Firoz spolu s otcom, ktorý pracuje ako ťahač rikše, pomáhali v júli 1999 pri sťahovaní. Zrazu v rodine, ktorú pomáhali sťahovať, začal chýbal mobilný telefón. Keď Firozov otec bol mimo domu, rodina obvinila z krádeže Firoza. Ten ju poprel. Rodina už chcela Firoza nechať odísť, keď ho ich dvadsaťpäť ročný syn odviedol na záchod a tam ho začal biť. Firoz si na to spomína takto: „Bil ma po tvári a päsťami ma búchal do ramien. Potom vzal tyč a chcel sa ma udrieť po hlave. Myslel som, že ma ide zabiť, tak som začal kričať. Vtedy prišiel do domu sused, ktorý pozná môjho otca a muža zastavil.“

V týždni okolo 22. októbra sa správy v masmédiách točili okolo Číny viac ako je zvykom. Vo Veľkej Británii v tom čase práve ukončil štátnu návštevu prezident ČĽR Ťiang Ce-min. Princ Charles pre nesúhlas s porušovaním ľudských práv bojkotoval štátny banket na čínskom veľvyslanectve, usporiadaný čínskym prezidentom na počesť britskej kráľovnej Alžbety. Premiér Tony Blair sa naopak snažil ochrániť čínskeho hosťa pred pokrikujúcimi demonštrantmi. Britská sekcia AI informovala, že britský premiér odmietol prevziať od čínskeho disidenta a bývalého väzňa svedomia Wei Jingshenga, britskej sekcie AI a organizácie Free Tibet list vyzývajúci k otvorenej diskusii s čínskym prezidentom o ľudských právach a Tibete. Zástancovia ľudských práv takmer hodinu stáli pred Downing Street, zatiaľ čo vo vnútri prebiehalo stretnutie čínskeho prezidenta a britského premiéra. Predstaviteľovi AI bolo povedané, že premiér list neprevezme, pretože pred budovou sú prítomné aj médiá…

Mnohé sú dôsledkom oficiálnej politiky a legislatívy. Iné sú síce v rozpore s čínskymi zákonmi, ale vládni úradníci či polícia beztrestne zneužívajú svoje právomoci, či konajú s tichým súhlasom nadriadených.

Pravidlo nepracovať na prípadoch vo vlastnej krajine znemožňuje tomuto oddeleniu, ako aj predtým, starať sa do represií v bývalej kráľovskej kolónii. Ale je tu toho viac. Od 1. júla platí toto obmedzenie aj pre situáciu ľudských práv na pevnine, pre celú Čínsku ľudovú republiku, teda zároveň pre Tibet, Taiwan a Macau. Toto znamená, že členovia Amnesty v Hong Kongu za žiadnych okolností nemôžu zhromažďovať informácie o individuálnych prípadoch na týchto územiach. Môžu sa ale zamerať na osudy azylantov a na zrušenie trestu smrti. Štatút AI doslova vyhradzujú, aby členovia mohli pomôcť rozširovať vedomie ľudských práv vo vlastnej krajine. Štatúty ukladajú sekciám a štruktúram striktné dodržiavanie existujúcich zmlúv vo vlastnej krajine, alebo zmien v zákonodarstve ktoré, sa týkajú ľudských práv.

Keď som sa dozvedel o všetkej tej práci, ktorú priatelia v Amnesty International robia pre tých, čo trpia politickou perzekúciou na celom svete, bol som hlboko dojatý Vašim súcitom i nezlomným odhodlaním. Nerád chválim a ani to veľmi neviem, takže dovoľte, aby som Vám namiesto toho rozpovedal príbeh: Keď som bol vo väzení zaobchádzali so mnou niekedy horšie, inokedy lepšie. Najprv som to nechápal. Potom som zistil, že tlak medzinárodného spoločenstva a rozličných vlád v tom hrá dôležitú úlohu. Ale niekedy sa situácia náhle zlepšila bez akéhokoľvek viditeľného dôvodu. A práve v takom období so mnou nadviazal rozhovor jeden dozorca, ktorý sa so mnou obyčajne vôbec nerozprával. Trochu sme debatovali a ja som sa ho potom veľmi nonšalantne spýtal: „Zdá sa, že mi v poslednej dobe chodí menej listov, čo?“ Dozorca sa na mňa pozrel a s úžasom povedal: „Menej? Starec, tebe chodí tak veľa listov!“ A len čo to dopovedal, uvedomil si, že povedal niečo, čo nemal a rýchlo odišiel z cely. Vtedy som si spomenul, ako mi v roku 1979 moja priateľka Marie Holzmanová rozprávala o práci Amnesty International, o tom, koľko ľudí celé roky v tichosti posiela listy za prepustenie väzňov svedomia. Duchovná inšpirácia, ktorú mi dalo toto poznanie vysoko prevýšila malé zlepšenie môjho životného štandardu vo väzení.