Nespomínam si, že by som v mojom blízkom okolí zažila nejakú negatívnu reakciu. Asi sa obklopujem dobrými ľuďmi, lebo sa mi dostalo strašne veľkej podpory, keď som s tým išla von. Aj vtedy, keď som s tým nešla von verejne a vedeli to len ľudia v mojom okolí, našla som iba podporu. Ja mám brutálne šťastie, ale nie každý má takéto šťastie. Nie každý má okolo seba sieť podpory, šťastie na dobrú rodinu, dobrých kamarátov, partnera, partnerku. V tomto sa cítim extrémne privilegovaná.
Samozrejme, keď som s tým išla na verejnosť, od cudzích ľudí mi chodilo bársčo a komentáre som si prečítala hocijaké. Musím ale povedať, že keď je to cudzí človek, tak mňa sa to, našťastie, nedotýka. Spomenula som si, že členka mojej rodiny mi povedala, že som si čiastočne za to mohla sama, a to mi veľmi ublížilo, aj po tých rokoch. Takáto reakcia vie byť extrémne ubližujúca, aj keď racionálne viem, že som si za to sama nemohla.
Absolútna väčšina sexuálneho násilia nie je nahlásená na polícii. Väčšina žien a dievčat sa s tým nikdy nikomu nezverí. Na Slovensku nahlási svoj prípad na polícii iba 11 % ľudí so skúsenosťou, čo je strašne málo. Máme pred sebou oveľa väčší problém, ako dokážeme odmerať. V čom bol tvoj prípad taký špecifický, že si sa na to odhodlala? Musí to byť naozaj ťažké, jednak pre tú stigmu alebo nejaké obavy, prípadne si spomenula, že tam medzi tým uplynulo desať rokov. Čo ťa k tomu priviedlo? Prišlo to od teba, alebo v rámci podpory z tvojho okolia? Ako vôbec žena rozmýšľa, keď chce ten svoj prípad nahlásiť?
Musím ešte povedať, že desať rokov trvalo len to uvedomenie, ale trestné oznámenie bolo podávané v čase, keď to bolo 15 rokov po. Chcem len upozorniť, že tam už sme sa pohybovali na hranici premlčania. Toto je napríklad vec, ktorú by som ja odstránila z legislatívy, ale o tom možno neskôr. Ja už som bola viac-menej zmierená s tým, že to na polícii riešiť nebudem, že nepôjdem nijakou oficiálnou cestou a proste sa s tým nejak vyrovnám. Súčasťou toho bol aj ten môj prapôvodný blog, ktorý som napísala – to bola súčasť môjho vyrovnávania sa s tým. Ja som to vôbec nepísala so zámerom niečo zverejniť alebo prepierať to v médiách. Ono sa to strašne uchytilo. Veľa ľudí hneď spoznalo, o koho a o čo ide. Ten vlak už bol taký rozbehnutý a diskutovala som o tom s novinárkami a novinármi, ktorí sa tým zaoberali.
Myslím, že so Zuzkou Hanzelovou, Romanom Cupríkom a Riou Gehrerovou. Pýtali sa ma, či by som šla do trestného oznámenia. Ja už som vtedy bola ovalená tým, ako sa to rozbehlo a vtedy som si povedala, že dobre, poďme do toho. Ja som si vtedy myslela, že nemám dostatok dôkazov alebo dostatočnú pôdu, aby som to vôbec podala, a nevedela som, na čom by sme tam stavali. Ale všetci tí ľudia okolo mňa mi ukázali opak, a preto som súhlasila s podaním trestného oznámenia.
Mňa by zaujímalo, ako ten proces vyzeral. Je tu nastavený nejaký systém, ale skôr z pohľadu toho prežívania… Odhodláš sa, ideš na políciu, nahlásiš to, teraz je tam nejaký výsluch, vyšetrovanie, stíhanie páchateľa, tiež to nejaký čas trvá. Ak sa nemýlim, tvoj prípad stále nie je uzavretý. Ako si toto všetko prežívala a na aké nepríjemné situácie, ktoré ťa ešte viac traumatizovali, si narazila?
V prvom rade je veľmi ťažké dostaviť sa tam a rozprávať počas toho výsluchu. Potom sa vás pýtajú detaily, ktoré sú veľmi nepríjemné. Ja som naozaj nečakala, že niektoré veci budem musieť až do takých detailov rozprávať. Našťastie som mala právnika, ktorý sa ma v takých situáciách zastal. Keď videl, že je to na mňa priveľa, tak povedal, že toto je priveľa a asi nepotrebné. Už len táto prvá časť – podanie vysvetlenia, je strašne vyčerpávajúca.
