Právo na bývanie je ľudské právo

Nasledujúci text je súčasťou kampane Bývanie je ľudské právo, ktorej cieľom je zvýšiť povedomie o práve na bývanie a (ne)dostupnosti bývania, ako aj upozorňovanie na to, ako slovenské úrady a samosprávy zlyhávajú pri dodržiavaní svojich ľudskoprávnych záväzkov v rámci zabezpečenia a ochrany práva na bývanie svojho obyvateľstva. 

Za najextrémnejšie porušenia ľudského práva na bývanie pritom považujeme ľahostajnosť k bezdomovectvu a dlhodobé neriešenie bytovej núdze ľudí ohrozených chudobou a sociálnym vylúčením. 

Každý človek má právo na primerané a dôstojné bývanie. Bývanie je epicentrom sociálneho, emocionálneho a počas pandémie COVID-19 pre mnohých ľudí aj ekonomického života. Bezpečný domov je kľúčový na požívanie množstva ďalších ľudských práv vrátane práva na zdravie, sociálne zabezpečenie, prácu, práva voliť, práva na súkromie a vzdelanie. 

Napriek tomu viac ako 1,8 miliardy ľudí na celom svete nemá primerané bývanie a viac ako 150 miliónov ľudí je bez domova, okrem iného v dôsledku prírodných katastrof, vojnových konfliktov, núteného vysťahovania, chudoby a diskriminácie

Právo na bývanie je ukotvené v medzinárodných ľudskoprávnych dokumentoch, ktorými je Slovenská republika viazaná a z ktorej pre ňu vyplývajú konkrétne záväzky a povinnosti, napríklad v Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ICESCR, článok 11, odsek 1), v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach (ICCPR, článok 17), Dohovore o právach dieťa (CRC, článok 27), Medzinárodnom dohovore o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ICERD, článok 5) a Európskej sociálnej charte (CRC, článok 31). 

Ľahostajnosť k bezdomovectvu ako najhrubšie porušenie práva na bývanie 

Ľudia bez domova čelia na Slovensku denne extrémnemu sociálnemu vylúčeniu. Život bez domova si nikto dobrovoľne nevyberie. Ľudí v bezdomovectve udržiavajú chudoba, nedostatok dostupného bývania a podporných služieb a absencia správnej a cielenej podpory v správnom čase. 

Reťazec udalostí, ktoré vedú k situácii, keď sa človek ocitne bez domova, je individuálny. Príčiny, pre ktoré ľudia upadajú do bezdomovectva a dlhodobo v ňom zotrvávajú, sú však štrukturálne. Skutočnosť, že ľudia zostávajú bez domova dlhší čas, je dôsledkom priameho zlyhávania úradov pri zabezpečení dodržiavania ľudských práv pre všetkých a pri kompenzovaní nerovnosti v prístupe k zdrojom a službám. Ďalšími faktormi, ktoré zvyšujú riziko, že sa človek ocitne bez domova, sú napríklad etnicita, rasa, pohlavie, rodová identita, sexuálna orientácia, zdravotný stav (najmä chronické choroby, telesné a mentálne znevýhodnenie, látkové závislosti), generačná chudoba, skúsenosť s vnútroštátnou či medzištátnou migráciou. 

Ľudia bez domova často v dôsledku dlhodobého či krátkodobého života bez stabilného bývania zažívajú aj porušovanie iných ľudských práv, ako sú právo na život, osobnú bezpečnosť, zdravie, súkromný a rodinný život, nediskrimináciu; môžu byť vystavení zvýšenému riziku krutého a neľudského zaobchádzania, často aj zo strany samotných úradov a ozbrojených bezpečnostných zložiek štátu a miest. 

V tomto texte a v kampani Bývanie je ľudské právo pracujeme s definíciou Európskej typológie pre bezdomovectvo a vylúčenie z bývania (ETHOS), ktorú vypracovala európska organizácia FEANTSA. Túto definíciu využíva väčšina odborných organizácií zaoberajúcich sa pomocou ľuďom bez domova na Slovensku. 

