Hovorme o násilí s Barborou Burajovou

Ženy na Slovensku, ktoré naberú odvahu nahlásiť znásilnenie a pustiť sa do náročného procesu boja za spravodlivosť, často čelia ďalšej stigmatizácii a spochybňovaniu. Aj to môžu byť dôvody, pre ktoré znásilnenie na Slovensku nahlási len 11 % žien, ktoré ho zažili alebo pravidelne zažívajú. Súčasne platná právna definícia znásilnenia nezohľadňuje (chýbajúcu) vôľu podieľať sa na sexuálnych aktivitách, súhlas, ani právo na osobnú autonómiu a telesnú integritu. Naopak, pri nahlásení znásilnenia príslušné orgány preverujú, či útočník použil násilie alebo hrozbu násilia a či sa človek, ktorého znásilnili, „dostatočne“ bránil. Nakoľko slovenská legislatíva nepovažuje sex bez súhlasu za znásilnenie, väčšina sexuálneho násilia zostáva nepotrestaná a páchatelia unikajú spravodlivosti. 

Polícii zároveň chýbajú systémové nástroje, ako v týchto prípadoch postupovať, a v jednotlivých fázach vyšetrovania a stíhania absentuje citlivý prístup k traume a ochrana práv človeka, ktorý sexuálne násilie zažil. Osoby nahlasujúce násilie sú chtiac či nechtiac zastrašované zákonnými povinnosťami, ktoré musia splniť pod hrozbou trestného stíhania. Na polícii trávia dlhé hodiny bez sociálnej podpory či asistencie a sú podrobované kontroverzným psychologickým a psychiatrickým posudkom. Znalosť traumy a špecifík sexuálneho násilia pritom absentuje aj u súdnych znalcov a znalkýň. 

Ako toto všetko vplýva na spravodlivé rozhodovanie súdov? Majú ľudia, ktorí zažili sexuálne násilie, šancu dosiahnuť spravodlivosť? A ako súdy rozhodujú v prípade veľmi rozšíreného sexuálneho násilia v partnerských vzťahoch? 

Aj na tieto otázky sme hľadali odpovede s právničkou Barborou Burajovou z Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie. Rozhovor „Hovorme o spravodlivosti“ ste mohli sledovať v utorok 23. marca o 18:00 hod. na Facebooku Amnesty International Slovensko. Rozhovor viedla Alexandra Demetrianová, ktorá koordinovala kampaň Hovorme o súhlase.

Barbora, v Koordinačno-metodickom centre (KMC) sa venujete téme sexuálneho násilia v rovine prevencie, šírenia informácií, ale aj v rovine výskumu sexuálneho a rodovo podmieneného násilia.

Práve z vášho reprezentatívneho prieskumu o násilí na ženách vieme, že 100-tisíc žien na Slovensku buď zažilo, alebo zažíva sexuálne násilie, prípadne sa s ním stretlo. Veľká časť týchto útokov sa deje od im známych mužov, dokonca aj v partnerských vzťahoch. Len 11 % zo žien, ktoré boli súčasťou vašej vzorky v prieskume, nahlásilo znásilnenie na polícii. Ako hodnotíš tieto závery? Čo prieskum odhalil o sexuálnom násilí a prístupe k spravodlivosti pre ženy, ktoré zažili sexuálne násilie a nahlásili ho na polícii?

Spomenula si, že 100-tisíc žien na Slovensku zažilo sexuálne násilie. Záver nášho výskumu o sexuálnom násilí z roku 2016 bol taký, že 4,9 % respondentiek malo za život skúsenosť so sexuálnym násilím. Vo výskume Európskej agentúry pre ľudské práva namerali takúto skúsenosť žien na Slovensku na úrovni 10 %. Náš výsledok sa významne odlišoval, čo je však možné pričítať rozdielom vo výskumných metódach.

Pri jednom či druhom výsledku však s porovnaním so štatistikami kriminality vidíme veľký rozdiel medzi počtom prípadov, ktoré sa stali, a počtom ohlásených prípadov. Reprezentatívne výskumy nám najmä ukazujú veľkosť a závažnosť skrytého problému. Nie je totiž bez individuálnych aj spoločenských následkov, že až 85 % žien, ktoré zažili nepartnerské sexuálne násilie, a 75 % vystavených sexuálnemu násiliu v partnerských vzťahoch, nevyhľadalo žiadnu pomoc.

Väčšina preživších zostáva vystavená riziku opakovania viktimizácie a prehlbovania ujmy. Súčasne väčšina páchateľov nie je odhalená, čo predstavuje riziko pre spoločnosť. Výskum Európskej agentúry pre ľudské práva pritom ukázal, že v tých členských štátoch, kde politické intervencie nezahŕňajú násilie na ženách ako hlavnú oblasť záujmu, je tento problém väčší.

