Ukrajinského novinára Dmytra Chyľuka svojvoľne zatkli, zadržiavali a násilne odviedli ruské ozbrojené sily. Strávil tri roky, päť mesiacov a dvadsaťjeden dní o hlade, v zime, a to bez jediného dôvodu.
V marci 2022 ho odviedli z domova neďaleko Kyjeva a následne zmizol v ruskom väzenskom systéme. Jeho prípad odhaľuje osudy Ukrajincov, ktorí čelia nútenému zmiznutiu mučeniu a inému zlému zaobchádzaniu, a upozorňuje na nebezpečenstvá, ktorým čelia civilisti – najmä novinári – pod ruskou okupáciou.
Zatiaľ čo trpel v ruskom väzení, Amnesty International po celý čas spolupracovala s ukrajinskými kolegami a kolegyniami a usilovala sa prostredníctvom kontaktov v Rusku sledovať jeho stopu. Dmytro hovorí, čo mu pomohlo prežiť: „Držal som sa myšlienky, že raz sa to skončí.“
Pri príležitosti Medzinárodného dňa za ukončenie beztrestnosti zločinov proti novinárom a novinárkam, 2. novembra, Dmytro vyrozprával svoj príbeh.
Zostať človekom, aj keď ťa všetko oberá o dôstojnosť
Predtým než som sa ocitol v zajatí, som často čítal v knihách, že to najdôležitejšie vo väzení je zostať človekom. Vtedy to pre mňa boli len slová; nerozumel som ich významu. Až keď som sa sám ocitol za mrežami, pochopil som, čo znamená ľudskosť.
Aj v tých najťažších podmienkach si človek musí zachovať aspoň trochu ľudskosti, nesmie sa zmeniť na zviera. Zostať človekom — aj keď si hladný, premrznutý a vystrašený.
Vo väzení sme „oslavovali“ narodeniny. Ostatní darovali oslávencovi svoj kúsok chleba, raňajky či večeru –aby aspoň jeden deň nebol hladný.
Začiatok ruskej okupácie
25. februára 2022 do mojej dediny Kozarovyči neďaleko Kyjeva vpadli ruské tanky. Videl som, ako ulicami prechádzajú vojenské kolóny, jedna za druhou. Bol to začiatok ruskej okupácie.
Nikdy by som si nebol pomyslel, že sa v našej dedine bude bojovať, že budú ľudí unášať, brať ako rukojemníkov a drancovať ich majetok.
Prvého marca prišli k nám domov. Mňa s otcom vyviedli na ulicu. K mojej matke, ktorá má cez 70 rokov a prekonala mozgovú porážku, postavili ozbrojeného vojaka. Potom prehľadali celý dom.
„Oslobodili“ ma od hodiniek a baterky a mojich rodičov od mobilov. Neskôr nám susedia povedali, že Rusi im brali jedlo z chladničiek a dokonca aj detské hry. Brali všetko – od peňazí a cenností až po najlacnejšie drobnosti.
O pár dní neskôr nás s otcom zadržali neďaleko domu. Zaviedli nás do skladu asi 500 metrov odtiaľ. Spútali mi ruky, zaviazali oči a hodili ma do miestnosti, kde už boli ďalší ľudia. Niektorí mali zviazané nohy, jednému mužovi zlomili prsty kladivom. Otca odviedli do inej miestnosti.
Pri výsluchu som Rusom povedal, že som novinár. Začali sa pýtať: „Čo si natáčal? Čo si hľadal? Čo si tu robil?“
Odpovedal som: „Bývam tu.“
Otca čoskoro prepustili, ale mňa odviezli ďalej. Najprv do Bieloruska, kde sme strávili deň a pol. Potom nás previezli do ruskej Brianskej oblasti, do vyšetrovacej väzby č. 2 v meste Novozybkov, neďaleko ukrajinskej hranice. Tam som strávil viac než rok.
Ráno nás nútili spievať ruskú hymnu
Hlad bol strašný. Stále som bol hladný. Ľudia šaleli od hladu. Od rána do večera sme hovorili o jedle. Pozreli ste sa na mydlo a zdalo sa vám, že je to zmrzlina.
