Kapitána alžírskej armády Ahmeda Chouchaneho odsúdili na tri roky väzenia. Súd neprebehol regulárne. V deň prepustenia ho pred väznicou čakal jeho právnik – obaja vedeli, že ľudia “miznú” aj po odpykaní rozsudku. Nemýlili sa.
Právnik videl, ako Ahmeda Chouchaneho unášajú. Oznámil to Amnesty International (AI) a zahraničným médiám. AI od alžírskej vlády žiadala informácie, no nedostala odpoveď. Ahmeda z tajnej väzby o niekoľko dní prepustili.
Od roku 1993 v Alžírsku “zmizlo” približne 3000 ľudí po tom, ako ich odviedli alžírske bezpečnostné sily.
Pojem “zmiznutie” AI používa v prípadoch, keď môže vychádzať z opodstatneného predpokladu, že osobu zadržali agenti vlády respektíve úrady patriace k vládnej administratíve a neskôr popierajú, že osoba je v ich moci a jej osud zatajujú.
Rodiny “zmiznutých” po svojich blízkych pátrajú na polícii, ministerstvách, vo vojenských kasárňach i na oficiálnom štátnom úrade pre ľudské práva, Observatoire National des Droits de l´Homme (ONDH). Navštevujú nemocnice, márnice a cintoríny. Väčšinou bezvýsledne.
Po dlhé roky rodiny verejne neprotestovali. Báli sa o seba a o to, aby “zmiznutým” nepoškodili. Stále dúfali, že svojich blízkych nájdu. Najvytrvalejšie boli matky. Po rokoch márnych snáh im však ostalo len zúfalstvo. Prekonali strach a rozhodli sa riskovať. Začali hovoriť, demonštrovať, verejne požadovať informácie a vystupovať v médiách. Kampaň matiek s pomocou niekoľkých odvážnych právnikov prelomila tabu, ktoré dovtedy “zmiznutia” prikrývalo. Téma sa v Alžírsku dostala na prvé stránky novín a začala byť predmetom verejných diskusií. Svet žasol. O “zmiznutiach” sa dovtedy nevedelo.
Malé, štatisticky zanedbateľné percento “zmiznutých” sa objavilo. O niektorých sa udáva, že zomreli, hoci okolnosti ich smrti sa nikdy neobjasnili. Osud prevažnej väčšiny je však dodnes neznámy.
“Zmiznutí” patria k najrôznejším spoločenským skupinám a vrstvám. Policajti, vojenské bezpečnostné jednotky alebo štátne ozbrojené milície odvádzajú ľudí v noci, pred očami príbuzných a susedov, ale i cez deň z pracovísk či na ulici. Po tom, ako ich odvedú, ich uväznia na tajnom mieste. Podľa alžírskych zákonov môžu byť podozriví takto zatknutí maximálne 12 dní.
Medzinárodné zmluvy, ktoré ratifikovalo aj Alžírsko, však žiadne zadržiavanie osôb na neoficiálnych miestach nepripúšťajú. Okrem toho vyžadujú, aby rodiny zadržaných osôb boli okamžite informované o zadržaní a zatknutí. V Alžírsku sú ľudia tajne zadržiavaní týždne, mesiace ba i roky. Niektorých neskôr prepustia bez obvinenia, alebo prevezú do oficiálnych väzníc a ich zadržiavanie úrady odsúhlasia dodatočne. O časti “zmiznutých” sa predpokladá, že zomreli následkom mučenia, zanedbávania alebo sa stali obeťami mimosúdnych popráv. O iných sa možno domnievať, že ešte žijú, vo väzeniach na neznámych miestach.
Medzi “zmiznutými” je mnoho členov Islamského frontu spásy (FIS), vrátane niekoľkých kandidátov FIS vo voľbách v roku 1990 a 1991 (viac v kapitole “Pozadie”). U mnohých je príčina “zmiznutia” nejasná. Ďalší “zmizli” preto, že ich z pomoci ozbrojeným islamským skupinám bezpečnosť podozrievala. Iných bezpečnosti udali susedia, alebo známi, s ktorými boli napríklad vo finančných rozporoch, alebo ich udali na výsluchoch a keď ich mučili. Mnohí zaistení počas mučenia nenašli inú alternatívu ako udať mnoho ľudí, ktorých skoro nepoznali. Obrovské množstvo ľudí bolo uväznených a mnohí “zmizli” preto že ich navštívil starý priateľ zo školy, alebo príbuzní a oni ich pohostili obvyklým spôsobom bez toho, aby vedeli, že dotyční sú v styku alebo v podozrení zo styku s ozbrojenými skupinami. Toto sa stávalo hlavne v husto obývaných oblastiach, najmä medzi mládežou a nezamestnanými kde ozbrojené skupiny získali mnoho členov. V Alžírsku je mnoho rodín, z ktorých niektorí slúžia v bezpečnostných silách a iní sú členmi ozbrojených skupín.
