Obrana ľudských práv sa pod rúškom pandémie v Európe a Strednej Ázii stala terčom represie

TLAČOVÁ SPRÁVA AMNESTY INTERNATIONAL
29. marca 2022

Namiesto toho, aby európske štáty riešili hlboko zakorenené sociálno-ekonomické nerovnosti a zabezpečili tak spravodlivú obnovu po pandémii COVID-19, v roku 2021 sústavne útočili na ľudské práva a ich obranu. V snahe umlčať disent sa štátne orgány zamerali na pokojných demonštrantov, novinárky, obrancov ľudských práv, sudkyne a občianske organizácie, uviedla dnes Amnesty International pri príležitosti zverejnenia svojej výročnej správy o stave ľudských práv.

Správa Amnesty International 2021/22: Stav ľudských práv vo svete podrobne opisuje, ako Európa po dvoch rokoch pandémie čelí trvalému vzostupu autoritarizmu, v niektorých prípadoch pod zámienkou ochrany obyvateľstva pred šírením ochorenia COVID-19.

„Katastrofálny úpadok v oblasti ľudských práv v dôsledku invázie Ruskej federácie na Ukrajinu nesmie zastierať všeobecné trendy, ktoré v uplynulom roku znepokojujúco pretvárali Európu. K neschopnosti európskych krajín riešiť hlboko zakorenené nerovnosti, ktoré sa následkami pandémie ešte viac prehĺbili, sa pridalo potláčanie ľudských práv, často pod zámienkou prísnych opatrení proti šíreniu ochorenia COVID-19.

Mnohé vlády sa namiesto odstraňovania nespravodlivosti anerovností snažili potláčať nesúhlas a umlčať ľudí, ktorí pokojne protestovali a vyjadrovali svoj názor,“ uviedla Marie Struthers, regionálna riaditeľka Amnesty International pre východnú Európu a Strednú Áziu.

Keď sme najviac potrebovali nezávislé hlasy, rozmohol sa spiatočnícky trend potláčania disentu

V mnohých častiach Európy došlo k potláčaniu nezávislých a kritických hlasov. Obrancovia a obrankyne ľudských práv, mimovládne organizácie, médiá apoprední predstavitelia a predstaviteľky politickej opozície sa stávali terčom nezákonného zatýkania a zadržiavania.

Vlády v Poľsku, Gruzínsku, Kirgizsku a Turecku naďalej narúšali nezávislosť súdnictva, čím oslabovali dôležitý mechanizmus kontroly výkonnej moci.

V Rusku, Bielorusku a viacerých ďalších krajinách štátne orgány zaviedli rôzne obmedzenia slobody prejavu a slobody médií. Novinári a novinárky v Bosne a Hercegovine, ako aj

Chorvátsku, čelili stovkám žalôb za urážku na cti, často zo strany politikov a političiek. Bulharsko, Česká republika a Slovinsko zasiahli do nezávislosti a plurality verejnoprávneho vysielania. Turecko naďalej patrilo medzi krajiny, ktoré väznia najviac novinárov a novinárok na svete.

Mnohé ďalšie krajiny si neplnili svoju povinnosť zabezpečiť priaznivé a bezpečné prostredie pre činnosť obrancov a obrankýň ľudských práv. Obrancovia a obrankyne práv migrujúcich naďalej čelili kriminalizácii na Cypre, vo Francúzsku, Grécku, Taliansku a na Malte. V Azerbajdžane, Gruzínsku, Maďarsku, Poľsku, Turecku a ďalších krajinách čelili obrancovia a obrankyne práv žien a/alebo LGBTI+ ľudí obťažovaniu, nespravodlivému stíhaniu a očierňujúcim kampaniam.

V Turecku a Azerbajdžane čelili obrancovia a obrankyne ľudských práv neopodstatnenému vyšetrovaniu, trestnému stíhaniu a neraz i odsúdeniu. Svojvoľné obmedzovanie činnosti organizácií občianskej spoločnosti bolo naďalej problémom v Maďarsku, Grécku a Turecku, ako aj v Rusku a Bielorusku. Vlády viacerých krajín – vrátane Azerbajdžanu, Maďarska, Kazachstanu a Poľska – používali softvér Pegasus izraelskej spoločnosti NSO Group na sledovanie obrancov a obrankýň ľudských práv, ako aj predstaviteľov a predstaviteliek opozície.

V Rusku, Bielorusku a Kazachstane silové zložky násilne zasahovali proti pokojným demonštrantom a demonštrantkám. Grécko, Cyprus, Turecko a mnohé ďalšie krajiny počas roka 2021 zachovali alebo zaviedli nové obmedzenia pokojného zhromažďovania, napríklad prostredníctvom všeobecných zákazov verejných zhromaždení počas pandémie ochorenia COVID-19 a svojvoľným zadržiavaním a stíhaním ľudí, ktorí si len uplatňovali svoje práva. Veľké protesty proti obmedzeniam súvisiacim s pandémiou, ktoré sa uskutočnili koncom roka 2021 v Belgicku, Holandsku, Chorvátsku, Rakúsku a Taliansku, boli v niektorých prípadoch poznačené násilím, rozsiahlym zatýkaním a zraneniami medzi protestujúcimi.

Európa opevňovala hranice a vyhýbala sa zodpovednosti voči ľuďom na úteku a migrujúcim

Priateľské stanovisko väčšiny európskych krajín k Ukrajinkám a Ukrajincom, ktoré dnes pozorujeme, je v ostrom protiklade s celkovým trendom európskej migračnej a azylovej politiky. K nim v roku 2021 naďalej patrilo posilňovanie obrany mnohých hraníc, násilné vytláčanie migrujúcich ľudí za hranice, všeobecná akceptácia smrti a mučenia na hraniciach ako odstrašujúceho prostriedku proti neregulárnej migrácii, a zároveň neustále sprísňovanie pravidiel na udeľovanie medzinárodnej ochrany ľuďom na úteku.