Ak si kriminalitu predstavíme ako pyramídu, jej základňu tvoria všetky prípady, ktoré sa stali. Nad tým je užšia vrstva prípadov, keď sa preživšie niekomu zdôverili alebo vyhľadali zdravotnícku, psycho-sociálnu alebo právnu pomoc. Alarmujúce je naše zistenie, že len necelých 6 % žien, ktoré zažili partnerské sexuálne násilie, vyhľadalo zdravotnícku pomoc, pri nepartnerskom násilí ich bolo dokonca trikrát menej. Psychologické poradne alebo cirkevné či náboženské služby vyhľadalo po 8 % respondentiek, pri ostatných profesiách to bolo ešte menej.

Podľa výsledkov nášho prieskumu pätina žien, ktoré zažili partnerské sexuálne násilie, a len 6,7 % žien, ktoré ho zažili mimo partnerského vzťahu, sa obrátila na políciu. Dôležité sú aj dôvody, prečo ženy políciu nekontaktovali. Takmer 40 % preživších povedalo, že si poradili samé, a porovnateľný podiel žien za prekážku označilo rozpaky a hanbu. To poukazuje na potrebu destigmatizácie sexualizovaného násilia a preživších.

Barbora Burajová

Nad vrstvou zdôverenia sa a vyhľadania psycho-sociálnej pomoci sú prípady, ktoré boli nahlásené polícií. Podľa výsledkov nášho prieskumu pätina žien, ktoré zažili partnerské sexuálne násilie, a len 6,7 % žien, ktoré ho zažili mimo partnerského vzťahu, sa obrátila na políciu. Dôležité sú aj dôvody, prečo ženy políciu nekontaktovali. Takmer 40 % preživších povedalo, že si poradili samé, a porovnateľný podiel žien za prekážku označilo rozpaky a hanbu. To poukazuje na potrebu destigmatizácie sexualizovaného násilia a preživších.

Viac ako tretina chcela sexuálne násilie udržať v tajnosti a viac ako 26 % sexuálne násilie nenahlásilo, pretože boli presvedčené, že by im nikto neuveril. Viac ako štvrtina žien sa na políciu neobrátila zo strachu z páchateľa alebo pomsty. Tieto dôvody spochybňujú efektívnosť ponuky ochrany.

Ďalšiu vrstvu pyramídy tvoria prípady, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, a až tieto vidíme v štatistikách polície. Prípadov, v ktorých bola podaná obžaloba, je ešte menej a tvoria ďalšiu časť pyramídy. Až na špičke pyramídy sú prípady, v ktorých o vine a treste pre páchateľa rozhodoval súd. Aj na týchto úrovniach je možné identifikovať prekážky, pre ktoré preživšie nedosiahnu na spravodlivosť.

Takže sa zdá, že aj tie reprezentatívne prieskumy, respektíve výskumy, majú svoje limity, nakoľko sa s tým veľa žien nikdy nikomu nezdôverí. Určite záleží na tom, akou metodológiou sa ten prieskum robí, a zrejme do veľkej miery na to vplýva aj stigma, ktorá prichádza so sexuálnym násilím. Že sa možno ženy s tým nechcú zdôveriť, čiže aj tie dáta, ktoré máme z prieskumov, sú vlastne len špičkou ľadovca. V skutočnosti je ten problém oveľa vypuklejší.

V záujme prevencie sexualizovaného násilia je dôležité klásť si otázky a hľadať odpovede v celej pyramíde. Z pohľadu verejných politík by sme mali smerovať k zisteniam, ktorými opatreniami vieme zvyšovať či znižovať konkrétny počet prípadov, ktoré sa nachádzajú v tej ktorej vrstve.

Príklady dobrej praxe ukazujú, že poctivá primárna prevencia od raného veku môže prispieť k zníženiu výskytu a zvýšeniu nahlasovania sexuálneho násilia. Dostupné zdravotnícke a psycho-sociálne služby citlivé k potrebám preživších môžu zvýšiť počet zdôverení a hľadania podpory. A na tom by malo záležať v prvom rade, aby čo najviac ľudí dostalo ochranu a pomoc pri zotavení.

Napokon by sme tiež mali chcieť, aby bol oznamovaný väčší počet prípadov. Účelom trestného konania je penalizovať individuálne protiprávne konanie, a aj ochraňovať pred kriminalitou celú spoločnosť. Stíhanie páchateľov nielen zabráni konkrétnemu páchateľovi v ďalšej protiprávnej činnosti, ale aj dáva spoločnosti najavo, že verejné autority takéto konanie považujú za neprijateľné a majú záujem, aby jeho páchatelia neboli beztrestní. Pokiaľ je miera nahlasovania nízka, je ľahšie problém odsúvať.

Vaším najčerstvejším výskumom v KMC je analýza rozsudkov v prípadoch rodovo podmieneného násilia alebo domáceho násilia. Skús nám povedať o tejto analýze viac. Na čo ste sa zameriavali, čo ste zistili? Dokážu sa na základe tejto analýzy ženy na Slovensku dostať k spravodlivosti? A to samozrejme neznamená len dostať sa k tomu procesu, ale či aj tie súdne procesy končia spravodlivo pre ženy, dievčatá alebo všeobecne ľudí, ktorí zažívajú sexuálne násilie.

