V oblasti sexuálnych a reprodukčných práv Amnesty International Slovensko dlhodobo spolupracuje s organizáciou Možnosť voľby. Preto ani v kampani Hovorme o súhlase nemôže chýbať odborný pohľad zástupkyne organizácie Možnosť voľby, Adriany Mesochoritisovej. Rozprávali sme sa s ňou o sexuálnom násilí na Slovensku a o tom, že znásilnenie je úzko spojené s rodovo podmieneným a tzv. domácim násilím, a zároveň má zásadný vplyv na možnosť uplatňovať si reprodukčné a sexuálne práva. Sexualizované násilie pramení do veľkej miery práve z rodových stereotypov, mýtov a nerovného postavenia mužov a žien v našej spoločnosti. Prečo je to tak a čo proti tomu môžeme robiť? Ako spolu súvisia naše rodové identity a „kultúra znásilnenia“? Rozhovor viedla Alexandra Demetrianová, v tom čase kampaňová koordinárka Amnesty International Slovensko.
.
.
.
Adriana, tvoje pole expertízy predstavuje najmä rodová rovnosť a práva žien. Sexualizované násilie, rodovo podmienené násilie, ale aj reprodukčné a sexuálne práva sú veľmi úzko prepojené a nemožno ich oddeliť. Kľúčovú rolu v týchto témach na Slovensku zohrávajú feministické organizácie, ktoré bojujú za práva žien. Možnosť voľby je jednou z nich. V súčasnosti rodová rovnosť na Slovensku zažíva ofenzívu – v politike, v štátnej správe – dôsledkom čoho je aj zužujúci sa priestor pre tieto organizácie. Rodová rovnosť sa vytráca z oficiálnych dokumentov a sexuálne a reprodukčné práva sú čoraz viac okliešťované nespravodlivými politikami. Ako to vidíte vy v Možnosti voľby? Dokedy budeme ešte bojovať za základné práva a slobody žien?
Veľmi ťažká otázka. Zdá sa, že veľmi dlho. Ešte na začiatok dám do kontextu, prečo je feministické hnutie dôležité. Nie je to len otázka Slovenska, ale výskumy po celom svete ukazujú, že silné, angažované feministické hnutie výrazným spôsobom pomáha meniť verejné politiky. Pomáha zlepšovať životy žien a mužov, zlepšovať situáciu v oblasti rodovej rovnosti či odstraňovať diskrimináciu. Ukazuje sa, že feministické organizácie sú hlavnými katalyzátormi zmeny. Sú kľúčové a poháňajú veci vpred. Napríklad v 90. rokoch bola na Slovensku téma práv žien a rodovej rovnosti absolútnou neznámou. Vtedy sa práve feministickým organizáciám podarilo mnohé témy otvoriť a zviditeľniť porušovanie práv žien. Vznikla napríklad iniciatíva Piata žena, ktorá prvý krát upozornila na problém násilia páchaného na ženách. Práve vďaka tejto sile sa násilie páchané na ženách začalo chápať ako problém verejnej politiky. Začali sa prijímať akčné plány a stratégie a táto téma sa prestala vnímať ako súkromný, individuálny problém. Takto sa dá prierezovo hovoriť o mnohých témach – budovanie povedomia o právach žien, rodové otázky, reprodukčné práva, násilie a tak ďalej. Tieto organizácie prispeli k zlepšeniu legislatívy a vytvárali veľký tlak na inštitucionálne mechanizmy, aby vznikli odbory v štátnych inštitúciách a aby sa štát zodpovedne venoval týmto otázkam. Takisto významne prispeli k zvyšovaniu angažovanosti. Preto aj organizácie ako Rada Európy, Európska únia či OSN považujú ženské feministické hnutie za hlavný katalyzátor zvyšovania životnej a kultúrnej úrovne.
Vrátim sa teraz k tvojej otázke. Napriek všetkým týmto úspechom zostáva pre nás rodovo a sociálne nespravodlivé nastavenie spoločnosti obrovskou výzvou. Situáciu zásadne skomplikovalo posledných desať rokov. V tomto období pozorujeme cielený a organizovaný útok na rodovú rovnosť. Protirodové hnutie totiž nie je len záležitosťou Slovenska, Maďarska, Poľska a Európy. Ukazuje sa, že má medzinárodný charakter. Protirodové hnutie zradikalizovalo spoločnosť a zásadným spôsobom zabránilo prijatiu opatrení, ktoré by mohli chrániť ľudí a prinášať do našich životov rodovú rovnosť. Vnímam to ako zásadný problém. Protirodový tlak prispel k vyčerpaniu organizácií, ktorých tu nemáme až tak veľa. Sú vyčerpané ľudsky, emocionálne, celkovo. Samotná EÚ hovorí, že sme svedkami zreteľného, systematického a organizovaného útoku proti právam žien na globálnej úrovni.