Niektorí “zmizli” po prepustení po súdnom konaní. Z organizovania týchto únosov sú podozrivé bezpečnostné sily, ktoré neboli spokojné s rozsudkom.
AKO JE MOŽNÉ, ŽE ĽUDIA “MIZNÚ”?
Fenomén “zmiznutí” súvisí vždy s rozsiahlymi a nekontrolovanými právomocami bezpečnostných síl a s porušovaním národného i medzinárodného práva. Pred rokom 1992 mohli policajti v Alžírsku zatýkať len vo vlastných obvodoch a rozšírený mandát mali len vo výnimočných situáciách. Mimo jeho obvodu musel každého policajta sprevádzať policajt miestny. Tieto predpisy sa nevzťahovali na vojenskú políciu, ktorá mohla operovať na celom území štátu. V roku 1992 sa zákon zmenil a bezpečnostné zložky môžu operovať kdekoľvek.
V úplnej väčšine prípadov, ktorými sa zaoberala AI, ozbrojení členovia bezpečnostných zložiek pri zatýkaní nepredkladali žiadny zatykač či predvolanie na výsluch. Neidentifikovali sa, alebo len povedali, že sú členmi bezpečnostných síl, ale bez bližších detailov. Zatknutých odvážali v policajných, armádnych alebo neoznačených autách. V krajine, v ktorej násilné ozbrojené skupiny pri svojich útokoch často predstierajú, že sú vojaci či policajti, vzniká o to väčší zmätok a strach, keď štátne orgány takýmto spôsobom zatýkajú ľudí. Často si zatknutí mysleli, že ich zatýkajú násilní ozbrojení opozičníci. Ich blízki len neskôr zistili, že to boli bezpečnostné sily, keď sa analyzovalo miesto a čas zatknutia, alebo keď prišli správy väzňov, zatknutých spolu s nimi.
Alžírske organizácie na ochranu ľudských a medzinárodné organizácie vrátane AI opakovane žiadali o informácie o “zmiznutých”. Nikdy ich nedostali. V júli 1998 vyjadrila vážne znepokojenie Komisia OSN pre ľudské práva a žiadala od Alžírska nápravu. No napriek tomu, že dôkazov je čoraz viac a týkajú sa čoraz väčšieho množstva ľudí, alžírske úrady systematicky popierajú, že by o “zmiznutých” mali akékoľvek informácie. Robia to aj v prípadoch, kedy úrady či bezpečnostné sily tajne príbuzným oznámili fakty o zatknutí.
ENCYKLOPÉDIA
Po stáročných bojoch sa oblasť Alžírska stala v roku 1518 nominálnou súčasťou Osmanskej ríše, pričom miestni vládcovia mali vysokú autonómiu. V roku 1830 krajinu anektovalo Francúzsko a začalo s kolonizáciou. Dnešné hranice pochádzajú z roku 1902. Nacionalistické hnutie viedlo v roku 1954 k vojne, ktorá vyústila francúzskym uznaním nezávislosti v roku 1962. Po rokoch vlády jednej strany – Frontu národného oslobodenia – a koketovania so socializmom, referendá z rokov 1988 a 1989 rozhodli o pluralitnom systéme. Vo voľbách v roku 1991 však zvíťazili islamskí fundamentalisti. Armáda však štátnym prevratom zabránila tomu, aby víťazi volieb prevzali moc.
POZADIE
Druhé kolo prvých pluralitných volieb v roku 1992 armáda zrušila, aby ho nemohol vyhrať Islamský front spásy (FIS). FIS vzápätí zakázali. Desaťtisíce jeho členov a prívržencov bolo zatknutých. Mučenie, ktoré v rokoch 1989 -1991 v Alžírsku prakticky prestalo, sa v roku 1992 znova začalo praktizovať a rýchlo sa rozmáhalo. Tisíce ľudí bolo zadržiavaných bez vyšetrovania a súdu v internačných táboroch v púšti na juhu krajiny. Desaťtisíce väznili po nespravodlivých rozsudkoch. V roku 1993 bolo 23 ľudí popravených – boli to prvé popravy od roku 1989. Koncom roku 1993 bolo na popravy vydané moratórium, ale odvtedy narastali mimosúdne popravy, ako alternatíva k zatknutiam a súdom.