V našej analýze sme sa pozerali na 57 rozhodnutí ako na zdroj informácií o tom, aká ochrana a miera zadosťučinenia bola v rámci trestného konania poskytnutá ženám a dievčatám, ktoré zažili sexuálne násilie a znásilnenie. Našim cieľom nebolo hodnotiť prácu súdov, ale zistiť, s akým výsledkom sa trestné konanie pre ne končí.

Závery analýzy potvrdili zistenia z prevalenčných výskumov o tom, že veľká časť žien a dievčat, ktoré zažili sexualizované násilie, páchateľa pozná. Až 68 % z nich páchateľa poznalo, najčastejšie šlo o manžela, druha alebo bývalého manžela či bývalého druha.

Z analýzy tiež vyplynulo, že ak je v týchto prípadoch podaná obžaloba, tak je pomerne vysoká miera odsúdenia páchateľa. Pri trestnom čine sexuálneho násilia boli všetky rozhodnutia odsudzujúce. Pri znásilnení bol páchateľ oslobodený spod obžaloby len troma rozhodnutiam a vo všetkých bol medzi páchateľom a poškodenou intímny vzťah.

Ďalšie zistenia sa týkajú dĺžky trestného konania. V prípade znásilnenia bola jeho priemerná dĺžka 27 mesiacov. V priemere je teda poškodená 27 mesiacov v postavení nielen poškodenej, ale aj svedka trestného činu, z čoho jej vyplývajú procesné povinnosti. Niekoľkokrát musí o skutku vypovedať, musí sa podrobiť forenznému vyšetreniu a minimálne jednému psychologickému posudku, prípadne viacerým. Konanie o trestnom čine sexuálneho násilia trvalo priemerne 17 mesiacov.

V ďalšom kroku sme sa zameriavali na výrok o treste pre páchateľa a ukladanie obmedzení a povinností, ktoré môžu chrániť obeť pred zastrašovaním, pomstou či opakovanou viktimizáciou. Oba analyzované trestné činy sú zločiny a tomu zodpovedá aj výška trestnej sadzby v Trestnom zákone. Pri základnej skutkovej podstate je pre oba trestné činy trestná sadzba trestu odňatia slobody 5 až 10 rokov, pri závažnejšom spôsobe konania páchateľa je to 7 až 15 rokov. Z analýzy však vyplynulo, že väčšine dospelých páchateľov bol uložený trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.

V prípade základnej skutkovej podstaty bolo až 62 % a pri závažnejšom spôsobe konania 58 % trestov uložených pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom. V praxi sa teda nepremieta očakávanie zákonodarcu o trestnosti znásilnenia a sexuálneho násilia.

Výška trestu súvisí aj s možnosťou podmienečne odložiť výkon trestu pre páchateľa. Táto možnosť existuje, len ak uložený trest nie je vyšší ako 2 roky, prípadne 3 roky, ak je súčasne odsúdenému uložený probačný dohľad. V prípadoch znásilnenia a sexuálneho násilia podľa základnej skutkovej podstaty bol povolený podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody viac ako polovici páchateľov. Pri závažnejšom spôsobe konania, teda kde je dolná hranica trestu 7 rokov, pätina páchateľov dostala trest nižší ako 2 resp. 3 roky odňatia slobody.

Za významné považujeme aj zistenie, že čím bol bližší vzťah medzi páchateľom a poškodenou, tým sa zvyšoval podiel podmienečne odložených trestov. Pokiaľ sa nepoznali, podmienečný odklad výkonu trestu bol povolený v 12 % prípadov. Ak sa poznali či boli v príbuzenskom vzťahu, vzrástol tento počet na dvojnásobok. Pokiaľ preživšia a násilník mali medzi sebou intímny vzťah, bol odsúdenému povolený podmienečný odklad výkonu trestu až v tretine prípadov.

Barbora Burajová

Za významné považujeme aj zistenie, že čím bol bližší vzťah medzi páchateľom a poškodenou, tým sa zvyšoval podiel podmienečne odložených trestov. Pokiaľ sa nepoznali, podmienečný odklad výkonu trestu bol povolený v 12 % prípadov. Ak sa poznali či boli v príbuzenskom vzťahu, vzrástol tento počet na dvojnásobok. Pokiaľ preživšia a násilník mali medzi sebou intímny vzťah, bol odsúdenému povolený podmienečný odklad výkonu trestu až v tretine prípadov.

Tendencia výkon trestu podmienečne odkladať v prípade vzťahu medzi páchateľom a obeťou nás prekvapila. Obeť má nárok na ochranu pred opakovanou viktimizáciou, zastrašovaním a pomstou, čo je však značne komplikované zaistiť v prípadoch, ak ju páchateľ pozná alebo sú v príbuzenskom vzťahu a on zostáva po vynesení odsudzujúceho rozsudku na slobode, prípadne sa vracia do ich spoločného bydliska.