Samotná EÚ hovorí, že sme svedkami zreteľného, systematického a orgnizovaného útoku proti právam žien na globálnej úrovni.
Adriana Mesochoritisová
Silné hnutie proti feminizmu, rodovej rovnosti, právam žien či LGBTQI+ komunite nielenže zasiahlo do práce ľudskoprávnych organizácií a obrancov a obrankýň ľudských práv, ale aj do životov všetkých ľudí. Organizácie totiž už nemajú taký priestor na obranu práv spomínaných skupín a verejný diskurz jednotlivým ľuďom nesmierne ubližuje. Najprv sa zdalo, že ide skôr o menšinové hlasy, čiastočne z radov cirkví, potom sa však začali nabaľovať nacionalistické hnutia, takisto organizácie, ktoré sa tvárili ako mimovládne, pričom mali jasné napojenie na cirkev, ďalej antiočkovacie skupiny, protisystémové či fašistické skupiny. Protirodový diskurz postupne tak nabral na sile a intenzite, že sa stal centrálnou súčasťou politík. Toto hnutie vyvolalo tlak a začalo sa zneužívať proti ženám, LGBTI+ ľuďom, proti migrujúcim, ľudom na úteku. Proti celej škále ľudských práv rôznych skupín. Šíri sa nenávisť a polarizuje sa spoločnosť. Samozrejme, organizácie na Slovensku zápasia o svoje prežitie dlhodobo, nie je to otázka tohto roka, ale dlhodobý vývoj.
Na druhej strane, situácia protirodových aktérov či konzervatívnych hnutí sa zlepšuje. V súčasnosti je ich pozícia veľmi silná, či už politická, alebo finančná. Príčiny vzrastu týchto organizácií vysvetlila moja kolegyňa, rodová analytička Zuzka Maďarová. Tieto organizácie boli financované z fondov EÚ napriek tomu, že konajú v rozpore s jej hodnotami, ďalej ich financoval štát či katolícka cirkev. Dokázali si udržiavať sieť centier po celej krajine, poskytovať sociálne služby, spolupracovať s miestnymi samosprávami, so zástupcami a zástupkyňami politických strán. Prostredníctvom tejto siete majú prístup k dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam, ktorý my, ako ľudskoprávne alebo feministické organizácie, nemáme. Dostali teda obrovskú podporu, ktorú my žiadame už roky. Zmenou politickej situácie získali aj veľký politický vplyv.
Momentálne pozorujeme neuveriteľný regres vo všetkých oblastiach, najmä v oblasti reprodukčného zdravia žien a reprodukčných práv. Práve kvôli tomuto systematickému protirodovému hnutiu budeme musieť ešte veľmi dlho pracovať. Nesmierne nám to sťažilo situáciu a posunulo nás to o obrovské kroky späť. Napriek tomu, že sme sa dnes už mohli rozprávať o iných veciach, my sa v tejto krajine opäť rozprávame o základných východiskách. A to už ani nehovoriac o tom, že organizácie pracujúce v téme rodovej rovnosti nie sú financované. Našim organizáciám napriek vysokému hodnoteniu neboli pridelené financie na podporu rodovej rovnosti. Okliešťujú sa zdroje aj práca ľudí, čo má vplyv na životy nás všetkých.
Vieme, že rodovo podmienené násilie je veľmi rozšírené. Nie len v prípade Slovenska, ale na celom svete vrátane EÚ. Výskumy hovoria, že približne stotisíc žien na Slovensku zažilo sexualizované násilie. K väčšine tohto typu násilia dochádza v známych kruhoch, v komunitách, v rodinách. Aké faktory prispeli k súčasnému stavu, v ktorom je sexualizované násilie také rozšírené? Naozaj žijeme v spoločnosti, ktorá ospravedlňuje alebo podporuje „kultúru znásilnenia“?