Bola tam neznesiteľná zima. Celé dni sme stáli pri radiátore. Ak ste sa vzdialili o pol metra, hneď ste premrzli. Keď radiátory nefungovali, chodili sme dokolapo cele. Na ruky som si natiahol ponožky a namiesto šálu som si dal spodnú bielizeň, pretože som mal dvoje a nič iné. Nemali sme vrchné oblečenie, ani na vychádzky.
Von nás viedli v tom, čo sme nosili vnútri: syntetické väzenské nohavice, tenké bundy a najlacnejšie gumené šľapky. Ráno nás nútili spievať ruskú hymnu.
Ďalšie miesto bolo Pakino vo Vladimirskej oblasti. Tam nás postavili do kruhu, hodili na nás matrac a prikázali najväčšiemu väzňovi, aby naň vyliezol – museli sme ho držať. Mal som svrab, väčšina z nás ho mala. Niektorí mali tuberkulózu.
Pokiaľ viem, nikdy neprišla žiadna návšteva. Raz tam prišla ruská ombudsmanka Tatiana Moskaľkova, ale nevideli sme ju. V inom objekte pre ňu pripravili Potemkinovu dedinu – fasádu [podľa ktorej mala nadobudnúť dojem, že situácia nie je taká zlá]. Zhromaždili na to niekoľko väzňov a na jeden deň pre nich dokonca otvorili jedáleň, aby tam mohli jesť.
Ombudsmanka neskôr poslala svojho zástupcu, ktorý priniesol humanitárnu pomoc z Ukrajiny, no polovicu z nej rozkradli. Priniesol aj oblečenie. Rozdali nám spodnú bielizeň a ponožky, ale bolo to len divadielko pred kamerou – po natáčaní nám zas všetko zobrali.
Prinútili nás prečítať vyhlásenie, že sa nesťažujeme
Vo väzení bolo veľa civilistov. Väčšinu chytili na ulici alebo doma v okupovaných mestách. Človek išiel po ulici – a zrazu zmizol.
„Všetci tvrdíte, že ste civilisti, ale v skutočnosti nie ste,“ hovorili nám strážnici. Neposkytli žiadne právne vysvetlenie, ani len fingované. Vojaci aspoň vedeli, že ich zajali v boji, ale civilisti ako ja netušili, prečo tam sú a aký majú status.
Nikdy proti mne nevzniesli žiadne obvinenie. Podpísal som protokol o výsluchu, kde som bol uvedený ako svedok. Dokument sa týkal udalostí v Donecku a Luhansku v roku 2014. Nikdy som však v Luhansku nebol a v Donecku som bol len párkrát pred rokom 2014 kvôli práci.
Civilisti zadržiavaní v Rusku sú jednoducho rukojemníci. Bez akýchkoľvek obvinení.
Po celý ten čas som žil s jedinou myšlienkou – že sa to raz skončí. 24. augusta som sa konečne dostal na slobodu v rámci výmeny zajatcov. Pred výmenou nás prinútili prečítať vyhlásenie, že sa nesťažujeme na Ruskú federáciu. Taký neuveriteľný nezmysel sme museli opakovať pred kamerou.
A moja jediná myšlienka bola: konečne je koniec. Ešte stále mi len dochádza, že som doma.
Žiadajte ochranu práv ukrajinských vojnových zajatcov
Od roku 2014 čelí obyvateľstvo Ukrajiny neutíchajúcej agresii Ruskej federácie. Tá viedla k okupácii územia, násilným deportáciám detí, tisíckam obetí a zajatiu mnohých vojnových zajatcov a civilistov. Dodnes tisíce z nich zadržiavajú v nevyhovujúcich a neľudských podmienkach. Ich rodiny zúfalo hľadajú správy o svojich blízkych.
Slovensko ako súčasť medzinárodného spoločenstva musí konať a využiť všetky diplomatické nástroje, aby sa zasadilo za dodržiavanie Ženevských konvencií a ľudských práv ukrajinských vojnových zajatcov.
Podpíšte petíciu adresovanú predsedovi vlády SR a žiadajte, aby Slovenská republika a medzinárodné spoločenstvo aktívne presadzovali dodržiavanie práv ukrajinských vojnových zajatcov v ruskom zajatí.