Tento článok je súčasťou série textov, ktoré prinášame v rámci kampane Bývanie je ľudské právo. Cieľom kampane je zvýšiť povedomie o práve na bývanie a (ne)dostupnosti bývania, ako aj upozorniť na to, ako štátne úrady a samosprávy zlyhávajú pri dodržiavaní svojich ľudskoprávnych záväzkov v rámci zabezpečenia a ochrany práva na bývanie svojho obyvateľstva.
Alexander Vasudevan v knihe Autonómne mesto (The Autonomous City) predstavuje dejiny squatovania a zobrazuje ho ako spôsob, akým ľudia môžu mestá získať späť. Squatovanie ponúka alternatívu k neistote bývania, utláčateľským majetkovým špekuláciám a negatívnym dôsledkom novej, nedostupnej bytovej výstavby a revitalizácie miest.
Zaznamenaná história squatovania siaha do 17. storočia, keď vo Veľkej Británii vzniklo hnutie diggerov, ktorí sami seba označovali za tzv. skutočných levellerov (po odštiepení od rovnostárskeho levellerského hnutia), ktorého členstvo obsadzovalo a kultivovalo neobývané budovy a pozemky. Ich cieľom bolo nielen zabezpečiť životný priestor a domov pre svoje domácnosti a komunity, ale tiež inšpirovať chudobných ľudí, aby sa pripojili k jednej z prvých zaznamenaných radikálnych priamych akcií spojených so squatovaním.
Fenomén squatovania sa však primárne spája s 20. a 21. storočím a veľkomestami. Do prázdnych a nevyužívaných obytných, úžitkových a priemyselných priestorov sa začali sťahovať ľudia bez domova alebo, ako v prípade londýnskeho Family Squatting Movement, rodiny čakajúce na mestské nájomné byty. Domácnosti v squatoch sa organizovali a spoločne vyjednávali svoje práva priamo s úradmi, mnohokrát úspešne. Toto hnutie rodín sa sformovalo v roku 1968 ako jedno z prvých ucelených pokusov o vytvorenie masívneho sqaterského hnutia v povojnovej Británii. Už od 70. rokov však úrady čoraz častejšie pristupovali k likvidovaniu squatov a ľudia, ktorí odmietli poslúchnuť príkaz na vypratanie, čelili neraz násilným zásahom polície.
K najznámejším prípadom patrí vypratanie jednej z opulentných londýnskych víl na adrese Piccadilly 144, ktorú v 70. rokoch hnutie zabralo v rámci protestu proti prehlbujúcej sa kríze bývania v Londýne. Hoci bola 100-izbová vila dlhodobo neobývaná, polícia vypratala squatujúcich ľudí po troch týždňoch protestu.
Squatovanie na Slovensku
V slovenských mestách zatiaľ nedošlo k rozšíreniu squatovania ako súčasti hnutia či ako jednej z mestských subkultúr. Známejším príkladom slovenského squatovania je Squat Lodná na Lodnej ulici v Bratislave. Na jeseň v roku 2000 sa skupina aktivistov a aktivistiek rozhodla obsadiť opustený historický dom priamo v centre mesta, v blízkosti hotela Danube a Slovenskej národnej galérie. Squat Lodná fungoval len pár mesiacov, kým vlastník objektu, Okresný úrad Bratislava I., nariadil jeho vysťahovanie. Squat Lodná poskytoval bývanie, no slúžil aj ako kultúrne a komunitné centrum.
Zakladateľstvo o Squate Lodná napísalo: „Napriek tomu, že Lodná trvala len krátko, predstavovala pre nás obrovskú skúsenosť, pretože v takýchto aktivitách chceme na jar opäť pokračovať. Je potrebné fenomén squattingu rozšíriť aj na Slovensku a zároveň s obsadením objektu prejavovať nespokojnosť s bytovou politikou, s nedostatočným sociálnym zabezpečením ľudí, poukazovať na machinácie s nehnuteľnosťami, pri ktorých vznikajú zisky, za ktorými však nestoja žiadne vytvorené hodnoty, a na absenciu akýchsi kultúrnych centier. Preto obsaďte a žite!“
Je potrebné fenomén squattingu rozšíriť aj na Slovensku a zároveň s obsadením objektu prejavovať nespokojnosť s bytovou politikou, s nedostatočným sociálnym zabezpečením ľudí, poukazovať na machinácie s nehnuteľnosťami, pri ktorých vznikajú zisky, za ktorými však nestoja žiadne vytvorené hodnoty, a na absenciu akýchsi kultúrnych centier. Preto obsaďte a žite!
Zakladateľstvo Squatu Lodná
Utláčanie squatujúcich ľudí je ľudskoprávny problém
Vo Veľkej Británii vstúpil v roku 2012 do platnosti zákon, ktorý plošne zakazuje squatovanie. Podobný zákon nadobudol platnosť v októbri 2019 aj v Holandsku, kde odvtedy každoročne počas októbra prebiehajú demonštrácie a obsadzovanie budov. Tieto aktivity sa často stretávajú s násilím zo strany polície. Holandské kolektívy združené v sieti Squat net píšu o tom, prečo je pre ne dôležité protestovať proti platnej legislatíve: „Vytlačili nás z centier miest, čím sa drasticky znížila naša viditeľnosť a kontakt s verejnosťou mimo našej vlastnej komunity. Počet squatov v celej krajine klesol na desatinu, právne riziká squatovania sa, naopak, výrazne zvýšili. Odkedy vstúpil do platnosti zákaz squatovania, bezdomovectvo sa zdvojnásobilo. Zároveň enormne narástli čakateľské zoznamy na sociálne bývanie – priemerná čakacia doba je deväť rokov. Aktuálny markantný nedostatok dostupného bývania predstavuje bytovú krízu.“
V Amsterdame, Haagu, Utrechte, Groningene, Rotterdame, Leidene a ďalších holandských mestách kolektívy vyvesujú transparenty a plagáty na prázdne, opustené budovy vhodné na obsadenie. Táto akcia má nielen praktické využitie pre ľudí hľadajúcich prístrešie, ale zvýrazňuje aj alarmujúci počet prázdnych budov v mestách. Odkazy na transparentoch pripomínajú verejnosti, že „na poradovníku sa nedá bývať“, „squatovanie je stále možnosťou“ a „práva squatujúcich ľudí sú právom na bývanie“.
Squatovanie je jedným z nástrojov, ktoré máme k dispozícii v rámci snahy o premenu moderných miest a mestského prostredia, ktoré sú v súčasnej podobe hlboko nepriateľské k „bežným ľuďom“ a ľuďom ohrozeným sociálnym vylúčením a bezdomovectvom. Je to nástroj, pomocou ktorého si ľudia môžu mestá zobrať späť.
Jazyková korektúra Elena Teplanová