Určite áno. V minulosti sa často používal termín „sexuálne násilie“. Ukázalo sa však, že je nepresný. Pojem „sexuálne násilie“ dáva do pozornosti len sex či sexualitu, pričom „sexualizované násilie“ jasne vyjadruje, že pri tomto type násilia je sexualita zneužívaná ako nástroj moci či nadvlády nad niekým. Cieľom je niekomu ublížiť, ponížiť či degradovať niekoho.
Pokúsim sa teraz zodpovedať otázku o faktoroch, aj keď je to pomerne komplikovaná téma. Výskumné dáta ukazujú, že prevažnou väčšinou obetí sú ženy. To, samozrejme, neznamená, že obeťami sexualizovaného násilia nie sú aj muži. Vysoké percento ženských obetí však naznačuje, že problém je aj inde. Páchateľmi sexualizovaného násilia sú najčastejšie muži. Preto by sme sa mali pýtať, v akej spoločnosti žijeme. Čo to znamená, byť mužom? Čo to znamená, byť ženou? Aké stereotypy sa s tým spájajú? Aké sú mýty a stereotypy o mužskej a ženskej sexualite? Všetky tieto faktory vplývajú na vznik sexualizovaného násilia, ktoré je často rodovo podmienené. Používajú ho väčšinou muži, ktorých prežívanie alebo spôsob fungovania voláme hegemónna maskulinita. Je postavená na vymedzovaní si moci, na nadvláde, násilí, sile, tvrdosti. Túto moc nepoužívajú len voči ženám, ale aj voči mužom, ktorí sú veľmi citliví alebo svoju mužskosť napĺňajú inak. Mnoho mužov sa urazí, keď hovoríme o tom, že násilie páchané na ženách je záležitosťou mužov. Nesmieme však zabúdať, že tá moc sa obracia aj voči iným mužom.
Samotné násilie je výsledkom viacerých rizikových faktorov, ktoré vyplývajú aj z pretrvávajúcej rodovej nerovnosti, nerovných mocenských vzťahov medzi mužmi a ženami a z toho, čo to v spoločnosti znamená, byť mužom a ženou. Súvisí aj s tým, že táto spoločnosť akceptuje mnohé rodové stereotypy, postoje a presvedčenia. Organizácie ako OSN a Rada Európy sa dlho opierali o tzv. ekologický model, vytvorený Svetovou zdravotníckou organizáciou. Tento model chápe násilie ako výsledok interakcie mnohých faktorov na štyroch úrovniach – individuálnej, vzťahovej, komunitnej a spoločenskej. Tieto modely boli ďalej dopracované. Známy je model profesorky Hagemann-White a jej kolektívu, postavený na rozsiahlom výskume jednotlivých faktorov. Tento model nám môže slúžiť ako strategické východisko na nastavovanie opatrení. Faktory na celospoločenskej úrovni sú napríklad hegemónna maskulinita, výchova mužov k tomu, aby boli silní a „tvrdí“, akceptácia devalvácie žien, ponižujúce výroky o ženách či vnímanie žien ako menejcenných voči mužom. Na nižšej úrovni ide o normy a praktiky, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život, napríklad diskriminácia žien. Patrí sem aj zlyhávanie pri sankcionovaní zneužívateľov, čo sa veľmi jasne dotýka sexualizovaného násilia. Medzi ľuďmi, ktorí páchajú sexualizované násilie, je totiž veľmi málo odsúdených. Tým spoločnosti odkazujeme, že ľudia môžu páchať násilie, keďže sa im nič také strašné nestane. Ďalšou úrovňou je blízke prostredie, ako rodina, rovesnícke skupiny. Dôležité je, akým spôsobom tieto skupiny podporujú násilie, akým mýtom o sexualite veria, ako o nej premýšľajú. Nakoniec ide o individuálnu úroveň a históriu. Sem patrí nedostatok rešpektu voči ženám, empatie, sexuálna socializácia orientovaná na moc a kontrolu, zneužívanie stimulantov ako pornografia, alkohol, drogy a podobne. Je však dôležité povedať, že ide o faktory, nie o kauzálne vysvetlenia. Niekto by ich totiž mohol zneužiť na ospravedlnenie páchateľa. Napríklad, keď ide o alkohol: mal vypité a preto sa to stalo. Nie je to však tak, že alkohol zapríčiňuje násilie. Príčinou, že niekto sa rozhodne použiť násilie, je kombinácia mnohých faktorov.