Aj preto považujeme za problematické, že len v 4 prípadoch bolo podmienečne odsúdenému súdom nariadené, aby sa nepribližoval k obeti a nezdržiaval sa v okolí jej obydlia. Ďalším 4 odsúdeným súd nariadil, aby sa poškodenej ospravedlnili a len v jednom prípade súd v trestnom konaní rozhodol o povinnosti nahradiť škodu. V žiadnom súd nezakázal odsúdenému nekontaktovať preživšiu.

Dostupné opatrenia na ochranu obetí a poskytnutie zadosťučinenia súdy teda využívali v malej miere. Vo vyššej miere boli podmienečne odsúdeným ukladané povinnosti podrobiť sa nejakému výchovnému programu, psychoterapii či psychologickému poradenstvu. To je však značne problematické, nakoľko na Slovensku nie sú dostupné špecializované programy pre páchateľov domáceho násilia alebo sexualizovaného násilia, pokiaľ nie sú vo výkone odňatia trestu. Ťažko teda povedať, kto s tými ľuďmi pracuje, akým spôsobom a ako tieto metódy ovplyvňujú bezpečie obetí.

Myslím si, že už po niekoľkých diskusiách v našej kampani je väčšine ľudí jasné, že máme nedostatočnú právnu definíciu. Nie je tam zohľadnený súhlas. Znásilnenie je podmienené použitím násilia, hrozbou násilia alebo nejakou neschopnosťou obete sa brániť, ale nie je tam zdôraznený dobrovoľný súhlas, ktorý je daný vedome, informovane a bez nejakého nátlaku. Rozpoznala si prípady v tejto analýze, kde by definícia sexuálneho násilia, v ktorej by sa zohľadňoval súhlas, v tých rozsudkoch zavážila? Objavuje sa to často? Narážajú na to v praxi obete sexuálnych trestných činov?

Dalo by sa obšírne hovoriť o tom, prečo zákon predpokladá, že pri znásilnení a sexuálnom násilí bude použité násilie, hrozba násilia alebo bude zneužitá bezbrannosť obete. Mohli by sme uvažovať aj o tom, ako to súvisí s predstavami o tom, že mužská sexualita je dominantná, tá dobývajúca, a ženská je submisívna, tá, ktorá sa odovzdáva. Pokiaľ teda nie je použité násilie na prekonanie aktívneho odporu obete, nedošlo k znásilneniu alebo sexuálnemu násiliu, pretože sa obeť odovzdala?

Takýmto predstavám však v súčasnosti odporujú zistenia o možných reakciách obetí na sexualizované násilie. Aj preto v posledných rokoch vidíme zmeny a postupné úpravy právnych noriem v rôznych európskych krajinách. Význam sa presúva z kladenia odporu k prejaveniu slobodnej vôle. Nelegálne sexuálne aktivity teda majú vyplývať z absencie súhlasu, a nie z prítomnosti aktívneho odporu. To je zmena paradigmy a voči nej sú právo a jeho aktéri a aktérky konzervatívne.

V analyzovaných súdnych rozhodnutiach sme však videli, že súčasné vnímanie toho, čo je to znásilnenie a sexuálne násilie, ako prebieha, za akých okolností a s akými následkami, je problematické. Napríklad pri všetkých oslobodzujúcich rozsudkoch bol intímny vzťah medzi poškodenou a páchateľom. A súd mal podľa ich odôvodnenia ťažkosť vyhodnotiť, že keď obeť už žila intímne s páchateľom, tak prečo práve teraz malo ísť o znásilnenie.

Barbora Burajová

V analyzovaných súdnych rozhodnutiach sme však videli, že súčasné vnímanie toho, čo je to znásilnenie a sexuálne násilie, ako prebieha, za akých okolností a s akými následkami, je problematické. Napríklad pri všetkých oslobodzujúcich rozsudkoch bol intímny vzťah medzi poškodenou a páchateľom. A súd mal podľa ich odôvodnenia ťažkosť vyhodnotiť, že keď obeť už žila intímne s páchateľom, tak prečo práve teraz malo ísť o znásilnenie.

Uvediem niekoľko príkladov. V prvom prípade súd konštatoval, že: „ … medzi obžalovaným a poškodenou opakovane dochádzalo k vzájomným nezhodám. Vo viacerých prípadoch vyvrcholili neprimeraným až agresívnym správaním obžalovaného. Došlo medzi nimi opakovane k pohlavnému styku, ako aj k iným sexuálnym praktikám, ktoré si obžalovaný od poškodenej vynucoval. Poškodená, aj keď spočiatku kládla odpor, neskôr so súložou, ako aj s inými sexuálnymi praktikami súhlasila.“ Rozhodnutie ďalej obsahuje opis zranení v dôsledku vynúteného sexuálneho styku, ale súd tvrdenie ženy, že bola znásilnená, odmietol.