Ja som bola na polícii niekoľko hodín a odchádzala som so strašnou bolesťou hlavy a totálne vyfľusnutá. To je prvá vec. Potom u nás, keď človek podá z nejakého dôvodu trestné oznámenie, ktoré sa týka sexuálneho násilia, musí absolvovať posudzovanie psychiatrom a psychológom, či je dôveryhodný. Je to podľa mňa absolútny nonsens. Pri žiadnych iných trestných činoch toto človek nemusí dokazovať. Keď vám ukradnú peňaženku, nemusíte dokazovať, že ste dôveryhodný okradnutý. Na tieto posudky som aj veľmi dlho čakala. Jeden bol psychologický, jeden psychiatrický.
Psychologický posudok bol zase veľmi vyčerpávajúca záležitosť. Mám isté pochybnosti o metódach, ktorými sa to posudzuje. Napríklad v rámci tohto psychologického posudzovania človek musí absolvovať Rorschachov test, ktorý, myslím, nie je oficiálne uznávaný ako diagnostický test. Toto bolo pre mňa tiež otázne a tiež to trvalo veľmi dlho. Musela som kvôli tomu dokonca cestovať do Nových Zámkov. V tomto prípade neviem, ako sa to robí, keby človek nemal peniaze na cestovanie. Neviem, či sa to nejak prepláca.
Nechcem diskreditovať toho znalca, ale nastal moment, keď povedal veľmi necitlivú vec. Skonštatoval: „Tak mali ste skoršie sexuálne prebudenie.“ Ostala som tam ako prikovaná. Ani som nič nepovedala. Čo má na to človek povedať? Už v tom procese sa človek stretáva s takýmito vecami. Potom som ešte musela ísť na ten psychiatrický posudok, ktorý bol fajn. Súdna znalkyňa je veľmi príjemná, nechcela ma nijako viac terorizovať, takže len vychádza z toho psychologického posudku a len mi dala nejaké doplňujúce otázky. Aj na ten výsledok posudku sa strašne dlho čaká. Asi sú preťažení, trvá dlho, kým sa to celé dá dokopy.
Ak potom padne obvinenie toho páchateľa, nastáva časť dokazovania zo strany svedkov, ktorí vypovedali. Trestné podanie v mojom prípade bolo asi v apríli 2019 a vo februári 2020 bolo obvinenie. Potom sme išli na tie dokazovania. V tom momente páchateľ tiež dostáva právo nahliadať do spisu. Jeho právnik môže požiadať o opakované dokazovanie tých výpovedí. Toto bolo tiež niečo, čo som musela absolvovať. Za prítomnosti právnika obvineného som musela zodpovedať jeho otázky. Celá výpoveď sa nemusela opakovať, ale aj toto bolo veľmi nepríjemné. Ja som sa veľmi bála, či tam nepríde ten samotný páchateľ. Neprišiel. Ale už len to, že tam bol jeho právnik, ktorý mi kládol nejaké otázky, aj to bolo veľmi nepríjemné.
Veľakrát sa v priebehu vyšetrovania stalo, že môj právnik sa pýtal vyšetrovateľky na proces a že kedy niečo bude. Z polície povedali, že v takom a takom termíne, lenže nikdy to tak nebolo. Vždy to mešká. I teraz – niečo malo byť hotové do konca februára, bude polka marca a stále to nie je. Toto je tiež extrémne frustrujúce. Vy už dúfate, že sa to nejak pohne dopredu a potom prichádza to sklamanie a ďalšie čakanie. Sú to dva roky a ešte ani nie sme na súde. Nebola teda ani vznesená obžaloba. Tento časový faktor je podľa mňa strašný.
Z toho, čo si povedala, ja tam vidím veľmi veľa problematických momentov. Už len to, že sa vôbec vykonávajú tieto psychologické a psychiatrické posudky. Takisto tie prieťahy v konaní, možno nie zámerné, ale celé to toľko trvá. Teda keď sa už odhodláš do toho náročného procesu ísť, tak už len časom si naďalej traumatizovaná a nejde to tak rýchlo, akoby sa možno dalo, keby naozaj bolo prioritou práve to, čo náš právny poriadok nazýva obeť, teda žena alebo človek zažívajúci sexuálne násilie. Takisto to, že si mala počas konania kontakt s tým páchateľom, je pre mňa šokujúce. Že tam absentuje tá ochrana…
Nemala som kontakt s páchateľom, iba jeho právnik tam prišiel.