K tejto téme máme materiál s názvom Potreba zmeny. Je tam nakreslený dom, ktorý poukazuje na to, že „stavebné materiály“ násilia sú stereotypy o tom, ako sa majú muži a ženy správať, aj v sexuálnych otázkach. Ženy majú byť pasívnejšie, muži majú byť aktívnejší. Mladých chlapcov nevedieme k tomu, aby rešpektovali osobné hranice ostatných. Dievčatá sú socializované tak, že sa nenaučili hovoriť „nie“, byť asertívne, vymedziť si hranice. Učia ich, aby boli milé, aby sa usmievali a všetko strpeli a vydržali. Rodová socializácia má zásadný vplyv na naše interakcie. Ďalším faktorom je beztrestnosť. Zľahčovanie sexualizovaného alebo rodovo podmieneného násilia je signálom, že násilie tolerujeme. Zákony sú veľmi obmedzené a páchatelia zostávajú nepotrestaní. Kľúčové je rozšírenie definície znásilnenia. Ide však aj o mýty o znásilnení. Všetky tieto aspekty ovplyvňujú, ako sa zachováme k obeti a ako bude reagovať celý systém. Veľa ľudí má totiž predstavu, že sexualizované násilie páchajú muži v parku a obeť, žena, sa aktívne bráni a reaguje. Tento obraz sa premieta aj do myslenia sudcov a sudkýň, a následne aj do súdnej a právnej praxe. Samozrejme, odráža sa aj v reakciách polície, sociálnych pracovníčok a pracovníkov, okolia. Predstavujeme si, ako by ideálne mala vyzerať obeť sexualizovaného násilia, a na základe tejto predstavy potom znevažujeme obete, ktoré do nej nespadajú. Hovoríme o tom, že mala vypité, nemala sa takto obliecť a podobne, a takto sa snažíme znížiť dôveryhodnosť obete. Vrátim sa k tomu, že väčšinu sexualizovaného násilia páchajú muži na ženách, ktoré poznajú. Najvyšší podiel sa odohráva v dlhotrvajúcich vzťahoch a manželstvách. Na základe tohto sa ukazuje, že najrizikovejším faktorom pre ženu je – mať vzťah. S diskrimináciou žien sa spája aj to, že často v násilných vzťahoch zostávajú. Nemajú totiž dostatok podmienok na sebarealizáciu, v dôsledku zle nastavených rodových a sociálnych politík sú často chudobnejšie a nemajú možnosť sa zo vzťahu vymaniť.
Obrovská nerovnosť vzniká na mezoúrovni. Ide o spomínané vlastnosti, ktoré sú spájané s mužskosťou a so ženskosťou. Mužskosť je často považovaná za nadradenú a muži sú k takémuto konaniu povzbudzovaní. Ženy sú, naopak, vedené k submisívnosti. Racionalita a tvrdosť sa považuje za niečo viac, než jemnosť. Preto mnohých mužov, ktorí sú jemní a citliví, spoločnosť znevažuje, že nie sú ozajstnými mužmi. A to je veľmi zle. V súvislosti s touto témou sme robili aj pohľadnicu, na ktorej je heslo k rodovým stereotypom: Keď muži nesmú plakať, potom často plačú ženy.
Keď muži nesmú plakať, potom často plačú ženy.
Adriana Mesochoritisová
Keď učíme mužov, aby boli tvrdí a nedbali na svoje vlastné pocity, na pocity ostatných, často sa to prejavuje práve vo forme násilia. Nikto z nás totiž nevie byť silný celý život. Obrovskú úlohu zohrávajú aj médiá, sociálne siete, reklama, kde sú muži a ženy, ako aj mužská a ženská sexualita, často vyobrazované v rodovo stereotypných rolách. Médiá a spoločnosť schvaľujú hrubosť, silu a agresivitu ako potvrdenie tej pravej mužskosti. Muži často počúvajú „nebuď baba“, „správaj sa tvrdo“, „buď chlap“, „ukáž, kto je tu pán“. Ženy zase počúvajú, aby boli poslušné. Týmto spôsobom vychovávame aj deti. Učebnice sú ešte stále plné rodových stereotypov. Nepracujeme systematicky s mladými ľuďmi od materských škôl, nepracujeme s rodičmi a ľuďmi, ktorí vychovávajú deti, zatvárame oči pred násilím chlapcov už v mladom veku, neučíme dievčatá hovoriť „nie“.
Tých faktorov je skutočne veľa. Na vrchu je však veľká rodová nerovnosť a diskriminácia, ktorá ústi do reakcií zložiek, ktoré majú pomáhať a odstraňovať sexualizované násilie.