V druhom prípade súd v rozhodnutí uviedol, že „… obžalovaný poškodenú opakovane nútil k pohlavnému styku… Na strane druhej však bolo preukázané výpoveďou poškodenej na hlavnom pojednávaní, že mala s obžalovaným aj dobrovoľné pohlavné styky.“ Oslobodenie spod obžaloby a jeho odôvodnenie navodzuje dojem, akoby v jednej dobe dobrovoľný pohlavný styk vylučoval možnosť, že v inom čase došlo k znásilneniu. Aj v tomto prípade súd zmieňuje zdokumentované zranenia, ktoré utrpela poškodená.

Druhá oblasť, ktorá je problematická s ohľadom na súčasnú slovenskú právnu úpravu, je dokazovanie tzv. vážne mieneného odporu, ktorý sa očakáva od obete. Neviem, či ešte pri inom trestnom čine ako znásilnení a sexuálnom násilí právna teória a prax uvažuje, že odpor obete nie je mienený vážne. Navyše, interpretácie vážne mieneného odporu môžu byť rôzne.

Napríklad v jednom z prípadov súd vylúčil zodpovednosť páchateľa za znásilnenie, na základe toho, že „obvinený sa vzhľadom k menšej intenzite odporu ženy, s ktorou mal v úmysle súložiť, domnieval, že jej odpor je predstieraný a v skutočnosti žena s pohlavným stykom súhlasí.“ Toto konštatovanie vedie k záveru, že tým, že sa žena podľa súdu bránila nedostatočne, sama páchateľa voviedla do omylu. Napokon teda súd uzavrel, že „obvinený nevedel o okolnostiach napĺňajúcich podstatu trestného činu znásilnenia, a tým je vylúčená jeho zodpovednosť za úmyselný trestný čin.“

V inom prípade menšia intenzita obrany bola vyhodnotená opačne a súd konštatoval, že „prejavy nesúhlasu poškodenej s konaním obžalovaného boli vážne a možnosti bránenia poškodenej boli vyčerpané. Pred konaním obžalovaného už nemala možnosť sa brániť inými prostriedkami, keď zistila, že sa nachádza v beznádejnej situácii. Preto prestala klásť odpor a tieto skutočnosti boli obžalovanému známe a on túto situáciu využil na dosiahnutie svojho úmyslu, dosiahnuť pohlavný styk napriek vyjadrenému nesúhlasu poškodenej.“

Vidíme teda rozporné interpretácie toho, aká má byť reakcia na napadnutie v sexuálnej oblasti.

Zanecháva to veľmi široký priestor na interpretáciu. My sme v rámci týchto rozhovorov o súhlase diskutovali so ženami, ktoré majú aj osobnú skúsenosť so sexuálnym násilím, aj s tými, ktoré im poskytujú poradenstvo a pomoc. V týchto rozhovoroch bola zhoda v tom, že ten proces spravodlivosti je problematický, nielen že je nedostatočná legislatíva, ale aj ten proces od nahlásenia na polícii cez všetky tie posudky, všetko, čím si tá žena prechádza, je extrémne traumatizujúce a prehlbuje to stigmu.

Tiež tam zaznelo, že polícia nemá postupy pre prácu s traumou. Ty si spomenula, že tam je nedostatočná vedomosť, ako ľudia reagujú v takýchto traumatických situáciách. Tie vedomosti zaostávajú rovnako aj u súdnych znalcov. V tom celom procese nie sú rešpektované ľudské práva a nie je hlavným záujmom blaho alebo základné ľudské práva obete, resp. poškodenej.

Tiež tie procesy trvajú neuveriteľne dlho, niekoľko rokov. Od Tatiany Brnovej z občianskeho združenia Žena v tiesni sme si vlastne vypočuli, že kým sa neskončí ten súdny proces s páchateľom, násilníkom alebo násilným partnerom, tak vlastne ani nemôže začať nejaký proces liečenia tých žien, ktoré zažívajú domáce násilie. Mňa by zaujímalo, ako to vnímaš. Zjavne je tam viac limitov v procese spravodlivosti ako len zákon. Máš pocit, že by zmena zákona pomohla v celom procese spravodlivosti? Že by tam bol iný prístup, alebo na to treba roky tréningu? Nasadiť iné politiky, postupy alebo systémy?

Len zmena legislatívy, bez analýzy a kritiky súčasného stavu a vzdelávania ľudí v príslušných profesiách, nemôže spôsobiť potrebnú zmenu. Na druhej strane považujem zmenu definície trestného činu znásilnenia a sexuálneho násilia za zásadný krok. Bez zmeny náhľadu na to, o akom probléme hovoríme, nepríde k žiadnym ďalším zmenám v právnej teórii a praxi, nakoľko tie sa rozvinú až z novej právnej úpravy.

Zmena právnej úpravy navyše vyšle signál spoločnosti o tom, že sexuálne aktivity môžu prebiehať len tak, že všetci zúčastnení prejavia slobodnú vôľu vo forme súhlasu.