Ale bola tam možnosť, že on sa tam objaví osobne?
To si nie som istá. Ja si myslím, že tam tá možnosť je, ale to nechcem tvrdiť stopercentne. Keď si ale predstavíš, že má nejaké doplňujúce otázky a nemá právnika, tak tam asi musí prísť sám.
Ale nebolo systémom komunikované, že na tomto pojednávaní alebo čokoľvek to bolo, sa nestretneš s páchateľom, aby si ty bola uistená…
To nie.
Ak o tých posudkoch chceš povedať viac… Aké otázky sa ťa napríklad pýtali? Z čoho sa skladá celý ten posudok, keď sa overuje dôveryhodnosť obete? Je to pre mňa nepredstaviteľné.
Najskôr som absolvovala nejaký všeobecný inteligenčný test. Neviem prečo. Potom som tam vypisovala jeden test, ktorý sa ma spytoval na môj sexuálny život. To bolo tiež zvláštne. Potom som tam musela rozprávať o svojom detstve. A potom spomínaný Rorschachov test. Treba ale povedať, že na jednej strane by som chcela byť kritická, no na druhej strane ten posudok vyšiel v môj prospech, tak čo sa sťažujem? Systémovo sa mi to však nezdalo úplne okej, to ako to prebiehalo. Napriek tomu, že to vyšlo.
Myslím, že v tvojom prípade je špecifické, a o to viac šokujúce, že si nahlásila niečo, čo sa ti stalo ako dieťaťu. Napriek tomu sa na tebe robili takéto posudky, vypytovali sa ťa na sexuálny život. Ale ja si to predstavujem tak, že jednoducho bol nahlásený trestný čin zneužívania dieťaťa, tak by to malo byť brané so všetkou vážnosťou. Predpokladám, že si nemala nijakého podporného človeka, niekoho, kto pochádza zo služieb, kto by tam bol nasadený od začiatku, sprevádzal by ťa a bol tam ako opora. Myslím teraz z toho systému spravodlivosti, teda na polícii, keď si prechádzala všetkými tými procesmi.
Nie. Toto tam neexistuje. A myslím si, že by to existovať malo. Ja mám aspoň toho super právnika. Ale keby som tam nemala jeho, tak som tam úplne sama. Človek je proste v tom procese sám. Keď nevie, akú sú tie postupy, čo sa tam bude diať, nikto mu nič nevysvetlí a musí absolvovať všetky tieto úkony, človek sa v tom cíti veľmi osamotený a je to nepríjemné.
Ako by také služby na úrovni tých pomáhajúcich profesií mali podľa teba vyzerať? Teda polícia, prokuratúra, justícia, poprípade lekári, lekárky, súdni znalci, znalkyne. Ako by to malo vyzerať, aby človek prechádzajúci tým procesom bol čo najmenej traumatizovaný, aby v centre záujmu bola ohľaduplnosť k tomu človeku, alebo ženy či dieťaťa, ktoré zažíva či zažilo sexuálne násilie?
V prvom rade si myslím, že všetci, ktorí prichádzajú do kontaktu s človekom, ktorý zažil alebo zažíva sexuálne násilie, by mali byť nejako scitlivení, trénovaní. Mali by to byť ľudia, ktorí sú empatickí a vystupujú voči tomu človeku naozaj citlivo a s tým, že ten človek tam prežíva jednu z najhorších chvíľ, aké si vie predstaviť hneď po tom násilnom zážitku.
Podľa mňa by veľmi pomohlo, keby v celom tom procese bol nejaký sprevádzajúci človek, ktorý s tou osobou tým procesom prechádza. Určite by bolo fajn, keby to bol niekto, kto podá tú pomocnú ruku, citlivo človeku vysvetlí, čo sa ide diať, a zároveň by sa ho mohol vo vhodných situáciách zastať. To, že človek tým musí prechádzať sám a bez znalostí tých policajných postupov, je strašne náročné. Podľa mňa je to jedna z bariér, ktorá bráni ľuďom dostať sa k spravodlivosti.