Vyzerá to, že máme pred sebou obrovský kus práce. Ktoré politiky a nástroje „zhora“ považuješ za najdôležitejšie pri riešení problému, ktorý sa v najväčšej miere dotýka žien a dievčat? Ako by sme podľa teba mali pristupovať k tejto komplexnej a stále tabuizovanej téme?
Ten prístup musí byť komplexný. Vysvetlím to na príklade toľko znevažovaného Istanbulského dohovoru. Istanbulský dohovor je Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Dohovor je postavený práve na celostnom systéme a venuje sa všetkým formám násilia, aj sexualizovanému. Ide o tzv. štyri piliere, ktoré vždy musia byť brané na zreteľ. Rada to vysvetľujem pomocou metafory stoličky, ktorá má štyri nohy, a keď jedna bude chýbať, jednoducho z nej spadnete. To je presne to, čo sa nám deje, keďže nám chýbajú celostné, systémové riešenia.
Po prvé, ide o prevenciu sexualizovaného násilia. V rámci nej musíme pracovať na zvyšovaní povedomia, pracovať s médiami, so sociálnymi sieťami, s reklamou, vzdelávať mladých ľudí, odbúravať rodovo stereotypné predstavy a mýty, pracovať s dospelou populáciou, ktorá má niektoré mýty veľmi zakorenené. Tieto témy sa musia stať integrálnou súčasťou nášho vzdelávania, od materských škôlok až po vysoké školy. My totiž vieme, ako predchádzať násiliu. Vieme, ako do toho vstupujú jednotlivé faktory. Aj rod je analytická kategória, ktorá nám pomáha odkrývať, ako nerovnosť a násilie vznikajú. Keďže tú kategóriu máme a vieme ju používať, mali by sme to aj robiť. V primárnej prevencii je takisto veľmi dôležitá aj práca s mužmi, ku ktorej sa ešte osobitne vrátim.
Druhým pilierom je ochrana. Potrebujeme mať vybudovanú sieť špecializovaných služieb. Obeť musí dostať adekvátnu pomoc rýchlo, nebyrokraticky, neubližujúco, podporne. Na Slovensku však nemáme dostatok služieb. Chýbajú nám linky, chýbajú ľudia špecificky vyškolení na riešenie sexualizovaného násilia a porozumenie rodového kontextu. Nemáme jednotnú definíciu násilia a chápeme ho nesprávne. Nemáme jednotné východiská napriek tomu, že sú jasne dané ľudskoprávnymi štandardmi. Ide o celú sieť služieb, ako sú ubytovacie služby, bezplatná právna a sociálna pomoc, špecializovaný personál, sociálna práca, telefonická intervencia, polícia. Všetci títo ľudia musia mať dostatočné znalosti na to, aby vedeli pracovať s obeťou. Ak chceme riešiť problém sexualizovaného násilia, musíme mať celú túto podpornú sieť veľmi dobre vybudovanú. Dôležité je aj to, aby v rámci nej všetci spolupracovali na individuálnej aj na celospoločenskej úrovni. Jednej obeti by mal pomáhať celý tím. Za jedným stolom by mala sedieť psychologička, zdravotnícky personál, polícia, sociálny pracovník. Musia o sebe navzájom vedieť a zároveň zabezpečiť, aby obeť neviktimizovali, napríklad núteným opakovaným prerozprávaním toho, čo sa jej stalo. Malo by ísť o veľmi koordinovanú multiinštitucionálnu spoluprácu. Na celospoločenskej úrovni je dôležité, aby jednotlivé profesie vedeli, kto má v procese akú úlohu a zodpovednosť. Táto spolupráca sa nám však na Slovensku nedarí.