Pokiaľ sa vrátim k úvahe Táne Brnovej o potrebách obetí, práve umožnenie zotavenia vnímam ako najvyšší cieľ. Preto sa prikláňam ku konceptu restoratívnej spravodlivosti, ktorá by mala dovoliť v čo najväčšej miere napraviť tie vzťahy, ktoré boli protiprávnym konaním porušené. Obeť by sa mala čo najskôr cítiť bezpečne a uznaná. Páchateľovi nie je potrebné uložiť drakonický trest, ale mal by byť vedený k prevzatiu zodpovednosti za protiprávne konanie, uznanie jeho následkov a mal by mať možnosť resocializácie.

Súčasťou konceptu restoratívnej spravodlivosti je spravodlivosť pre obete. V tomto ohľade zaostávame a máme voči obetiam dlh. Od roku 2018 síce prišlo prijatím zákona o ochrane obetí trestných činov aj k úpravám niektorých procesných postupov s cieľom ich ochrany pred sekundárnou viktimizáciou, otázne však je, ako sú kompetenčne a materiálne vybavení ľudia v praxi, aby práva obetí realizovali.

Barbora Burajová

Súčasťou konceptu restoratívnej spravodlivosti je spravodlivosť pre obete. V tomto ohľade zaostávame a máme voči obetiam dlh. Od roku 2018 síce prišlo prijatím zákona o ochrane obetí trestných činov aj k úpravám niektorých procesných postupov s cieľom ich ochrany pred sekundárnou viktimizáciou, otázne však je, ako sú kompetenčne a materiálne vybavení ľudia v praxi, aby práva obetí realizovali.

Pokiaľ sa s obeťou nezaobchádza citlivo a rešpektom, dochádza k tomu, že z trestného konania vychádza s prehĺbenou ujmou. Aj to môže byť jeden z dôvodov takej nízkej miery oznamovania týchto trestných činov. Pokiaľ preživšie očakávajú, že ich skúsenosti budú zľahčované a ony budú spochybňované, nedostanú ochranu pred zastrašovaním a pomstou, ale budú dlhé mesiace a aj roky čeliť peripetiám v dôsledku povinnosti svedčiť, tak si rozmyslia, či sa so svojou ujmou obrátia na políciu a budú hľadať spravodlivosť na súdoch. Tiež pokiaľ veľká časť páchateľov končí s podmienečným trestom, obete môžu mať pocit, že ich vyhliadky na spravodlivosť sú nedostatočné.

Stíhanie trestných činov a ich páchateľov nemôže byť prospešné len pre štát, musí prinášať prospech aj obetiam. A tu sa dostávame k dostupnosti sociálnej, psychologickej a aj zdravotnej podpory obetí, ktorá zodpovedá ich skutočným potrebám. V zahraničí je dobrou praxou, že preživším sexuálneho násilia a znásilnenia je ponúknutá štruktúrovaná krízová intervencia, ktorá obsahuje okrem adekvátnej zdravotníckej pomoci aj psychologickú a sociálnu podporu. To na Slovensku úplne absentuje.

Ženám, ktoré sexuálne násilie zažili v partnerskom vzťahu, síce poskytujú podporu organizácie, ktoré podporujú ženy zažívajúce partnerské násilie. Ale tieto nie sú dostatočne dostupné vo všetkých regiónoch a nie je to systém, ktorý by mohol obsiahnuť aj obete nepartnerského sexuálneho násilia a znásilnenia. Psychoterapeutiek, ktoré pracujú s traumou v dôsledku sexualizovaného násilia, tiež nie je veľa.

Zaujalo ma, ako vyzerá práca s násilnými páchateľmi. Či už sú odsúdení alebo nie. Vracajú sa po výkone trestu naspäť do spoločnosti? Pracujeme nejak s tými páchateľmi, aby sa predišlo ďalším sexuálnym trestným činom?

Túto problematiku by som rozdelila na tri oblasti. Pokiaľ majú podmienečne odsúdení páchatelia uložený probačný dohľad, mali by s nimi pracovať probační úradníci a úradníčky. Viem si predstaviť, že je medzi nimi veľká skupina, ktorá by rada s probantami na resocializácii aktívne pracovala, no ich čas na klienta počas mesiaca sa ráta v minútach.

Druhou oblasťou je práca s páchateľmi vo výkone trestu odňatia slobody, kde sú psychológovia, ktorí rôzne pracujú s páchateľmi. Nemám presné informácie o tom, ako sa pracuje s páchateľmi sexuálneho násilia či znásilnenia, no v prípadoch domáceho násilia Zbor väzenskej a justičnej stráže vyvíja snahu o zavádzanie tzv. sociálno-intervenčných programov pre páchateľov domáceho násilia, ktoré vychádzajú z princípu podpory ochrany obete.

Tieto programy pracujú s vyhliadkou, že páchateľ sa bude vracať do rodiny alebo príde kontaktu s preživšími. Preto vedú páchateľov k prevzatiu zodpovednosti za násilie a uvedomeniu si dlhodobých následkov ich konania na život obetí. Cieľom je eliminovať ďalšie ohrozovanie a znepríjemňovanie života preživších a doviesť páchateľa k tomu, aby si s nimi budoval vzťahy bez kontroly a nátlaku.