V roku 1992 sa členovia a sympatizanti FIS začali ozbrojovať a podnikať útoky na bezpečnostné sily. Pri ozbrojených zrážkach zahynuli stovky ľudí. Od roku 1993 vznikali rôzne ozbrojené skupiny, ktoré si hovorili “Islamské skupiny”. Vedenie, zloženie a požiadavky týchto skupín sú nejasné, keďže nemajú hovorcov a vydávajú len málo vyhlásení. Málo sa vie o ich vzájomnej komunikácii, objavujú sa správy, že sa štiepia na jednotky, o ktorých sa už potom viac nevie. Tieto skupinky nesú zodpovednosť za únosy a zabíjanie civilistov. Útočia na civilné ciele ako sú trhoviská, kaviarne, vlaky a autobusy, a aj keď uložia bomby k policajným staniciam, ich obeťami sú prevažne civilisti. Ozbrojené skupiny terorizujú civilistov, “trestajú” za lojalitu k vláde, za to, že nepodporujú ich skupiny, alebo za životný štýl, ak sa im nepáči. Mnohé z militantných skupín lúpia a vymáhajú výpalné.
Keďže alžírske vojsko nedokázalo obyvateľov účinne ochrániť, začali vznikať milície. Zbrane im dával štát. Milície sa rozrastali, a tým, že, pôsobili mimo legálnych štruktúr, rástlo aj samotné násilie, najmä na vidieku. Milície majú mandát iba na “sebaobranu”, ale robia aj ofenzívne vojenské akcie. Konajú nielen z vlastnej iniciatívy, ale i v spolupráci s armádou a bezpečnostnými silami, a nesú zodpovednosť za závažné porušovanie ľudských práv. Ich obeťami sa stali desiatky tisíc civilných obyvateľov. Našli sa zmasakrovaní muži, ženy, deti a dokonca kojenci s odrezanými hlavami, vyhodení do vzduchu, rozsekaní, upálení, znetvorení nožmi, mačetami a pílami. Ľudia, do ktorých vložili výbušniny, slúžili ako nástražné pasce, tehotné ženy mali rozrezané bruchá, vyvraždené boli celé rodiny. K najväčšiemu výbuchu násilia došlo v roku 1997 a začiatkom roku 1998. Veľké skupiny operovali v noci, keď ľudia spali. Mnoho masakrov sa odohralo v blízkosti hlavného mesta, v najmilitarizovanejšej časti krajiny – často blízko kasární a sídiel bezpečnostných síl. Napriek tomu vo väčšine prípadov sa armádne sily neusilovali masakrovanie zastaviť, útočníkov zneškodniť, ale umožnili im uniknúť.
PRAVDA POD TIEŇOM BEZTRESTNOSTI
Rozsah tragédie, ktorú Alžírsko za posledné desaťročie prežíva, nemožno brať na ľahkú váhu. Od začiatku konfliktu roku 1992 desaťtisíce tisíc ľudí zomrelo, tisícky ľudí zmizli. Státisíce boli sužované bolesťou a smútkom zo straty blízkeho príbuzného. Celá spoločnosť je zasiahnutá krízou, počas ktorej bezpečnostné jednotky, štátom ozbrojené milície a ozbrojené skupiny porušujú ľudské práva obzvlášť neľudskými spôsobmi.
Predstavitelia dnešného Alžírska tvrdia, že snažia obrátiť túto čiernu stránku histórie. To, čo doteraz urobili, však vzbudzuje ďalšie veľké otázniky. Stále sa nezačalo žiadne nestranné a nezávislé vyšetrovanie.
Po svojom zvolení v apríli 1999 prezident Abdulazíz Bouteflika oznámil, že podnikne kroky na obnovenie mieru a národného zmierenia. V nasledujúcich mesiacoch bolo prijatých niekoľko právnych noriem, medzi nimi Zákon o občianskej svornosti. Tisíce politických väzňov prepustili, vodcovia a príslušníci opozičných zbrojených skupín dostali amnestiu.
ZÁKON O OBČIANSKEJ SVORNOSTI A PREZIDENTSKÁ AMNESTIA
Zákon o občianskej svornosti (č. 99-08) vstúpil do platnosti 13. júla 1999, po tom, čo ho schválila vláda, Ľudové zhromaždenie (parlament) a Národné zhromaždenie (senát). O dva mesiace neskôr, 16. septembra 1999, sa o tomto zákone konalo aj referendum, v ktorom mu občania podľa oficiálneho aj neoficiálneho sčítania hlasov vyjadrili širokú podporu. Otázka znela: “Súhlasíte s prezidentovým pokusom o obnovenie mieru a občianskej svornosti?” Zákon vyvolal širokú občiansku diskusiu a vzbudil v ľuďoch nádej, že Alžírsko konečne dospeje k mieru.