Tretím pilierom je stíhanie. Musíme mať veľmi dobré legislatívne nástroje, ktoré sa musia uplatňovať v praxi. Jedným krokom je zmena definície znásilnenia. Druhý krok, ktorý na to musí nadviazať, je vzdelávanie ľudí v súdnom systéme. Jeho pracovníci a pracovníčky musia mať vedomosti o dynamike sexualizovaného násilia, nepodliehať mýtom, mať k dispozícií vzdelávacie materiály. Musíme vedieť účinne stíhať zneužívateľov. Účinná odpoveď na takéto činy totiž často zneužívateľov zastavuje. Ide o to, aby spoločnosť vydala kľúčový signál, že toto je neprípustné, nikto to nebude tolerovať a budeme rozhodovať tak, aby sme neublížili, ale naopak, pomohli spravodlivosti. Ľudia v týchto profesiách, často sudcovia a sudkyne, nerozumejú obrovským traumatickým reakciám obetí, ktoré potom zle vyhodnotia. Po traume často dôjde napríklad k vytesneniu či disociácii. Ženy si často nevedia spomenúť na jednotlivé epizódy toho, čo sa stalo, a to práve preto, aby sa ochránili. Následne obviníme obete a vyhlásime ich za nedôveryhodné. Odôvodnením napríklad býva, že často menia výpoveď. To je však tiež jeden z traumatických syndrómov. Kľúčové je teda prijatie dobrej legislatívy, jej uplatnenie v praxi, vzdelávanie ľudí študujúcich na policajných akadémiách či právnických fakultách. Títo ľudia musia mať aspoň základné znalosti o traume. Celý systém by mal dobre fungovať a adekvátne stíhať zneužívateľov.
Posledný pilier je jednotný prístup a jednotné politiky. Potrebujeme mať dostatok dát o sexualizovanom násilí, ktoré na Slovensku nemáme. Nevieme porovnávať dáta so zahraničnými výskumami, nevieme dobre nastaviť opatrenia. Zlyháva podpora ženských feministických mimovládnych organizácií, o ktorej aj dohovor hovorí, že zohrávajú kľúčovú rolu. Nemáme inštitúcie, ktoré by na týchto problémoch pracovali. Na Slovensku bol jeden odbor rodovej rovnosti, ktorý bol nahradený odborom rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí. Jeden odbor v žiadnom prípade nedokáže zvládnuť tú úlohu. Štátne orgány na úrovni ústrednej štátnej správy ministerstva by mali mať odbor, ktorý sa zaoberá týmito témami. Takisto chýba koordinovaný prístup k financiám. Na Slovensku nám dlhodobo robilo problém, že sme mali akčné plány a stratégie, ktoré neboli financované. Ako môže niekto chcieť bojovať s takýmto obrovským problémom, keď na to štát nevyčlení dostatočné prostriedky.
Máme štyri piliere, ktoré sa navzájom podmieňujú, pričom každý z nich je v problematike sexualizovaného násilia rovnako dôležitý: prevencia, ochrana, stíhanie a jednotné politiky.
Adriana Mesochoritisová
Teraz sa dostávam k práci s mužmi. Jackson Katz, veľký bojovník v oblasti násilia páchaného na ženách, hovorí, že musíme zmeniť paradigmu. Dodnes sa násilie páchané na ženách a sexualizované násilie považuje za problém žien. Ženy sa ním zaoberajú, robia kampane či menia legislatívu, pričom muži stoja bokom a „láskavo pomáhajú ženám riešiť túto ženskú tému“. Jackson hovorí, že to je výhovorka. V centre riešenia totiž musia byť muži. Istanbulský dohovor tiež hovorí, že kľúčovou úlohou je zapojiť do prevencie mužov. Muži musia začať veľmi intenzívne pracovať, hovoriť iným mužom „nie“ a byť príkladom nenásilia. Tým, že muži, ako kľúčové osobnosti, nedostatočne reagujú v boji proti sexualizovanému násiliu, udržiavajú a reprodukujú tento systém. Musíme ukázať ľuďom, že páchatelia nie sú nejaké ojedinelé monštrá, ktoré v noci vybiehajú v parku, ale sú to muži, ktorí sú súčasťou nášho každodenného života. Normalizovali sme hegemónnu mužskosť v našej spoločnosti a to je problém. Mali by sme sa pýtať, ako k tomu prispieva naša kultúra, cirkev, šport… Musíme sa pozrieť na rodiny a ekonomické pomery v nich a pýtať sa, prečo musia byť muži stále živitelia. Prečo toľko mužov fyzicky, emocionálne či verbálne zneužíva ženy a iných mužov, pričom tvrdia, že ich milujú a nechceli im ublížiť? Prečo toľko dospelých mužov zneužíva chlapcov a dievčatá? Prečo sa násilie deje v rôznych inštitúciách, v školách, v cirkvi, všade? Tieto otázky musia klásť aj muži. Jackson na to používa krásne zoskupenie viet, na ktorom ukazuje, ako sa mužom darí zmiznúť z toho problému. Na začiatku je opisná veta: Ján bije Máriu. Potom nasleduje: Mária je bitá Jánom. Mária je bitá. Mária je týraná. Mária je týraná žena. Zrazu sa všetci sústredíme na ženy, prípadne ich obviníme z toho, ako sa obliekli, čo robili. Vrhneme sa na obete. Málokedy sa však pýtame, kde sú páchatelia. Síce často hovoríme, že násilie páchané na ženách nie je individuálnym problémom, v centre pozornosti je stále žena. Musíme zmeniť tú paradigmu.