Treťou oblasťou je práca s páchateľmi, ktorí neboli odhalení, ale sami by radi pracovali na svojej zmene. Viem o jednom, dvoch terapeutoch, ktorí takúto podporu poskytujú páchateľom domáceho a partnerského násilia. O tom, že by takáto podpora bola dostupná aj pre páchateľov sexualizovaného násilia, nemám vedomosť, čo však nevylučuje, že túto prácu so svojimi klientami v súkromnej praxi niekto vykonáva.

Určite by bolo veľmi užitočné pracovať s páchateľmi alebo s násilníkmi, aby sa v budúcnosti predchádzalo ďalším násilným činom. Najmä, keď vyplynulo z prieskumov a výskumov, že sa sexuálne násilie často deje vo vzťahoch so známymi či v rodinách. Spomenula si, že napríklad probačný úradník má pár minút na klienta. Vieš zhodnotiť, na aké bariéry narážajú v praxi tie dobré príklady, či už policajtov, policajtiek, prokuratúry, alebo sudcov, sudkýň, ľudí v pomáhajúcich profesiách? Aj keď sa v praxi snažia robiť veci inak, citlivejšie a s čo najväčšou ochranou obete alebo poškodenej, či narážajú nielen na nedostatočnú legislatívu, čo sa týka súhlasu, ale aj na nejaké iné zákonné limity.

Tých limitov môže byť viac. Môžu byť individuálne, napríklad v nedostatočných znalostiach či praxi; inštitucionálne, ak je odmietaná zmena postupov založených na stereotypoch; a napokon aj materiálne, ak chýba vybavenie, napríklad špecializované výsluchové miestnosti či kamera.

Orgány činné v trestnom konaní si musia zachovať neutrálny postoj. To je legitímna požiadavka, veď napokon až do právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku platí prezumpcia neviny obvineného. Ale pri kontakte s obeťami snaha zachovať si neutralitu môže spôsobiť, že sa obete cítia spochybňované a majú pocit, že ich skúsenosti sú zľahčované. V praxi môže byť problematické s obeťami zaobchádzať tak, aby pochopili, že určité otázky musia orgány činné v trestnom konaní či súdy položiť a že nemôžu obvinenému brániť vo výkone jeho práva na obhajobu. No aj napriek časovému stresu alebo únave by si mali nájsť čas jej to vysvetliť.

Prirodzene, ako v populácii, tak aj v polícii, na prokuratúre a súdoch, sú ľudia s predsudkami. V roku 2017 sme realizovali prieskum postojov vyšetrovateľov v prípadoch násilia na ženách, ktorý potvrdil akceptáciu mýtov v prípadoch sexualizovaného násilia u 40 % vyšetrovateľov. Práve skúsenejší policajti a tí s nižšou mierou akceptácie mýtov sa významnejšie snažili zabrániť retraumatizácii, napríklad opakovaným výsluchom poškodenej či jej konfrontácii s obvineným.

V prípadoch znásilnenia a sexuálneho násilia príklady dobrej praxe ukazujú, že je lepšie pracovať od prvého kontaktu s preživšou interdisciplinárne, prepojiť zdravotnícku intervenciu, psychologickú podporu, a pokiaľ si to želá, aj trestné konanie.

V oblasti sexuálneho násilia, znásilnenia a aj domáceho či partnerského násilia potrebujeme špecialistov. Špecializácia umožní lepšiu koncentráciu vyšetrovateľov. Na jednom seminári vyšetrovateľ namietal: „Vy odo mňa chcete, aby som bol citlivý. Ako mám byť citlivý k znásilnenej, keď som predtým pracoval po 4 hodiny na 2 lúpežníkoch.“ Považujem jeho námietku za oprávnenú. Vyjadruje frustráciu človeka, ktorý vyčerpaný, zahltený administratívou, sa má naladiť na výsluch obete, má byť citlivý a trpezlivý.

Tatiana Brnová z občianskeho združenia Žena v tiesni nám hovorila, že pri nahlásení na polícii tam často žena strávi aj 7-8 hodín. A pri vypočúvaní sa vystrieda niekoľko vyšetrovateľov. Že musí opakovať a vysvetľovať, čo sa jej stalo, viacerým osobám. Ešte ak nemajú tú špecializáciu, tak sa to odráža vo veľmi zlom svetle.

Čo je v tomto prípade účelom uväznenia páchateľa? Nebola by viac na mieste liečba násilných osôb? Ako by mala podľa teba vyzerať spravodlivosť pri tomto sexuálnom alebo domácom násilí, jednak pre násilnú stranu, ale aj pre tú napadnutú?

Ak sú páchatelia natoľko psychicky chorí, že nie sú schopní rozpoznať následky svojho konania, nie sú trestne zodpovední a súd im nariadi ochrannú liečbu. Tieto prípady teda môžeme vylúčiť z ďalšieho uvažovania.