Grécko označilo Turecko za bezpečnú krajinu pre množstvo ľudí hľadajúcich azyl. Dánsko sa snažilo rušiť povolenie na pobyt ľuďom zo Sýrie. Viacero krajín prestalo posielať afganských žiadateľov a žiadateľky o azyl späť do domovskej krajiny iba krátko pred tým, ako v nej prevzal moc Taliban. Bielorusko udelilo víza tisícom ľudí z Blízkeho východu, najmä irackým Kurdom a Kurdkám, ktorých a ktoré následne násilne nútili prekročiť hranice do Poľska, Litvy a Lotyšska.

Tieto krajiny zaviedli výnimočný stav, zrušili právo požiadať o azyl na hraniciach a legalizovali vytláčanie ľudí späť za hranice. Nezákonné hromadné navracanie ľudí bez individuálneho posúdenia, či potrebujú medzinárodnú ochranu, sa dialo aj v mnohých ďalších krajinách, ako napríklad v Bosne a Hercegovine, Grécku, Chorvátsku, Maďarsku, Španielsku, Taliansku, Turecku a Severnom Macedónsku.

„Mnoho ľudí vníma dvojaký meter, s akým Európa pristupuje k ľuďom na úteku, podľa toho, či ide o Ukrajincov a Ukrajinky, alebo ľudí pochádzajúcich z iných krajín. V súvislosti s ukrajinskou krízou sa ukázalo, že Európa je schopná poskytnúť ochranu všetkým ľuďom v núdzi bez rozdielu, ak na to existuje politická vôľa,“ uviedol Nils Muižnieks, regionálny riaditeľ Amnesty International pre Európu.

Ohrozené práva žien a nárast rasizmu

V Európe došlo v roku 2021 aj k nárastu rasizmu voči černochom a černoškám, Rómom a Rómkam, moslimom a moslimkám, Židom a Židovkám. V niektorých krajinách sa objavil odpor voči hnutiu Black Lives Matter. Rakúsko a Francúzsko sprísnili dohľad nad moslimskými komunitami, vykonávali razie v mešitách a zrušili niektoré moslimské organizácie, pričom sa odvolávali na potrebu zakročiť proti terorizmu a radikalizácii. Rómske komunity, dlhodobo podrobené nadmernej policajnej kontrole a s nedostatočným prístupom k vzdelávaniu, čelili počas pandémie ďalšiemu sociálnemu vylúčeniu a izolácii. V Nemecku, Rakúsku, Spojenom kráľovstve a Taliansku prudko stúpol počet trestných činov z nenávisti voči židovským komunitám.

Ľudskoprávna situácia žien v Európe sa vo viacerých aspektoch zhoršila, a to nielen v dôsledku negatívneho vplyvu pandémie na sociálne a ekonomické práva žien či vlny konzervativizmu, ktorá sa prehnala cez Strednú Áziu po tom, ako v Afganistane prevzal moc Taliban. Najvýraznejšie zhoršenie politík a nastalo v Poľsku, kde vstúpil do platnosti takmer úplný zákaz interrupcií, a v Turecku, ktoré odstúpilo od zásadného Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (Istanbulský dohovor). Na druhej strane, San Maríno legalizovalo interrupcie, Moldavsko a Lichtenštajnsko ratifikovali Istanbulský dohovor a Slovinsko zreformovalo svoj trestný zákon o znásilnení tak, aby trestný čin znásilnenia definovala neprítomnosť súhlasu.

Európa nedokázala podniknúť rozhodné kroky nevyhnutné na zmiernenie klimatickej krízy. Nestanovila si potrebné ciele v oblasti znižovania emisií skleníkových plynov a na rokovaniach COP26 európske krajiny odmietli finančné opatrenia na podporu rozvojových krajín v súvislosti s kompenzáciou strát a škôd spôsobených klimatickou krízou. Aktivisti a aktivistky však úspešne využili súdne prostriedky v Belgicku, Francúzsku, Holandsku a Nemecku, aby prinútili vlády a veľkú ropnú spoločnosť obmedziť emisie.

Členské štáty EÚ a Spojené kráľovstvo si počas vrcholiacej pandémie vytvorili väčšie zásoby vakcín, než potrebovali, a zároveň zatvárali oči pred tým, že veľké farmaceutické spoločnosti uprednostňujú zisky pred ľuďmi, keď sa odmietajú podeliť o svoje technologické know-how, čím by umožnili širšiu distribúciu vakcín. Západné vlády sa tak v roku 2021 spolčili s gigantickými korporáciami, čo negatívne zasiahlo systémy zdravotnej starostlivosti a ekonomickej a sociálnej podpory v chudobnejších krajinách.

„Citeľný a vytrvalý odpor ľudových hnutí na celom svete je dnes svetlom nádeje. Nebojácne hnutia mobilizujú svetovú verejnosť, aby sa zasadzovala za spravodlivejší svet. Keď vlády nebudú pri obnove prihliadať na spravodlivosť – ak platí, že majú v úmysle znovu vybudovať, čo bolo zničené – potom nám neostáva veľa možností.

Musíme bojovať proti každému ich pokusu umlčať naše hlasy; musíme sa postaviť každej ich zrade. Práve preto v najbližších týždňoch spustíme celosvetovú kampaň solidarity s ľudovými hnutiami, v ktorej budeme požadovať rešpektovanie práva na protest. Musíme budovať a účinne využívať globálnu solidaritu, aj keď naši vedúci predstavitelia a predstaviteľky nechcú,“ povedala Agnès Callamard, generálna tajomníčka Amnesty International.