Jackson používa krásne zoskupenie viet, na ktorom ukazuje, ako sa mužom darí zmiznúť z toho problému. Na začiatku je opisná veta: Ján bije Máriu.
Adriana Mesochoritisová
Potom nasleduje: Mária je bitá Jánom. Mária je bitá. Mária je týraná. Mária je týraná žena.
Jackson začal pracovať s mladými mužmi a chlapcami, má veľa rôznych vystúpení. Hovorí, že to ticho okolia, to, že iní muži nezdvihnú hlas, veľmi zraňuje ženy a povzbudzuje násilníkov. Súčasťou mužskej kultúry je aj to strašné mlčanie. Aj na Slovensku tú hlavnú diskusiu vedú ženské feministické organizácie. Sú hlavnými aktérkami, ktoré spúšťali výskumy či robili kampane. Nehovorím, že muži v tomto priestore nie sú, ale bolo by veľmi vhodné, keby ich bolo omnoho viac. Potrebujeme, aby pracovali s chlapcami odmalička. V zahraničí sa s nimi často pracuje v športových kluboch. Mnoho mužov naozaj nesúhlasí s násilím, ale musia prehovoriť, musia konať. Potrebujeme, aby aj oni vytvárali prostredie, v ktorom takéto správanie nebude akceptovateľné, v ktorom nepovedať „nie“ nebude znamenať „áno“, a v ktorom sa uistíme, že „áno“ je naozajstné „áno“. Násilie skončí vtedy, keď spoločne prelomíme ticho, muži sa dostanú späť do centra problému a stanú sa súčasťou riešenia. Muži musia byť lídrami prevencie a eliminácie sexualizovaného násilia a násilia na ženách. Jackson hovorí, že to dlžia svojim dcéram, sestrám, priateľkám, ako aj svojim synom, bratom a priateľom, aby ukázali, že mužskosť nemusí byť budovaná len cez moc a násilie.
Reprodukčné a sexuálne práva sú veľkou témou Možnosti voľby. Venujete sa jej veľmi často, keďže sa každým rokom vracia aj do slovenského parlamentu. Znásilnenia a ďalšie formy sexualizovaného násilia sú veľmi kľúčové momenty práve pokiaľ ide o prístup k interrupcii. Znásilnenie je jedna z výnimiek, pri ktorých je interrupcia hradená zdravotným poistením. Sama si však spomenula, že väčšina útokov nikdy nie je nahlásená polícii. Čo vlastne vieme o tom, ako vyzerá proces dokazovania znásilnenia, pokiaľ si žena chce uplatniť svoje reprodukčné a sexuálne práva? Akým procesom musí prejsť? Potrebuje naozaj papier z polície? Čo o tejto téme vlastne vieme?
V tomto momente robíme v Možnosti voľby tri veľké výskumy, takže nechcem predbiehať. Vieme, že pri poslednej zmene vyhlášky bol vyňatý vek 40 rokov zo zdravotných indikácií interrupcie. Ženy na Slovensku totiž musia platiť za interrupcie. Ceny sa pohybujú v rozmedzí 200 – 400 €. Priemerná cena je zhruba 264 €. Po prirátaní rôznych poplatkov sa zvyšuje. Ukázalo sa, že táto suma predstavuje veľký podiel zo mzdy žien, na tej hornej hranici až 37 %, čo je nesmierne zaťažujúce. Okrem toho, že je táto politika v rozpore s našimi ľudskoprávnymi záväzkami, je aj veľmi ubližujúca. Mnohé ženy a rodiny sa ocitajú v chudobe, ktorú pandémia ďalej prehlbuje. Ženy teda často nemajú prístup k bezpečnej interrupcii. V jednom výskume sme sa snažili zmapovať, k akým informáciám sa dokážu dostať ženy na Slovensku. Chceli sme zistiť, aké informácie im ponúka štát, keď napríklad zažili znásilnenie a potrebujú ísť na interrupciu. Nepodarilo sa nám však dopátrať k ničomu. Vieme, že interrupciu po znásilnení prepláca poisťovňa. Aký je však postup? Čo musí urobiť žena, ktorá po tom, ako bola znásilnená, chce ísť na interrupciu? Ukazuje sa, že ženy nemajú prístup k informáciám a službám základného zdravia, čo je zásadný problém.