Medzi ľudí bez domova zahŕňa klasifikácia tieto skupiny obyvateľstva: 

  • ľudí prespávajúcich na ulici a vo verejných priestoroch, 
  • ľudí prespávajúcich dočasne v inštitúciách (napr. útulky, nocľahárne, atď.), 
  • ľudí bývajúcich v neistých podmienkach (v ohrození vysťahovaním, v nebezpečnom prostredí, napr. v ohrození domácim násilím, dočasne u príbuzných alebo známych), 
  • ľudí bývajúcich v neadekvátnych podmienkach (ubytovniach, karavanoch, squatoch, záhradných chatkách, maringotkách, nevyhovujúcich bytoch, preplnených bytoch a podobne). 

Štatistický úrad SR v rámci Sčítania obyvateľov, domov a bytov uskutočneného v roku 2011 identifikoval na území Slovenskej republiky 23 483 ľudí bez domova. Ďalších viac ako 600 000 ľudí žije v ohrození chudobou a sociálnym vylúčením. Presné a pravidelne zbierané dáta o počte ľudí bez domova a ohrozených stratou bývania v Slovenských mestách však neexistujú. 

Odborné mimovládne organizácie venujúce sa pomoci ľuďom bez domova odhadujú len na území Bratislavy 2 000 až 3 000 ľudí bez domova, čo je minimálne dvojnásobne viac ako bolo zaznamenané pri poslednom sčítaní ľudí bez domova na území Bratislavy z roku 2016. 

Nedostupnosť bývania je komplexným a dlhodobo zanedbávaným problémom nielen na Slovensku, ale na celom svete. Okrem ľudí bez domova sa dotýka čoraz väčšieho množstva zraniteľných skupín obyvateľstva, mladých dospelých, ľudí v seniorskom veku a strednej triedy vo všeobecnosti. 

Dáta Národnej banky Slovenska ukazujú na kontinuálny nárast priemernej ceny bývania a medziročný rast cien nehnuteľností, ktorý dosiahol v predposlednom kvartáli roka 2021 úroveň 18,4 %. Dáta tiež poukazujú na kontinuálny rast zadlženosti slovenských domácností. Bratislava je pritom mestom s treťou najvyššou cenou nájmov spomedzi stredoeurópskych miest

Zodpovednosť za zabezpečenie dostupného a dôstojného bývania pre ľudí ohrozených chudobou, bezdomovectvom či stratou domova leží primárne na mestách a obciach, ktoré disponujú mestským a sociálnym nájomným bývaním. Dostupnosť mestského, cenovo prístupného bývania je však nedostatočná vo všetkých krajských mestách na Slovensku. 

Krajské mesto Počet bytov na trhu celkovo (2018) Počet mestských nájomných bytov (2019) Počet mestských bytov na 100 obyvateľov (2018) Priemerná čakacia doba na mestský nájomný byt (2019) v mesiacoch 
Bratislava 214 026 1 254 0,3 60 
Trnava 26 205 702 n/a 
Trenčín 23 586 195 0,4 n/a 
Nitra 33 709 986 1,2 48 
Banská Bystrica 33 685 369 0,5 48 
Žilina 33 959 1092 1,3 36 
Prešov 31 622 489 0,5 
Košice 91 508 1534 0,6 24 

Možnosti dostupného mestského bývania, ktoré mestá poskytujú svojmu obyvateľstvu, ani zďaleka nepokrýva jeho potreby. Slovensko tak dlhodobo zlyháva v napĺňaní svojich ľudskoprávnych záväzkov. 

Pandémia ako zväčšovacie sklo 

„Dočasné opatrenia prijaté štátmi a samosprávami na zmiernenie bezprostredných vplyvov pandémie COVID-19 dokazujú, že vnútroštátne zákony možno zmeniť alebo vykladať tak, aby lepšie chránili právo na bývanie. V tomto momente je potrebná politická vôľa na zmenu dočasných opatrení na trvalejšie riešenia, ktoré zabezpečia ochranu a realizáciu práva na primerané bývanie pre všetkých,“ uviedla Leilani Farha, bývalá osobitná spravodajkyňa OSN pre právo na primerané bývanie. 

Pandémia COVID-19 odhalila rozsah a hĺbku už existujúcich štrukturálnych nerovností v spoločnosti, vrátane systémových nerovností v prístupe k bývaniu na Slovensku aj vo svete. Pre množstvo ľudí na Slovensku priniesla pandémia stratu zamestnania, výpadok alebo zníženie príjmu či skrátenie pracovného času, pričom neúmerne zasiahla ľudí, ktorí pracovali v neštandardnom alebo neformálnom zamestnaní. V dôsledku ekonomickej neistoty a neistoty spôsobenej bezprostrednými a strednodobými účinkami pandémie tisíce ľudí čoraz viac zápasia o to, aby boli schopní utiahnuť výdavky na nájomné a hypotéky, energie a ďalšie náklady spojené s bývaním. Takýto neustály strach z existenčnej krízy spôsobuje vysokú mieru úzkosti a stresu, čo môže v konečnom dôsledku negatívne ovplyvniť ich právo na fyzické a duševné zdravie a pohodu. 