Výskumy nie celkom podporujú všeobecnú predstavu, že sexualizované násilie je dôsledok nekontrolovaných sexuálnych pudov. Časť páchateľov zrejme iným spôsobom ako násilím nevie dosiahnuť sexuálne uspokojenie, ale väčšina z nich znásilnenie využíva ako prostriedok ovládnutia obete. Cez sexuálnu oblasť získavajú alebo si potvrdzujú vlastnú domnelú moc. Otázka potom znie, čo by malo byť liečené pri týchto páchateľoch.

Barbora Burajová

Výskumy nie celkom podporujú všeobecnú predstavu, že sexualizované násilie je dôsledok nekontrolovaných sexuálnych pudov. Časť páchateľov zrejme iným spôsobom ako násilím nevie dosiahnuť sexuálne uspokojenie, ale väčšina z nich znásilnenie využíva ako prostriedok ovládnutia obete. Cez sexuálnu oblasť získavajú alebo si potvrdzujú vlastnú domnelú moc. Otázka potom znie, čo by malo byť liečené pri týchto páchateľoch.

Z pohľadu preživších je dôležitá ich ochrana pred páchateľom a podpora procesu zotavenia z následkov. Obeť by mala dostať morálnu satisfakciu, prípadne aj materiálne odškodnenie. Napokon spravodlivosť pre obete dotvára aj ponuka podporných služieb. Ak necháme obeť, aby si sama hľadala ochranu pred páchateľom a možnosti podpory pri zotavení, zlyhávame. Súčasťou spravodlivosti pre obete musí byť proaktívne zaistenie bezpečia a ponuka špecializovanej podpory.

Aké sú vyhliadky zlepšenia v najbližších, povedzme, 5 – 10 rokoch?

Som veľmi opatrná optimistka, najmä ak vidím, ako veľmi komplexná je táto téma a koľkých rôznych profesií a rezortov sa dotýka. Je toľko námetov na zlepšenia, a ani napriek snahe mnohých neviem odhadnúť, ktoré sa kedy podarí naplniť.

Myslím si, že máme dlh voči poškodeným aj v uznaní, že sexualizované násilie nie je vyprovokované konanie. Štatistiky a reprezentatívne výskumy potvrdzujú, že väčšina znásilnení a sexuálneho násilia sa neodohráva v tmavom parku, ale niekde v obydlí, páchateľ je skôr obeti známy. Známa výstava, ktorá dokumentuje, čo mali obete znásilnenia v čase skutku oblečené, dokumentuje, že väčšinou neboli vyzývavo oblečené, mnohé boli doma alebo v práci, niektoré športovali, a len malá časť z nich sa možno vracala z nejakého nočného podniku.

Momentálne je tu vaša kampaň. Je dôležité hovoriť o súhlase, o tom, čo znamená, ako vyzerá. Váš cieľ môže byť významným míľnikom, napokon, ide o zmenu právnej úpravy. Veľký význam má aj to, že sa o tejto téme čoraz viac hovorí. Téma znásilnenia a sexuálneho násilia je čoraz menej tabu a to môže posilňovať aj preživšie.

Súčasťou vyhliadok na zlepšenie je aj zvýšenie podpory okolia. Jej dostupnosť je sýtená destigmatizáciou preživších a zvyšovaním citlivosti voči sexualizovanému násiliu. Prvá reakcia, s akou sa obeť stretne pri zdôverení sa, významne utvára podmienky jej zotavenia. Čím menej mýtov si v sebe nosíme o znásilnení a sexuálnom násilí, tým môže byť aj naša reakcia adekvátnejšia.

Odporučila by som web www.zastavmenasilie.gov.sk, kde nájdete veľa informácií od KMC. Je tam množstvo materiálov pre ľudí, ktorí zažívajú sexuálne násilie, pre rôzne pomáhajúce profesie a o tom, ako môžete obete násilných trestných i sexuálnych trestných činov podporiť. Rozprávala som sa dnes s Barborou Burajovou. Barbora, ďakujem veľmi pekne, že si si našla čas a že si sa s nami podelila.

Ďakujem veľmi pekne za pozvanie a veľmi ma tešilo.

.
.
.
Tento rozhovor je súčasťou série diskusií Hovorme o súhlase, ktorú vám prinášame aj vďaka podpore Active Citizens Fund – Slovakia. Originálny záznam rozhovoru, ktorý sme naživo vysielali v utorok 30. marca 2021 na Instagrame LIVE si môžete pozrieť aj na našom YouTube. Viac informácií o kampani Hovorme o súhlase a ďalšie rozhovory o téme sexuálneho násilia nájdete na stránke https://www.amnesty.sk/hovorme-o-suhlase/ alebo na našich sociálnych sieťach.

Rozhovor si môžete pozrieť na odkaze: https://www.facebook.com/AmnestyInternationalSlovakia/videos/1173357046428969