Z toho, čo hovoríš, sa zdá, že si mala veľmi dobrú podporu okolia, čo výrazne pomohlo. Ale zároveň je pre mňa šokujúce, že si sa stretla s tými rodovými stereotypmi, škodlivými mýtmi alebo reakciami, ktoré sú tvorené rodovými stereotypmi. Či už to, že ti psychológ alebo psychiater povedal, že si mala skorý začiatok sexuálneho života, keď ťa niekto v trinástich rokoch sexuálne zneužíval. Pri sexuálnom zneužívaní detí a mladistvých je to ešte šokujúcejšie. Čo to potom s tým človekom spraví? Keď už sa a odhodláš a ideš do toho procesu a v tom systéme spravodlivosti a služieb tých pomáhajúcich profesií, pre ktoré by si ty mala byť prioritou, a sa tam stretávaš s takýmito zažitými tradičnými predstavami, ktoré, samozrejme, nie sú realistické.
Mňa to konštatovanie toho znalca tak odrovnalo, že si to doteraz pamätám. Stále to vo mne rezonuje nejakým spôsobom. Ja to vnímam ako nejaké spochybnenie toho, že mi to nejak ublížilo. Povedať „zažili ste skoré sexuálne prebudenie“ človeku, ktorý zažil sexuálne násilie, je ako facka.
Ako sa pozeráš na absenciu súhlasu v našich právnych definíciách? Súhlas sa neobjavuje ani v definícii znásilnenia, ani v definícii sexuálneho násilia. Samozrejme, tvoj prípad je špecifický, lebo tam ide o sexuálne zneužívania mladistvých. Ale aké dôsledky by to podľa teba malo na ten systém spravodlivosti a na služby, ktoré sú poskytované ženám zažívajúcim sexuálne násilie, ak by sme v legislatíve vychádzali zo súhlasu, ktorý nemôže byť vynútený, pri ktorom nemôže byť akákoľvek manipulácia? Ako by to ovplyvnilo stav veci na Slovensku? Máme totiž obrovský problém, jednak s rodovo podmieneným násilím a s rodovo špecifickým násilím.
Myslím si, že by to mohlo dopomôcť k odbúravaniu klasických stereotypov, ako „však sa nebránila, nebol tam ten aktívny odpor“, čo je jedna z podmienok v aktuálnej legislatíve. Keby sa legislatívne ošetrilo, že absencia súhlasu je znásilnenie, tak toto by sa tým mohlo odbúravať a pomôcť na ceste k spravodlivosti. Keď je to ale zadefinované tak, ako je to zadefinované, ako sa má človek dobojovať k tej spravodlivosti? Napríklad, ak nespĺňa to, že tam bol aktívny odpor. To je aj strašné nepochopenie toho, čo znásilnenie je.
Myslíš, že by to stačilo, alebo by sme museli vyvinúť ešte veľa aktivity pri tom vzdelávaní, scitlivovaní spoločnosti alebo tých profesií? Ten zákon by poskytol isté hranice a mantinely ohľadom čiary medzi sexuálnou aktivitou a sexuálnym násilím a znásilnením aj pre všetkých tých ľudí, ktorí sú súčasťou toho systému spravodlivosti. Zmena definície znásilnenia by možno napriek tomu v praxi stále prinášala tie situácie, keď sa ťa niekto, kto ti má pomôcť, spýta: „A naozaj si povedala ÁNO? Nie je to tak, že si začala skôr sexuálny život?“ Máš pocit, že tam treba nasadiť oveľa mohutnejšie vzdelávanie o súhlase alebo aj sexuálnu výchovu?
Určite. Jedna vec je dať to do nejakého zákona, druhá vec je, aby to spoločnosť a ľudia mali zažité, že takto to je a cez to nejde vlak. Okrem toho, že treba zmeniť legislatívu, určite treba veľa času a peňazí investovať do vzdelávania a osvety. Sexuálna výchova od detstva môže byť v tomto veľmi nápomocná. Takisto v tých pomáhajúcich profesiách, na polícii a u lekárov, ktorí spolupracujú na takýchto prípadoch. Pre nich by bolo treba urobiť niekoľko aktivít tak, aby si to aj títo ľudia naozaj osvojili a zvnútornili. Všetci ale vieme, že sme sa zúčastnili nejakých školení, z ktorých sme si nič nevzali. Čiže ani to stopercentne nepokryje vnímanie tých ľudí. Je to niečo, o čom treba stále hovoriť, dostať to do povedomia spoločnosti natoľko, aby sme všetci boli na tej istej lodi.
Ty si aj učiteľka. Ako vnímaš absenciu sexuálnej výchovy na školách na Slovensku?