Identifikované problémy a princípy Amnesty International v oblasti práva na bývanie 

Amnesty International formulovala základné princípy v procese tvorby Stratégie bývania vypracovanej osobitným spravodajcom OSN pre právo na primerané bývanie, ktorá je založená na ľudských právach. Amnesty tiež identifikovala hlavné problémy, pri ktorých riešení zodpovedné úrady vrátane orgánov verejnej správy často zlyhávajú: 

  1. nedostatok dát a informácií o potrebách ľudí bez domova, 
  1. nedostatok opatrení na zabezpečenie bývania pre ľudí žijúcich bez domova (na ubytovniach, neformálnych usadlostiach, v neštandardnom bývaní či na ulici), 
  1. nedostatočná ochrana (najmä) ohrozených skupín pred núteným vysťahovaním, 
  1. Ľahostajnosť k bezdomovectvu ako hrubé a kontinuálne porušovanie ľudských práv, 
  1. nezabezpečenie prístupu k základným potrebám vo vylúčených lokalitách, 
  1. nedostatok participácie obyvateľov a obyvateliek (najmä tých so skúsenosťou s bezdomovectvom) pri tvorbe riešení, diskriminácia a vylúčenie. 

Amnesty International formulovala aj kľúčové prvky stratégie bývania, ktorá je v súlade s ľudskými právami a platným medzinárodným právom v oblasti ľudských práv. 

  1. Legislatíva a politiky 
  • Deklarovanie práva na bývania ako ľudského práva zo strany úradov, 
  • formulovanie záväzkov a odpočtovateľných cieľov v rámci ochrany práva na primerané bývanie, 
  • ochrana pred núteným vysťahovaním prijatím konkrétnej legislatívy a opatrení, 
  • prijatie a implementácia mechanizmov prevencie straty bývania, 
  • prehodnotenie a úprava pravidiel, predpisov a plánov týkajúcich sa bytovej výstavby, 
  • zavedenie opatrení na zabezpečenie dostupnosti bývania, akou je regulácia výšky nájomného, 
  • priorizovanie zabezpečenia poskytovania základných služieb krízovej intervencie pre ľudí ohrozených chudobou a ľudí bez domova, vrátane ohrozených skupín a menšín. 
  1. Inklúzia a participácia 
  • Odhaľovanie, pomenúvanie, riešenie a prevencia diskriminácie v prístupe k bývaniu, vrátane rasovej segregácie, 
  • zabezpečenie dostupnosti bývania prednostne pre ľudí, ktorí zažívajú bezdomovectvo alebo majú inak sťažený prístup k bývaniu, 
  • zabezpečenie informovania, konzultácii a účasti ľudí, najmä tých, ktorí patria k znevýhodneným skupinám, na rozhodnutiach spojených s napĺňaním ich práva na bývanie, 
  • zabezpečenie, aby účasti verejnosti na návrhu a implementácii stratégie bývania predchádzalo poskytnutie všetkých relevantných informácií potrebných na efektívnu účasť. Tieto informácie musia byť vo forme a jazyku/jazykoch, ktoré sú dostupné pre všetkých vrátane najviac znevýhodnených skupín obyvateľstva. 
  1. Monitoring a hodnotenie 
  • Zavedenie efektívnych mechanizmov na hodnotenie a monitorovanie bytovej situácie obyvateliek a obyvateľov mesta, ktoré by mali identifikovať ohrozené skupiny, prekážky, ktorým čelia v rámci prístupu k bývaniu, a ich potreby, 
  • zabezpečenie, aby akékoľvek projekty obnovy miest, infraštruktúry a bytovej výstavby boli povolené až po podrobnom posúdení ich vplyvov na životné prostredie a ľudské práva. 

Považujete túto tému za dôležitú? Pomôžte nám zdieľať informácie o práve na bývanie medzi svojich blízkych a známych.

Topics