Podľa tohto zákona boli všetci členovia ozbrojených skupín, ktorí sa vzdali do šiestich mesiacov od 13. júla 1999 a ktorí nezabíjali, neznásilňovali, nespôsobili trvalú ujmu na zdraví, ani neumiestňovali bomby na verejných priestranstvách, oslobodení od trestného stíhania. Tí, ktorí takéto zločiny spáchali, dostali skrátené tresty. Zákon tiež vylúčil trest smrti a doživotný trest pre členov ozbrojených skupín, ktorí sa vzdali počas určenej šesťmesačnej lehoty, bez ohľadu na zločiny, ktoré spáchali. Tých, ktorí sa vzdali po určenej lehote, sa zvýhodnenia, ktoré tento zákon stanovil, netýkajú.
Dôležitý je článok č. 41 Zákona o občianskej svornosti – základ pre amnestie, ktorú členom určitých ozbrojených skupín udelil prezident Abdulazíz Bouteflika 10. januára 2000, teda tri dni pred vypršaním stanovenej šesťmesačnej lehoty. Kým pôvodne Zákon o občianskej svornosti vyňal z trestnej zodpovednosti tých, ktorí nezabíjali, neznásilňovali, nespôsobili trvalú ujmu na zdraví, ani neumiestňovali bomby na verejných priestranstvách, prezidentský dekrét z 10. januára zaručil beztrestnosť bez výnimky “všetkým osobám patriacim k skupinám, ktoré sa dobrovoľne a slobodne rozhodli zastaviť násilie. Zoznam ich mien tvorí prílohu k tomuto dekrétu.” Žiadny zoznam však nebol publikovaný.
Zákonom sa tak zastavilo trestné stíhanie proti tisícom členov ozbrojených skupín. AI je týmto faktom znepokojená: neoficiálna beztrestnosť, ktorú doteraz využívali členovia bezpečnostných jednotiek a štátom vyzbrojených milícií, sa teraz oficiálne vzťahuje aj na členov ozbrojených skupín, a to aj na tých, ktorí sú zodpovední za viacnásobné vraždy, mučenia a iné ťažké zločiny proti ľudským právam. AI nezaujíma postoj k amnestiám ako takým, avšak až je proti akýmkoľvek zákonom či opatreniam, ktoré obchádzajú vyšetrenie pravdy a povinnosť niesť zodpovednosť za porušovanie základných ľudských práv. Ani mier nemôže stáť na paušálnom pardonovaní páchateľov. Amnestiu možno udeliť až keď budú ukončené súdne procesy.
AI zdieľa sklamanie obetí a príbuzných tých, ktorí zahynuli, z toho, že sa márne dožadovali spravodlivosti. AI je presvedčená, že vláda musí začať s nezávislým vyšetrovaním, výsledky zverejniť a zodpovedné osoby postaviť pred súd v súlade s medzinárodne platnými normami týkajúcimi sa spravodlivého súdneho konania.
SÚČASNOSŤ
Naposledy AI navštívila Alžírsko v máji a novembri 2000. Od roku 1996 to bolo prvýkrát, čo Alžírsko umožnilo AI vstúpiť na jeho územie. Počas návštevy delegáciu AI neustále sledovali osoby v civile, nakrúcali ich stretnutia a aktivity. To iste odradilo mnohých Alžírčanov od stretnutia s AI.
Za posledné dva roky AI uvítala niektoré pozitívne zmeny v dodržiavaní ľudských práv v Alžírsku. Porušovania nie sú páchané tak často či v masovom merítku. Najnovšia správa AI z decembra 2000 však opäť informovala o zabíjaní, ktoré si za obeť vyžiadalo viac ako 100 civilistov. V noci z 18. na 19. decembra 2000 skupina mužov ozbrojených nožmi a sekerami vnikla do pobrežnej dediny blízko mesta Ténčs, na západe Alžírska. Ozbrojení muži podrezali a následne rozsekali 22 mužov, žien a detí. Všetkým odsekli hlavu. Dva dni predtým sa našlo najmenej 16 detí vo veku 15 až 18 rokov spolu s vychovávateľom zastrelených v internátnej škole v meste Medea, 80 kilometrov na juh od hlavného mesta Alžír. V oboch prípadoch mnohonásobných brutálnych vrážd páchatelia unikli bez trestu, tak ako sa to už inokedy mnohokrát stalo.
Pre bližšie informácie pozri:
“Zmiznutia”: múr mlčania sa začína rúcať, MDE 28/01/99, marec 1999
Pravda a spravodlivosť zahalená tieňom beztrestnosti, MDE 28/11/00, november 2000
AI odsudzuje masaker civilistov, MDE 28/17/00, 21. december 2000