Aj z pozície učiteľky, aj osobne, vnímam absenciu sexuálnej výchovy ako veľkú tragédiu. Sexuálna výchova nie je len to, že malým deťom niekto ukazuje, čo je penis a vagína. Je to práve o autonómii, o hraniciach človeka, o hraniciach nášho tela, o súhlase, o tom, nenechať si robiť niečo nepríjemné a nerobiť nepríjemné veci iným. Nie každé dieťa má to šťastie, že vyrastá v prostredí, v ktorom sa o týchto veciach rozpráva otvorene. Potom môže tápať a dostať sa do situácií, ktoré mu ublížia.
Je to určite dobrý nástroj práve na predchádzanie sexuálnemu násiliu a sexuálnemu zneužívaniu mladistvých a detí. Aby mládež a deti vedeli, že sa im deje niečo zlé. Verím, že absenciou sexuálnej výchovy a rodovými stereotypmi si človek alebo mladé dievča neuvedomuje, že sa mu deje niečo zlé. Čo však môžeme robiť my všetci? Určite je dobrým začiatkom veriť ženám a dievčatám, ktoré sa nám zdôveria, svoje prípady zverejnia alebo sa rozhodnú podať trestné oznámenie, aj s odstupom mnohých rokov, čo je hlavné posolstvo kampane MeToo. Čo okrem toho? Čo by z tvojho pohľadu ešte pomohlo?
Okrem dôverovania ľuďom, ktorí sa nám zdôveria… Chcela by som povedať, že štatisticky len necelé dve percentá obvinení zo sexuálneho násilia sa ukážu ako nepravdivé alebo sa nedokážu. Už len z tohto štatistického dôvodu by sme mali veriť obetiam. Druhá vec je vzdelávať sa, rozširovať si obzory, počúvať, čítať, správať sa nejak. Potom vzdelávať a rozprávať sa s ľuďmi okolo nás. Keď vidíme niečo, čo nie je v poriadku, vysloviť to. Smerovať to aj do vlastných radov. Niekedy je to veľmi ťažké, keď vidíme, že blízky alebo kamarát sa nevhodne správa alebo niečo spochybňuje, ale kým nebudeme šíriť tieto myšlienky aj medzi blízkymi, tak sa nikam neposunieme.
Je dôležité si uvedomiť, že sexuálne násilie je veľmi rozšírené. Štatistiky v EÚ naznačujú, že jedna z desiatich žien sa stretla s nejakou formou sexuálneho násilia. Na Slovensku je veľká časť týchto žien v partnerských vzťahoch. Je to teda niečo prítomné v našich bublinách. Treba byť pripravená na to, že to môže prísť od ľudí, od ktorých to nečakáme. Tam naďalej platí: dôverovať poškodeným. Ešte ti dám priestor, ak by si to chcela nejak uzavrieť, Katka.
Iba k tým štatistikám aj osobne… Myslím, že každá žena pozná nejakú inú ženu, ktorá zažila obťažovanie alebo sexuálne násilie. Z toho mi vychádza, že väčšina z nás aj pozná niekoho, kto toto obťažovanie alebo násilie pácha. O to dôležitejšie je kriticky nahliadať na ľudí okolo nás a ich správanie. Častým argumentom je „ku mne bol vždy milý, nič mi neurobil“, ale to neznamená, že realita niekoho iného nebola iná.
Dobrým začiatkom je teda mať oči na stopkách, byť citlivý a rozpoznávať už len sexuálne obťažovanie a protestovať proti nemu, pretože od sexuálneho obťažovania je veľmi blízko k sexuálnemu násiliu a myslím, že spoločným zárodkom oboch sú škodlivé mýty a rodové stereotypy. Takže ak dokážeme vymiesť sexuálne obťažovanie, bude to zrejme aj úspech v prevencii proti sexuálnemu a rodovo podmienenému násiliu. Katka, ďakujem pekne, že si sa dnes s nami rozprávala a zdieľala svoju osobnú skúsenosť.
Ďakujem za pozvanie.
.
.
.
Tento rozhovor je súčasťou série diskusií „Hovorme o súhlase“, ktorú vám prinášame aj vďaka podpore Active Citizens Fund – Slovakia. Originálny záznam rozhovoru, ktorý sme naživo vysielali v sobotu 13. marca 2021 na Instagrame LIVE, si môžete pozrieť aj našom YouTube. Viac informácií o kampani Hovorme o súhlase a ďalšie rozhovory o téme sexuálneho násilia nájdete na stránke https://www.amnesty.sk/suhlas/ alebo na našich sociálnych sieťach.