V jednom výskume sme sa snažili zmapovať, k akým informáciám sa dokážu dostať ženy na Slovensku. Chceli sme zistiť, aké informácie im ponúka štát, keď napríklad zažili znásilnenie a potrebujú ísť na interrupciu. Nepodarilo sa nám však dopátrať k ničomu.
Adriana Mesochoritisová
Vieme aj to, že prípady, ktoré sa nahlasujú polícii, tvoria len vrchol ľadovca, keďže minimálne 90 % prípadov znásilnenia nahlásených nie je. Ak žena nahlási polícii znásilnenie, následne prebieha dokazovanie. Po samotnom nahlásení však ženy narazia na mnohé problémy. Nedostatok informácií, nedostatok financií, beznádej. Nenašli sme žiaden metodický pokyn, ktorý by opisoval, ako má žena dokazovať, že má nárok na interrupciu hradenú zo zdravotného poistenia na základe výnimky udelenej pri otehotnení počas znásilnenia.
Téma reprodukčných práv skutočne úzko súvisí so sexualizovaným násilím. Keď dochádza k násiliu v intímnych partnerských vzťahoch, k znásilneniam často patria aj vynútené tehotenstvá. V takýchto prípadoch je pre ženy ešte ťažšie vyhľadať pomoc, keďže sú pod neustálou kontrolou a nemajú priestor na to, aby sa rozhodli. Stretávame sa aj s tým, že muž zamení žene antikoncepčné tabletky alebo jej nedovolí ich užívať. Ďalej môžeme spomenúť, že dodnes nedokážeme ženám na Slovensku zabezpečiť bezplatnú antikoncepciu, ktorá by im mohla zabezpečiť rovnocenné postavenie, pomôcť vyhnúť sa neželaným tehotenstvám a zlepšiť celkovú kvalitu života. Nedostatočné sú aj služby zdravotnej starostlivosti, ženy sú vystavené násiliu pri pôrodoch. Tých problémov je nesmierne veľa, v ich vymenúvaní by sme mohli pokračovať veľmi dlho.
Je naozaj veľmi dôležité povedať, že zdravotná starostlivosť o sexuálne a reprodukčné zdravie, ako prístup k antikoncepcii či interrupcii, by mala byť v maximálnej možnej miere hradená zo zdravotného poistenia, a to bez ohľadu na špecifiká, ako sú dôvody, podmienky či situácie. Plne hradená zdravotná starostlivosť v tejto oblasti je totiž súčasťou reprodukčných práv žien. Je neprijateľné, aby sme museli platiť stovky eur za niečo, čo je naším ľudským právom.
Už nám zostáva len poďakovať ti za tvoj čas a za veľmi zaujímavý a obsahovo nesmierne nabitý rozhovor. Ďakujem, Adriana.
Alexandra, ja ti tiež ďakujem za spôsob vedenia rozhovoru, za kladenie otázok, za celú vašu prácu. Srdečne pozdravujem všetkých ľudí a pozývam ich sledovať okrem vašich stránok aj stránky Nebudeme ticho!, Aspekt, Povstanie pokračuje, kde práve spoločne vyzývame ministra Krajčího, aby ochraňoval reprodukčné práva žien. Na našich weboch sú pripravené aj listy, ktoré môžete skopírovať a poslať ich ministrovi zdravotníctva. Je veľmi dôležité, aby sa každá a každý z nás angažoval v prospech ľudských práv. Iba spoločnými silami môžeme túto situáciu zmeniť. Ďakujem všetkým organizáciám a všetkým ľuďom, ktorí sa zapoja, a tak pomôžu chrániť reprodukčné práva žien.
.
.
.
Tento rozhovor je súčasťou série diskusií „Hovorme o súhlase“, ktorú vám prinášame aj vďaka podpore Active Citizens Fund – Slovakia. Originálny záznam rozhovoru, ktorý sme naživo vysielali 23. februára 2021 na Instagrame LIVE, si môžete pozrieť aj našom YouTube. Viac informácií o kampani Hovorme o súhlase a ďalšie rozhovory o téme sexuálneho násilia nájdete na stránke https://www.amnesty.sk/suhlas/ alebo na našich sociálnych sieťach.